Johanka tancuje v TOP kluboch na Ibize: Videla som turistky, ktoré drogy nezvládli, keď nás niekto obťažuje, SBS ho hneď vyvedie

Ale Španieli sú v tomto úžasní – keďže po anglicky hovoria málo a ich výslovnosť je tiež dosť špecifická, vôbec sa nesmejú, keď sa niekto snaží hovoriť po španielsky. Naopak, veľmi to ocenia. Samozrejme, bolo aj veľa vtipných momentov, ale smiali sme sa všetci spolu.

Neskôr som sa na rok presťahovala do Madridu, kde som študovala aplikovanú angličtinu (štúdium bolo po anglicky), ale celý rok som tam žila, čo mi najviac pomohlo tú španielčinu doťuknúť.

 Ibiza je drahá. Jedna robota ti pokryje akurát tak bývanie, dopravu, jedlo a voľný čas. Ale ak chceš aj niečo zarobiť a odložiť si, potrebuješ minimálne ešte jednu prácu, ak nie dve. 

Ostrov je známy tým, že počas letnej sezóny je to vlastne jedna veľká párty, vystupujú tam známe mená, kluby praskajú vo švíkoch 24/7. Aký je deň tanečníc od príprav až po samotné vystúpenia? 

Práca tanečnice na Ibize — alebo vlastne kohokoľvek, kto tam ide pracovať — zvonka vyzerá veľmi lákavo, vizuálne atraktívne. Ale za tým je naozaj kopa hodín, veľa času, niekedy aj slzy, sebazaprenie, únava. Úplne sa ti prevráti režim — žiješ v noci, spíš cez deň, a to si vyžaduje čas, kým si telo zvykne. Všetci vieme, že to nie je pre človeka prirodzené ani zdravé.

To je prvá vec, ktorú musíš prekonať. A potom prídeš do prostredia, kde je už všetko naplánované. Ty sa len prispôsobíš — make-up, účes, kostým, ktorý vybral art director. Nie je to teda tak, ako si mnohí myslia — že si 4× na 15 minút zatancuješ, zavrtíš zadkom a máš zarobené. Áno, je to dobre platené, ale tá odmena zodpovedá tomu množstvu odrobených hodín a námahe. Ja som často mala dve-tri práce naraz. Napríklad cez deň od 14:30 do 23:00 v Ushuaïi a hneď potom od polnoci do šiestej ráno v Hï. A keď som mala voľno, robila som ešte v Blue Marlin, čo je plážový klub.

Ibiza je drahá. Jedna robota ti pokryje akurát tak bývanie, dopravu, jedlo a voľný čas. Ale ak chceš aj niečo zarobiť a odložiť si, potrebuješ minimálne ešte jednu prácu, ak nie dve. Tak to tu má väčšina – všetci fungujú na dvoch, troch robotách.

Stačia zárobky z letnej sezóny na to, aby z nich človek prežil aj zvyšok roka?

Nemôžem povedať, že by som si z toho zarobeného vedela pokryť celý rok bez toho, aby som musela riešiť ďalší príjem. Nebolo to tak, že by som sa mohla rozhadzovať, kupovať si drahé veci bez rozmyslu. Ale vedela som z toho pokojne vyžiť zhruba pol roka — pokryť všetky bežné výdavky, ktoré som potrebovala.

Samozrejme, ak chce byť človek v pohode a nechce žiť v strese, tak je fajn mať aj po sezóne nejaký ďalší príjem, o ktorý sa dá oprieť. Najmä preto, že začiatok sezóny je dosť nákladný — treba zaplatiť cestu, prvé nájmy, depozity, urobiť si základné nákupy. Je to vlastne vstupná investícia, ktorá sa ti vráti až neskôr.

Ja napríklad cestujem autom zo Slovenska až do Barcelony a potom trajektom na Ibizu, takže len cesta ma vyjde okolo 800 eur. Keď sa to celé zráta, je to slušná suma. Ale keď to človek rozumne nastaví, tak to celé na konci stojí za to.

Oplatí sa ti cesta autom až na ostrov viac ako prenájom auta tam? 

Áno, aj kvôli tomu, že sa mi dvakrát stalo, že sa mi moje auto pokazilo a musela som si na čas prenajať auto z požičovne. Ale to je neskutočná pálka — najmä počas sezóny, v júli a auguste. Za úplne obyčajné malé auto, ako napríklad Fiat Panda, ti pokojne napočítajú 3 až 4 tisíc eur za celé leto.

