Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Prostitúcia v 20. storočí tak, ako si o nej ešte nepočul.
O prostitútkach si po stáročia mysleli nielen bežní ľudia, ale aj politici a vedci svoje. Počas 20. storočia sa pracovalo s teóriou, že sklon k prostitúcii je „vrodená porucha“ a že prostitútky sa ľahko dajú spoznať podľa telesných a psychických defektov. Vraj toto morálne šialenstvo bolo dôvodom ich nemorálnych činov, vysvetľovali si vtedy lekári, kriminalisti a psychológovia.
Na prostitútky sa pozeralo dvojakým spôsobom, vysvetľuje historička Dominika Kleinová. „Prostitútka bola vnímaná ako obeť nepriaznivých sociálnych podmienok. Obchod so sexom bol výsledok nerovnomerného prístupu žien k práci, ekonomickým zdrojom a vzdelaniu. Zároveň však prostitútky spoločnosť označovala za zdroj pohlavných chorôb a živel, ktorý oberá mužov o peniaze.“ Tieto ženy boli nenávidené a zároveň vyhľadávané, nikdy ich neprijali za rovnoprávnu časť spoločnosti. Boli súčasťou okrajovej vrstvy.
Kleinová sa vo svojej dizertačnej práci venuje histórii prostitúcie na Slovensku. Svoj doterajší výskum historička zhrnula v novej slovenskej knihe Moc sexu, ktorá prostredníctvom vedeckých prác z oblasti sociológie, histórie či politológie prináša prehľad o všetkom, čo vieme o sexe a sexualite v moderných dejinách Slovenska.
Odbornému pohľadu na sex a sexualitu, bez hanby, ale aj bez posudzovania či moralizovania sa venujeme aj v Refresheri. Z tejto oblasti pravidelne prinášame reportáže, rozhovory s expertmi či skutočné príbehy ľudí, a ponúkame odpovede aj na otázky, ktoré sme pre chýbajúcu komplexnú sexuálnu výchovu na školách nedostali. V tejto práci môžeme pokračovať len s tvojou podporou. Pridaj sa do klubu Refresher+ a podpor našu tvorbu.
V Bratislave bolo deväť nevestincov, na Orave ani jeden
Do roku 1922 bola prostitúcia na našom území tolerovaná a regulovaná mestskými štatútmi. Prostitútky sa museli zaregistrovať a podľa údajov, ku ktorým sa dopátrala historička Dominika Kleinová, ich bolo v Československu 1 748. Ďalších približne 10-tisíc žien vykonávalo sex za peniaze potajomky.
„Na území Slovenska v tomto období existovalo 44 verejných domov, ktoré oficiálne zamestnávali 249 žien a dievčat. Z toho 9 nevestincov bolo v Bratislave a dva sa nachádzali v Košiciach s 20 až 25 registrovanými prostitútkami,“ hovorí Kleinová pre Refresher. Najväčší výskyt prostitúcie vo verejných domoch mala Bratislava, kde pracovalo 104 prostitútok. V priemere mali 17 až 25 rokov, no nebolo nijako výnimočné natrafiť na mladšie alebo staršie neviestky.
Mnohé dievčatá sa k prostitúcii dostali v mladom veku. Podľa historičky sa s tým stretli, napríklad keď ich rodičia poslali do veľkých miest, aby zarobili peniaze. Zlákala ich vidina rýchleho zárobku alebo ich k prostitúcii mohol niekto aj nútiť. Kleinová sa pri štúdiu stretla s prípadmi, keď ženu vykorisťovala vlastná sestra, matka či otec, a prostitútky boli často aj obeťami násilia a znásilnenia.
„Našla som prípad dievčaťa, ktoré sa tomu veľmi bránilo,“ hovorí Kleinová o dievčati, ktoré na prostitúciu ponúkala jeho matka. Dievčina sa však do niekoho zaľúbila, a tak nechcela spávať s inými mužmi. Tlak a fyzické zneužívanie ju napokon dohnali k samovražde. Nešlo o ojedinelý prípad, vzorec zneužívania predovšetkým maloletých dievčat, ale aj chlapcov na nútenú prostitúciu sa opakoval naprieč Československom.
