Masaker v Kľakovskej doline: 77 rokov od masového vraždenia nevinných mužov, žien a detí

Počas paľby ju zasiahli iba do nohy, a tak prežila. Podobné šťastie však nemali jej rodičia ani súrodenci. „Bola som z celej rodiny najmladšia. Všetci boli starší, dospelí. Ja som bola malé dieťa. Ostala som bez rodičov, bez súrodencov, bez všetkého. Strašne ťažko som to znášala,“ rozprávala pre TASR o hrozivej udalosti pri jednej z pietnych spomienok.

„Podobné represie boli u nacistov počas druhej svetovej vojny známe. Dôvody na takéto akcie boli rôzne, avšak najčastejšie išlo o tvrdé zásahy, aby obyvateľstvo odmietalo pomáhať partizánskym skupinám. Dôležité je uviesť fakt, že takáto tvrdá akcia, akou bolo vyhladenie a vypálenie obcí Ostrý Grúň a Kľak, nemá v slovenských moderných dejinách obdobu,“ uviedol pre Refresher historik Michal Petríček.

Z bojovníka SNP sa stal nacistický kolaborant

Slovenské národné povstanie sa skončilo v októbri 1944 neúspechom. Miestny odboj porazený Nemcami sa v niektorých častiach Slovenska rozdelil do viacerých partizánskych skupín. Tie by však nemohli dlhodobo a efektívne fungovať bez pomoci obyvateľov, čomu však chceli nacisti za každú cenu zabrániť.

Príkladný trest za takúto pomoc 21. januára 1945 postihol obce Ostrý Grúň a Kľak. Predseda organizácie Slovenský zväz protifašistických bojovníkov Jaroslav Bulko tvrdí, že obyvatelia partizánom nosili oblečenie a jedlo.

„Hovorí sa, že v tom čase bolo v Kľakovskej doline obrovské množstvo snehu. Bez pomoci civilného obyvateľstva – či už tu z Kľaku, alebo z Ostrého Grúňa – by partizáni neprežili a len ťažko by sa im bojovalo,“ cituje jeho slová TASR.

Odvetnú akciu voči obyvateľom pomáhajúcim partizánom viedla protipartizánska jednotka nazývaná Abwehrgruppe 218 alebo tiež Edelweiss. Akciu riadil major Erwein von Thun-Hohenstein a slovenský oddiel mal na starosti Ladislav Nižňanský. Paradoxom je, že Nižňanský bol kedysi oddaným povstaleckým bojovníkom, ktorý sa dokonca zúčastnil na SNP. Po zajatí však prevrátil kabát.

„Podľa spomienok povstaleckých veliteľov išlo o odvážneho a spoľahlivého dôstojníka plne oddaného povstaleckej akcii. Všetko sa zmenilo po jeho zajatí, keď sa dal k dispozícii nemeckým jednotkám a bol určený za veliteľa slovenskej roty jednotky Edelweiss,“ povedal o Nižňanskom v staršom rozhovore pre Refresher historik Marian Uhrin, ktorý je v súčasnosti generálnym riaditeľom Múzea SNP.

Ladislav Nižňanský v neskorších rokoch tvrdil, že nacistov nepodporoval, ale keby sa k nim nepridal, vraj by skončil v koncentračnom tábore.

Nemecký dôstojník Erwein von Thun-Hohenstein mal v danom čase za sebou množstvo skúseností z potláčania protipartizánskych akcií v Poľsku a ZSSR. Jednotky Edelweiss pri akciách využívali moment prekvapenia a disponovali veľmi dobrou výzbrojou.

Informácie získavali aj od infiltrovaných zvedov. V tomto ohľade bola užitočná najmä slovenská časť jednotky Edelweiss, ktorá sa vďaka znalostiam krajiny a slovenského jazyka ľahšie infiltrovala medzi odboj.

K Edelweissu sa počas akcie pripojil aj menší oddiel Waffen-SS, Hlinkove gardy a Heimatschutz, pozostávajúci z nemeckých obyvateľov neďalekých dedín Veľké Pole a Píla. Dokopy išlo o niekoľko stoviek jednotiek.

Partizáni utiekli do hôr, vraj chceli ochrániť ľudí

Vo štvrtok 18. decembra 1945 si nacisti chceli overiť situáciu v Kľakovskej doline, počas čoho ich napadli partizáni. Potvrdili im tak, že sa zdržiavajú v okolí obcí Ostrý Grúň a Kľak. Pri akcii zabili niekoľkých bojovníkov odboja.

Partizáni sa krátko nato dozvedeli o pripravovanej druhej akcii a 20. januára sa stiahli do hôr, aby ozbrojeným stretom neohrozili obyvateľov. Navyše proti presile nemali zo strategického hľadiska veľkú šancu. 

