Obhajoval Hitlera a skoro vládol Rakúsku. Jörg Haider sa opitý zabil pri nehode a vraj obľuboval homosexuálov zo Slovenska

Mládežnícke koketovanie s krajne pravicovými študentskými spolkami sa na prelome 60. a 70. rokov premenilo na vstup do veľkej politiky. V tomto bode treba ozrejmiť, že v rakúskej politike hrajú desaťročia prím tri najväčšie strany.

Socialisti z SPÖ, konzervatívci z ÖVP a pravicoví populisti z FPÖ. Od konca druhej svetovej vojny sa v demokratickom Rakúsku väčšinou vytvárala veľká koalícia medzi socialistami a konzervatívcami, ktorí vládli spoločne napriek menším či väčším ideologickým rozkolom, ale ani v Rakúsku, kde denacifikácia neprebehla do takej intenzívnej miery ako v susednom Nemecku, si tieto dve najväčšie strany nedovolili ani len uvažovať o vytvorení koalície so Slobodnou stranou Rakúska, teda s FPÖ. To zmenil až Jörg Haider.

Politická kariéra tohto mladíka nabrala od 70. rokov raketovú rýchlosť. Haider žil v rakúskej spolkovej krajine Korutánsko, kde aj vstúpil do FPÖ. V priebehu niekoľkých rokov sa vyšplhal na vrchol mládežníckej organizácie strany. V roku 1976 už pracoval ako manažér korutánskej pobočky strany, o tri roky neskôr stranu zastupoval v korutánskom parlamente a pochopil, že nastal čas zmeniť Stranu slobodných na svoj pohľad.

Haider sa začal prezentovať agresívnejšie a majstrovsky sa obalil populizmom. „Základným konceptom naďalej zostáva zmes nacionalizmu a xenofóbie so stále dominantnejšou prísadou populizmu. Ani Haider neponúka konzistentnú ideológiu, dlhodobý program a konštantné názory. Hovorí to, o čom má pocit, že chcú ľudia v danej chvíli počuť, rozohráva témy, ktoré rezonujú,“ opisovala v publikácii z roku 1999 Gyarfášová základný recept Haiderovho úspechu.

Tieto myšlienky Haider skutočne aplikoval do svojej politickej kariéry a v roku 1986 prevzal v Strane slobodných Rakúska žezlo. Stranu rýchlo premenil na krajne pravicové populistické hnutie, ktoré ponúkalo jednoduché riešenia aj na tie najkomplikovanejšie otázky.

Zbavovať Wafen-SS viny a vychváliť Hitlerovu politiku

Imigrácia? Zakázať. Islam? Nekompatibilný s našou kultúrou. Európska únia? V žiadnom prípade nevstúpiť. Aj takto zneli názory Haidera, ktorý svojou iniciatívnosťou strhol celú stranu a pustil sa do boja o nových voličov. Dravý politik začal hlasno kritizovať federálnu dominanciu socialistov s konzervatívcami a chopil sa príležitosti získať post guvernéra v Korutánsku.

„Volebnú kampaň v Korutánsku naozaj tvrdo odpracoval – navštívil 400 miest a obcí, aby tisíckam voličov mohol neformálne podať ruku,“ analyzuje sociologička Gyarfášová stratégiu, ktorá Haiderovi v roku 1989 zabezpečila víťazstvo a pozíciu guvernéra. Z tejto vysnívanej stoličky však o dva roky padol.

V úvodných rokoch svojej kariéry vo veľkej politike mal Haider pocit, že populistická stratégia by sa mala naďalej zameriavať na generáciu, ktorá si svoje odslúžila aj za nacistického režimu v Tretej ríši.

Vždy pritom bolo verejným tajomstvom, že vysporiadanie sa s nacistickým režimom v Rakúsku najtrefnejšie podčiarkuje fakt, že v kabinete azda najúspešnejšieho rakúskeho kancelára povojnovej republiky Bruna Kreiskeho figurovali v roku 1970 štyria bývalí členovia nacistickej strany.

