Peter Bebjak: Nenávidím násilie. Will Smith sa mohol na Oscaroch zachovať inak, normálne sa mi z toho zastavil rozum (Rozhovor)

A ten pocit viny, ktorý v sebe postava má a núti ju byť stále v začarovanom kolobehu túžby po pomste, zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Tento motív sa mi na tomto príbehu najviac páčil. Potom sme začali viac komunikovať a riešiť detaily, nakoniec došlo k spolupráci.

Tieňohra je údajne inšpirovaná skutočným príbehom Jana Bradáča, ktorému zabili ženu. Môžete to trocha priblížiť a povedať, do akej miery ide o reflexiu reality?

Ide skôr o fragment skutočnosti. Tu je to tá východisková situácia, že prídete o človeka, ktorého milujete, a prídete o neho tak, že ho niekto zabije. Prirodzene, cítite zlosť a frustráciu, ktorá vás v živote sprevádza po tejto udalosti.

Takže pocity hlavnej postavy sú pocitmi pána Bradáča.

Áno, vychádza to presne z jeho pocitov.

Jan Bradáč neskončí tak, že by niekoho zabil alebo dal niekoho zabiť, ani nevzal spravodlivosť do vlastných rúk. Postava vo filme áno. To je primárny rozdiel.

Ale predpokladám, že nešiel do väzenia za vrahom svojej manželky...

Nie, nie, nebol ani boxerom. Tieto všetky veci sú už fabulácia v rámci príbehu.

Keďže ide o takú citlivú tému, predpokladám, že ste mali osobnejšie debaty vo dvojici s pánom Bradáčom a riešili ste konkrétne to, čo prežíval.

Áno, rozprávali sme sa o tom. Ale šlo v prvom rade o to, že som primárne riešil príbeh filmovej postavy, nie ten reálny, ktorý sa stal Janovi. To, aké situácie prežíva Kavka, teda hlavný hrdina, sú predsa len odlišné. Každý z nich má už svoj vlastný príbeh a prežíva koniec koncov niečo iné. Jan Bradáč neskončí tak, že by niekoho zabil alebo dal niekoho zabiť, ani nevzal spravodlivosť do vlastných rúk. Postava vo filme áno. To je primárny rozdiel.

Ako som naznačil, Tieňohra je skôr film do klubového kina, možno film na festivaly. Nejde o blockbuster, akými boli napríklad Trhlina či Čiara. Keby ste to mali porovnať s týmito filmami, čo bolo pre vás prirodzenejšie, ľahšie nakrútiť a pri ktorom projekte ste mali väčšiu tvorivú slobodu?

Tvorivú slobodu som mal pri všetkých projektoch. To je pre mňa jedna zo zásadných vecí pri nakrúcaní. Nechcel by som robiť projekt, ktorý má stanovené jasné pravidlá a je vopred dané, ako má nakoniec vyzerať.

Veľmi rád by som nakrútil inteligentnú komédiu. Ale pokojne by to mohol byť subžáner, teda že by to bola napríklad kriminálna komédia. Keby som mal spraviť rozprávku do kín, taktiež by som sa tomu nebránil. Ani muzikálu.

Predsa len sa tie kompromisy robia a obzvlášť pri blockbusteroch, človek musí tú látku prispôsobiť masám.

Ale nikdy nerobím blockbuster s tým, že to bude blockbuster. Ten z toho prirodzene vznikne. Aspoň teda v našom teritóriu to tak je. Jasné, pri komédiách typu Všetko alebo nič či Šťastný nový rok možno predpokladať, čo bude divák vyžadovať, a s tým zámerom to aj robíte. Očakávate, že na ten film príde väčší počet divákov.

Ten žáner je prístupnejší. Pri iných žánroch je ťažké predpokladať, akú to bude mať úspešnosť. Pri Trhline sme predpokladali, že ľudia pôjdu do kina, ale prišlo to až vtedy, keď sa to začalo diať. Keď sme videli záujem ľudí napríklad počas premiér v kinách. Každý môj film je v niečom iný a to je odrazom aj tej tvorivej slobody.