Okrem toho je to dosť risk. Autopožičovne si často zablokujú veľký depozit a potom pri vrátení auta hľadajú, na čom by mohli zarobiť. Stačí, že si vymyslia nejaké poškodenie, ktoré si si ty ani nevšimol, a peniaze ti nevrátia. Nechcem tým nikoho odrádzať, keď si chce niekto požičať auto na týždeň, ale na päť mesiacov by som to určite neodporúčala.

Na vystúpeniach majú tanečníčky vždy prepracované kostýmy, aj make-up a účesy. Ako vyzerajú celkové prípravy, kto to má na starosti a ako dlho celý tento proces trvá?

Sú za tým dve agentúry a rok čo rok to posúvajú o level vyššie. Vždy prídu s niečím, pri čom si povieš „wow, ako je toto vôbec možné?“ Kostýmy napríklad pre Blue Marlin alebo iné beach cluby sú väčšinou jemnejšie, viac ženské. Celé prípravy tam zaberú asi hodinu – líčenie, účesy a obliekanie. Striedame sa, aby všetko prebiehalo plynule, a každá má svoj čas, kedy ju vezmú do rúk kaderník a vizážista. O styling sa potom stará stylistka, ktorá rozdá kostýmy a doplnky – obliekame sa samy, ale keď niečo nevieme zapnúť alebo pripnúť, pomôžu nám.

Pri kluboch ako Ushuaïa alebo Hï je to oveľa zložitejšie. Tam nás napríklad začínajú pripravovať už od polnoci a celý tím, čo nás býva okolo 11–12 dievčat, je hotový približne o tretej ráno. Vtedy prichádza headliner a štartuje hlavný program, v ktorom tancujeme do šiestej, niekedy aj pol siedmej ráno.

Funguje tu kód „Angela“, čo je vlastne systém na ochranu žien. Ak sa žena v klube cíti ohrozená, napríklad prenasledovaná, stačí, že príde za niekým a povie tento kód. Všetci hneď vedia, že je potrebná pomoc, a začne sa to riešiť.

Na stage-i si sa určite stretla s viacerými známymi umelcami. Vieš spomenúť niektorých z nich, s ktorými si mala možnosť vystupovať?

No 100 % David Guetta – to je moja srdcovka už celé roky a zároveň jeden skvelý človek. Úžasný zážitok bol aj Black Coffee, to je pre mňa úplne iný level umelca. The Martinez Brothers – to bola vždy záruka top žúrky, Armin Van Buuren bol tiež skvelý. Veľmi rada spomínam aj na vystúpenia s Andreom Olivom alebo Chelina Manuhutu, Jamie Jones... a vedela by som pokračovať aj ďalej. Každý z týchto DJ-ov má svoje publikum, ktoré to celé ešte viac vyhecuje. 

Aj si s niektorým z nich bola v bližšom kontakte?

S Davidom Guettom sme nahrávali videoklip k pesničke Blue, takže to bolo určite najosobnejšie stretnutie s niekým známym. On je už roky súčasťou Ushuaie a Hï, veľmi si váži celý tím ľudí, je milý, úctivý a je vidno, že ho to stále baví.

Opisovala si, aké náročné je pracovné tempo počas leta na Ibize. Máš vôbec čas si vydýchnuť a užiť si ostrov aj mimo práce?

Celý máj je ešte, dajme tomu, taký pokojnejší. Nie je tu až toľko ľudí, nie je to také preplnené. Tento pokoj trvá približne do polovice júna. No potom, keď príde júl a august, už sa vyhýbam centru a miestam, ktoré sú plné turistov. Radšej chodím na miesta, ktoré poznám – viem, že tam bude kľud, že si tam v pohode sadnem, ľahnem, a nikto ma nebude otravovať.

Najradšej ale chodím na Formenteru – to je taký môj únik. Je to len 30 minút loďou z Ibizy, ale človek má pocit, že je úplne inde.

Musí to byť aj poriadne fyzicky a psychicky náročné...

A to som minulý rok mala ešte aj prácu z domu, ktorú som robila online. Fungovala som pondelok až piatok od 12:00 do 20:00 na home office. A potom cez víkend – sobotu a nedeľu – som mala za sebou nasekané tri práce. Robila som promo na pláži, v Beach Clube Blue Marlin a potom som šla ešte do Hï. Takto som išla vlastne piatok, sobotu, nedeľu, a do toho som v týždni v noci tancovala.

Tým, že som si mohla posunúť ten home office na neskoršiu hodinu, od 12:00, tak som sa aspoň trochu vyspala – od šiestej do pol dvanástej. Ale bolo to náročné. Minulý rok som fakt nemala ani chvíľu na pláž, celé to bolo len naháňačka.

