Poštové holuby už dávno nenosia poštu, skôr prestíž a trofeje. Ten najdrahší sa predal za viac ako 1,2 milióna eur (Reportáž)

Sex ako stimulant výkonu

Počas letov letia holuby v kŕdli vždy po najkratšej trase, a keď zacítia domov, rozletia sa do menších flotíl. Samcov domov vedie túžba po párení so samicami. Samičie pretekárky predovšetkým zvyk a niekedy aj materinský pud starostlivosti o mláďatá.

„Samce sú ako ľudia, keď niekoľko dní nevidia svoju družku, ponáhľajú sa za ňou a väčšinou sa na ňu aj hneď vrhnú. Sú aj žiarlivé a dokážu sa pobiť. Niekedy ich motivujem tak, že k ich samici zatvorím cudzieho samca. (...) Na vdovcov zaberá, keď im dám vo štvrtok výnimočne samicu. Zrazu sa majú za kým z pretekov ponáhľať. Keby na ne nečakala samica, je to, ako keď chodíte do práce a nedostanete výplatu.“

Michal Gajdúšek je, tak ako všetci chovatelia, aj „holubím dohadzovačom“. Jeho geneticky najcennejšie holuby sa dokonca venujú výhradne plodeniu nových pretekárov a na pretekoch ani tréningoch vôbec nelietajú. 

Pri šľachtení najlepších holubov sa Michal Gajdúšek čiastočne orientuje aj vďaka poznatkom z „očnej teórie“. Tá zjednodušene znamená, že čím prekrvenejšie, zrnitejšie a „hrboľatejšie“ oko holub má, tým lepší pretekár z neho bude. 

Buď podávaš výkon, alebo končíš. Doslova

Najlepšiu výkonnosť dosahujú holuby zväčša až v druhom roku veku života. Napriek tomu, že sa môžu dožiť aj 15 rokov, v holubníkoch len zriedka nájdete staršie ako 6-ročné jedince. Ak sa holub počas pretekárskej kariéry osvedčí, Michal Gajdúšek ho predá alebo jeho genofond použije na výchovu ďalšej generácie.

„V iných prípadoch im jednoducho zakrútim krkom. Úmrtia patria k športu, bez toho to nejde. Ak nejde o starého holuba, žena oberie kosti a máme z neho polievku. Synovi chutí a zima je dlhá. Holubie mäso je červené a chutí ako divina. Zo zvyškov sa navyše najedia aj naši psi.“

Jednou nohou v Dunajskej Lužnej a druhou v Zimbabwe

V dome na okraji Dunajskej Lužnej žije viceprezident Slovenského zväzu chovateľov poštových holubov Daniel Krajčík. V susedstve so širokým poľom a s tolerantnými susedmi sa cíti komfortne. Priznáva však, že ideálny sused pre chovateľa holubov je asi cintorín, na ktorom s istotou nevyrastú nové domy. Nájsť pozemok kompatibilný s jeho záľubou neďaleko hlavného mesta mu trvalo takmer desať rokov. 

 
Podľa Daniela Krajčíka sa ľudia holubiarov boja neoprávnene. Na vine je vraj imidž ich hobby. „Ako holubiari sa stretávame s predsudkami. Keď ma pozvali ako hosťa do relácie Inkognito, dramaturgička bola sklamaná, keďže čakala malého ufúľaného pupkatého dedka z Nových Zámkov.“

 
Preteky na celom svete prebiehajú počas sezóny každý deň a aj preto má súťaživý a organizovaný Daniel Krajčík okrem domácej letky aj posádky v kolektívnych holubníkoch v Grécku, Španielsku, Portugalsku či Zimbabwe. Ich výsledky v tréningoch a pretekoch vášnivo denne sleduje vďaka internetu. 

Za vrchol sezóny považuje preteky v portugalskom Algarve, ktoré každoročne navštevuje. Do najlepšie vybaveného holubníka Európy, kde stojí sezónna réžia vrátane ubytovania, krmiva a vakcinácie pre jedného holuba až 500 eur, prilieta každý september po absolvovaní 500 pretekových kilometrov zhruba 7 000 jedincov. Majiteľ toho najrýchlejšieho si z pretekov odnáša 200 000 eur.

Prečo sa vracajú? Netušíme...

Daniel Krajčík pociťuje pri návrate holubov vzrušenie, pri ktorom sa strieda radosť s nervozitou. Tvrdí, že vedci dodnes presne nevedia, ako sa holuby vracajú domov, a najobľúbenejšie teórie o elektromagnetizme, sledovaní polohy slnka i vycibrenom čuchu sú nedostatočné.

„So stopercentnou istotou nevieme, ako sa orientujú. Preto je to totálne vzrušujúce. Keby sme to vedeli, kúpime najdrahších rodičov a máme garantované výsledky. No bola by to hrozná nuda. Občas kúpim holuba za ťažké peniaze a je nepoužiteľný.“

Väčšinu holubov sa po kariére snaží umiestniť u iných chovateľov, občas ich však musí likvidovať. „Je to tienistá stránka športu, ale bez selekcie sa nepohnete. Najlepšie holuby musíte rozmnožovať a tie najhoršie likvidovať. Medzi komerčnými chovateľmi sa vraví, že dobrý chovateľ musí byť aj dobrý mäsiar. Je to boj rozumu a srdca. Sem-tam mi to nedá a holuba si nechám, aj keď to výsledkovo nedáva zmysel.“

Na pretekoch sme konkurenti, ale bez dobrých vzťahov by náš šport nemal cenu. Na tomto svete sme príliš krátko, a tak sa stretávame aj mimo súťaží. Sme ako jedna rodina.

