Slovenka Miroslava robila kaskadérku Millie Bobby Brown. S Joaquinom Phoenixom sa spriatelila, lebo nebola vtieravá (Rozhovor)

Áno, ale nerozprávali sme sa, iba sme sa videli na pľaci. Oni pracovali s mužskými kaskadérmi a my so ženskými. Pokiaľ nie ste dablér konkrétneho herca, veľmi sa k nemu nedostanete. A ja nie som typ, ktorý sa potrebuje hercom vtierať do priazne. Robili sme napríklad s Joaquinom Phoenixom na filme The Sisters Brothers, kde som trénovala kone, na ktorých jazdil. A keď som prišla s koňmi na pľac, tak sme sa predstavovali.

Keďže ma už zrejme predtým videl v stajni s koňmi, tak povedal: „Však ja ju už poznám.“ A ja mu na to hovorím: „Ale veď ty ma vôbec nepoznáš.“ Vtedy všetci zrazu zmĺkli a hovorili mi, že ako som si to mohla dovoliť. Ja som to však vnímala tak, že veď čo, je to normálny človek ako ja. A odvtedy, ako videl, že nie som z tých, čo sa vtierajú, sme začali byť väčší kamoši.

Pri hviezdach je teda asi lepšie zachovať si odstup a neotravovať ich žiadosťami o podpis či fotku.

Jasné, pýtať si podpis alebo fotku, tak to vôbec nehrozí. Keď už by sme sa mali fotiť, tak skôr na konci filmu po práci. Ale nechcem byť tá, ktorá si ich pýta. Keď sa celý film s hercom rozprávame ako rovný s rovným, zdá sa mi divné pýtať si na záver fotku. Podľa mňa to pôsobí tak, ako keby som ten náš nadobudnutý vzťah chcela využiť. Že rýchlo sa spolu ešte odfoťme, nech si to zavesím na Instagram.

Fotky musia byť jednoducho spontánne a vychádzať z druhej strany. Napríklad aj pri Red Sonji za mnou prišla Matilda a spýtala sa ma: „Mima, môžem sa s tebou odfotiť?“ A ja som sa začala smiať, že to čo je za otázku, to by som sa ja teba mala opýtať. Ona k tomu iba skromne dodala, že „mne bolo blbé sa ťa opýtať“.

Môžete nám vašu fotografiu ukázať?

Nie, bohužiaľ, zatiaľ s ňou nemôžem ísť von, až po vydaní filmu. Na takéto prípady máme podpísanú zmluvu. Keby som ju porušila, hrozila by mi pokuta.

Podľa toho, čo hovoríte, predpokladám, že práve s Matildou máte v rámci hercov asi najlepší vzťah.

Áno, aj sme zostali v kontakte cez Instagram.

Pri natáčaní The Great Wall som pracovala s Mattom Damonom, ktorý je podľa mňa super človek. Veľmi milý bol aj Pedro Pascal, s ktorým máme spoločnú fotografiu.

Nedávno ste pracovali aj na fantasy Damsel, kde ste robili dablérku hviezdy Stranger Things Millie Bobby Brown. Ako sa vám s ňou pracovalo?

(smiech) No... dajme tomu, že Matilda bola oveľa viac kamarátska.

Nebola to teda úplne ideálne spolupráca?

Poviem to takto. Celá práca na filme bola z každej strany skvelá. Ale niektorí nemenovaní herci robia zo seba väčšie hviezdy, než sú, a dávajú to pocítiť všetkým naokolo. A je to úplne smiešne, pretože podľa mňa sme si všetci rovní a to, že niekto zarobí veľa peňazí, neznamená, že je automaticky viac ako niekto, kto pracuje za pokladňou. Väčšina hercov je však milá, normálne prídu na pľac a slušne sa pozdravia. Iní však nabehnú a hneď začnú rozkazovať, že „potrebujem vodu, potrebujem hento, potrebujem tamto“. A keď vidíte tie grimasy, ktoré strúhajú, tak sa na nich radšej ani nepozeráte.

Taká tá klasická panovačnosť, ktorú poznáme aj u ľudí v bežnom živote?

Áno, a mne sa zdá, že čím sú herci viac známi a skúsení, tým sú takýmto správaním menej postihnutí. Môj muž, takisto kaskadér, robil na najnovšom Mission Impossible s Tomom Cruiseom. Rozprával mi o ňom, je že úplne super človek, vôbec nepôsobí namyslene a s každým sa baví ako s rovným. Vôbec nepotrebuje zo seba robiť boha a kráľa.

Pôsobil na vás niekto zo slávnych hercov rovnako pozitívne ako Tom Cruise na vášho manžela?

Áno. Pri natáčaní The Great Wall som pracovala s Mattom Damonom, ktorý je podľa mňa super človek. Veľmi milý bol aj Pedro Pascal, s ktorým máme spoločnú fotografiu (v úvode článku – pozn. red). Vznikla krátko potom, ako som mu vymieňala roztrhaný strmeň od jeho koňa.