Nikto sa túto minulosť nesnažil utajiť, aj keď ju nevyťahovali ako svoju prednosť, ale historická rola Rakúska ako obete utvorila pre bývalých nacistov priestor vládnuť v krajine aj naďalej.

Na líškanie sa starým nacistom doplatil Haider hneď v druhom roku vládnutia v Korutánsku. „Nie, nemali to v Tretej ríši, pretože v Tretej ríši mali poriadnu pracovnú politiku, ktorú nedokáže zaviesť ani tvoja vláda vo Viedni,“  vyhlásil Haider počas výmeny s politickými oponentmi v korutánskom parlamente v júni 1991 pri obhajovaní znižovania sociálnych dávok tým, ktorí podľa neho na „systéme iba parazitujú“, informuje BBC. O niekoľko dní ho z postu predsedu korutánskej vlády odvolali. V roku 1999 sa však Haider víťazoslávne vrátil ako guvernér a na tomto poste sa udržal až do svojej smrti.

Medzitým, keď svojej strane pomáhal naberať na popularite na federálnej úrovni, si v roku 1995 opäť nedával servítku pred ústa a v jednom z prejavov spochybnil základný pilier toho, ako sa Európa snažila vysporiadať so zločinmi nacizmu.

Aj v Rakúsku sa každý rok stretávali tisíce vojnových veteránov, lenže v tomto prípade išlo väčšinou o vojakov stojacich na nesprávnej strane histórie. Týchto sa Haider snažil získať na svoju stranu za akúkoľvek cenu.

V roku 1995 sa na stretnutí vojenských veteránov, medzi ktorými sedelo množstvo vojakov pôsobiacich v oddieloch Waffen-SS, ktoré mali na svedomí tie najbrutálnejšie zločiny druhej svetovej vojny, suverénne vyhlásil: „Individuálna vina je to, na čom záleží. Nikty to nemôže byť Waffen-SS ako taká, ale jednotlivci, ktorí nesú zodpovednosť,“ povedal Haider o zločinoch spáchaných príslušníkmi nacistickej organizácie.

Bojkot fašistu v modernej rakúskej vláde?

Ani tieto vyhlásenia nakoniec nemali vplyv na rakúsku verejnosť, ktorá sa v roku 1999 rozhodla spraviť z Haidera medzinárodnú politickú superstar. Nielenže sa po prestávke opäť dostal do čela Korutánska, strana FPÖ zabodovala v parlamentných voľbách a konzervatívci z ÖVP sa rozhodli namiesto socialistov z SPÖ zobrať do vlády práve slobodných z FPÖ. A spustila sa tak lavína kritiky či dokonca diplomatického bojkotu.

Európska únia zaviedla na niekoľko mesiacov voči Rakúsku sankcie a členské štáty s Rakúskom prerušili bilaterálne vzťahy na znak protestu proti tomu, že vládu v krajine zostavuje strana, na ktorej čele stál otvorený fašista. Kritika však postupne utíchla a Haider pokračoval v mocenských hrách, tentokrát na najvyššej úrovni rakúskej politiky.

Aj keď nikdy nezastával žiadnu oficiálnu pozíciu v rakúskej vláde, väčšinou ťahal za nitky z úzadia a to až do roku 2005, keď po nezhodách so spolustrníkmi z FPÖ odišiel a založil stranu Združenie za budúcnosť Rakúska (BZO).

Milióny od Saddáma Husajna, ktorý vraždil vlastných ľudí

Jörg Haider desaťročia viac či menej obhajoval diktátorský režim nacistickej Tretej ríše, a tak nemohlo nikoho prekvapiť, keď sa pustil do spolupráce s modernými diktátormi. Aj napriek tomu svet šokovalo, keď sa Haider začal na prelome tisícročí bratríčkovať s Muammarom Kaddáfim a Saddámom Husajnom.

