Pri pohľade na skupinku punkáčov si určite nedokážeš predstaviť, že za vznikom ich štýlu stojí módna dizajnérka so šlachtickým titulom!
Pravdepodobne najkontroverznejším hudobným štýlom, najmä po módnej stránke, je bezpochyby punk. V každom z nás vyvoláva pohľad na mladého človeka s farebným neupraveným účesom, v špinavej koženej bunde, ideálne ocvokovanej minimálne rôznymi zicherkami, pohodenej na roztrhanom tričku, prinajmenšom pocity údivu. Či už podobnú módu obdivuješ, alebo naopak, znechucuje ťa, povedal by si niekedy, že za jej vznik môžu byť „pankáči“ vďační aj obrovskému hráčovi na poli vysokej módy, Vivienne Westwood?
Na začiatku 70. rokov minulého storočia v Anglicku ešte stále ovplyvňovala módu éra hippies z minulého desaťročia. Nosili sa zvoncové rifle, farebné košele a nonšalantné doplnky. Vivienne Westwood sa s priateľom Malcolmom McLarenom však prikláňali ku povojnovému štýlu obliekania, hudby a v podstate ku kultúre 50. rokov ako takej. V roku 1971 si v Londýne otvorili malý obchodík, dnes už na legendárnej adrese, 430 Kings Road, ktorý pomenovali jednoducho a výstižne, Let it Rock. Ku priestorom sa Malcolm dostal úplnou náhodou, kedy mu pôvodný majiteľ malého sekáčového obchodíku požičal kľúče, aby sa mu o obchod postaral počas jeho neprítomnosti, a nikdy sa už nevrátil.
Na fotke pózuje vľavo Malcolm a Vivienne sa bosá prizerá napravo
Let it Rock ponúkal okrem rockových memorabílií najmä možnosť Vivienne naplno sa preukázať. Tá začala sama prerábať a šiť vlastné oblečenie do podoby „teddy boy“, unikátneho anglického štýlu, ktorý bol inšpirovaný britskou aristokraciou počas vlády Edwarda VII. na začiatku 20. storočia, a do povedomia sa znovu vrátil po druhej svetovej vojne. Boli to prevažne košeľe, farebné saká, prvé úzke elegantné nohavice a creepers s hrubou podrážkou.
Ukážka typických teddy boy outfitov z 50. rokov
Medzitým sa kultúra začala pohybovať. Mladí ľudia v Amerike nemali vzory, ktoré by odzrkadlili ich pocity, zlú finančnú situáciu a každodenný rozruch. Zabehnuté hudobné skupiny zo 60. rokov ako Rolling Stones alebo The Beatles boli teraz príliš veľké na to, aby sa chceli podobať mládeži, ktorá nemá prácu, nudí sa a nenachádza zmysel svojho života. Malcolm McLaren v tejto dobe tiež často cestoval medzi Londýnom a New Yorkom, takže si tento úpadok včas uvedomil. Stal sa manažérom pre-punkovej skupiny The New York Dolls, o ktorú sa staral i po módnej stránke. Obliekal ich do anti-politických outfitov zosmiešňujúcich a poburujúcich sovietsky a čínsky komunizmus Stalina a Mao Ce-tunga, čo boli akési primitívne prvotiny punkovej módy.
Skupina The New York Dolls
Počas manažovania ich zdanlivo úspešnej kariéry, Malcolm stále cestoval medzi New Yorkom, kde pôsobili, a Londýnom, kde jeho a Viviennin malý obchodík nadobudol nový rozmer. Let it Rock premenovali na „Too Fast to Live, Too Young to Die“ a záujem mladej dizajnérky zamieril na mladícku rebelskú módu inšpirovanú tiež filmovými ikonami ako Marlon Brando či James Dean. Do ponuky sa tak dostávajú kožené bundy, oblečenie s nedbanlivým strihom, roztrhané tričká s provokatívnymi a vulgárnymi nápismi či protipolitickými sloganmi, a čo je hlavné, po prvýkrát sa objavujú zicherky. Na všetkom. Návrhy vyjadrovali svoje názory napríklad na rozmáhajúci sa neonacizmus, ktorý si v tej dobe hľadá čoraz viac prívržencov medzi anglickou mládežou alebo na absurdné posadnutie náboženstvami.
