Luna Bar je bratislavský fenomén: V rade čakáš aj hodinu a nemusíš sa dostať dnu (REPORTÁŽ)

Traduje sa, že v tých rokoch robil kúzelnícke šou aj jeden zo súčasných ministrov – spomína 59-ročný Matej, ktorý v 80. rokoch pracoval v Luna Bare.

Matej si pamätá aj vyhadzovača, ktorý tam vtedy pracoval a volal sa Čaba: „No a jeden večer prišli chlapci z Elánu, ktorí sa chceli dostať dnu, ale Čaba ich nepustil. Prehovárali ho a povedali, že sú pýcha slovenskej kultúry. Kvôli tomu vznikla pesnička Čaba neblázni."

Matej hovorí, že okrem známych hudobníkov sa v Luna Bare stretávali bohatí ľudia, pumpári, predajcovia zeleniny, veksláci (priekupník peňazí za komunistického režimu), ale aj ľudia z bratislavského podsvetia.

„Zažil som, keď títo ľudia trhali peniaze pri stole a my sme to museli zbierať a lepiť páskou. Dokonca si zapaľovali cigary s 500-korunovými bankovkami. Bežní ľudia tam ani nechodili takmer, a ak aj chodili, musel ich Čaba pustiť." V Lune podľa neho boli aj striptérske šou.

Bujaré oslavy však netrvali večne. Hotel Kyjev zatvorili a Luna Bar skočil roku 2011. S výnimkou občasných súkromných eventov zostal prázdny.

Takto to bolo až do roku 2017, keď sa Bratislavčanovi Martinovi Petrusovi podarilo obnoviť srdce bratislavských diskoték a piatkové večery mohli opäť žiť oldieskami v legendárnych priestoroch.

Obnova Luna Baru bola šťastná náhoda

Martin Petrus pracoval pre Hotel Kyjev ako študent. Keď mal 22 rokov, poprosil riaditeľa hotela, či by tu mohol mať so svojimi kamarátmi narodeninovú párty s tým, že hudbu a svetlá si zabezpečí sám. Počas toho dostal nápad, že by to bol cool priestor na diskotéky – no vtedy bol ešte len študent a o podnikaní nevedel veľa.

Potom prešli nejaké roky, Martin začal podnikať a jeho predstava o otvorení klubu začala byť čoraz viac reálnejšia.

„Úplnou náhodou som stretol majiteľa Hotela Kyjev tu pred budovou. Tak som sa ho spýtal, či fakt nie je možné prenajať priestory klubu, pretože prvýkrát mi povedal nie. Ale napokon mi povedal áno. Kľúčiky od priestorov som dostal na konci roku 2016, starú prevádzku som predal a všetko som vrazil do tohto," hovorí Martin.

Počas obnovy sa snažil čo najviac zachovať pôvodnú retro estetiku Luna Baru. Ikonický kruhový parket, sedacie boxy, vrchná kožená časť sedačiek a bary sú pôvodným vybavením priestoru. Pôvodne tu bola aj drevená šatňa a kuchyňa, z ktorej Martin spravil fajčiarsku časť, kde si môžeš všimnúť obrovské drevené logo Hotela Kyjev, ktoré Martin našiel počas prerábky.

Fotky z rekonštrukcie si môžeš pozrieť v galérii:

Zobrazit galerii

(16)

Prvé roky bol Martin v prevádzke každý víkend. Aby zaujal čo najviac ľudí, chodil po uliciach v oblekoch a rozdával letáky o akciách v Lune: „Chodilo sem 30–40 ľudí. Ja som tu s nimi tancoval, pozýval na drinky a ono sa to postupne nejako nabaľovalo ako snehová guľa."

Postupne začalo chodiť čoraz viac ľudí – od staršej generácie, ktorá si prišla zaspomínať na hity svojho detstva, až po mladých študentov. Program v Luna Bare je v podstate každý piatok a sobotu rovnaký.

„Nemá zmysel to meniť. Funguje to tak, ako to je, a práve kvôli oldieskam sem ľudia chodia – každý si tu nájde svoj obľúbený hit. Nemusia sa ani pozerať, aký je program, pretože to už vedia." vysvetľuje Martin.

Doklady kontrolujú cez čítačku

Luna Bar má kapacitu 300 ľudí, a ak je plnka, väčšinou musíš čakať vonku. No ďalším dôvodom čakania sú aj prísni SBS-kári.

„My sme spravili ako prví v Bratislave to, že prísne kontrolujeme občianske preukazy cez čítačku. Nastavili sme si vek od 21 rokov – spočiatku som pochyboval o tomto rozhodnutí. No spätne sa nám to vrátilo," vysvetľuje mi Martin. 

Vďaka čítačke skontrolujú vek rýchlo a ak robí nejaký návštevník problém alebo niečo ukradne, vedia ho hneď identifikovať – a v prípade mu aj zakázať vstup.