V tej odlišnosti, respektíve žánrovej rozličnosti ste vlastne na slovenskej scéne jedinečný.

Je to jednoducho niečo, čo ma baví. Hľadať a skúšať, vytvárať si zámerne pre seba nejaké prekážky, dávať si výzvy.

Keď sa bavíme o tom skúšaní a hľadaní, k čomu ste za tie roky dospeli a kde sa cítite povedzme najviac doma? V čom ste sa takpovediac našli a povedali si, že presne takéto filmy chcem točiť aj do budúcna?

Práveže len čo by som si našiel nejaký jeden konkrétny smer, cieľ, typ filmu, teda povedal by som si, že toto je jediná cesta, nebolo by to správne.

Takže chcete vlastne naďalej skúšať ďalšie žánre.

Áno. Ak sa ku mne napríklad dostane dobrý komediálny scenár, išiel by som do toho. Veľmi rád by som nakrútil inteligentnú komédiu. Ale pokojne by to mohol byť subžáner, teda že by to bola napríklad kriminálna komédia. Keby som mal spraviť rozprávku do kín, taktiež by som sa tomu nebránil. Ani muzikálu. 

Rozprávku ste si už vyskúšali, nakrútili ste Vianočné želanie.

Áno, ale bola to televízna rozprávka. Predsa len keď robíte rozprávku do kina, je tam rozdiel aj z hľadiska financií, aj z hľadiska dĺžky nakrúcania.  

Vráťme sa k Tieňohre. Prečo ste vybrali do hlavnej úlohy Milana Ondríka? Je to tým, že ste s ním už spolupracovali na seriáli Za sklom a hodil sa vám tam kvôli boxu, ktorý si už aj tam vyskúšal?

To už bolo dávno (smiech). Ale bolo to v prvom rade preto, že Milan je skvelý herec. Videl som jeho výkony vo filmoch ako Nech je svetlo či Eva Nová, ale aj v divadle a všimol som si, že je to herec, ktorý ide vždy naplno. Je veľmi talentovaný a jedinečný. Je to preto, že má v sebe istú tvrdosť, „chlapáckosť“, ale zároveň je veľmi citlivý. Postavy v jeho podaní sú preto plastickejšie.

Vie im dodať akúsi ľudskosť.

Presne. Cítime, že tie postavy sú naozaj ľudia.

Jeho výkon v Tieňohre je skutočne strhujúci a takmer nezíde z obrazu, je to skoro taká „one man show“. Dostal veľa priestoru. Je to ten typ herca, s ktorým vediete dlhé debaty o tom, ako má tú postavu stvárniť, alebo mu stačí raz povedať vašu víziu a automaticky vie, čo robiť?

Najskôr si vytvorí svoju víziu herec, už počas čítania scenára. Každý herec chtiac alebo nechtiac vždy dodá svojej filmovej postave niečo svoje. Nestáva sa totiž, že by sme sa s hercom stretli ešte predtým, než si on sám prečíta prvýkrát scenár, a diskutovali o jeho charaktere. Nakoniec sa však predsa len naše predstavy, teda moje a hercove, musia stretnúť a fungovať. Čo sa týka Milana a Tieňohry, boli tam len malé korekcie.  

Čím všetkým si musel počas nakrúcania prejsť a akú prípravu musel podstúpiť? Bola tam scéna, kde sa musel kúpať v takmer ľadovom jazere, vidíme ho aj veľakrát boxovať.

Užíval si, že mohol začať znova boxovať. Kvôli seriálu Za sklom s tým vlastne začal a potom sa tomu venoval aj pomimo, a pri tomto filme to bolo ešte intenzívnejšie. Otužovanie prišlo akoby s tým celým tréningom. To jazero sme sa rozhodli nakoniec využiť vo filme viackrát, stalo sa z neho isté pietne miesto pre postavy. Keď sme nakrúcali tú scénu, kde sa šiel nahý kúpať prvýkrát, bol november.