Zdroj: archív respondentky
Nešlo len o slobodné ženy, hoci tie tvorili väčšinu. Podľa zistení Kleinovej boli prostitútkami aj vydaté či rozvedené ženy a niektoré z nich mali aj deti. V prípade vydatých žien ich manželia často o prostitúcii vedeli, mnohokrát boli aj ich pasákmi.
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
V ktorom regióne nebol ani jeden jediný verejný dom.
Ako vyzerali verejné domy zvnútra.
Aké pravidlá platili pre prostitútky a kde mali zakázané pracovať.
V Košiciach pracovalo ďalších asi 80 žien s registráciou mimo verejného domu, v Bratislave ďalších zhruba 50. Tieto ženy pracovali v kaviarňach a baroch, na ulici alebo v hoteloch, kde si získavali klientov na vlastnú päsť. Prostitúcia bola prítomná na celom Slovensku, podľa Kleinovej bola však výnimkou Orava. Tam nebol ani jeden nevestinec a ani jedna registrovaná prostitútka.
„Tajná prostitúcia bola častejšia a nemáme konkrétne čísla, lebo to nebolo možné zistiť, rovnako ako dnes,“ hovorí Kleinová. Odhaduje sa, že v celom Československu ich bolo viac ako 10-tisíc.
Vetrať mohli, len keď bola izba prázdna
Samotné nevestince mali niekoľko štatútmi daných podmienok, ktoré museli dodržiavať. Zvyčajne sa podľa Kleinovej stavali mimo centra mesta, ďalej od kostolov, škôl, kasární a iných verejných budov.
Povolenie im muselo dať policajné riaditeľstvo, ale aj susedia, ktorí museli súhlasiť s prevádzkou v okolí svojich domovov. Hosťom bolo zakázané nalievať alkohol (tolerovalo sa víno a pivo) a zakázaná bola aj hlučná hudba. Okná smerujúce do ulíc museli byť zakryté a vetrať sa mohlo len vtedy, ak sa v izbe nikto nenachádzal.
Zdroj: Getty Images/Niels Wenstedt/BSR Agency
„Prostitúcia sa spájala hlavne s mestskou chudobou, alkoholizmom, pohlavnými chorobami a morálnou biedou spoločnosti. Prostitútky mali vyčlenené miesta na pohyb, aby nenarúšali každodenný život obyvateľov mesta,“ hovorí historička. Aj počet prostitútok a ich zdravotný stav boli v tom období pod drobnohľadom.
Podľa vtedajších mestských štatútov mohli v jednom verejnom dome pracovať minimálne 4, maximálne 12 prostitútok vo veku od 16 rokov. Nevestince mohla viesť len žena staršia než 30 rokov a každá prostitútka musela niekoľkokrát týždenne absolvovať lekárske prehliadky ako prevenciu šírenia pohlavných infekcií. Za tie museli dievčatá a ženy zaplatiť z vlastného. Zákazníci pritom museli mať minimálne 17 rokov a takmer výhradne šlo o mužov – a to aj v prípade mužskej prostitúcie.
Bežnú sadzbu za platený sex v minulom storočí nepoznáme. Historička hovorí, že nenašla relevantné zdroje takýchto informácií. Hoci nejaký cenník sa občas pri internetovom vyhľadávaní objavil, sumy na ňom sa nedali overiť v archívoch či dobových novinách. Spravidla však bol sex na ulici lacnejší než ten vo verejnom dome.
Choré prostitútky bez milosti vyhodili
Ako vyzeral verejný dom v medzivojnových Košiciach, opísal vedúci detektív policajného oddelenia Dezső Klein v novinách Kassai Hírlap, povedala nám historička Kleinová. Na článok natrafila počas svojho výskumu.
„V dome pracovali minimálne štyri prostitútky, ktoré za 160 korún za mesiac prebývali v jeho prístavbe (chlieve) na záhrade,“ píše sa v článku. Majiteľka bola svižná a prísna, a ak jej niektorá zo žien dva dni nezaplatila nájom, vyhodila ju.