„Ľudia si niekedy myslia, že môžu všetko a že môžu hocičo povedať SBS-károvi. Ženy niekedy dokážu byť oveľa agresívnejšie a horšie ako muži," hovorí Martin.

Dnu sa nedostanú ani opití, alebo ľudia pod vplyvom drog. Nepustia ani agresívnych ľudí. Luna Bar má striktný dresscode, ktorý nepovoľuje tepláky, kapsáče, maskáče, žabky..

„Raz prišiel pán len v plavkách, žabkách a s uterákom. Aj sa nám stalo, že iný pán prišiel k nám od farby v monterkách. Nechceme po návštevníkoch, aby prišli nastajlovaní, ale jednoducho nech to má úroveň. Proste príďte normálne oblečení," hovorí Martin.

Na diskotéke som sa rozprávala aj s 83-ročným pánom

Do Luna Baru sme dorazili o pol jedenástej večer, takže bola nielen tma, ale aj poriadna zima. Rad ľudí ohraničený červenými lanami poslušne čaká, kým si tí pri dverách nechajú skontrolovať doklady. Už od dverí cítiť dunivé vibrácie, ktoré vychádzajú z temného červeného podzemia.

Interiér pripomína legendárne diskotéky z 80. rokov, ktoré som síce nezažila, no videla som ich v rôznych filmoch. Je tu diskoguľa, vysvietený farebný parket, oslepujúce reflektory a červený koberec, ktorý sa ťahá po celom hlavnom priestore klubu.

V Lune to žilo už pred jedenástou – do väčšiny klubov, ktoré som navštívila, prichádzali návštevníci až okolo polnoci. Na kruhovom parkete boli snáď všetky vekové skupiny, vrátane žien a mužov, ktorí mohli mať okolo 50–60 rokov a svojím tancom by posadili na zadok aj mladých.

Priestorom rezonovalo to najlepšie z oldies – od zahraničných deep house hitov, cez československý pop až po rockové balady. Je jedno, čo hralo, pri každej pesničke ľudia vískali a o dušu vykrúcali boky.

Parket sa čoraz viac plnil a bolo náročné sa dostať z bodu A do bodu B. O to ťažšia bola konverzácia, pretože sa miešala hudba s (veľmi intenzívnym) hlukom ľudí.

Pri jednom stole som si všimla sediaceho výrazne staršieho pána s drinkom v ruke, ktorý sa usmieval a užíval si večer. Vedľa neho sedeli dvaja muži, o ktorých som sa dozvedela, že sú jeho synovia.

„My sme tu s naším otcom, ktorý má 83 rokov. Chodíme sem s ním vždy, keď mu dovolia slobodnú vychádzku z domova dôchodcov. Snažíme sa mu spríjemniť jeseň, takže keď povie, že chce ísť von, my musíme ísť ním," povedal mi so smiechom jeden zo synov.

V inom kúte klubu som narazila na smejúcu sa skupinku študentiek, ktoré vyzerali, že prežívajú „time of their life." Povedali mi, že sú bývalé spolubývajúce z internátu a nechodia až tak často von v piatok večer, no teraz majú reunion.

„Luna Bar nám prišla ako najzábavnejšia možnosť v meste. A majú zadarmo vstup pre ženy. Ak je možnosť ísť niekam von, tak ideme sem." Jedna z nich mi ešte so smiechom rozprávala o svojom bezprostrednom zážitku. „Bol to „veľmi intímny tanec", týpek mohol mať tak 25 rokov a pani viac ako 40 podľa mňa."

Pred tým, než som šla domov, som si ešte chcela pozrieť fajčiarsku miestnosť, kde visí pôvodné drevené logo Hotela Kyjev. Tá bola úplne prepchatá ľuďmi a barmani mali čo robiť, aby stihli obslúžiť toľko zákazníkov. Zastavila som sa opäť pri skupinke ľudí – tentokrát to boli východniari, ktorí mali okolo 30 rokov (a áno, chceli si hneď vypiť).

„Takto ako sme tu partia, sme tu po troch rokoch. Luna Bar je prvé, čo som spoznal v Bratislave. Je tu retro hudba, viem sa tu zabaviť. Sú tu v pohode ľudia v rôznych vekových kategóriách, ktorí sa na nič nehrajú, nie sú ‚posh'. Luna je pre mňa autentická," povedal mi jeden z partie.

Pred odchodom mi nezabudli pripomenúť, že si treba vypiť a že východniari sú super.

Keď som pomaly odchádzala, mohlo byť krátko po jednej a v Luna Bare bola doslova „hlava na hlave", takže len dostať sa ku schodom nebolo jednoduché. Vonku pred vchodom sa vytvoril dlhý rad, rozmýšľala som, či sa vzhľadom na kapacitu podarí ľuďom dostať dnu. Nabitá atmosféra a dunenie oldiesiek ma sprevádzala po ceste domov až priamo do postele.