Tento rok som si povedala, že stačilo. Tú prácu z domu už nemám a nastavila som si hranicu – maximálne dve práce. Mám teraz trošku iné pracovné podmienky, nemusím byť v strese, nemusím sa toľko naháňať. Bude to teda väčšia pohoda… ale zároveň aj väčšia zodpovednosť, kvôli novej pracovnej pozícii.

Videla som, ako SBS-kári nesú doslova v náručí počúrané baby - návštevníčky klubu, ktoré boli v kŕčoch.

Zažila si pri vystúpení obťažovanie? Ako máte zabezpečenú ochranu v takýchto situáciách?

SBS-kári, ktorí sú v týchto kluboch, sú fakt skvele vyškolení a majú úplne zvládnutú komunikáciu. Sú prepojení medzi sebou a vždy dávajú pozor. Keď som tancovala a niekto ma stále natáčal s bleskom, aj keď som ho viackrát upozornila, že proste nechcem byť natáčaná, zastala som, zdvihla som ruku a oni to okamžite zachytili. Do desiatich sekúnd prišli štyria SBS-kári k podiu a buď mu to vysvetlili, alebo ak sa neukľudnil, jednoducho ho vyhodili. Takže tu sa fakt neberú žiadne kompromisy. Buď budeš rešpektovať pravidlá, alebo ideš von, nech si kdekoľvek, na stole alebo na parkete.

Čo sa týka bezpečnosti, to tu funguje veľmi dobre. Napríklad, je tu kód „Angela“, čo je vlastne systém na ochranu žien. Ak sa žena v klube cíti ohrozená, napríklad prenasledovaná, stačí, že príde za niekým a povie tento kód. Všetci hneď vedia, že je potrebná pomoc, a začne sa to riešiť. 

Ale samozrejme, je to aj o našich voľbách. Ak sa niekto správa rizikovo, tak to už záleží na ňom. Je to o rozhodnutiach, ktoré robíme, s kým sa dáme dokopy, čo pijeme, kam chodíme.

Ako to myslíš? 

Nie je tajomstvom, že je to tu viac otvorené. Sú tu skupiny, ktoré drogy predávajú na ulici. Veľakrát som videla turistky, väčšinou sú to Angličanky, Nemky, ktoré prídu s tým, že „Ideme si užiť“ a kupujú si tieto veci od ľudí, ktorí ich predávajú. Dajú si množstvo, ktoré ich telo pravdepodobne nezvládne, intoxikuje ich to, a potom stratia vedomie...

Videla som, ako SBS-kári nesú doslova v náručí počúrané baby - návštevníčky klubu, ktoré boli v kŕčoch. Tieto veci som videla a zažila z druhej stránky, a viem, že by som sa nikdy neohrozila. No sú baby, ktoré prídu, myslia si, že sa im nič nestane, ale môže sa stať čokoľvek. 

Ide o nebezpečenstvo spojené s drogami alebo aj v zmysle nebezpečenstva zo strany iných ľudí alebo mužov?

To ti neviem povedať. S tým som sa úplne nestretla, že by som počula nejakú storku o tom, že by niekoho uniesli alebo niečo podobné. Skôr to vidím z hľadiska toho, že niektoré ženy dôverujú ľuďom, ktorým by nemali dôverovať, a berú si od nich veci, ktoré nepoznajú, a nevedia, ako na to zareaguje ich telo. Takže asi skôr z tohto pohľadu.

Naznačila si, že tento rok bude tvoja pracovná náplň trošku iná. Čo presne budeš mať na starosti toto leto?

Tento rok sa na Ibize otvára nový klub UNVRS (Universe), ktorý, ako som už spomínala, patrí pod skupinu klubov Ushuaïa, Hï. V rámci nového projektu budem robiť VIP hostesku na VIP vstupe – teda vítať hostí, ktorí majú rezervácie v boxoch, overovať ich identitu, dávať im pásky na ruku, sprevádzať ich ku stolom a riešiť ich rezervácie. 

Je to úplne nový koncept, ktorý na Ibize doteraz nebol. Ide o prepojenie celovečerného zážitku s komunitou ľudí, ktorí tam prídu. Nie je to len o tom „ísť von“ – máš si vytvoriť spomienku, precítiť hudbu a na chvíľu sa úplne odtrhnúť od reality. Každá noc bude ako vesmírna misia – už samotný názov napovedá, o čom to celé bude.