„Partizáni sa o snahe vypáliť Kľak a Ostrý Grúň dozvedeli 18. januára. Pre krátkosť času nebolo možné urobiť všetky opatrenia, aby obyvateľov uchránili. Rozhodli sa teda pre ústup hlbšie do hôr a nepostavenie sa na odpor početnej a dobre vyzbrojenej presile v domnienke, že keď nebudú prítomní v obci a v jej blízkosti, obyvateľov v obci uchránia a k vypáleniu a vraždeniu nedôjde,“ povedala pre Refresher vedúca oddelenia odborných činností a zbierok Múzea SNP Viera Kováčová.

„Predpokladali sme, že keď Nemcom nebudeme klásť odpor a keď zistia, že partizánov v doline niet, tak sa uspokoja s vypálením niekoľkých domov. Kruto sme sa zmýlili,“ cituje slová partizána Antona Šagáta bývalý zástupca starostky obce Ostrý Grúň Miroslav Seget.

„Nebojte sa, vy len buďte tu, my ideme do hory,“ povedali partizáni obyvateľom obcí podľa spomienok Jána Bistu, ktorý mal vtedy iba 19 rokov. Aj z jeho slov vyplýva, že partizáni útok na civilných obyvateľov neočakávali.

Jednotky pod velením Edelweissu sa zhromaždili v ranných hodinách 21. januára 1945 za obcou Hrabičov (pozri mapu nižšie – číslo 1). Akcia bola rýchla a tvrdá. Obec Kľak je od Hrabičova vzdialená len niečo vyše 6 kilometrov. Nacisti a kolaboranti sa teda cez blízke obce presunuli za veľmi krátky čas.

Mladému Františkovi nacisti zabili 14-mesačného brata

Po príchode jednotiek Edelweiss si všetci starší obyvatelia veľmi rýchlo uvedomili, že je s nimi koniec. Ľudí nahnali na jednu veľkú kopu s cieľom masovo ich popraviť. Doboví pamätníci, ktorí masaker prežili, povedali, že ich zoradili v dome miestneho muža Izidora Debnára.

Na hrozivé chvíle do smrti nezabudla preživšia Anna Nováková. Tá mala v čase masakra iba 10 rokov a bola najmladšou z rodiny. „Poďte, deti moje, sem. Keď nás majú zabiť, nech nás zabijú naraz a všetkých spolu,“ povedala krátko pred hromadnou paľbou jej matka.

Nacisti a kolaboranti v ten deň na mieste zabili 64 ľudí, medzi ktorými sa nachádzalo aj 12 detí. Anne Novákovej sa podarilo s prestrelenou nohou prežiť, no stala sa z nej sirota. Hromadnú paľbu neprežili jej rodičia ani sestry a bratia.

Keď ležala zranená medzi telami svojej rodiny, zistila, že žije aj jej sused. Spoločne teda čakali, kým sa Nemci od nich vzdialia, a následne sa skryli v dome na kopci. Anna Nováková bola poslednou preživšou masakra v Ostrom Grúni. Zomrela v októbri 2017 vo veku 83 rokov.

Okrem nej v Ostrom Grúni prežilo ďalších 8 ľudí. Patril medzi nich aj vtedy 13-ročný František Debnár, syn Izidora Debnára, v ktorého dome nacisti strieľali do obyvateľov. František Debnár po druhej svetovej vojne v roku 1947 ako 15-ročný vypovedal na súde proti prezidentovi Jozefovi Tisovi, o čom svedčia aj dobové fotografie.

Počas masakra v Ostrom Grúni mu nacisti zabili nielen otca, ale aj matku a súrodencov. Podľa webu obce Ostrý Grúň neušetrili ani jeho 14-mesačného brata Filipa.

Zásah v doline bol jasnou správou pre celú krajinu. Historik Michal Petríček vysvetľuje, že práve o ňu vojakom šlo. „Potrebovali vystrašiť obyvateľov Slovenska, aby sa už nikto neodvážil ani len náznakom pomôcť partizánom. Myslím si, že primárnym dôvodom tohto tvrdého masakra bolo šírenie strachu a tiež išlo o exemplárny prípad.“

Brutálne mučenie partizána a zmena rozkazov

Nacisti však Ostrým Grúňom ani zďaleka neskončili. Onedlho sa vybrali do susednej obce, kde v časti Nový Kľak pripravili o život ešte viac ľudí. „Počuli sme streľbu, to už strieľali v Ostrom Grúni. Potom išli hore,“ spomína preživší Ján Bista z Kľaku. Spoločne so svojím bratom a s tromi ďalšími ľuďmi začali utekať pred Nemcami do hory. Súrodencom sa podarilo prežiť, no zvyšnú trojicu nacisti zastrelili.

Na rozdiel od represívnej akcie v Ostrom Grúni obyvateľov nezoraďovali, ale strieľali rad za radom po uliciach aj v domoch. Dokopy tak zabili 84 civilistov, medzi ktorými bolo aj 36 detí. Najmladšou obeťou sa stala len 3-mesačná Jozefína. Podľa webu obce Kľak jednotky nacistov vypálili dokopy „132 domov a hospodárskych stavieb“. So zraneniami sa podarilo prežiť iba jednej osobe.

