Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Nemci nás okupovali, Rusi nás oslobodili. Napriek tomu ľudia, ktorí vojnu zažili, spomínajú na prvú ruskú líniu ako na najhoršiu. Svoje o tom vie aj 89-ročná Anna.
Dnes uplynulo 76 rokov od kapitulácie Nemecka a ukončenia najhoršieho vojnového konfliktu v histórii ľudstva. Strach a utrpenie, ktoré priniesla druhá svetová vojna, neustále rezonujú najmä v tej najstaršej generácii. Na ohavnosti a brutalitu vojakov nezabudla ani 89-ročná Anna.
Jej rozprávanie nás prenieslo do roku 1945, čiže do čias, keď mala trinásť rokov. Anna vyrastala po boku svojej staršej sestry Margity, ktorá ju aj vychovávala. Mama im totiž zomrela a otca povolali na front, odkiaľ sa, žiaľ, už nevrátil. V Bánove, v dedine, kde prežila svoju mladosť a kde žije dodnes, mali sestry aj počas ťažkých čias veľkú oporu v starých rodičoch, ktorí svoje vnučky chránili, ako len vedeli.
Podľa jej slov vojnu v tom čase vnímala skreslene ako každé dieťa. Hrôzy, ktorých bola svedkom, si začala plne uvedomovať až neskôr, s pribúdajúcim vekom. Pri spomienkach na pustošenie, znásilňovanie žien a bezhlavé zabíjanie jej síce neraz zvlhli oči, no napriek tomu sa snažila rozprávať o temnom období s nadhľadom a dávkou humoru na odľahčenie.
V tomto článku si prečítaš:
Ako si Anna spomína na príchod osloboditeľských vojsk.
Ako na dom, v ktorom žila, padla bomba.
O tom, ako manželku jej strýka znásilnili siedmi vojaci priamo pred jeho očami.
Ako neraz unikla smrti len o vlások.
Čo sa dialo v dedine pár dní po oficiálnom skončení vojny.
Osloboditeľské vojská boli zver
Anna začala svoje rozprávanie príchodom ruských osloboditeľských vojsk. Podľa jej slov boli ruskí vojaci omnoho agresívnejší a šialenejší ako Nemci, ktorí toto územie obsadili už predtým. Samozrejme, našlo sa aj pár výnimiek, ale vo všeobecnosti otočili celú dedinu hore nohami, len čo dorazili.
V dome, v ktorom Anna žila aj s Margitou, sa v tom čase nachádzali nemeckí vojaci. Tí podľa jej slov mali z prvej osloboditeľskej línie až taký strach, že keď sa dozvedeli o prichádzajúcich Rusoch, dom opúšťali v panike. V rýchlosti brali, čo sa dalo, a tankmi im pri úteku takmer zdemolovali celú záhradu. „Ich útek bol pre mňa v tom čase veľký zážitok. Nevedeli sme, čo sa deje, ani to, o čom je vojna. Nemal mi to kto povedať. Mamička bola mŕtva a tatko bojoval ďaleko od nás,“ spomína Anna.
Zdroj: Wikipedia Commons/Unknown author
Rusi mali v pláne dostať sa do dediny cez most, ktorý viedol ponad vysokú hladinu rieky Nitry. Keď však dorazili, tento most bol už zrútený. Osloboditeľské vojsko si preto muselo nájsť plytčinu, cez ktorú sa prebrodilo ďalej do obce. „Vojna tu v ten deň vzala život mnohým ľuďom. Rusi sem napochodovali pešo, ale aj na koňoch. Všade nad nami sa ozýval hukot lietadiel a z diaľky bolo počuť streľbu. Na vlakovej stanici vyhodili do vzduchu vlak, ktorý sa rozpolil. Chceli zatarasiť cestu Nemcom a napadnúť ich,“ povzdychla si Anna.
Po obsadení dediny sa ruskí vojaci od radosti opili, začali ju pustošiť a zo zábavy znásilňovali ženy. „Rozliezli sa kade-tade po domoch, v ktorých sa usalašili a robili neplechu. Bola to zver a nie ľudia.“ Skupinka Rusov sa nasťahovala aj do domu, v ktorom žila Anna so svojou sestrou. Mali však šťastie, že jeden z nich bol slušný a nedovolil ostatným, aby im nejako ublížili.
Kľučkovala medzi guľkami
Anna si ako malé dievča neraz neuvedomovala, v akom nebezpečenstve sa nachádza. Ploty každého domu v dedine museli byť otvorené dokorán a všade sa pohybovali vojaci. Streľba a výkriky zranených sa ozývali zo zastrčených uličiek a panoval chaos.
Přidej se do klubu REFRESHER+
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako na dom, v ktorom žila Anna, padla bomba.
O tom, ako manželku jej strýka znásilnili siedmi vojaci priamo pred jeho očami.
Ako neraz unikla smrti len o vlások.
Ako Nemci deportovali jej židovskú kamarátku.
Čo sa dialo v dedine pár dní po oficiálnom skončení vojny.
