Žiadna výstražná streľba. Hneď po rozkaze začali lietať do davu guľky.
V Černovej, a teda v súčasnej mestskej časti Ružomberka, si miestni obyvatelia v rokoch 1905 až 1906 postavili svoj vlastný katolícky kostol. Ľudia žiadali, aby bol vysvätený rímskokatolíckym kňazom Andrejom Hlinkom. Ten bol ale v danej dobe suspendovaný a označený za buriča proti maďarskej národnosti.
Po streľbe boli dedinčania ďalej odháňaní bajonetmi. Celkovo prišlo o život 15 ľudí, z toho jedna žena bola tehotná, takže celkový počet je 16 ľudí. – historik Michal Petríček
„Jedným z hlavných dôvodov, prečo miestni trvali na posvätení Andrejom Hlinkom, je ten, že Andrej Hlinka bol rodákom a sám prispel nemalou sumou na stavbu kostola. Taktiež treba povedať, že Andrej Hlinka bol medzi bežným obyvateľstvom ako kňaz skutočne obľúbený. Tretím dôvodom je fakt, že bol Slovákom a práve počas tvrdej maďarizácie chceli obyvatelia slovenskej obce vysvätenie od slovenského kňaza,“ hovorí o dôvodoch, ktoré stáli za žiadosťami dedinčanov, historik Michal Petríček z Trnavskej univerzity venujúci sa dejinám Slovenska 19. a 20. storočia.
Ich kostol mal teda na príkaz biskupa Párvyho vysvätiť farár Martin Pazúrik. Protest pred kostolom sa 27. októbra 1907 stal miestom hromadnej vraždy, v rámci ktorej žandári zastrelili 15 nevinných ľudí vrátane nenarodeného plodu v bruchu matky a ďalších 10 ťažko zranili. Vinu však podľa uhorského súdnictva neniesli žandári ani ich veliteľ, ale dedinčania.
- O obvineniach Andreja Hlinku z podpaľovania kostolov a terorizovania okolia výbušninami
- Opis priebehu masakru v Černovej vrátane smrti 15-ročných dievčat
- O zahraničných ohlasoch na túto tragédiu
- O priebehu súdneho procesu, ktorý poslal za mreže aj 16-ročnú osobu
- O tom, či bol útok na žandárov plánovanou vzburou Slovákov
- O tom, či smieme podľa názoru historika hovoriť o krivde na slovenskom národe
Kostol Panny Márie Ružencovej v Černovej
Bojoval za práva Slovákov, zbavili ho kňazských výsad
V apríli 1906 vtedy 41-ročný kňaz Andrej Hlinka v priebehu volieb do Uhorského snemu verejne upozorňoval na porušovanie práv národnostnej menšiny Slovákov. Vo voľbách podporil slovenského lekára a politika Vavra Šrobára. Oproti biskupovi Párvymu bojujúcemu za maďarizáciu sa teda ocitol na opačnej strane barikády.
Hlinka bol názoru, že Párvy môže zasahovať do jeho vystupovania čoby kňaza, ale nie ako príslušníka slovenského národa. Andrejovi Hlinkovi pre nerešpektovanie biskupovej vôle odobrali farský úrad, a preto prípad predniesol priamo Svätej stolici, a teda pápežovi. Párvy sa následne postaral aj o to, aby Hlinkovi odobrali všetky kňazské výsady i povinnosti. Hlinku ako osobu začali verejne podporovať veriaci i kňazi z okolia Ružomberka, no taktiež z iných častí Slovenska.
Osobne si myslím, že Andreja Hlinku môžeme považovať za kladnú osobnosť slovenských dejín. – historik Michal Petríček
Hlinka bol podozrievaný z podpaľovania kostolov
Z dôvodu zvyšujúcej popularity Hlinku sa cirkev spojila so svetskou mocou a 25. júna 1906 ho nechali zatknúť. V rámci svetského pojednávania bol obvinený za vedenie akéhosi spolku, ktorý mal terorizovať okolie výbušnými zbraňami. Aby toho nebolo málo, cirkev Hlinku obvinila z podpaľačstva kostolov. Ani jedno z obvinení nebolo preukázané.
„O podpaľovaní kostolov Hlinkom neexistujú priame dôkazy a myslím si, že ide o vymyslené a vykonštruované prípady,“ povedal pre portál Refresher Michal Petríček.
