Michaela Kosiecová je nepočujúca tanečníčka z Česka, ktorá sa stala tvárou festivalu Pohoda 2025. Jej tvár si môžeš pamätať aj z appky festivalu Pohoda. Spomínaš si?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa Michaela dorozumieva s ľuďmi, ktorí neovládajú posunkovú reč.
- Či zvláda materstvo aj ako nepočujúca.
- Ako sa dokázala rozprávať s manželom, ktorý ešte nevedel posunkovú reč.
- Či sa stretla s predsudkami alebo šikanou.
- Ako sa zrodila jej spolupráca s festivalom Pohoda a ako ju vníma.
Češka Michaela Kosiecová je tanečníčka, ktorá napriek sluchovému postihnutiu dokáže oslňovať pohybom. Mnohí ju poznajú ako tvár festivalu Pohoda, kde sa jej choreografie a fotka stali symbolom slobody a kreativity. Objavila sa v reklamách Orangeu, no mohol si ju vidieť aj na úvodnej fotke mobilnej appky festivalu Pohoda.
Hudbu síce nevníma ušami, no ako hovorí, dokáže ju cítiť celým telom. Tanec je pre ňu jazykom, ktorým komunikuje myšlienky, emócie aj príbehy.
Hoci jej život nepočujúceho človeka prináša výzvy, Michaela sa nimi nenechala obmedziť. Vďaka tancu precestovala kus sveta, vystupovala v rôznych krajinách a ukázala, že talent, odhodlanie a kreativita nepoznajú hranice. Dnes je mamou a manželkou a sama hovorí, že by svoj život už nevymenila.
Keďže Refresher žil festivalom Pohoda, boli sme priamo na mieste, písali sme články, sledovali vystúpenia a tvorili obsah na sociálne siete a neunikla nám ani festivalová appka. Práve tam nás príbeh Michaely Kosiecovej zaujal natoľko, že sme chceli vedieť viac o jej živote, tanci a tom, ako vníma svet ako nepočujúca.
Spomínaš si, čo ťa ako prvé pritiahlo k tancu? Ako dieťa si nepočula hudbu, takže ťa k tomu asi muselo prilákať niečo iné. Čo v tebe prebudilo túžbu tancovať?Keď som bola malá, raz som v televízii zazrela balet. Okamžite ma očarili ladné pohyby, elegantné skoky a nádherné šaty tanečníc.
Ako vyzerali tvoje začiatky? Skúšala si si to najprv sama doma, alebo si niekam hneď chodila?Odvtedy som tiež chcela tancovať. Po sledovaní baletu som okamžite zmizla do spálne, kde bolo veľké zrkadlo, a skúšala som tancovať. Na základnej škole som navštevovala krúžok klasického baletu s počujúcimi deťmi, ale po dvoch rokoch ma to prestalo baviť, pretože sa neustále opakovalo to isté.
Začal sa mi páčiť moderný balet, ktorý mi pripadal kreatívnejší. Láska k tancu a pohybu mi vydržala až do dospelosti, a tak som sa rozhodla pokračovať. Rozhodla som sa študovať JAMU v Brne, kde bol tanec vo všetkých podobách súčasťou štúdia.
Ako si objavila, že tanec môžeš cítiť aj bez sluchu?Keď som bola malá, nikdy by mi nenapadlo, že k tancu je potrebná hudba. Hudba je pre mňa abstraktné slovo. Tanec je rytmický pohyb tela, ktorý slúži na vyjadrenie myšlienok a emócií ako forma umeleckého prejavu. Môže byť zábavou, spôsobom komunikácie, uvoľnením energie, cvičením na zlepšenie kondície alebo prostriedkom prepojenia tela, mysle a duše.
Možno to bude znieť bláznivo, ale každý človek môže tancovať, aj keď nepočuje hudbu. Stačí vnímať a počúvať svoje ja, svoje pocity a telesné vnemy. Hudbu vnímam ako pohyby v prírode – pohyb vody, vír, vlny, pohyby lístia a konárov vo vetre. Aj príroda „tancuje“. Keď je mi smutno, tancujem inak – napríklad ako stroje v továrni, chaoticky a neusporiadane.