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Keď sa však minul chlieb a sestry nemali čo jesť, Anna bola nútená vybrať sa do dediny, aby navštívila starú mamu, ktorá mala pre ne vždy pripravené zásoby. „Ešte s jedným chlapcom, so susedom, sme takto spolu utekali krížom cez pootvárané záhrady. Medzi nami lietali vojaci aj kone, ale ja som sa nebála. Im bolo jedno, že ideme. Keby nás zastrelili alebo pošliapali, bez povšimnutia idú ďalej,“ pousmiala sa Anna nad svojou mladíckou nerozvážnosťou.
V chaose dokonca zazrela, ako si guľka našla aj jedného staršieho dedinčana, ktorého telo sa iba bezvládne zvalilo na zem. Nezastala, neobhliadala sa, iba utekala, aby bola čím skôr u svojej starej mamy. Keď k nej dorazila, čakali ju výčitky: „Ježišikriste, ako si sem došla? Nie si normálna, veď ťa mohli zabiť, všade strieľajú,“ rozčúlila sa Annina starostlivá stará mama. „Pamätám si, ako som jej vtedy odvrkla: No a čo, že strieľajú, veď mňa nezastrelili! Mala som vtedy naozaj veľkú odvahu,“ spomína Anna.
Zdroj: Wikipedia Comonns/George Kaye
Takýchto nebezpečných „výprav“ za starými rodičmi absolvovala Anna počas vojny desiatky. Vždy keď sa minuli základné suroviny, musela po ne ísť buď ona, alebo sestra Margita. Niekedy bola cesta bezpečnejšia, niekedy menej, ale, chvalabohu, vždy bola úspešná.
Len o vlások unikla smrti
Raz sa Anna vybrala cestou z dediny za svojím krstným otcom, ktorý pracoval v mlyne. Napriek tomu, že odtiaľ počula streľbu, opäť si neuvedomila nebezpečenstvo, a namiesto toho, aby sa otočila, pokračovala vpred.
Keď dorazila pred mlyn, zbadala, že z neho utekajú všetci mlynári preč a medzi nimi aj jej krstný otec. Zrazu na ňu začal kričať, aby si ľahla, ale Anna nechápala, čo sa deje. Pár stotín po tom, čo padla na zem, nad ňou preletel obrovitánsky črep z míny. Z výbuchu jej zaľahlo v ušiach. „Stačilo pol kroka a ten črep by ma zabil. Lietali všade okolo mňa,“ premietlo sa Anne v hlave až neskôr.
Pustošenie a znásilňovanie
Anna spomína na osloboditeľské vojsko ako na skupinu barbarov. Išlo totiž o ruských vojakov prvej línie, medzi ktorými sa nachádzalo veľa odsúdených zločincov a vrahov, ktorí išli bojovať za vidinou slobody. Títo muži však väčšinou nemali zábrany a v dedine napáchali veľa zla.
V dome, v ktorom bývala Anna so sestrou, sa zvykla zdržiavať aj ďalšia staršia pani, ktorá dievčatám pomáhala. Keď boli u nich ubytovaní Rusi, ich veliteľ ju vyzval, aby mu pripravila večeru. Keď povedala, že nemá z čoho, problém ochotne vyriešili. „U jedného suseda nakradli sliepky a druhému rozbili chliev, aby mala s akým drevom zapáliť pec. Boli to vagabundi,“ spomína Anna.
Ďalšej susede zase jeden z ruských vojakov kázal pravidelne čistiť čižmy. Keď na nich našiel čo i len jednu špinku, namieril na ňu zbraň a vyhrážal sa jej, že ju zastrelí. „Títo vojaci priniesli len utrpenie. To nebola línia, ale zvieratá. Vypustili z klietky vrahov a tak to vyzeralo.“
Osloboditeľské vojsko bolo postrachom všetkých žien. Bili ich a znásilňovali hlava-nehlava. „K strýkovi do domu nabehlo sedem Rusov, ktorí mu pred očami znásilnili manželku. Musel sa pozerať, ako sa pri nej striedajú, pričom mu pri hlave držali samopal. Vyhrážali sa mu, že keď niečo povie, tak ho zastrelia. Bolo to strašné.“
Zdroj: Wikipedia Commons/No 5 Army Film & Photographic Unit
Anna priznáva, že ani nemeckí vojaci neboli žiadni anjeličkovia, ale podľa jej slov neboli až takí besní ako Rusi. „Tiež porobili svoje. Do stredu izby nám nanosili slamu, že na nej budú spať. Keď malo byť už na ceste osloboditeľské vojsko, v panike začali preskakovať stoly tak, že jeden z nich zlomili. Dúfali sme len, že petrolejovú lampu nezhodia na seno a nepodpália nám celý dom.“
Zachránili ich vzájomné sympatie s vojakom
Jeden z ruských vojakov si padol do oka s Anninou sestrou Margitou. Keď musel odísť, sľúbil jej, že sa k nej vráti. Hoci sa tak nestalo, počas vojny ich chránil pred ostatnými z jeho línie. Keď sa pokúsili urobiť niečo Margite alebo Anne, rozohnal ich.