Malcolm a Vivienne
Malcolm prestal so skupinou The New York Dolls spolupracovať po jednom z ich turné, kedy jej členovia prepadli alkoholovej a heroínovej závislosti. Medzitým spoznáva new-yorkského hudobníka Richarda Hella, budúceho autora punkovej hymny „Blank Generation“, a uchváti ho jeho zovňajšok a postoj prakticky ku všetkému. Richard vyzerá ako keby sa nevyspal, neosprchoval a neprezliekol už roky a vôbec mu to nevadí. Jeho oblečenie bolo roztrhané, ale neunúval sa ho nijako dostať naspäť dokopy. Jeho ďalší návrat do Londýna teda znamenal revolúciu.
Písal sa rok 1974 a pred Vivienne sa týčil pravdepodobne najdôležitejší míľnik v jej kariére. Pre-punkový vplyv na mládeži bol nespochybniteľný, a keďže spolu s Malcolmom stáli už pri jeho zrode, inštinktívne sa rozhodli podčiarknúť túto subkultúru hrubou čiarou. Fasáda na 430 Kings Road získala veľký ružový nápis a definovala punkovú kultúru. „SEX“.
Fasáda SEXu na 430 Kings Road
Sortiment sa samozrejme radikálne zmenil. Vivienne už viacej neinšpirovali romantické ikony z filmového plátna. SEX ponúkal sado-masochistické popruhy, úzke čierne a ružové kožené a latexové oblečenie, doplnky ako masky a biče, a pokračovali v roztrhaných tričkách s najrôznejšou poburujúcou výpoveďou. SEX bol viacej o postoji a o zmýšľaní ako o móde. Vivienne predávala módu, ktorou vyššia spoločnosť pohŕdala.
Vivienne v priesvitnom latexovom obleku vo svojom butiku
Fotka s asistentmi butiku SEX, Vivienne je úplne napravo
Malcolm mal však ešte jednu víziu. Potreboval SEX doslova oživiť. Stálymi zákazníkmi ešte bývalého „Too Fast to Live, Too Young to Die“ boli mladí Glen Matlock, Sid Vicious a takisto i Johnny Rotten, a ty už teraz možno tušíš, k čomu sa teda malo ďalej schyľovať. Vzniká skupina, ktorá zadefinovala punk v jeho najčírejšej podstate, vzniká Sex Pistols. Malcolm McLaren opäť využíva svoje schopnosti a stáva sa ich manažérom. Prakticky do roka (počas roku 1976) spolu získavajú po podpore od hudobníka Screaming Lord Sutch, ktorý kedysi dávno pomáhal nastaviť nápis „Let it Rock“ na prvej predajni dvojice McLaren a Westwood, vystúpenie na koncertoch Eddie and the Hot Rods a v decembri toho istého roku dostávajú tiež slovo v programe „Today“, kde moderátora ihneď oslovia „fucking rotter“ a vzápätí sa prejavia naplno, čím svoje účinkovanie v televízií po dlhých dvoch minútach predčasne ukončia, čím sa punk dostáva do povedomia ľudu ako špinavý, nerešpektujúci a nevychovaný. V máji roku 1977 to však prišlo.