Vráťme sa ešte k Damsel a vašej spolupráci s Millie Bobby Brown. Ako dablérka ste sa na ňu museli podobať. Ako celý tento proces od výberu kaskadérky prebieha?

Keď ma do filmu oslovili, musela som im poslať všetky svoje miery, aby overili, či sú vyhovujúce. Keď prídete na pľac, idete najprv na skúšku vlasov, kostýmu a mejkapu. Musia vás upraviť tak, aby ste zozadu a zboku, ale ideálne aj spredu vyzerali ako osoba, ktorú dablujete. Pri natáčaní jedného holandského filmu sa mi napríklad stalo, že ma niektorí ľudia na pľaci nevedeli rozpoznať a zdravili ma ako herečku.

Môže si herečka povedať, že niektoré scény natočí sama a nechce pomoc dablérky?

Môže si to povedať, ale rozhoduje o tom režisér a produkčný podľa toho, či to nie je príliš nebezpečné. Naopak, môže sa stať, že herečka scénu nechce robiť a požiada, aby ju spravila dablérka. Nie vždy sa na to herci cítia.

Je to časté?

Stáva sa to úplne bežne.

V 14 rokoch ste začali pracovať s koňmi, s ktorými robíte aj pri natáčaní. Bola to práve táto práca, cez ktorú ste sa dostali ku kaskadérstvu?

Áno. Prvýkrát som nad tým začala uvažovať, keď som mala 19 rokov. S koňmi som vtedy robila živé vystúpenia vo Francúzsku, v Taliansku a v Rakúsku. Keď na naše šou začali chodiť ľudia od filmu, hovorila som si: „Bože, aj ja by som to chcela skúsiť.“ To bola taká prvá pohnútka, že by som sa chcela prostredníctvom práce s koňmi dostať aj do filmového biznisu. Začala som s tým približne v 19 rokoch a od 25 rokov sa to rozbehlo.

Veľa ľudí povie, že veď ty si kaskadérka, tak kde je problém? Ale ja mám také isté telo ako hocikto a aj ja som zraniteľná. Nepôjdem teda robiť niečo, keď vidím, že to nie je bezpečné, a keby to nevyšlo, môžem zostať chromá.

Vtedy to bol ešte side-job alebo už plný úväzok?

Nebol to ešte plný úväzok, lebo kým nemáte dostatok kontaktov, robota je nepravidelná. Nie je to také ako pri inej práci, kde spravíte casting a máte prácu. Musíte získať kontakty, ktoré vedia, že svoju robotu odvediete kvalitne. Ja síce môžem poslať svoj showreel, to áno, ale video z mojej práce je jedna vec a druhá je to, ako viem v skutočnosti pracovať na pľaci. Keď nemáte skúsenosti z filmu, nikto vás nechce zavolať. Ale ako sa tam dostanem, keď ma nikto nevolá? Je to taký začarovaný kruh.

Musíte si teda počkať na to, kým si vašu prácu všimnú a až časom vás začnú pravidelne volať?

Hej, a hlavne to ide všetko veľmi postupne. Spočiatku prídete na pár dní spraviť úplne maličkú prácu, tam si vás overia a postupujete ďalej.

Kedy nastal ten prelom u vás?

V podstate od tých 25 rokov. Od 19 rokov som robievala na pľaci pár týždňov do roka. A za takých 5-6 rokov si ma postupne začali všímať. Nebolo to však ľahké, pretože som nemohla nikdy sklamať. Zakaždým museli byť spokojní, aby si ma nabudúce opäť zavolali.

Keby ste sklamali, bol by to veľký problém?

Bol, pretože keď v niečom sklamete, veľmi rýchlo sa to rozšíri. Ľudia by si mysleli, že je to veľký svet, ale pritom je maličký. Keď chybujete, budú o tom vedieť filmári z Ameriky, Európy aj Ázie. Človek si musí dať pozor, že keď prácu vezme, je na ňu skutočne pripravený.

Poznám príbeh jednej kaskadérsky z Francúzska, ktorá sa prihlásila na prácu, o ktorej vedela, že ju nezvládne. Išlo o gymnastické cviky a bojové umenie. Lenže ona tieto veci neovládala, a keď malo prísť na natáčanie, tvárila sa, že si zlomila ruku, a poslala za seba náhradu. To klamstvo sa však rozšírilo. Všetci o tom rýchlo vedeli a odvtedy ju už nikto nezavolal.

Čo je vaša pracovná špecializácia okrem jazdy na koňoch?

Od 19 rokov som postupne začala trénovať gymnastiku, bojové umenia a v podstate všetky športy, ktoré vyžaduje filmový priemysel. Pred troma týždňami som napríklad prišla z filmu Dirty Angels, kde som padala z výšky 15 metrov. Tam je potrebné, aby ste mali background z gymnastiky a vedeli, čo robiť pri páde s telom. Nemôžu vás len tak sotiť z výšky 15 metrov a vy by ste nevedeli, čo spraviť, keď dopadnete.

