Rozhodovanie ľudí vo voľbách je z veľkej časti ovplyvňované procesmi, ktoré si neuvedomujú. Nevedomé procesy ovplyvňujú aj tú najlepšiu heuristiku. Ľudia si iba samoľúbo myslia, že sú racionálne, logicky uvažujúce bytosti, čo bol antický ideál putujúci ľudstvom dodnes. V skutočnosti máme oveľa bližšie k magickému, citovo veľmi ovplyvňovanému, často skreslenému mysleniu. Experimenty ukazujú, v akej nečakanej miere sú vedomé heuristické procesy ovplyvňované afektívne. Povedané jednoducho: srdce lomcuje rozumom.

Cynici a väčšina ekonómov prirovnávajú konanie voličov ku konaniu spotrebiteľov, ktorí „hlasujú svojimi peňaženkami“. V skutočnosti si však voliči takto počínajú iba výnimočne. Z empirického hľadiska platí, že medzi hlasovaním a materiálnymi záujmami voličov existuje len veľmi nepatrná súvislosť.

Voliči spravidla dávajú prednosť takej politike, ktorú považujú za všeobecne prospešnú pre členov svojej spoločnosti. Kľúčovým slovom je „považujú“. Voliči takmer nikdy neučinia nutný nasledujúci krok, ktorý vyžaduje, aby sa zamysleli nad kritickou otázkou: „Sú opatrenia, ktoré podporujem, naozaj účinným prostriedkom, ako všeobecný blahobyt zvýšiť?“

Čo všetko voliči nevedia, by hádam zaplnilo celé univerzitné knižnice. V posledných desaťročiach práve politológovia a ekonómovia, ktorí skúmajú politiku, znovu oživujú odveké obavy, či sú občania naozaj schopní vládnuť si sami, v rámci demokracie a prostredníctvom odovzdania svojho hlasu vo voľbách. V demokracii má totiž rovnakú váhu hlas plne informovaného, politicky sofistikovaného jedinca ako hlas človeka politicky pologramotného, ktorý nevie, komu a čomu hlas dáva, pretože ho to nezaujíma, je ľahko ovplyvniteľný a lacno sa kúpi. Preto mnohí ľudia demokraciu považujú za zmes podvodu so sebaklamom. Zástancom ľudských práv a politickej demokracie, medzi ktorých sa zaraďujem aj ja, znejú tieto úvahy hrozne.

Z naivného pohľadu majú ľudia pocit, že politici dôsledne slúžia občanom, že demokracia funguje preto, lebo voličom dáva to, čo chcú. Väčšina skeptikov voči demokracii je, naopak, presvedčená, že demokracia zlyháva preto, že voličom nedáva to, čo chcú. Podľa môjho názoru však demokracia zlyháva práve preto, že voličom dáva presne to, čo chcú.

Demokracia má totiž v sebe zakomponovanú obrovskú externalitu. Iracionálny volič neškodí len sám sebe. Poškodzuje rovnako každého, kto pre jeho iracionalitu čelí väčšiemu riziku, že bude musieť žiť v krajine, ktorá zaviedla kontraproduktívne a nezmyselné vládne opatrenia. A práve preto, že náklady voličskej iracionality sú z väčšej časti externé – nesú ich iní ľudia –, spoločensky škodlivé vládne návrhy a opatrenia víťazia vinou toho, že si ich občania želajú.

Mnoho ľudí pritom uvažuje o voľbách zvláštnym spôsobom. Podľa väčšiny má jednotlivý hlas veľmi nízku pravdepodobnosť, že môže výsledky volieb ovplyvniť. Realistický egoista preto nevenuje politike žiadnu pozornosť. Dáva prednosť tomu, aby bol – povedané ekonomickým žargónom – „racionálne neznalý“.

Predvolebné kampane na Slovensku, čoho sme svedkami aj teraz tesne pred komunálnymi voľbami, stavajú práve na tejto skutočnosti. Vyhráva ten kandidát, ktorý predstaví čo najjednoduchšie a najlepšie pochopiteľný predvolebný slogan a kampaň, v ktorej zvíťazí srdce nad rozumom, pričom sa spolieha na čo najväčší počet racionálne neznalých ľudí.

Autorka je ekonomická novinárka, pôsobila aj ako analytička v Slovenskej sporiteľni, aktuálne moderuje reláciu o investovaní na TA3.