Keď raz takto ochránil Anninu sestru pred zvrhlými chúťkami svojich „kolegov“, tí sa pokúsili zobrať si to, čo chceli, o dom ďalej. „Vybrali sa znásilniť mlynárovu ženu. Pretože doma bola iba jej dcéra, padla za obeť tá. Nemali hranice.“
Na dom padla bomba
V čase, keď žili v jednom dome s Annou a jej sestrou Rusi, padla na strechu bomba. Tá prerazila povalu a trčala cez strop do jednej z miestností. Keď jej starí rodičia videli, že jedna z bômb padá na Annin dom, mysleli si, že už je po nich. Našťastie nevybuchla.
Zbombardované Nové Zámky. Zdroj: archív/https://www.nzalbum.sk/
Bomby sa zľakli aj ruskí vojaci, ktorí vyrabovali všetko, čo našli. Nakŕmili si kone, ukradli kukuricu a salámy z polorozpadnutej povaly a pobrali sa „okupovať“ ďalší dom. „To boli blázni, brali všetko. Dokonca aj bicykle a bicyklovali sa. Na chlieb si natierali našu zubnú pastu. Ešteže sa nedostali úplne všade, lebo niektoré miestnosti boli zatarasené.“
Desivý ohňostroj
Už vyššie sme spomínali, že Anna si ako dieťa nie úplne uvedomovala všetky nástrahy vojny a niekedy ani nevedela, čo sa vlastne deje, napríklad keď počula výbuchy. Čo sa dialo, nevedela ani vtedy, keď z dvora domu pozorovala obrovské „ohnivé“ divadlo – padanie bômb na Nové Zámky. „Vyliezla som na murovaný záchod, aby som mala lepší výhľad, a odtiaľ som pozorovala, čo sa deje. Keď prišlo na druhé bombardovanie, starší ma vyhrešili a upozornili, aby som sa skryla do kukurice.“
Zbombardované Nové Zámky. Zdroj: archív/www.nzalbum.sk
Anna spomína, že do kukurice sa skrývali vždy, keď cítili nebezpečie. Nemeckí vojaci im v záhrade postavili bunker, ktorí síce párkrát použili, ale nezdal sa im dostatočne bezpečný. „Keď však vystrájali ruskí vojaci, všetci sme sa skrývali najmä v komore.“
Deportácia Židov
Podľa slov Anny nezobrali Nemci z dediny len Židov, ale dokonca aj rodinu, ktorá mala veľký kaštieľ a majetky. Najviac ju však mrzelo, keď videla, ako odvádzajú jednu jej rovesníčku a veľmi dobrú kamarátku. „Pamätám si, že ich brali do Šurian, kde ich už čakali vagóny smerujúce do koncentračných táborov. Mohli si zbaliť len pätnásťkilovú batožinu a do vagónov ich triedili takým spôsobom, že zvlášť išli muži, zvlášť ženy. To platilo aj v prípade detí, čiže chlapcov oddelili od dievčat.“
Neskôr sa Anne podarilo stretnúť jedného známeho, ktorý jej porozprával, čo sa stalo jej kamarátke v Šuranoch. „Hovoril mi, že to dievča veľmi plakalo a nevedeli ho utíšiť. Jeden z nemeckých vojakov to nevydržal, a tak jej strelil palicou po ruke, že jej ju načisto zlomil. Tá ruka jej len visela na kuse mäsa. Nikto ju neošetril, chytili ju a šmarili do vagóna,“ povedala nám Anna s tým, že nikto zo spomínaných sa už z tábora do dediny nevrátil.
Koniec vojny
Pre Annu koniec vojny v tom čase priveľa neznamenal, lebo si ju úplne neuvedomovala, napriek tomu sa tešila. Tešila sa, lebo sa tešili všetci. Pamätá si však, že prvé dni po tom, ako nastal mier, sa všade nachádzali telá nebohých vojakov. „Telá plávali v rieke. Keď voda klesla, až vtedy boli riadne pochovaní. Okrem toho sme sa vyhýbali niektorým miestam, aby sme nestúpili na mínu alebo na hroby. Ľudia vtedy tie telá len tak zhruba zahrabali a bolo. Nikto neriešil, komu patrili.“
Zdroj: archív/www.nzalbum.sk
Podľa jej slov sa na území zdržali vojaci ešte dlho po vojne, kým išli domov. Napríklad ruskí vojaci sa udomácnili v novozámockých kasárňach. Veľa vojakov chcelo v dedine aj zostať, a preto ich niektorí ľudia začali ukrývať. „Vojaci, ktorí nechceli ísť domov, si zháňali civilné oblečenie. Veľa ľudí však voči nim prechovávalo nenávisť, a to najmä k Rusom. Niektorým pomohli, iných postrieľali,“ povedala Anna s tým, že keď už boli prezlečení, nikto nevedel, či to bol predtým Nemec alebo Rus. Boli pomiešaní, ale jeden druhého sa báli ešte dlho.