"God Save the Queen". Nahrávka okamžite získala 2. miesto v rebríčku najobľúbenejších skladieb, počas osláv 25. výročia zasadnutia kráľovnej Alžbety II. na trón, ihneď po Rodovi Stewartovi. Takisto sa dostali do Top Ten rebríčkov ich ďalšie dva single a v novembri roku 1977 predbehli všetky vydané albumy, keď suverénne získali 1. miesto v rebríčkoch predaja na území Spojeného kráľovstva s ich debutovým a zároveň tiež posledným štúdiovým albumom, "Never Mind The Bollocks". Punk bol na vrchole. A medzitým vznikol na 430 Kings Road najúspešnejší zo všetkých obchodíkov, Seditionaries, ktorý bol vlastne prvým dizajnérskym butikom Vivienne Westwood. Jej štýl sa zosynchronizoval a pretvoril všetky jej záujmy do akéhosi celku. Kým jej priateľ manažoval skupinu Sex Pistols po hudobnej a profesionálnej stránke, Vivienne ich obliekala a tvorila ich štýl. Stále boli kľúčovými kúskami bandážové kožené doplnky, zipsy, zicherky, grafické tričká a tiež tartanové a kárované nohavice. Médiá po prvýkrát pomenovali ich štýl ako „punk rock“.
Sid Vicious a Johnny Rotten, obaja v tričkách od Seditionaries
Svojho času si kúsky od Seditionaries obľúbila okrem samotného Sex Pistols tiež rocková speváčka Siouxsie Sioux. Dnes má pôvodné oblečenie od Seditionaries medzi zberateľmi nevyčísliteľnú hodnotu. Nájde sa medzi nimi tiež niekoľko zaujímavých celebrít, ako modelka Kate Moss, dizajnér pre Louis Vuitton, Kim Jones, či významný moderný umelec Damien Hirst, ktorý pred pár rokmi kúpil hotovú zbierku zachovaného oblečenia za 80 tisíc libier, na čo mu sám Malcolm McLaren oznámil smutnú skutočnosť, že takmer všetky kúsky sú obyčajným podvrhom.
Tričko a bandážové nohavice od Seditionaries, z expozície v múzeu Los Angeles County Museom of Art
Po rozpade skupiny Sex Pistols sa približne v roku 1979 Vivienne Westwood rozhodla odcestovať na niekoľko mesiacov do New Yorku, nabrať inšpiráciu, spoznať cudzí svet a nových ľudí. Práve tam sa z nej stala nezávislá návrhárka s hlavou plnou nápadov a po príchode do Londýna usporiadala svoju prvú skutočnú kolekciu a s Malcolmovou pomocou ju odprezentovala na mólach v Londýne. Pomenovala ju „Pirate“, témou boli logicky piráti, po vzore skladby Sun, Sea & Piracy od skupiny Bow Wow Wow, ktorú v roku 1980 vytvoril opäť Malcolm McLaren. Kolekcia sa stala posledným spoločným projektom Vivienne s ním, a po premenovaní legendárneho Seditionaries na finálny názov, "Worlds End", pod ktorým funguje dodnes ako múzeum, sa ich cesty rozišli.
Ešte fungujúci párik pred vchodom do Glitterbest, Malcolmovej manažérskej spoločnosti
V roku 1982 debutovala v Paríži a postupom času sa z nej stala renomovaná dizajnérka. Jej obľúbenými sú stále prevažne predmety spojené so zmyselnosťou a sexualitou, ako korzety, spodné prádlo a zamat. Stále sú jej modely provokatívne a šokujúce, často aj nenositeľné, navrhnuté iba pre efekt na móle. Do pamätí sa zaryla napríklad scéna na prehliadke v Paríži roku 1993, kedy modelka Naomi Campbell nezvládla chôdzu na 25 centimetrov vysokých podpätkoch a spadla priamo počas predstavenia.
Povesť divokej rebelky a akúsi stopu po svojej punkovej minulosti si niesla vo svojich kolekciách i naďalej, kedy viacero krát parodovala a prezentovala svoj ironický pohľad na anglický kráľovský dvor. Keďže si však samotná kráľovná Alžbeta II. uvedomuje umeleckú hodnotu podobných činov, neodradilo ju ani niekoľko podobných štipľavých náznakov a v roku 1992 jej osobne udeľuje Rád britského impéria a princ Charles ju v roku 2006 ovenčuje tiež ďalším šľachtickým titulom, Dáma. Aj napriek vyššiemu veku je stále aktívna taktiež ako modelka na vlastných prehliadkach.
Na móle pre kolekciu "Climate Revolution" s namaľovanými fúzmi a okulárom