Obaja diktátori si uvedomovali, že v čase ťaženia proti vyzbrojovaniu nežiaducich krajín potenciálnymi zbraňami hromadného ničenia, budú potrebovať spojencov na západe, a tak stavili práve na Haidera. Ten ich nesklamal a pustil sa do verejnej podpory Kaddáfiho aj Husajna, pričom do Iraku za novým diktátorským spojencom dokonca aj osobne vycestoval. A to hneď trikrát, uvádza iDnes.

„Haiderovej delegácii bolo pri prvej návšteve Iraku vo februári 2002 prisľúbených pol milióna dolárov,“  potvrdil v roku 2010 pravý dôvod spojenectva podnikateľ Franz Limpl, ktorý Haiderove návštevy v Iraku organizoval. Haiderov blízky spolupracovník Karl Heinz Petritz vraj s takou sumou nebol spokojný. „Petritz sa kvôli tomu v mojom dome v Bagdade rozčuľoval, že je to málo. Počítal s jedným až dvomi miliónmi dolárov. Po druhej návšteve dostal Haider dva milióny dolárov,“ objasňoval podnikateľ Haiderovu motiváciu. Haider sa vraj na peniaze tešil, pretože strana mala prázdnu kasu a chcela financie použiť na predvolebný boj aj reklamu.

Haider Husajnove činy - medzi nimi aj vyvražďovanie Kurdov chemickými zbraňami v 80. rokoch označil za neprípustné, no stretnutia s diktátorom opisoval ako „príjemné, kultivované, vyčerpávajúce a zaujímavé“.

Ako uvádza SME, o svojich irackých návštevách dokonca napísal knihu, ktorú vydal len pár hodín predtým, ako vypršalo americké ultimátum Husajnovi, po ktorom nasledovala invázia do Iraku. Podnikavý Haider vysvetlil, že ide o náhodné načasovanie, lebo „inak by kniha zostarla“.

Až po Haiderovej smrti sa týždenník Falter dokonca dostal aj k denníku Waltera Meischbergera, ktorý kedysi pôsobil v Strane slobodných Rakúska za čias, keď jej Jörg Haider šéfoval. V denníku sa píše o platbe vo výške 45 miliónov eur od líbyjského diktátora Muammara Kaddáfiho. Celý denník skončil v rukách rakúskej polície.

Preprať špinavé peniaze a zanechať 10 miliardový dlh

Jörg Haider dodnes zostáva jednou z najkontroverznejších postáv rakúskej politiky. Keby sa pri autonehode nezabil, zrejme nikto by si netrúfal odhadovať, kam by to vďaka novej motivácii a svojej ambicióznosti dotiahol. Nikdy sa pritom netajil tým, že jedného dňa sa chcel posadiť na stoličku rakúskeho kancelára.

Po jeho smrti sa postupne začali vynárať obvinenia z toho, že na politike a svojich voličoch roky ryžoval. 

So svojimi kolegami na čele spolkovej krajiny Korutánsko ťahali medové motúzy popod nos obyvateľstva, ale v skutočnosti si zrejme ulievali milióny eur na tajné účty cez tamojšiu krajinskú banku Hypo Alpe Adria, ktorú v roku 2007 predali bavorskej krajinskej banke BayernLB.

Vďaka Haiderovi spočiatku Hypo Alpe Adria bleskovo rástla, pretože jej ako guvernér poskytoval politické krytie a banka odvážne investovala do tých najrizikovejších obchodov na juhovýchode Európy.

Tieto komplikované finančné machinácie vyústili do toho, že v roku 2010 sa objavili kontá Jörga Haidera v Lichtenštajnsku. Na celkovo 12 účtoch mu svietilo dohromady cez 5 miliónov eur, informovalo SME. Obvinenia sa sypali z každej strany, pretože banka vraj slúžila na pranie špinavých peňazí, prijímanie úplatkov či prelievanie peňazí zo štátnej kasy do kasy populistických strán.