Bola veľká zima, ale už pár dní predtým som mu vravel, nech sa na to pomaly pripravuje. Nakoniec to dal. Keď sa zapne kamera, herca to akoby nabudí, prepne sa a nevníma to. Poprie všetky telesné prejavy a nepripúšťa si tú zimu. Ale len čo sa kamera vypla, začal sa veľmi triasť (smiech).

Ešte horšie to však preňho bolo, keď sme dotáčali jednu z posledných scén. Bolo to v apríli a mysleli sme si, že bude teplejšie. Práve naopak. Voda mala asi štyri stupne, bola ešte studenšia. Vtedy navyše museli ísť do vody všetci hlavní predstavitelia. Hynek Čermák sa však otužuje už dlhé roky, takže s ním to nič nerobilo.        

Box je niečo, čo má v Tieňohre silný význam. Vy ste fanúšik boxu, prípadne celkovo bojových športov?

Nie, vôbec. Neznášam to. Nikto ma neprinúti, aby som to sledoval čo i len na chvíľu. Nevidím zmysel v športe, kde má jeden druhého za úlohu zraniť, znehybniť ho.    

Ako sa vám nakrúcalo niečo, k čomu nemáte úplne vybudovaný vzťah?

Keď si to tak vezmete, vo filme nemáte priamo bitku, kde vidno, ako sa dvaja ľudia mlátia v ringu a idú si skutočne ublížiť. Čo sa týka boxu, išlo len o sparingy.

Milan Ondrík mal vo filme nielen fyzicky náročné scény, ale aj veľmi náročné psychologické scény, emočne vypäté. Napríklad, keď sa hlavná postava dozvie, že prišla o manželku. Ako sa pripravoval práve na toto?

Milan sa do toho skutočne vžil aj mimo kamier. Na pľaci sa s ním nedalo ani rozprávať. Bol uzavretý sám do seba, nekomunikatívny. Pripravoval si to, premýšľal nad tým. Keď sme tú scénu nakrútili, zrazu to bol opäť ten starý Milan, ktorý rád rozpráva a baví nás svojimi vtipnými historkami.    

Je to ten typ herca, ktorý kývne na všetko, bez ohľadu na to, akú výzvu by ste pred neho postavili, aj keby mal napríklad bežať nahý cez pol mesta?

Pokiaľ to má nejaký zmysel a on tomu verí, tak áno. Nesnaží sa spochybňovať veci, ktoré mu človek predloží. On má takú teóriu, ktorá sa mi veľmi páči. Podľa neho nie je zložité odhaliť sa v zmysle, že budete pred kamerou nahý. Oveľa ťažšie je odhaliť sa vnútorne, pocitovo.    

Po všetkých týchto slovách predpokladám, že s ním plánujete pracovať aj do budúcna.

Ak dá Boh, tak áno (smiech).

Nenávidím násilie. Myslím si, že Will Smith sa mohol na Oscaroch zachovať inak. Keby sa dokázal zastať manželky bez toho, že by použil silu, oveľa viac by to zarezonovalo. Vyšiel však z toho ako chlap, čo všetko rieši násilím, a to je neprípustné. Ukázal to pred celým svetom. Normálne sa mi pri tom zastavil rozum.

Presuňme sa k nedávnym cenám Slnko v sieti. Povedal by som, že váš film Správa bol doslova odignorovaný. Vyhral v podstate len najlepší zvuk zo šiestich nominácií, pričom vy ste neboli nominovaný ani na najlepšiu réžiu, ani na najlepší film. Ako si to vysvetľujete?