Vnímaš hudbu viac cez vibrácie, rytmus alebo cez pohyb iných?Keď tancujem alebo vystupujem, hudba sa musí prispôsobiť mne – nie ja jej. Môžem vnímať vibrácie, ale počas vzdušnej akrobacie alebo pri rýchlom tanci mi to veľmi nepomáha. Skvelé je napríklad vystúpenie so živou hudbou – hudobníci ma vidia a môžu rytmus aj štýl prispôsobiť môjmu pohybu.
Keď tancujem v skupine, počujúce tanečnice sa riadia hudbou, zatiaľ čo ja sa riadim podľa nich. Vďaka tréningu mám rytmus v sebe. Pri sólovom vystúpení dávam prednosť neutrálnej hudbe, napríklad klavíru. Kedysi som chcela tancovať slobodne, bez hudby, ale ostatní mi povedali, že by bolo lepšie, keby som tancovala s hudbou – aby nebolo počuť môj dych a ďalšie zvuky.
Ako sa bežne dorozumievaš s ľuďmi, ktorí neovládajú posunkový jazyk?Som otvorená a nebojím sa komunikovať. Keď niečo nevyjde, skúsim to inak. Najprv sa vždy snažím hovoriť. Mám trochu iný hlas, pretože som nepočujúca a nemám sebakontrolu. Od malička som sa učila hovoriť s pomocou logopéda.
Keby mi niekto nerozumel, vytiahnem mobil, napíšem správu a ukážem ju. Odzerám z pier, ak niekto dobre artikuluje. Ale dlho nevydržím odzerať – unavuje ma to. Predstav si, že sleduješ televízne správy bez zvuku. Rozumieš?
Na poradách, u lekára alebo pri vybavovaní rôznych vecí si objednávam tlmočníka do českého posunkového jazyka – to je pre mňa najlepšie riešenie.
Cítiš, že sa ľudia niekedy zľaknú komunikácie s tebou?Ľudia sa nezľaknú, ale každý reaguje inak. Na prvý pohľad vyzerám normálne – chýba mi len sluch. Podľa situácie najprv poviem, že som nepočujúca, a ľudia potom nejako zareagujú – väčšinou sú pripravení komunikovať. Ale sú aj takí, ktorí nevedia, ako komunikovať s nepočujúcou osobou, a ani sa o to nesnažia, keď to nie je nevyhnutné. Už som na to zvyknutá. Som silná osobnosť. Ľudia sú rôzni.
Zažila si niekedy nepríjemnú reakciu, predsudky alebo nepochopenie, prípadne šikanu?Chvalabohu, nikdy som nezažila šikanu. My nepočujúci sa snažíme komunikovať, ale počujúci bývajú niekedy netrpezliví – nechcú si dať čas nám niečo pomaly a jasne vysvetliť a niekedy sú až protivní. Najčastejšie sa to stáva u úradníkov, zdravotného personálu alebo predavačov.
My za to nemôžeme, že sme sa narodili ako nepočujúci. Učíme sa hovoriť kvôli vám, počujúcim, aby sme spolu mohli komunikovať. My sa nemôžeme naučiť počuť, ale vy, počujúci, sa môžete naučiť aspoň dvojručnú prstovú abecedu – aby sme spolu mohli aspoň trochu komunikovať. Je skvelé, že existuje tlmočnícka služba pre nepočujúcich.
Myslíš si, že sa svet dnes viac otvára nepočujúcim, alebo je ešte stále ťažké byť v niektorých situáciách prijatá?To je ťažká otázka, pretože je veľmi všeobecná. Tu v Českej republike je situácia dnes lepšia než kedysi. Nepočujúci majú mobilné telefóny, v ktorých nájdu množstvo informácií, môžu telefonovať cez videohovory, v televízii pribúda titulkov a existujú rôzne platformy, ako je Netflix, ktoré umožňujú sledovanie s titulkami.
Sme tak samostatnejší. Je pravda, že v súčasnosti majú nepočujúci vďaka rozvoju techniky oveľa väčšie možnosti komunikácie a rozvíjania vlastnej osobnosti než napríklad pred dvadsiatimi rokmi. Tiež existujú rôzne neziskové organizácie, ktoré nepočujúcim pomáhajú nielen pri zabezpečení tlmočenia do posunkového jazyka, ale aj pri iných záležitostiach.
