REPORTÁŽ: Boli sme sa pozrieť na slovensko-ukrajinskej hranici. Takto vyzerá miesto, ktoré oddeľuje vojnu od mieru

Pasažierom síce slovenčina veľký problém nerobí, no rozprávať sa chcú po anglicky. Pár sa nám predstaví, pochádza z Kyjeva. Na našu otázku, či na Slovensko prišli zo strachu z vojny, pohotovo odpovedajú, že nie. „Mali sme už dlhšie naplánovanú dovolenku. Máme so sebou aj lyže a snoubord,“ vraví mladý Ukrajinec.

Keď sa pýtame na policajnú hliadku, Ukrajinec spomína, že dianie za hranicou vzdialenou niekoľko sto metrov riešia aj tu. „Len narýchlo sme tu zastavili, pretože sme potrebovali zavolať domov rodičom a overiť si, či sú v poriadku. A zrazu pri nás stoja policajti a dávajú nám pokutu,“ vysvetľuje, pričom sa spoločne dívame na prázdnu cestu.

Doporučeno

VIDEO: Refresher ověřoval situaci na hranicích s Ukrajinou. „Musím bránit naši zemi,“ řekl bývalý voják, který se vrací domů 24. února 2022 v 14:48

Vojny sa párik neobáva. Na Ukrajinu sa vraj po dovolenke vrátia. „Veríme v silu ukrajinskej armády a takisto aj v to, že Putin bude za svoje konanie potrestaný,“ uzatvárajú.

Kyjev opustil medzi prvými

Naše kroky vedú na colnicu. Pravá strana – smer Ukrajina – zíva prázdnotou. To sa však nedá povedať o ľavej. Hoci máme do diaľky skrz colné budovy iba malý výhľad, vidíme dlhé kolóny áut a autobusov. Oslovujeme colníka, ktorý nás okamžite posiela preč. „Dostali sme nariadenie, že sem obzvlášť v tejto dobe nesmieme nikoho púšťať a takisto ani poskytovať žiadne informácie,“ vraví popri tom, ako nás odprevádza za značku.

Napokon však povie, že na ukrajinskej strane vnímajú zatiaľ iba mierny nárast počtu áut smerujúcich na Slovensko. Nestíhame sa ani otočiť a z Ukrajiny mieri na Slovensko auto. Sedí v ňom asi 45-ročný pán, je v ňom iba on a jeho ruksak. Medzitým už policajti a pokutovaní Ukrajinci odišli preč. 

Muž pre vlastné bezpečie nechce prezradiť meno, no hovorí nám, že pochádza z Kyjeva, odkiaľ odišiel ešte včera, kým bol podľa jeho slov úplný pokoj. Večer dorazil do Užhorodu, aby dnes prišiel na Slovensko. „Cítil som to. Bolo treba pozorovať reakcie ruského prezidenta, že Ukrajincom ukáže, čo je pravá dekomunizácia,“ hovorí na margo toho, že Kyjev opustil medzi prvými.

Na otázku, kedy a ako sa vojna na Ukrajine skončí, odpovedá prostým „neviem“. „Ja ruského prezidenta nepovažujem za človeka. Na Ukrajine na to máme slovo neľuď, nečlovek,“ dodáva a vydáva sa na dlhú cestu do Bratislavy, aby sa pridal k svojej rodine, ktorá takisto pochádza z Ukrajiny.

Niet sa čoho báť

Pri colnej zóne stojí ukrajinský kamionista. Práve prešiel cez kontrolu na vstupe do Slovenskej republiky. Keď sa ho pýtame, čo hovorí na dianie v krajine za sebou a či sa nebojí, len pokojne odvetí, že strach nemá. „Čoho sa mám báť? Treba bojovať. Teraz idem do Česka a zajtra naspäť. Vyložím náklad a idem bojovať. Nie je sa čoho báť,“ odpovedá na otázku, či sa nebojí vrátiť domov.

Prakticky hneď vedľa colnice je miestna reštaurácia. Pred odbočkou na parkovisko stretávame policajta. Na otázku, či vie k aktuálnej situácii na hranici niečo povedať, len ukradomky odvetí: „Vypnite to video a poviem vám.“ Viackrát si overuje, či naozaj nič nenahrávame. „Ten nápor na hranicu je o trochu vyšší, než sme zvyknutí. Zatiaľ to však nie je nič nezvládnuteľné. Čo sa týka áut, ktoré prichádzajú z vojnových zón, takých evidujeme približne dvadsať.“ Na záver dopĺňa, že zatiaľ nemajú žiadny príkaz na špeciálne vybavovanie ľudí prichádzajúcich na Slovensko. „Všetkým riadne kontrolujeme pasy a všetky potrebné doklady.“

Naobed prichádzame do reštaurácie, aby sme sa trochu zohriali a niečo zjedli. Všade sedia policajti a pracovníci finančnej správy. Okrem bežných pozdravov je medzi kolegami ticho. Postupne, ako odchádzajú, sa pristavujú pri čašníčke. „A ako to teraz vyzerá?“ šepká smerom k policajtom. Tí jej troma vetami podajú aktuálny stav a odchádzajú.

