Masaker Slovákov, kde zomreli 15-ročné dievčatá aj nenarodený plod v bruchu matky. Černová šokovala svet

„Dav odmietol pustiť kone s kočmi, a tak ich následne obkľúčil. Jeden z dedinčanov chytil uzdu koňa a veliteľ žandárov ho udrel do tváre. Následne na nich začali dedinčania hádzať kamene. Na základe toho vydal strážmajster žandárov Ladiczký rozkaz ku streľbe,“ opisuje priebeh udalosti Petríček.

Nešlo pritom o výstražnú streľbu, ale o mierenú streľbu do davu. Zaujímavosťou je, že žandári boli Slovákmi. Vina na nich ale podľa Petríčka určite nespadá. „Tamojší žandári boli slovenského pôvodu a samozrejme vedeli aj po slovensky. Tak či onak ale z toho nemôžeme obviňovať daných žandárov, nakoľko na nich treba nazerať z pohľadu danej doby. Boli nútení poslúchnuť rozkaz, ktorý dostali od strážmajstra. Neuposlúchnutie rozkazu by sa tvrdo trestalo,“ povedal pre Refresher Petríček.

Výsledkom streľby bolo celkovo 15 mŕtvych ľudí, vrátane štyroch žien a dvoch 15-ročných dievčat. Obeťou, o ktorej sa príliš často nehovorí, bol aj nenarodený plod dieťaťa v bruchu matky. Černovú až do nového roku obsadili vojaci.

Daná tragédia vyvolala ohlas v takmer celom svete. O masakre sa písalo vo viacerých zahraničných novinách.

Spomienkové slávnosti v rámci 100. výročia černovskej tragédie

Vzťahy Čechov a Slovákov sa utužili, kritika na pomery v Rakúsko-Uhorsku prišla aj zo zahraničia

Niekoľko dní po tejto hrozivej udalosti začali v ríšskom a uhorskom sneme vystupovať poslanci slovenskej i českej národnosti ako František Modráček, neskorší česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk či Milan Hodža. Gróf Július Andráši, vtedajší minister vnútra, s Hodžovou obranou dedinčanov ale nesúhlasil a označil ich za agresorov. Slovenskej menšiny sa mali zastať aj slovinskí poslanci.

Podpora slovenského národa však bola zreteľná najmä v Čechách a na Morave, kde bola kritika voči Uhorsku a podpora smerovaná k Slovákom najvýraznejšia. Kňazi z Česka dokonca prijali rezolúciu zameranú proti zneužívaniu cirkvi na útlak slovenskej menšiny. Keď sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, treba povedať, že z tohto uhla pohľadu udalosť z Černovej stála za výrazným posilnením česko-slovenských vzťahov.

V danom období bol Hlinka na svojom úspešnom prednáškovom turné (k návratu do Černovej ho odhovorili priatelia, hrozilo mu totiž zatknutie), ktoré bolo ukončené 30. novembra 1907, kedy bol umiestnený do väzenia. 

Pred a po jeho uväznení sa však neprotestovalo len na území dnešného Česka a Slovenska. Maďarizačné tendencie si vyslúžili kritiku napríklad od novinárov a historikov z Británie Roberta Williama Setona-Watsona a Wickhama Steeda. Negatívnu odozvu pridal aj Francúz Viliam Ritter či nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson.

„Daná tragédia vyvolala ohlas v takmer celom svete. O masakre sa písalo vo viacerých zahraničných novinách. Pohreb obetí sa stal neskôr aj akousi demonštráciou slovenských a českých národných predstaviteľov. Veľký ohlas vyvolala tragédia aj v zámorí. Predovšetkým Slovenská Liga v Amerike skritizovala celú záležitosť a bojovala naďalej za národné práva Slovákov,“ opisuje udalosti po masakre Petríček.

Vosková figurína Andreja Hlinku v jeho rodnom dome v Černovej

40 dedinčanov skončilo kvôli nespravodlivému súdnemu procesu za mrežami

Hlavné slovo v celej udalosti ale mali miestne súdy. Vojenský súd označil streľbu do davu dedinčanov za oprávnenú. Uhorské súdnictvo následne podľa Matice slovenskej obvinilo viac než 55 ľudí. Väčšinou išlo o obvinenia z násilných trestných činov, ale taktiež z krádeže. Deň pred vysviackou sa totiž niektorí dedinčania pokúsili ukradnúť vybavenie kostola (niektoré liturgické predmety), aby kňaz nemohol pristúpiť k vysväteniu. 

„Samotný proces prebiehal za plnej réžie maďarskej vlády. Predseda vlády dokonca tvrdil, že sa vôbec nekonala a ani sa nemala konať žiadna vysviacka kostola. Termín vysviacky bol však všeobecne známy a taktiež zverejnený vo viacerých kostoloch,“ povedal Petríček.

Obžaloba tvrdila, že žandári svojím konaním chceli zamedziť akejsi vopred plánovanej vzbure. Tlač zameraná proti slovenskému národu spomínala taktiež nakúpenie strelných zbraní či sekier. Žiadne zbrane sa ale nenašli. Napriek tomu súd uznal za vinných 40 dedinčanov, ktorých odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní od 6 do 18 mesiacov. Najmladšia odsúdená osoba mala v danej dobe iba 16 rokov. Niektorých z nich ďalej zasiahli finančné pokuty či zhabanie majetku.

Spomienkové slávnosti pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie (27. október 2007)

Išlo o krivdu na slovenskom národe?

„Práve Černovská tragédia je jedným z vyvrcholením maďarizácie, ktorá v danej dobe bola skutočne silná. Svedčia o tom viaceré fakty ako vyučovanie v maďarskom jazyku na základných školách či zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka. Myslím si, že môžeme oprávnene hovoriť o krivde na slovenskom národe,“ vyjadril svoj názor historik Petríček.

Andrej Hlinka bol nakoniec v roku 1910 z väzenia prepustený a na príkaz pápeža Pia X. ho taktiež rehabilitovali. V tom istom roku konečne požehnal kostol v rodnej Černovej, ktorému však bohužiaľ predchádzala smrť 15 (respektíve 16) obetí a nespravodlivý proces proti desiatkam preživších dedinčanov.

Názory na Andreja Hlinku sa medzi ľuďmi rozlišujú, historik Petríček má ale v tomto bode jasno. „Andreja Hlinku treba vnímať z pohľadu doby, v ktorej žil. Bol to národovec, ktorý sa snažil o zlepšenie pomerov pre slovenské obyvateľstvo. Predsa len o zlepšenie slovenských pomerov sa usiloval aj počas trvania prvej ČSR. Osobne si myslím, že Andreja Hlinku môžeme považovať za kladnú osobnosť slovenských dejín,“ prehlásil Petríček.