Každý štát má však svoje zákony, výhody aj nevýhody a rôzne podmienky pre nepočujúcich. Niekde je to lepšie, inde horšie.
Ako to funguje doma, keď máš malé dieťa? Vieš napríklad, že plače, aj keď ho nepočuješ?To nie je problém – myslím, že aj vy, počujúci, máte doma pestúnku. V spálni sme mali „chůvičku“ s kamerou. Keď vibračné hodinky zavibrujú, pozriem sa na ne a zistím, či dieťa plače, kašle alebo sa len vrtí. Jednoducho ho musím mať viac na očiach.
Môj počujúci syn Tim má teraz tri roky. Keď sa zobudí, príde za mnou, vie, že keby ma volal, neprišla by som, pretože chápe, že som nepočujúca. Je úžasné, že ovláda posunkový jazyk. Vždy si hovorím, že nepočujúce mamy majú nevýhody aj výhody.
Napríklad keď mal Tim bolesti bruška a často plakal, môj počujúci priateľ mi povedal, že ho z toho plaču bolí hlava – a že ja mám výhodu, pretože to nepočujem. Len som sa pousmiala. Nevýhodou je napríklad pobyt na ihrisku. Keď som tam s inou nepočujúcou mamou, znakujeme spolu – a na to potrebujeme očný kontakt.
Neustále ale prerušujem konverzáciu a kontrolujem, či je môj syn v poriadku. Počujúce mamy môžu hovoriť a zároveň sledovať deti. S tým súvisí veľa rôznych príhod. Na túto tému som pred dvoma rokmi pripravila vystúpenie – stand-up s názvom Život mamy.
Tvoj partner je teda počujúci. Ako spolu komunikujete ako rodina?Ovláda posunkový jazyk. To bola moja podmienka od začiatku pri randení – je to predsa kľúč k môjmu srdcu. Komunikácia je pre mňa veľmi dôležitá.
Dodnes mu neustále pripomínam, aby používal posunkový jazyk so synom, keď som prítomná – aby som rozumela aj ja, o čom sa spolu rozprávajú. Moja mama veľmi dobre ovláda posunkový jazyk, pracuje ako tlmočníčka. Začala sa ho učiť hneď potom, čo zistila, že som nepočujúca. S otcom sa rozprávame, ale ovláda len asi dvadsať znakov. Lump jeden. (smiech)
Ako tvoje dieťa vníma tvoju hluchotu?Môj syn od narodenia vie, že som „iná“. Teraz, keď je väčší, vie, že som nepočujúca a tiež na to upozorňuje cudzích ľudí. To, že som nepočujúca, berie ako samozrejmosť, ako súčasť života. Spolu znakujeme. Jeho prvou komunikáciou boli znaky, čo je pre dieťa oveľa jednoduchšie než hovorené slová.
Ako ťa vníma tanečná komunita a publikum?Mám množstvo krásnych aj bláznivých zážitkov. Raz som zažila vtipnú situáciu na diskotéke, keď mi jeden sympatický chalan šepkal „niečo“ do uška. Gestikuláciou som mu odpovedala, že nepočujem. Začal kričať, tak som mu napísala cez mobil, že som naozaj nepočujúca.
Stále tomu nechcel veriť, tak som mu ukázala preukaz ZŤP. Divil sa, ako môžem tak krásne tancovať, a pritom nepočuť. Viedla som tanečný workshop pre počujúce tanečnice. Mali z toho krásne zážitky – naozaj si to vychutnali.
Väčšinou ľudia nechcú veriť, že som 100 % nepočujúca – pripadá im neuveriteľné, že môžem tancovať. U počujúceho publika mám obdiv. U nepočujúcich je to iné – tanec samotný im často nič nehovorí, páči sa im viac tanec sprevádzaný umeleckým posunkovým pohybom.
Mala si niekedy pocit, že musíš viac „dokazovať“ svoje schopnosti ako nepočujúca tanečníčka?Keď som s tancom začínala, tak určite. Neexistuje totiž veľa nepočujúcich tanečníkov, je to rarita. Keď som bola malá, chcela som chodiť na balet. Musela som trochu „otravovať“ a presviedčať vychovávateľku, aby ma vzala. Nakoniec ma vzala – improvizovala som v tanci a hneď som bola prijatá medzi počujúce deti.
