Strávil som popoludnie ako nahý model na VŠVU. Koľko si môžeš sedením na škole zarobiť?

Študenti prichádzajú podľa Vargovej do prvých ročníkov čoraz menej pripravení. „Dnešná skupina je slušná, pri niektorých mi však stoja vlasy dupkom. Za mojich čias by sa niektorí nedostali ani na ‚šupku‘ (Škola umeleckého priemyslu Jozefa Vydru – pozn. red.). Najviac zaostávajú v manuálnych schopnostiach. V podstate ma až tak nezaujíma, kto má na začiatku aký talent. Ide o to, aký progres človek urobí a akú schopnosť zlepšiť sa preukáže.“

Keď zacíti moju neistotu vyzliecť sa, uistí ma. „Väčšina ľudí má problém s vyzliekaním, ale po prvej hodine to každého prejde. Nikto sa na vás nepozerá ako na obnaženého človeka. Hoci niektorí prváci ešte nekreslili podľa živého modelu, nemajú čas zapodievať sa niečím iným ako kresbou.“ 

V Ružinovských priestoroch VŠVU vládne na rozdiel od ateliérov na Drotárskej, kde kreslí niekedy až 90 študentov naraz tri modely, komornejšia atmosféra. Spočiatku sedím oblečený na kresle pri stene a študenti si ma nevšímajú. Viac pohľadov na mne spočinie, až keď pedagogička prvýkrát vysloví slovo model. Na znak pozdravu kývnem hlavou.

Žiaci prvého ročníka maľby si okolo zatiaľ prázdneho piedestálu inštalujú stojany a ja po chvíli dostávam pokyn vyzliecť sa. Ešte predtým si však zapojím dva prichystané ohrievače.

Ide do tuhého, predstavujem si, že som na návšteve u doktora. Na nepoužívaný stojan v rohu pomaly skladám všetko oblečenie.

Netradičná forma terapie

Keď stojím nahý uprostred miestnosti, dozvedám sa približný harmonogram. „Budete stáť, mali by ste vydržať aspoň 15 minút. Nebudete stáť stále, nebojte sa. Potom vás dáme do kresla.“ Do ruky dostávam drevenú tyč, o ktorú sa mám oprieť. Očami zafixujem pevný bod v exteriéri, zhlboka sa nadýchnem a stojím.

Po úvodných sekundách ticha ma jeden zo študentov vyzve, aby som povedal vtip a odľahčil tak atmosféru. Nič mi nenapadá, cítim sa ešte viac zraniteľne a začínam sa potiť. „Alebo by sme sa mali donaha vyzliecť všetci, nech tu nie je nervozita.“ Všetci sa zasmejeme. Verejne priznám, že ako model stojím po prvýkrát. „No vidíte, napriek tomu som nervóznejší ako vy.“ Prekvapí ma ten istý študent.

Študenti pracujú samostatne a zväčša v tichosti. Emőke Vargová s nimi po dokončení skíc prebehne všetky z nich a upozorňuje ich na technické náležitosti. Ja sa zatiaľ oblečiem. Kľúčovými zaváhaniami sú najmä nezvládnuté proporcie a perspektíva. Medzi začínajúcimi maliarmi vládne nezhoda v tom, či sa „do tela hlava zmestí“ 6- alebo 7-krát. 

Druhá póza je nahnevaný muž so založenými rukami a rozkročenými nohami. Aby si študenti vyskúšali nový uhol, tentoraz pozerám do rohu miestnosti. V hlave mi bez prestania hrá otravná pesnička. Ľutujem, že v kresliarni nie je rádio, televízor alebo aspoň hodiny. Netuším, ako rýchlo plynie čas, a snažím sa meditovať. Po vyše dvoch hodinách v troch pózach nastáva prestávka. „No čo, bolí? Nebojte, už si dáme maximálne dve.“

Pri prestávke medzi pózami sa od študentov dozvedám, že pre mnohých je to vôbec prvá skúsenosť so živým modelom. Badám, že mi tak celkom nedôverujú a zaujíma ich najmä, prečo som tu. „Máte to ako fetiš?“ zaskočí ma otvorenosťou prvák. „Beriem to ako šľachetnú brigádu,“ odvetím. Inú študentku zaujíma, aké je to tak dlho nehybne stáť a či som predtým trénoval. „Ja by som to určite nedala, stále ma bolí chrbát.“

Z chladného vnútrobloku sa vraciam na piedestál. Tentoraz na stoličku. Dlane pokladám na stehná a nohu si podľa inštrukcií vykladám na pripravený polystyrén. Pri hypnotickom klepkaní drevených rámov o dosky a charakteristickom zvuku pohybu ceruziek na papieri sa mi zatvárajú oči a podchvíľou zaspávam. 

Pri iných pózach ma, naopak, po desiatkach minút v namáhaných častiach tela prekvapí uhrančivá bolesť a pri sedení mi stŕpne noha na kameň. Na fyzickú únavu sa ku koncu výučby sťažujú i študenti, ktorí už doobeda absolvovali 4 hodiny v ateliéri. Nuž, umenie bolí.

S vlastnou nahotou som sa za pár hodín absolútne stotožnil. Nevadí mi, ani keď študenti pristupujú bližšie a študujú konkrétny detail alebo skúmajú iný uhol pohľadu. Obzvlášť horlivému dievčaťu dokonca pózujem v improvizovanej póze aj po tom, ako všetci dokončili poslednú skicu. „Ak neustále nekreslím, okamžite vyjdem z cviku a prestane ma poslúchať ruka. Stane sa ťažkopádna. Je to ako s jazykmi.“ 

Prekvapí ma, že keď počas pózovania začujem spoza stojanov poznámky o krátkych nohách, priveľkom brušku či úzkych ramenách skicovanej figúry, beriem si ich nechtiac osobne. Podvedome sťahujem brucho a napínam hruď. Pri pozorovaní skíc sa vidím inak ako kedykoľvek predtým a s desiatkami nových verzií seba samého sa nútene stotožňujem.

Problematickí modeli

Ešte pri dohadovaní sedenia ma Emőke Vargová varovala, že „je dôležité, aby našla pravidelného a spoľahlivého modela na výučbu, ktorý je v pohode a nijako nezneužíva svoju prácu“. A dodáva: „Netýka sa to konkrétne vás, ale za tie roky som už všeličo zažila a riešila.“

Počas prestávky medzi dvoma pózami sa dozviem, že mužských modelov je rovnako veľa ako žien. Najmenší problém s pózovaním mávajú študentky umeleckých odborov. Na tento ročník má Emőke Vargová ako modelov zatiaľ potvrdené len „dve stálice“. „Inzerát som už hodila aj na Facebook. Modeli sú občas problematickí ľudia. Jeden z nich je síce strašne zlatý a fešný, ale tak troška hypochonder.“

Keďže sa na škole skutočne stretávajú so „všeličím“, zaviedli aj bezpečnostné opatrenia. Ak ktorýkoľvek študent upozorní na nevhodné správanie modela pred sedením či po ňom, jeho podnet posúdia a s modelom môžu ukončiť spoluprácu.

„Existuje skupina exhibicionistov, ktorá si sem chodí takpovediac uľavovať. Niekedy robia problémy a potom ich nezavoláme. Baví ich, že sa na nich pozerajú. Jedna žena zvykla študentov kontaktovať cez mail a nosila darčeky. Tá platba nie je vysoká a málokto má pravidelne čas. Mnohí sú však slušní a berú to ako službu umeniu. Iným to zas pomáha preklenúť obdobie bez práce.“