Je to rozhodnutie akadémie. To je dvesto ľudí, ktorí majú možnosť hlasovať. Tým, že boli spojené dva ročníky, vzniklo veľa silných filmov. Filmy Petra Kerekesa, Ivana Ostrochovského a Martina Šulíka zarezonovali možno viac aj preto, že boli na filmových festivaloch. Často práve toto viac zaváži u akademikov. Ale všetky sú skvelé a zaslúžili si vyhrať.

Rozumiem, ale nezamrzelo vás to trochu?

Zamrzelo ma skôr to, že neboli nominovaní iní ľudia, ktorí by si to fakt zaslúžili. Ale to je do veľkej miery vec vkusu.

Môžete konkretizovať, koho máte na mysli?

Nechcem prezrádzať, to sú osobné záležitosti. Nechcem nad tým polemizovať, je to zbytočné.

Beriete to teda športovo.

Správa nevznikla preto, aby získala Slnko v sieti. Ak ten film otvoril dôležitú tému, o ktorej sa teraz viac rozpráva, alebo ho videlo vyše 300-tisíc ľudí v televízii, pričom veľká časť boli mladí diváci, ktorým otvoril myseľ a prinútil ich zaujať postoj k danej téme, ak rezonuje aj inde vo svete, splnil účel. To, že istým spôsobom reprezentuje za hranicami našu kinematografiu, je takisto dôležité.

Pri tvorbe filmu nemôžete kalkulovať. Nesmiete divákovi podliezať a dať mu všetko „po lopate“ tak, ako je zvyknutý počas sledovania televízie. Pri tvorbe filmu nenapĺňam očakávania divákov, ale ani vyslovene kritikov. Ak niekto chce vidieť iný film, než videl, je to jeho problém.

Tematicky by som na chvíľku premostil na ďalšie ceny, ktoré sa odovzdávali nedávno – Oscary. Výsledky zatienil incident, keď Will Smith dal facku moderátorovi Chrisovi Rockovi. Ako vnímate to, čo spravil, a ako trest Akadémie, že desať rokov nemôže ísť na udeľovanie cien?

Nenávidím násilie. Myslím si, že sa mohol zachovať inak. Keby sa dokázal zastať manželky bez toho, že by použil silu, oveľa viac by to zarezonovalo. Vyšiel však z toho ako chlap, čo všetko rieši násilím, a to je neprípustné. Ukázal to pred celým svetom. Normálne sa mi pri tom zastavil rozum.

Ako následne môže rozprávať o nejakých hodnotách? Dať niekomu po papuli za to, že sa vám nepáči nejaký fór, nie je riešenie. Mal možnosť to vyriešiť inak. Mohol napríklad počas víťazného prejavu povedať, čo si myslí o tom Rockovom komentári, a vyjadriť nesúhlas tam alebo hocijako inak. Ten trest Akadémie očividne bol na to, aby odradil každého od niečoho podobného.

Správa mala síce úspešnosť v kinách, jej prijatie však bolo z hľadiska kritiky, ale najmä u bežného publika trocha vlažné. Samozrejme, Správa veľa ľudí zasiahla, no boli aj takí, čo film kritizovali za to, že sa v ňom nič neudeje a je nudný. Čím to podľa vás bolo a ako sa dá vlastne zavďačiť slovenskému divákovi?

Nejde o to, nejakým spôsobom sa mu zavďačiť. Pri tvorbe filmu nemôžete kalkulovať. Nesmiete divákovi podliezať a dať mu všetko „po lopate“ tak, ako je zvyknutý počas sledovania televízie. Pri tvorbe filmu nenapĺňam očakávania divákov, ale ani vyslovene kritikov. Ak niekto chce vidieť iný film, než videl, je to jeho problém. My sme urobili ten film podľa seba.

Recenzie, kde ľudia píšu, ako by sme to mali nakrútiť, u mňa strácajú váhu. Takisto nerozumiem logike, že si niekto pozrie horory, prizná, že ich nenávidí, ale napíše na nejaký horor recenziu a zámerne ho skritizuje len preto, lebo tento žáner nemá rád. Na čo o tom potom píše? Navyše, vždy sa nájde, aj pri tých najoceňovanejších či najpopulárnejších filmoch, niekto, kto ich skritizuje. 