Nič z toho nebude

Vychádzame von. Situácia je rovnaká ako pred obedom. Polícia púšťa autá na Slovensko v pravidelnom intervale. Z hraničnej budovy odchádzajú na Slovensko prevažne luxusné autá. V blízkej dedine Vyšné Nemecké prechádzame vyľudnenými ulicami. Nikde nikoho. Ticho strieda štekot psov, keď prechádzame okolo brán.

Chceme navštíviť starostu. Ten má však na vchodových dverách vyvesený oznam, že má dovolenku. Obecný úrad je zamknutý. Keď sa starostu pýtame, či už podnikol nejaké kroky vo veci možného návalu vojnových utečencov z Ukrajiny, odpovedá, že sa o tom ešte s nikým nerozprával. Keď sa ho pýtame, čo bude robiť, keď z hraníc začnú prúdiť na Slovensko davy ľudí, reaguje, že v tom prípade je pripravený poskytnúť obecný úrad ako dočasné bydlisko.

Jediná duša široko-ďaleko je pán, ktorý vykladá z auta pracovné náradie. Keď ho oslovíme, už vopred nás upozorňuje, že nie je domáci. „A čo s tou situáciou akože má byť?“ čuduje sa, keď sa ho pýtame na aktuálne dianie za hranicou. „Ja nič zlé nevidím. Nič horšie nečakám, z toho nebude nič,“ konštatuje a odchádza do domu.

Doporučeno

Válka na Ukrajině: na slovenských hranicích s Ukrajinou se již tvoří kolony. Ukrajinci čekají, až celníci dostanou instrukce 24. února 2022 v 10:17

Ide „ničiť Rusov“

Vraciame sa späť pred colnú zónu. Doteraz prázdna cesta je z pravej strany zaplnená autami smerom na Ukrajinu. Nečakajú však kvôli colníkom. Mnoho ľudí sa lúči so svojimi rodinami. Objímajú sa. Pristavujeme sa pri jednom z nich. Zarastený muž nám rozpráva, že pochádza z Mariupola na východe Ukrajiny, ktorý je pod paľbou ruských vojsk. „Musím brániť našu krajinu. Bol som vojak päť rokov, na Slovensku som dva roky podnikal. Mám tu rodinu aj dieťa. Ale musím sa vrátiť na Ukrajinu, aby som ju bránil,“ vyhlásil. Dodáva, že po príchode na Ukrajinu dostane zbraň a chce „zničiť Rusov“.

Silné emócie násobí jeho manželka, ktorá stojí bokom. Kým sa jej manžel s nami rozpráva, povie dvakrát „nie“ a rozplače sa. Po rozhovore sa objímajú a pokračujú v lúčení.

Sú pripravení

Slnko pomaly zapadá. Stretávame dve ženy, ktoré sa spolu so svojimi tromi deťmi prišli z obce Vyšné Nemecké pozrieť na hranicu. Jedno z nich je ešte v kočiari, ďalšie dve sa hrajú. Ženy nám prezrádzajú, že pochádzajú z Ukrajiny, no už dlhšie žijú vo Vyšnom Nemeckom. „Naši muži sú teraz na Ukrajine a zbierajú ostatných členov rodiny, aby ich priviezli sem,“ vraví jedna z nich.

Cítia sa v bezpečí. Vraj si ešte poriadne neuvedomujú, čo sa to vlastne stalo. „Pokiaľ nie sme ohrození na živote, sme pripravení podať akúkoľvek potrebnú pomocnú ruku. Či už stravu, alebo ubytovanie,“ vraví žena odhodlane. 

Hoci sa život na slovensko-ukrajinskej hranici javí ako úplne bežný, atmosféra je tu napätá. Ak si človek vypočuje príbehy ľudí, ktorým ide o život alebo sú v ohrození ich blízki, celé vnímanie súčasného stavu je o to intenzívnejšie. Treba si uvedomiť, že vojna je naozaj „za dverami“. Veď explózie sa dnes ozývali aj v mestách iba 150 kilometrov odtiaľto.