Zháňali nový tím – kombináciu ľudí, ktorí už predtým pracovali pre Ushuaïu alebo Hï, teda majú skúsenosti, ale hľadali aj nových. Ja som sa už minulý rok uchádzala o túto pozíciu, a tento rok som ju napokon získala.

Tento rok už nebudeš tancovať? 

Táto práca mi zaberie šesť dní v týždni a jeden deň by som mala mať voľno. Ak sa mi ho podarí naplánovať na nedeľu, chcela by som ho tráviť v Blue Marlin. Je to miesto, kde som strávila veľa rokov, poznám tam celý tím a mám ich veľmi rada. Pre mňa by to ani nebola práca, ale skôr taký úlet, výdych, čas na odreagovanie a hlavne – naozaj si to tam užiť.

Spomínala si, že je to už tvoja desiata sezóna. Vidíš sa na Ibize aj o pár rokov?

V auguste, keď sa človek cíti úplne vyčerpaný, si zvyknem hovoriť, že už to je môj posledný rok. Ale keď prejdú Vianoce, strávim čas s rodinou, všetko sa ustáli, priberiem naspať (smiech), začne mi chýbať ten adrenalín a všetko, čo tu zažívam.

Uvidím, čo mi prinesie život, takže nemôžem povedať, že sa na 100 % budúci rok vrátim, ale určite som šťastná, že tu tento rok som. Hoci to bolo náročné, hlavne ten odchod, pretože môj priateľ a jeho tím práve vyhrali titul Extraligy slovenského hokeja. Takže ten odchod bol plný emócií, bola som šťastná, že som to stihla, ale dva dni na to som už musela odísť. 

Koľko si vie tanečnica mesačne na Ibize zarobiť? 

No, ak máš teda tie tri práce, tak vieš ísť od 5 000 eur vyššie v čistom. Vychádza to okolo 100 až 150 eur na noc, plus práca počas dňa.

Uvažovala si niekedy nad tým, že by si prišla na Ibizu dlhodobo, že by si sa tu usadila?

Boli také myšlienky, ale tým, že Majo hrá hokej nie je to úplne skĺbiteľné. Ale na druhej strane, po skončení sezóny sa v októbri ostrov vyľudní, zavrú 50 % podnikov, reštaurácií, obchodov, takže ostanú len tie hlavné pre ľudí, ktorí tu žijú. Ostrov stíchne a 6 mesiacov je tu mŕtvo, takže neviem, čo by som tu robila. (smiech).

Ženy tu majú väčšinou výbornú fyzickú kondíciu a vôbec sa nebránia ani rôznym úpravám. Nosia vyzývavejšie oblečenie, sú viac ženské a neboja sa ukázať svoju postavu – prsia, pás, boky. Nezakrývajú sa, nemaskujú to. Práve od nich som sa naučila viac si veriť, prijať samu seba.

Tvoj partner je profesionálny hokejista, takže keď sa ty vrátiš domov, jemu začína sezóna a naopak, keď on končí hokejovú sezónu, ty odchádzaš na Ibizu. Ako funguje vzťah dvoch ambicióznych ľudí?

Presne ako hovoríš, ten polrok, čo ja som doma, jemu začína sezóna, a takto to vlastne funguje až do konca play-off, kedy som s ním. A je to tá najintenzívnejšia časť roka. Myslím si, že to je ešte intenzívnejšie ako keď som na Ibize.

Je to hlavne o tom, že sme sa dohodli a rešpektujeme jeden druhého. Otvorenosť, dôvera a nastavenie si komunikácie a plánovanie sú podľa mňa základom toho, aby to fungovalo aj na diaľku.

Nie sme v kontakte každých 5 minút, ale dávame si vedieť, čo kde kto robí, kde sme, čo sa deje. Komunikujeme rovnako, či už sme na Slovensku alebo tu. Určite sa budeme stretávať každý mesiac. Plánuje ma navštíviť a prídem aj ja na Slovensko. 

Predsa len si vždy atraktívne oblečená a upravená na očiach množstva ľudí, ktorí sa prišli do klubu zabaviť. Nereaguje na to tvoj partner žiarlivo?

Žiarli. Jasné, že žiarli – je to zdravý testosterónový chlap. (smiech) Všetci jeho kamaráti hovoria, že by to oni nikdy nezvládli, keby ich frajerka takto chodila preč. Ale on ma takto spoznal. Sme spolu šesť rokov, štyri roky predtým, keď sme sa dali dokopy, som už tancovala. Vedel do čoho ide, nebola to žiadna zmena uprostred vzťahu. Takže takto si ma vybral a rešpektuje to.