Obyvatelia sa snažili biskupa Párvyho presvedčiť, aby s vysvätením kostola počkali na Andreja Hlinku. Stále totiž verili, že mu budú prinavrátené jeho kňazské práva. V období monarchie bolo podľa historika Petríčka bežné, že financie na stavbu kostola poskytovali ľudia alebo šľachta.
Jeden z dedinčanov chytil uzdu koňa a veliteľ žandárov ho udrel do tváre. Následne na nich začali dedinčania hádzať kamene. Na základe toho vydal strážmajster žandárov rozkaz ku streľbe - historik Michal Petríček
Ak by obyvatelia chceli príspevok od cirkvi, tak by oň museli žiadať cirkevného hodnostára maďarskej národnosti, ktorý by asi nevyhovel. Hlinka im vo financovaní výrazne pomohol a žiadosti miestnych boli preto viac než pochopiteľné.
Párvy ale ich vôľu ignoroval, a tak sa nakoniec rozhodlo, že vysviacka kostola prebehne 27. októbra 1907. Postarať sa o ňu mal cudzí farár Martin Pazúrik, ktorý tak, ako Párvy presadzoval svoje názory proti slovenskej menšine.
V roku 2014 bola pri príležitosti 150. výročia
narodenia Andreja Hlinku vydaná známka s jeho podobizňou
Nastal chaos a začalo sa strieľať do davu
Počas plánovania nedeľnej vysviacky malo pred obcou protestovať niekoľko stoviek ľudí. Odhaduje sa, že ich bolo približne 300 až 400. Následne do dediny prišla skupina žandárov a koče s mužmi, medzi ktorými sedel aj farár Martin Pazúrik. Koče nedokázali cez veľký dav prejsť, na čo mal kočiš začať rozdávať rane koňom, ale aj miestnym dedinčanom.
„Dav odmietol pustiť kone s kočmi, a tak ich následne obkľúčil. Jeden z dedinčanov chytil uzdu koňa a veliteľ žandárov ho udrel do tváre. Následne na nich začali dedinčania hádzať kamene. Na základe toho vydal strážmajster žandárov Ladiczký rozkaz ku streľbe,“ opisuje priebeh udalosti Petríček.
Nešlo pritom o výstražnú streľbu, ale o mierenú streľbu do davu. Zaujímavosťou je, že žandári boli Slovákmi. Vina na nich ale podľa Petríčka určite nespadá. „Tamojší žandári boli slovenského pôvodu a samozrejme vedeli aj po slovensky. Tak či onak ale z toho nemôžeme obviňovať daných žandárov, nakoľko na nich treba nazerať z pohľadu danej doby. Boli nútení poslúchnuť rozkaz, ktorý dostali od strážmajstra. Neuposlúchnutie rozkazu by sa tvrdo trestalo,“ povedal pre Refresher Petríček.
Výsledkom streľby bolo celkovo 15 mŕtvych ľudí, vrátane štyroch žien a dvoch 15-ročných dievčat. Obeťou, o ktorej sa príliš často nehovorí, bol aj nenarodený plod dieťaťa v bruchu matky. Černovú až do nového roku obsadili vojaci.
Daná tragédia vyvolala ohlas v takmer celom svete. O masakre sa písalo vo viacerých zahraničných novinách.
Spomienkové slávnosti v rámci 100. výročia černovskej tragédie
Vzťahy Čechov a Slovákov sa utužili, kritika na pomery v Rakúsko-Uhorsku prišla aj zo zahraničia
Niekoľko dní po tejto hrozivej udalosti začali v ríšskom a uhorskom sneme vystupovať poslanci slovenskej i českej národnosti ako František Modráček, neskorší česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk či Milan Hodža. Gróf Július Andráši, vtedajší minister vnútra, s Hodžovou obranou dedinčanov ale nesúhlasil a označil ich za agresorov. Slovenskej menšiny sa mali zastať aj slovinskí poslanci.
Podpora slovenského národa však bola zreteľná najmä v Čechách a na Morave, kde bola kritika voči Uhorsku a podpora smerovaná k Slovákom najvýraznejšia. Kňazi z Česka dokonca prijali rezolúciu zameranú proti zneužívaniu cirkvi na útlak slovenskej menšiny. Keď sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, treba povedať, že z tohto uhla pohľadu udalosť z Černovej stála za výrazným posilnením česko-slovenských vzťahov.