Kvôli Správe ste mali rôzne sedenia s Michaelom Douglasom. Dal vám nejaké rady, či už čo sa týka réžie, práce s hercami a podobne?

Bavili sme sa s ním ešte počas prvej verzie scenára a dával nám rôzne pripomienky. Snažil sa nám pretlmočiť svoj pohľad na celú vec.

Takže vlastne robil tak trochu dramaturga.

Áno, dá sa to tak povedať. A bolo to veľmi podnetné. Človek, ktorý žije úplne inde a k tej téme nemá taký vzťah, sa na to vie pozrieť odosobnenejšie. Samozrejme, našu históriu ovláda, pracoval aj s Milošom Formanom. Bolo skvelé počuť, ako to vníma on a celkovo Američania.

Keď niekomu dáte prečítať scenár, máte svoju vlastnú predstavu, no keď sa na to pozrie niekto druhý, zrazu si všimne niečo, čo vy nie. Odrazu vidíte, čo je na tom scenári problematické a čo nie. My sme sa ho aj spýtali, či by si tam nezahral. Ale po prvé, neprešlo by to cez jeho agenta ani z finančnej stránky, keďže má už nejaký štandard v rámci honoráru, a po druhé, mal vtedy kopu práce.

A videl Správu?  

To práve neviem a ani som po tom nepátral. Možno preto, že som sa bál jeho reakcie (smiech). Takže jeho feedback som nedostal. Ďalej sme to neriešili. Prišli do toho aj isté zdravotné problémy plus mali doma nejaké ďalšie problémy.  

Poďme teraz hlbšie k slovenskému filmu. Prednedávnom slovenskí kritici v časopise Film.sk hodnotili slovenskú kinematografiu a museli vybrať 10 najlepších slovenských filmov. Vedeli by ste vy vybrať zopár svojich najobľúbenejších?

Mám veľmi rád Dušana Hanáka a jeho filmy Ja milujem, ty miluješ či 322, taktiež Obrazy starého sveta. Určite by som spomenul aj tvorbu Petra Solana, konkrétne filmy Kým sa skončí táto noc alebo Boxer a smrť. Bavia ma aj filmy Juraja Jakubiska. Dodnes si pamätám, ako som čakal v dlhom rade pred kinom Slovan cez celé Námestie SNP, aby som si mohol pozrieť jeho film Sedím na konári a je mi dobre. Za zmienku určite stojí aj tvorba Juraja Herza.

To sú všetko skôr klasiky, dnes už viac-menej nostalgické filmy. Vedeli by ste niečo nájsť aj zo súčasnej tvorby po roku 2000?

Páčila sa mi napríklad Koza Ivana Ostrochovského.

Ako sa podľa vás zmenila, respektíve posunula slovenská kinematografia za posledných dvadsať rokov?

Veľmi sa zmenila. Až kým nevznikol Audiovizuálny fond, bolo dosť problematické financovať filmy. Boli preto roky, keď vznikol jeden alebo dva filmy, prípadne nevznikol žiaden slovenský film. Často sme sa museli dať dokopy v rámci koprodukcie napríklad s Českou republikou. Teraz vznikne poväčšine päť až desať slovenských filmov ročne, čo je veľký úspech.

Zároveň sa mi páči, aké sú tie filmy rozdielne. Máme tu filmy, ktoré fungujú na masy, teda že na ne príde 200- až 300-tisíc divákov, ale sú tu aj také, ktoré skvele fungujú na filmových festivaloch. Je potrebné, aby to fungovalo na oboch stranách.

Áno, máme tu dve najvýraznejšie línie – sociálne drámy a romantické či bláznivé komédie typu Šťastný nový rok alebo Cuky Luky. Nechýba však tak trochu zlatý stred a viac žánrovo rozmanitejšej tvorby?