Na policiach v obývačke má Daniel Krajčík množstvo diplomov, medailí aj trofejí. Na holuboch ho však viac ako súťažná prestíž láka ich paradoxná sloboda. „Sme si povahovo blízki. Aj ony sa môžu rozhodnúť, že pôjdu kamkoľvek, no napriek tomu sa vždy vrátia domov. Nenútim ich, no napriek tomu sa vracajú. Sú slobodné.“

Poslední mohykáni končiacej éry?

Z predsedu bratislavského oblastného združenia chovateľov Pavla Korbaša cítiť majestát ostrieľaného harcovníka. Svoju pretekársku kariéru začal v roku 1981, keď choval holuby spolu s dvoma kolegami. 

Na úspech podľa neho nestačí mať disciplínu a talent, ale treba aj šiesty zmysel vycibrený pozorovaním holubieho letu a správania. Nemalú mieru na úspechoch má podľa neho aj poriadok. Dokazuje to aj jeho holubník, ktorý je čistučký a organizovaný. „Zaviedol som lepší systém s vyšším hygienickým štandardom, holuby som začal pravidelne dvakrát denne trénovať a kŕmiť. Keď sme začali vyhrávať preteky a získali aj dvakrát titul majstra oblastného združenia a prvú cenu z národných pretekov z Ostende s 1 080-kilometrovou vzdialenosťou, chovatelia sa nestačili čudovať.“

Do zväzu vstúpil v roku 1962 ešte ako 12-ročný a odvtedy sa svojej vášne nezbavil. Dnes tento chodiaci pamätník slovenského holubiarstva konštatuje, že šport v našich končinách „zakapáva a počet chovateľov klesá každým rokom“.

Pragmatizmus a poriadkumilovnosť

Pavol Korbaš razí filozofiu kvality nad kvantitou. Nikdy nebol zástancom masového chovu a v priebehu roka má v holubníkoch maximálne 80 jedincov. 

Aj on hovorí o „tienistej stránke chovu“ bez okolkov. Ročne zlikviduje až polovicu svojho holubníka a geneticky nevhodné jedince s nekvalitným perím či krivou prsnou kosťou označuje ako odpad. Prísny chovateľ sa má podľa neho nepodarkov i chorľavých holubov zbaviť ešte mladých. „Správny chovateľ odpad vyradí, zlikviduje a zakope. Najlepší chovatelia neuznávajú ani liečenie a hľadia len na prirodzené zdravie. Holuby niekedy doletia také vyťažené, že je zbytočné sa nimi zapodievať. Musí prísť nová krv.“

Okrem organizátora musí byť holubiar aj veterinárom, výživovým odborníkom, trénerom, holubím psychológom a meteorológom. Každý zodpovedný chovateľ sleduje podrobne niekoľko serverov s podrobnými predpoveďami počasia, podľa ktorých dávkuje aj zloženie stravy a vyberá pretekárov.

Zajtra nemá pršať, a tak sa jeho pretekárske holuby práve okúpali. Na tráve po nich ostal povlak podobný púdru, ktorý si vytvárajú ako prirodzenú ochranu proti vode. „Po okúpaní sa ho zbavia a v teplom počasí sa im ľahšie dýcha. Púder sa im po 24 hodinách obnoví. No v pretekoch môže jeho neprítomnosť znamenať rozdiel medzi víťazstvom a neúspechom.“

Drahý koníček

Predchodcovia generácie, na ktorej zakladajú mnohí chovatelia na Slovensku aj svoj chov, pochádza zo zahraničia. Ku kolískam športového šľachtenia poštových holubov patrí predovšetkým Holandsko a Belgicko.

Celková cena za asi tridsiatku rodokmeňových premiantov s najlepším genetickým materiálom sa za pár rokov vyšplhala nad 10 000 eur. Aj keď dnes väčšina jedincov vzniká šľachtením „slovenských“ jedincov s výnimočnými vlastnosťami, genofond je nutné neustále dopĺňať o nové jedince zo zahraničných chovov. Cena za jedincov na najväčšej európskej online aukčnej stránke PIPA sa pohybuje v stovkách eur.

Najdrahšie holuby predávajú chovatelia z Beneluxu za viac ako milión eur do Číny. Vôbec najdrahší holub v histórii menom Armando sa v roku 2019 predal za 1,25 milióna eur a belgický chovateľ Gaby Vandenabeele predal v roku 2018 svoj chov s 300 jedincami za 10 miliónov eur. 

Meet Armando, the world’s most expensive racing pigeon. His new owner paid €1.25m for him https://t.co/QQtuFuwzLx

— The Economist (@TheEconomist) April 22, 2019