V danom období bol Hlinka na svojom úspešnom prednáškovom turné (k návratu do Černovej ho odhovorili priatelia, hrozilo mu totiž zatknutie), ktoré bolo ukončené 30. novembra 1907, kedy bol umiestnený do väzenia.
Pred a po jeho uväznení sa však neprotestovalo len na území dnešného Česka a Slovenska. Maďarizačné tendencie si vyslúžili kritiku napríklad od novinárov a historikov z Británie Roberta Williama Setona-Watsona a Wickhama Steeda. Negatívnu odozvu pridal aj Francúz Viliam Ritter či nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson.
„Daná tragédia vyvolala ohlas v takmer celom svete. O masakre sa písalo vo viacerých zahraničných novinách. Pohreb obetí sa stal neskôr aj akousi demonštráciou slovenských a českých národných predstaviteľov. Veľký ohlas vyvolala tragédia aj v zámorí. Predovšetkým Slovenská Liga v Amerike skritizovala celú záležitosť a bojovala naďalej za národné práva Slovákov,“ opisuje udalosti po masakre Petríček.
Vosková figurína Andreja Hlinku v jeho rodnom dome v Černovej
40 dedinčanov skončilo kvôli nespravodlivému súdnemu procesu za mrežami
Hlavné slovo v celej udalosti ale mali miestne súdy. Vojenský súd označil streľbu do davu dedinčanov za oprávnenú. Uhorské súdnictvo následne podľa Matice slovenskej obvinilo viac než 55 ľudí. Väčšinou išlo o obvinenia z násilných trestných činov, ale taktiež z krádeže. Deň pred vysviackou sa totiž niektorí dedinčania pokúsili ukradnúť vybavenie kostola (niektoré liturgické predmety), aby kňaz nemohol pristúpiť k vysväteniu.
„Samotný proces prebiehal za plnej réžie maďarskej vlády. Predseda vlády dokonca tvrdil, že sa vôbec nekonala a ani sa nemala konať žiadna vysviacka kostola. Termín vysviacky bol však všeobecne známy a taktiež zverejnený vo viacerých kostoloch,“ povedal Petríček.
Obžaloba tvrdila, že žandári svojím konaním chceli zamedziť akejsi vopred plánovanej vzbure. Tlač zameraná proti slovenskému národu spomínala taktiež nakúpenie strelných zbraní či sekier. Žiadne zbrane sa ale nenašli. Napriek tomu súd uznal za vinných 40 dedinčanov, ktorých odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní od 6 do 18 mesiacov. Najmladšia odsúdená osoba mala v danej dobe iba 16 rokov. Niektorých z nich ďalej zasiahli finančné pokuty či zhabanie majetku.
Spomienkové slávnosti pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie (27. október 2007)
Išlo o krivdu na slovenskom národe?
„Práve Černovská tragédia je jedným z vyvrcholením maďarizácie, ktorá v danej dobe bola skutočne silná. Svedčia o tom viaceré fakty ako vyučovanie v maďarskom jazyku na základných školách či zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka. Myslím si, že môžeme oprávnene hovoriť o krivde na slovenskom národe,“ vyjadril svoj názor historik Petríček.
Andrej Hlinka bol nakoniec v roku 1910 z väzenia prepustený a na príkaz pápeža Pia X. ho taktiež rehabilitovali. V tom istom roku konečne požehnal kostol v rodnej Černovej, ktorému však bohužiaľ predchádzala smrť 15 (respektíve 16) obetí a nespravodlivý proces proti desiatkam preživších dedinčanov.
Názory na Andreja Hlinku sa medzi ľuďmi rozlišujú, historik Petríček má ale v tomto bode jasno. „Andreja Hlinku treba vnímať z pohľadu doby, v ktorej žil. Bol to národovec, ktorý sa snažil o zlepšenie pomerov pre slovenské obyvateľstvo. Predsa len o zlepšenie slovenských pomerov sa usiloval aj počas trvania prvej ČSR. Osobne si myslím, že Andreja Hlinku môžeme považovať za kladnú osobnosť slovenských dejín,“ prehlásil Petríček.