Ako sa zrodila tvoja spolupráca s festivalom Pohoda?Dostala som správu na Instagrame, že o mňa majú záujem. Prosili ma, aby som im poslala viac informácií o sebe – poslala som fotky, videá a články. Bol casting a vybrali ma.
Všetko prebiehalo narýchlo – najprv som išla na jeden deň do Bratislavy na skúšku kostýmu a zoznámila som sa s úžasnou choreografkou a tanečnicou Lus Juklovou.
Spolupráca bola skvelá, všetko šlo hladko. Rešpektovali ma a zabezpečili tlmočníkov do slovenského posunkového jazyka. V piatok som prišla do Bratislavy, trénovali sme spolu, v sobotu prebiehalo natáčanie a v nedeľu som išla domov. Pre mňa to bola veľmi zaujímavá skúsenosť – panovala tam skvelá atmosféra.
Aké to bolo byť jeho tvárou? Čo pre teba znamená takáto viditeľnosť?Tvárou festivalu som nebola po prvýkrát, ale bolo to veľmi príjemné. Nepočujúci kamaráti mi poslali fotku, kde bola moja tvár na plagáte na autobusovej zastávke alebo na festivalovom plagáte – to ma naozaj potešilo.
Zaznamenala si po tom väčší záujem verejnosti o nepočujúcich, alebo o tvoju tvorbu?Na to by ste sa asi mali spýtať skôr počujúcich, ktorí tú reklamu sledovali. Neviem, či to malo vplyv na to, že by mali väčší záujem o nepočujúcich a ich umeleckú tvorbu.
Keby raz bola možnosť, že by si mohla začať počuť, prijala by si to? Keď som bola mladšia, tak áno – vtedy som si občas predstavovala, aké by to bolo počuť. Ale od puberty už viem, že si to nedokážem predstaviť. Keby som zrazu počula, asi by som sa zbláznila. Od narodenia žijem vo svete ticha. Mám genetickú vadu TMC1, čo znamená praktickú hluchotu.
Robíš aj niečo iné okrem tanca a vystúpení? Máš aj nejaké iné hobby?Mojím veľkým koníčkom je plávanie a venovala som sa aj vzdušnej akrobacii. Tú už ale nerobím, je to veľmi fyzicky aj časovo náročné.
Na Instagrame som videla, že veľa cestuješ. Je to kvôli vystúpeniam alebo to robíš vo voľnom čase?Spočiatku som cestovala kvôli vystúpeniam – napríklad USA, Škandinávia a iné krajiny. Neskôr som vystúpenia spojila so súkromným spoznávaním danej krajiny – napríklad Japonska alebo Číny, kde som sa zúčastnila festivalu a potom som krajinu súkromne precestovala. Teraz cestujem aj súkromne s rodinou vo voľnom čase.
Ak tvoj partner nie je nepočujúci, ako ste sa zoznámili a aké to bolo pre neho?To bolo veľmi vtipné. Môj partner je počujúci a prvýkrát ma videl na diskotéke. Ja som používala na komunikáciu posunkový jazyk a on si myslel, že pracujem ako tlmočníčka do českého posunkového jazyka.
Neodvážil sa ma osloviť, pretože si myslel, že som zadaná – bolo okolo mňa mnoho nepočujúcich kamarátov. Neskôr ma oslovil cez internet, kde sme obaja hľadali partnerov. To, že som nepočujúca, mu neprekážalo, začal sa učiť posunkový jazyk, narodilo sa nám dieťa a je so mnou už viac než päť rokov.
Mala si kvôli sluchu problém v minulosti vybudovať priateľstvá?Nikdy som nemala problém nájsť si priateľov. Vyrastala som medzi nepočujúcimi – je to niečo ako moja rodina. Mám medzi nimi veľa priateľov. Počujúcich priateľov mám tiež, sú to hlavne moji spolupracovníci, ktorých učím posunkový jazyk, a pracujem ako ďalší pedagogický pracovník v škole, ktorú navštevujú aj nepočujúce deti.