V inom košickom verejnom dome bol centrom salón s pianom, na ktorom po večeroch hrával slepý pianista. Počas dňa však všetky ženy odpočívali. Pracovníčky opisuje ako dievčatá v potrhaných handrách, bez mejkapu či topánok, neupravené a vráskavé. „Večer svoju zlú náladu odsunú bokom, nahodia sa do niečoho voľného a predávajú svoje telá. Lebo z niečoho žiť musia.“
Tamojšia majiteľka si od dievčat pýtala 600 – 1 000 korún za týždeň stravy a nocľahu, za svoje príjmy si kúpila dva domy. Takisto bola veľmi prísna, a keď niektorá prostitútka ochorela, jednoducho ju vyhodila.
Zdroj: Getty Images/Jan Sochor
Aj muži mávali sex za peniaze
V minulom storočí platil dvojitý štandard. Pri mužoch sa akceptovalo, že z času na čas navštevujú verejné domy, no pri ženách bola práca prostitútky dôvodom na spoločenské odsúdenie. Nešlo o vážené ženy, navyše často – podobne ako veľká časť spoločnosti po vojne – treli biedu, nemali vysoké vzdelanie ani veľa možností na zárobok.
No prostitúciu vykonávali aj muži. Šlo o sexuálne služby, ktoré vyhľadávali iní muži, a vzhľadom na to, akým tabu bola v minulom storočí homosexualita, bola takáto služba takmer neviditeľná. „Nadviazanie kontaktu prostitúta s klientom bolo závislé od miesta stretnutia. Prostitúti často postávali a čakali na klientov pri verejných záchodoch,“ opisuje Kleinová.
Muži sa pritom takto na toaletách zoznamovali aj s cieľom dlhodobejšieho vzťahu, nielen kvôli platenému sexu. Celkovo boli verejné záchody dobre rozvinutou sieťou pre mužov, ktorí milovali rovnaké pohlavie, a prevádzkovatelia mnohokrát zarobili nemalé peniaze za kupliarstvo. Okrem toho prostitúti potenciálnych klientov oslovovali v parkoch, ktoré boli v tom období nebezpečnými miestami, alebo v kúpeľoch, kde sa mohli predvádzať v plavkách.
Ale niekedy urobil prvý krok samotný klient, ktorý vyhľadal služby prostitúta. „Istá časť homosexuálnych mužov oslovovala mladých chudobných chlapcov na ulici a vypytovala sa na informácie z ich života. Keď zistili, že sú na ulici a nemajú pri sebe rodinu, poskytli im pomoc vo forme pozvania na večeru alebo im ponúkli ubytovanie u seba doma. Niekedy im poskytli finančnú hotovosť a alkohol,“ opisuje vo svojom výskume Kleinová. K sexu však zvyčajne dochádzalo mimo bytu, na verejných záchodoch či v parkoch, inak to bolo nebezpečné. Občas sa totiž stalo, že muž začal svojho klienta prenasledovať a vydierať.
K platbe došlo zvyčajne hneď po sexe a takisto bola zdrojom problémov. „Pomerne často dochádzalo ku konfliktom medzi klientmi a prostitútmi. Klienti im niekedy nechceli zaplatiť alebo zaplatili menej. V iných prípadoch sa stalo, že klient zaplatil a prostitút chcel viac, keď mu klient nezaplatil, prostitút ho zbil a okradol,“ povedala nám slovenská historička.
Stávalo sa aj to, že prostitút sa hneď po sexe rozplakal, emocionálne či inak svojho klienta vydieral a tvrdil, že ak nedostane viac peňazí, pôjde za strážnikom. Táto vyhrážka zvyčajne zabrala, keďže nikto nechcel mať opletačky s políciou.
Vydieračstvo sa čoskoro stalo samostatnou kategóriou a mnohí dokonca posielali aj výhražné listy. S informáciou o využití homosexuálnych služieb chceli ísť nielen na políciu, ale často aj za manželkou klienta, v prípade, že im nezaplatí. Dokonca niektorí vydierači takto ohrozovali aj mužov, ktorí neboli ich klientmi.
Tvrdili, že sa ich nevhodne dotýkali na verejných záchodoch, a vyhrážali sa súdnym procesom. Tomuto „remeslu“, ktoré sa vyvinulo aj pre slabo regulovanú prostitíciu, napomáhali aj ďalšie zákony. Najpodstatnejším z nich boli paragrafy namierené proti mužskej homosexualite, vysvetlila Kleinová.