Vezmite si filmy ako Únos alebo Sviňa. To nie sú komédie. Čiara tiež nie je komédia.  

To je pravda, ide mi skôr o to, prečo takých filmov na Slovensku nemáme viac. Je to tým, že sa tvorcovia boja zablúdiť do týchto vôd, alebo je to skôr tým, že Audiovizuálny fond na to nechce dať toľko financií a bojí sa, že sa mu tá investícia nevráti?

Je to vždy o tom, aké kritériá majú nastavené jednotlivci vo fonde. Ak sú nastavení tak, že podporovať komerčný film je hlúposť, odrazí sa to na ich rozhodovaní. Ale nemyslím si, že by to tak bolo.

Český trh je zaujímavý v tom, že je variabilnejší. Je tam česká televízia, ktorá je veľmi silným hráčom na mediálnom poli. Slovenská televízia nemá také šťastie. Nemá taký veľký a rozmanitý obsah.

Takže je to podľa vás dostatočne vyvážené?

Keď vedia, že ide o komerčný projekt, často predpokladajú, že tvorcovia majú viac zdrojov, z ktorých  budú film financovať, nevyčlenia naň toľko peňazí. Väčšou sumou podporia skôr filmy, o ktorých tušia, že budú vznikať ťažko bez ich pomoci. Dôležité podľa mňa však je, aby Audiovizuálny fond podporoval debutantov, teda tých, ktorí chcú nakrútiť svoj prvý celovečerný film.   

Veľká časť vašej televíznej tvorby je pre Česko. Momentálne pracujete aj na seriáli Chlap, čo je adaptácia talianskeho seriálu DOC, pričom na Slovensku beží rovnaká adaptácia s názvom Druhá šanca. Čím to je, že ste viac situovaný v Česku než na Slovensku?

Český trh je zaujímavý v tom, že je variabilnejší. Je tam česká televízia, ktorá je veľmi silným hráčom na mediálnom poli. Slovenská televízia nemá také šťastie. Nemá taký veľký a rozmanitý obsah. Ak urobí nejaký seriál, je síce dobrý, ale tým, že je len jeden, nemôže nikomu konkurovať. Je to totiž žalostne málo. Keby vzniklo päť seriálov, viacero rozprávok či iných televíznych filmov, mediálny priestor na Slovensku by fungoval inak.

Totiž keď si televízie všimnú pri konkurencii, že to ľudí zaujíma, snažia sa automaticky spraviť niečo podobné. A vtedy práve dajú priestor aj novým projektom, nielen tým overeným, ako sú dnes napríklad práve spomínané adaptácie. Tie sú pre nich istota, lebo keďže  to už niekde videli, vedia, ako to bude vyzerať.

Pracujete momentálne na nejakom ďalšom celovečernom filme?

Pripravujeme dva projekty, jeden vychádza z knihy Smršť, ktorú napísal Jozef Karika. Na druhom pracujem s Mirom Šifrom. Ten bude rozprávať o tom, ako by to vyzeralo, keby jedna dejinná udalosť nedopadla tak, ako dopadla.

Takže to bude alternatívna verzia reality. Možno niečo na štýl Quentina Tarantina (smiech)?

Nie (smiech). Miro je síce veľmi dobrý scenárista, ale myslím, že to bude na trocha iný spôsob.

Čo sa týka tej adaptácie Karikovej knihy, môžeme sa teda tešiť opäť na niečo mysteriózne a hororové?

Áno, ale tentoraz to bude iné, než keď sme robili Trhlinu. Z knihy Smršť sme si vzali len hlavný motív, nebude to presná, absolútna adaptácia. Pracujeme na tom s Petrom Balkom, ktorý napísal aj Čiaru. Momentálne máme prvú verziu scenára a koncom roka chceme začať nakrúcať.