Ako sa dá takýto pád natočiť bez zranenia?

V podstate musíte kalkulovať s pohybom, so silou a s rýchlosťou, aby ste dopadli tak, ako je dohodnuté. V tejto scéne sme hrali boj, po ktorom ma herec zhodil z budovy. A mojím cieľom bolo trafiť sa do krabice umiestnenej na zemi. Padala som popri školskej budove a nemohla som sa od nej príliš odraziť, lebo by som mala iný uhol dopadu. Nemohla som sa teda hodiť príliš silno, inak by som odletela ďaleko a ublížila by som si.

Prihodili sa vám pri práci nejaké vážnejšie zranenia?

Klop-klop-klop. Musím si zaklopať, ale nie. Vždy všetko natrénujeme a chyby sa vychytajú už počas prípravy. Keď sa niečo točí, bezpečnosť musí byť nastavená na dvesto percent.

Stalo sa, že ste už príliš riskantný kaskadérsky kúsok odmietli?

Áno, ale nebudem ho menovať, pretože na natáčaní nebola nastavená dostatočná bezpečnosť, takže som to odmietla.

Čiže samotný kúsok nebol problematický, skôr tá bezpečnosť.

Hej. Veľa ľudí povie, že veď ty si kaskadérka, tak kde je problém? Ale ja mám také isté telo ako hocikto a aj ja som zraniteľná. Nepôjdem teda robiť niečo, keď vidím, že to nie je bezpečné, a keby to nevyšlo, môžem zostať chromá. To mi za to fakt nestojí.

Na akej najnebezpečnejšej scéne ste pri natáčaní pracovali?

Ťažko povedať. Robila som napríklad kúsky, kde som skákala od výbuchov. Ešte sa mi však nestalo, že by som si pri nejakej scéne povedala: „Uf, toto je už príliš.“

Vo vašom demo videu (pozri nižšie – pozn. red.) môžeme vidieť, že vás ťahal po zemi bežiaci kôň. To nie je riskantné?

Bolo by, keby ma kôň neťahal po povrchu, ktorý je bezpečný, alebo keby lano, ktoré som mala priviazané okolo nôh, nebolo dostatočne ďaleko od zvieraťa. Vtedy by ma mohlo kopnúť. Keď je vyriešený povrch aj vzdialenosť od koňa, pôsobí to riskantne, ale to sa iba zdá. Samozrejme, mám navyše oblečené chrániče.

Pri práci ste si vyskúšali aj to, aké je to horieť. Môžete nám opísať, ako to prebieha?

Musíte mať na sebe natreté špeciálne gély a oblečené kombinézy, ktoré vás chránia pred ohňom. Okolo vás musí byť bezpečnostný tím, ktorý vás uhasí v prípade, že si už ľahnete na zem alebo zdvihnete ruku. Oni vedia, že vtedy majú prísť. Hasiace prístroje musia byť aspoň dva a ďalší človek má pri sebe vodu aj deku. Je to preventívny krok, keby náhodou obidva hasiace prístroje zlyhali.

Od iných kaskadérov som počul, že vo vašej brandži sú ženy v menšine a pritom je po nich dopyt. Čím si to vysvetľujete?

Tým, že to vôbec nie je ľahká práca a niekedy je veľmi bolestivá. Myslím, že u žien je viac prirodzené, že ich neláka ísť sa len tak obúchať o zem. Žena je jemnejšie stvorenie a muž je silnejší, má viac svalstva. Takže asi to bude ten dôvod. A vidím rozdiely aj na pľaci. Keď niekedy pozorujem kaskadérky zo zahraničia a robia pády, pri ktorých ich niečo bolí, tak na tréningoch sú také „upišťané“. (smiech) Niektoré sa tvária, že dokážu robiť bojové scény, ale potom povedia, že „mňa nikto o zem búchať nebude, lebo ma to bolí“.

Máte medzi kaskadérmi nejaký vzor?

Napríklad Luisa Miguela Arranza (pracoval na Zaklínačovi, Hrách o tróny či filme Bournovo ultimátum – pozn. red.) a jeho otca, s ktorými pracujem štvrtý rok. Sú to top kaskadéri zo Španielska a vážne sa z tejto spolupráce teším.

Zrejme vás takáto spolupráca môže aj kariérne posunúť, keď sa ukážete v dobrom svetle.

Hej. Pretože keď s nimi pracujem a niekto sa Luisa Miguela s otcom opýta na ženskú kaskadérku, ich odporúčanie má predsa len vyššiu hodnotu, ako keby ma náhodne našli v IMDb. To odporučenie od skúseného kaskadéra má obrovskú cenu a posúva človeka k ďalším cenným skúsenostiam.