Za všetko tak hovorí fakt, že Korutánsko sa za čias vládnutia Haidera zaručilo na záväzky tejto banky až 10,5 miliardami eur, ktoré v čase vrcholiacej finančnej krízy v rokoch 2008 a 2009 nemala ani banka ani vláda šancu splácať, a tak spolková krajina zbankrotovala a na pomoc musela prísť federálna vláda, ktorá banku znárodnila a časť záväzkov potom splatili daňoví poplatníci, objasnili Lidovky.

Haider sa zabával so svojimi chlapcami

Svojimi praktikami si však Haider vo vlastnej strane narobil aj kopec nepriateľov, a tak musel pravidelne čeliť obvineniam a fámam o tom, že je homosexuál alebo bisexuál, uvádza The New York Times. Samotný Haider sa k otázkam o svojej sexualite nikdy nevyjadril, ale najväčšie rany pod pás a priznania čakali verejnosť v Rakúsku až krátko pred Haiderovou smrťou a najmä po nej.

Keď v roku 2008 ohlásil návrat na čelo svojej stále novej strany BZO, bývalí kolegovia z FPÖ sa pustili do ofenzívy.

V rakúskej politike, kde sa dlho o súkromnom živote politikov zbytočne neinformovalo, sa Strana slobodných pustila do Haidera so slovami, že je homosexuál. „Haider sa nezabáva iba so svojimi chlapcami, ale opäť necháva tancovať svoje bábky,“ vyhlásil Harald Vilimsky ako generálny tajomník slobodných, uvádza SME.

Napriek tomu, že Jörg Haider mal manželku a dve deti, svoju náklonnosť voči mužom vraj prejavoval, odkedy vstúpil do veľkej politiky. Na začiatku tisícročia, takže celých osem rokov predtým, ako s onálepkovaním homosexuality prišla strana slobodných, napísal nemecký denník Tageszeitung, že Haider je v rakúskych gay baroch a kluboch ako doma.

„V posledných rokoch uprednostňoval chlapcov zo susedného Slovenska,“ písalo sa v článku, kde nechýbali ani fámy o tom, akú veľkú náklonnosť Haider prejavoval nielen voči chlapcom, ale aj kokaínu.

Vracal sa v noc svojej smrti domov z gay baru?

V ten osudný večer, keď Haider havaroval, absolvoval politické podujatie svojej strany a potom sa vybral domov na usadlosť Barental. Lenže cestou sa podľa denníka Bild zastavil v populárnom gay bare Stadtkramer v Klagenfurte, kde mal popíjať alkohol.

Opitý si potom sadol za volant svojho Volkswagenu Phaeton a v daždivom počasí nezvládol na mokrej ceste riadenie, dostal šmyk pri predbiehaní a havaroval. Náraz mu spôsobil také devastačné zranenia, že zomrel priamo na mieste. Vyšetrovanie ukázalo, že Haider mal v čase nehody 1,8 promile alkoholu v krvi a namiesto povolenej sedemdesiatky uháňal okolo 150 kilometrov za hodinu.

Po Haiderovej smrti prišiel nečakaný zvrat, keď sa jeho nástupca na čele BZO, Stefan Petzner, priznal, že Jörg Haider bol „mužom jeho života“. Svoju náklonnosť k Haiderovi opisoval ako „magnetickú príťažlivosť“.

„Mali sme špeciálny vzťah, ktorý siahal ďaleko za priateľstvo. Jörg a ja sme boli spojení niečím naozaj špeciálnym. Bol mužom môjho života,“ povedal v dojímavom rozhovore Petzner a podpísal si tým politický rozsudok, keďže ho z čela strany následne odvolali.

Ako objasňuje The New York Times, od Haiderovej smrti sa však drvivej väčšine verejnosti nechcelo preberať politikovu sexualitu. Podporovatelia z neho spravili martýra, o ktorom sa začali šíriť hrdinské legendy a stal sa takmer mytologickou postavou. Reinhold Gartner, profesor politológie z Innsbrucku skonštatoval: „Roky bolo verejným tajomstvom, že Haider bol gay, a väčšina Rakúšanov by preferovala, keby to zostalo tajomstvom.“