(Ne)legálny sex za peniaze
V priebehu 20. storočia sa postoj vlády k prostitúcii výrazne menil. Aký bol režim, také boli aj zákony a podľa toho sa formovala aj spoločenská mienka o ženách, ktoré ponúkali sexuálne služby. Do roku 1922 šlo podľa Kleinovej o tzv. reglementáciu, čo znamená režim, v ktorom platili určité pravidlá pre prostitúciu.
Zdroj: Getty Images/Giles Clarke
„Verejné autority trpeli obchod so sexom a vytvárali pravidlá a organizačné štatúty, podľa ktorých mal fungovať,“ vysvetľuje ďalej. Tento režim platil už v 19. storočí a trval viac ako sto rokov. Prostitútky boli pod policajným aj lekárskym dozorom.
Pár rokov po vzniku Československa v roku 1918 však prijali tzv. zákon o potieraní pohlavných chorôb, kde boli choroby dôvodom (alebo zámienkou) na úplný zákaz organizovanej prostitúcie. Znamenalo to koniec zdravotným a policajným prehliadkam, no zároveň aj sťažený prístup verejnosti k erotickým službám.
„Prevádzkovanie predajného sexu nemalo byť trestné, pokiaľ nedochádzalo k organizovaným formám prostitúcie (zakladaniu a prevádzkovaniu verejných domov a kupliarstvu), verejnému ohrozovaniu mravov a zdravia (primárne šíreniu pohlavných chorôb),“ hovorí historička. Nový zákon, ktorý bol v platnosti od roku 1922, riešil skôr šírenie pohlavných chorôb: ich liečba bola povinná (a časom pre chudobných aj bezplatná) a za prípadné porušenie zákona hrozili tresty.
Fenomén prostitúcie formálne v Československu neexistoval v rokoch 1948 až 1989. Oficiálne ho autority považovali za porušenie spoločenských noriem a o prostitúcii sa často nepísalo. „Naopak, frekventovane sa začal používať termín príživníctvo,“ vraví Kleinová. „Ak sa vyskytol v spoločnosti konkrétny prípad prostitútky alebo prostitúcie, neriešila sa prostitútka ani prostitúcia, ale príživníčka a príživníctvo. Prostitúcia patrila medzi formy príživníckeho konania, ale sama osebe nebola stíhaná.“ Trestný zákon síce o prostitúcii hovoril, ale nedefinoval ju presne.
Vzhľadom na postoj socialistického režimu k práci museli mať ženy dôvod, prečo nie sú v práci (alebo v škole), vysvetľuje Kleinová podrobnejšie v knihe Moc sexu. Pokiaľ sa ženy vyhýbali pracovným povinnostiam a nemali stále zamestnanie, automaticky sa predpokladalo, že sa živia prostitúciou.
Od pádu socialistického režimu sa zákony týkajúce sa prostitúcie významne nezmenili. Nie je oficiálne nelegálna, no zároveň prakticky neexistujú povinné lekárske prehliadky či iné páky, ktoré by chránili aj pracovníkov v sexbiznise, aj ich klientov. Prostitúcia (aj tá nútená) stále funguje aj v 21. storočí.
Kleinová si nemyslí, že najstaršie remeslo v blízkom čase zanikne. Aj v úvode svojej dizertačnej práce sa venuje otázke toho, aká bude jeho budúcnosť. „Mnohí odborníci hovoria, že v budúcnosti vymizne ľudská prostitúcia a budú už len robotické prostitútky. Je to jedna z možností, kam sa to vyvinie, ale podľa mňa budú ľudia potrebovať aj ľudský dotyk a komunikáciu s človekom.“ Samu seba považuje za zástankyňu sexuálnej práce.
Myslí si, že by mali existovať pravidlá, ktoré budú brániť vo vykorisťovaní ľudí, pomôžu ochrániť zdravie sexuálnych pracovníčok aj ich klientov, pretože domnievať sa, že v modernej dobe táto práca prestane existovať, je naivné. Koniec koncov dokazuje to aj jej výskum o minulosti.