Samozrejme, že ho to štve, ale bol tu už dvakrát, teraz príde tretíkrát. Pozná prostredie, ľudí, s ktorými bývam, vie kde som, nič nie je pre neho záhadou. A keď chce, zavoláme si, sme v kontakte stále. No a tie kostýmy… áno, sú odvážne, ale veď aj na pláži sa chodí v plavkách, nie?

Pracuješ v prostredí, kde je bežné, že ženy vyzerajú dokonale – upravené vlasy, make-up, outfity, dávajú si záležať na postave... Vplýva to nejako na tvoje vnímanie seba samej?

Ženy tu majú väčšinou výbornú fyzickú kondíciu a vôbec sa nebránia ani rôznym úpravám. Nosia vyzývavejšie oblečenie, sú viac ženské a neboja sa ukázať svoju postavu – prsia, pás, boky. Nezakrývajú sa, nemaskujú to. Práve od nich som sa naučila viac si veriť, prijať samu seba. Veď je úplne v poriadku páčiť sa samej sebe, a keď sa páčiš sebe, cíti to aj okolie.

So svojím telom som spokojná. Jasné, že ma to prostredie motivuje sa o seba viac starať, možno viac ako ženu, ktorá sa netočí v tanečnom svete. Ale nie je to o extrémoch – skôr o tom, že si uvedomuješ svoju ženskosť a chceš sa cítiť dobre vo vlastnej koži.

Slováci ťa poznajú aj vďaka tvojej účasti v šou Survivor, kde si bola veľmi výraznou postavou. Prečo si sa rozhodla pre účasť v šou? 

To celé vzniklo úplne spontánne – rovnako spontánne ako tá Ibiza. Namočila ma do toho Besky, ktorá vyhrala českého MasterChefa. Sme kamarátky ešte zo základnej školy v Banskej Bystrici.

Besky žila v Prahe a keďže Majo hrával v Boleslavi, často sme sa tam stretávali. Ona dostala pozvánku do Survivoru, ale prechádzala si ťažším obdobím a povedala mi: „Choď ty, ja teraz nemôžem.“ Ja na to: „Prosím ťa, zbláznila si sa? Veď som sa práve vrátila z Ibizy, Majo ma zabije, keď zase niekam odídem!“ Najskôr som si hovorila, že určite nie. Ale o pár dní, keď bol Majo na zápase a ja sama doma, mi opäť napísala a ja som zo srandy prihlášku poslala. Na druhý deň sa mi ozvali, že mám doplniť ešte pár vecí. Vôbec som nerátala s tým, že to pôjde takto ďaleko.

No a zrazu prišiel prvý casting, potom druhý, tretí… a keď ma zavolali na zdravotné a psychologické testy, aj fyzickú skúšku, až vtedy som to povedala Máriovi. Samozrejme, nebol z toho nadšený – vedel, že to znamená, že zase na dlhšie odídem. Ale zvládli sme to.

Dostala som sa až do posledného kola a potom už nasledoval odchod do Dominikánskej republiky. A dnes to hodnotím ako jedno z najlepších rozhodnutí v živote. Tak ako Ibiza, aj Survivor ku mne prišli úplne neplánovane – akoby si ma tie príležitosti samy našli. A ja som ich len chytila a využila naplno.

Survivor nie je len taká bežná šou, človek tam fakt ide mimo svoju komfortnú zónu. Čo ti táto skúsenosť dala po osobnostnej stránke?

Na tom ostrove sme boli úplne odstrihnutí od všetkého – bez telefónu, bez internetu, bez povinností. Myseľ bola zrazu taká čistá. Nemusela som riešiť nákupy, účty, prácu ani žiadne iné bežné záležitosti. Samozrejme, rodina nie je záťaž, ale človek nesie určitú zodpovednosť voči svojmu okoliu, a aj tá zrazu zmizla. Biorytmus sa mi úplne zosúladil s prírodou – vstávala som s východom slnka a chodila spať, keď sa zotmelo. Bez modrého svetla obrazoviek a rušivých vplyvov zvonka som sa cítila neuveriteľne prepojená sama so sebou.

To ticho a bezstarostnosť mi umožnili lepšie vnímať svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu. Myslím si, že každý z nás to v sebe má, len v bežnom živote to často prehluší okolitý chaos. Z Survivoru si odnášam práve toto – pocit vnútornej sily a spojenie so sebou samou, aké sa v bežných podmienkach len ťažko dá zažiť. Trvalo to ešte pár týždňov po návrate, ale potom sa to už začalo rozplývať.