Počet mŕtvych sa však mal už čoskoro zvýšiť. Nacisti a kolaboranti sa presunuli do hornej časti Kľaku, kde zabili zraneného partizána, ktorý nemohol utiecť do hôr. Mužovi vypichli oči, vyrezali jazyk a následne ho hodili do horiaceho domu. V priebehu masakra v Kľakovskej doline zabili dokopy troch partizánov.

Obyvateľov z hornej časti Kľaku zoradili v strede obce a postavili pred nich guľomety. „Nás a ďalších ľudí z hornej časti dediny vyhnali z domov a postavili ku kaplnke, kde nás mali hromadne popraviť,“ opísala svoje desivé spomienky pre TASR posledná preživšia z obce Kľak Gizela Benčová.

Nacisti chceli ušetriť život kňaza Rudolfa Klucha, ktorý ich ponuku odmietol. Povedal, že zomrie spoločne s miestnymi ľuďmi, ale požiadal o možnosť posledného rozhrešenia. Zrejme vtedy ani netušil, že mnohým ľuďom zachráni život. Medzičasom totiž na miesto prišla spojka s novými rozkazmi – vypáliť domy, ale obyvateľov nestrieľať, iba poslať preč. Dovtedy nacisti zabili 148 ľudí vrátane 48 detí.

„Zaujímavosťou je, že viacerí obyvatelia Ostrého Grúňa a Kľaku boli príslušníci nemeckej menšiny na Slovensku, a preto vo viacerých veciach kolaborovali s nacistami. Z tohto dôvodu je skutočne zvláštne, že prišlo k takému tvrdému a nekompromisnému vyhladeniu,“ vyjadril sa historik Petríček.

Nižňanského nikdy nepotrestali

Niektorí vojnoví zločinci utiekli spravodlivosti, iných však dostihla. Nemeckého dôstojníka Erweina von Thuna-Hohensteina, ktorý velil jednotkám Edelweiss, po vojne zajali sovietske jednotky a vojnový súd ho poslal v roku 1946 na trest smrti. Veliteľ slovenskej časti Edelweissu Ladislav Nižňanský neskôr odcestoval do zahraničia a získal nemecké občianstvo. Jeho život po vojne bol naozaj pestrý.

„Ladislava Nižňanského považujem za celkom raritný prípad. Osobne nepoznám ďalšiu známu osobu, ktorá by prešla medzi toľkými rôznymi stranami vo vojne a neskôr aj po nej. Od bojovníka v SNP prešiel k Nemcom. Po skončení vojny sa vzdal do rúk Američanov, následne bol odovzdaný späť už do Československa, kde bol aj vypočúvaný. Potom pracoval v ŠtB, v roku 1947 odišiel do Rakúska a robil pre americkú službu CIC,“ opísal jeho životnú dráhu Petríček.

V Banskej Bystrici bol Ladislav Nižňanský v roku 1962 v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Podľa svedka Jána Repaského, ktorý bol prítomný pri masakri, Nižňanský rozkázal, že z obcí „nesmie uniknúť živá duša a každého, kto sa pokúsi utiecť, treba zastreliť“. Osobne vraj zabil až 20 ľudí, uvádza BBC. Repaský však neskôr svoju výpoveď opakovane zmenil.

Na nemeckom súde (pozri video nižšie) v roku 2005 Ladislav Nižňanský povedal, že sa cíti nevinný a obžalobu odmieta. Slovenská časť Edelweissu pod jeho vedením údajne v obciach iba kontrolovala okolitý priestor a nespolupracovala pri vraždení civilistov. Neskôr sa vyjadril, že tam vôbec nebol. Celý proces tak prelínali viaceré zmenené a protichodné výpovede.

Účasť Nižňanského na masakri v Kľakovskej doline nepripúšťala ani jeho manželka Edit Nižňanská. „Bol vojak, bojoval za armádu slovenského štátu, za povstaleckú armádu a bojoval aj na druhej strane – bojoval aj v Rusku. Zažil kdečo, ale verím, keďže som s ním prežila viac ako 50 rokov, že by sa podobného masakra nedopustil,“ povedala pre TASR.

Podľa Viery Kováčovej z Múzea SNP sa Ladislav Nižňanský na masakri jednoznačne podieľal, no neodsúdili ho okrem iného aj preto, že jeho prípad sa riešil príliš neskoro. „Zachránil ho vtedy veľký časový odstup od spáchania trestného činu, administratívna náročnosť súdneho konania a to, že bol dvojitým agentom,“ vysvetlila.

Prokurátor Konstantin Kuchenbauer pre Nižňanského žiadal v Nemecku doživotie. Poukazoval na to, že za svoje činy dostal Železný kríž I. triedy. Súdy ho však oslobodili a odmietli jeho deportáciu na Slovensko. Na Nižňanského neskôr vydali európsky súdny zatykač, ktorý však po jeho smrti odvolali. Koncom roka 2011 zomrel v Nemecku vo veku 94 rokov.