Jehovista Matej: V tej sekte som zažil psychické peklo. Veľa svedkov je na antidepresívach, sú stále pod stresom (Rozhovor)

Mal som asi šťastie v tom, že toto na mňa nedoliehalo tak veľmi ako na ostatných svedkov, ktorí zažívali väčšie ťažkosti. Čelil som však veľakrát nepríjemným situáciám, keď som musel povedať, že neoslavujem narodeniny ani Vianoce. Strašne som sa za to hanbil. Ale stalo sa, že som v partii niekomu zagratuloval, aj keď som to „nemal robiť“.  V kolektíve som preto zapadal a nestretával som sa s nijakým šikanovaním. 

Prečo svedkovia vlastne neoslavujú narodeniny? Vykresľujú to tak, že v Biblii sa narodeniny spájajú s nejakou zlou udalosťou. Hovoria tiež, že takéto sviatky majú koreň v pohanských rituáloch alebo že vzbudzujú zlé vlastnosti, lebo človek si tým vyzdvihuje vlastné ego. Mal by byť pokorný a slúžiť Bohu. 

Mohol si ísť napríklad na párty a piť alkohol?

Na našich stretnutiach veľa hovoria o tom, že treba piť s mierou. No veľa svedkov pije niekedy aj viac a až tak sa to nerieši. Alkohol nie je až taký problém. Hoci svedkovia pravidelne masírovali mladých ľudí s tým, že by pozvania na párty mali odmietať, ja som niekoľkokrát išiel. Nie je to vyslovene zakázané, no človeku to spôsobí výčitky. Ja som to všetko bral smrteľne vážne, no chodil som na párty aj som pil s vrstovníkmi. Vedel som si to v sebe obhájiť.

Je to podobne benevolentné aj s predmanželským sexom či masturbáciou?Nie, to je veľmi prísne. Najviac je zdôrazňovaný ten predmanželký sex, to je „úplná topka“ spomedzi hriechov. Ak sa toho dopustíte, takmer vždy vás exkomunikujú. Čo sa týka masturbácie, postih nie je taký prísny, no príležitostne vám pripomínajú, že to nie je v poriadku. 

Jehovisti sa riadia viacerými princípmi. Na čo presne kladie dôraz komunita, v ktorej si žil ty?Na Božie meno z Biblie – JHWH, teda Jahve alebo Jehova. Ďalší pilier je rok 1914, keď začal podľa nich vládnuť Ježiš Kristus v nebi a diabol bol zvrhnutý na zem. Kladú dôraz aj na zvestovanie – klopú ľuďom na dvere a chodia povonku. Dôležité sú aj mravnostné veci, napríklad že muž by nemal byť so ženou osamote. Mňa si raz zavolali po tom, čo som viezol spolukresťanku autom. 

Nevedel som, čo mám povedať kamarátom – sorry, chalani, ale nebudeme sa stretávať, lebo mi to zakazuje organizácia? Zdalo sa mi to absurdné.

Kto si ťa zavolal?Starší, ktorí dozerajú na celú komunitu a sú najvyššie v našej hierarchii.

Všetko sú to len muži?

Áno, jehovisti sú patriarchálne spoločenstvo.

Ako teda presne funguje vedenie organizácie?

Na celom svete majú svedkovia zbory. Bratislava ich má rozdelené podľa štvrtí, v každom je približne päťdesiat až sto ľudí. Každý zbor by mal mať starších, ktorí ho riadia. No aj tí podliehajú centrálam, ktoré sú v Amerike. Starší vypočúvajú členov, rozhodujú, či budú exkomunikovaní. Rozhodujú aj o tom, do ktorých obvodov či panelákov pôjdeme zvestovať. Pod staršími sú ešte služobní pomocníci. Tí majú tiež výsady – môžu mať prednášku alebo riadia menšie skupinky svedkov. 

Kedy si si prvýkrát uvedomil, že táto organizácia má prvky sekty? 

Vnímal som ich dlho, no neuvedomoval som si, čo to je. Boli tam veci, z ktorých mi bolo nepríjemne, no vždy som si to nejako obhájil – povedal som si, že je to jednoducho pravda a problém je vo mne. 

Čo konkrétne ti prekážalo? Mal som partiu ľudí mimo svedkov, ktorí boli moji dobrí kamaráti dlhé roky. Ale dlhodobo ma to škrelo vo svedomí a spôsobovalo mi to nepríjemné psychické pocity, pretože by som sa s nimi podľa svedkov nemal baviť. Preto som chcel utiecť zo Slovenska. Išiel som do zahraničia, pretože som nevedel pretrhnúť ten život mimo komunity.

Nevedel som, čo im mám povedať – sorry, chalani, ale nebudeme sa stretávať, lebo mi to zakazuje organizácia? Zdalo sa mi to absurdné.

Sám som sa bál, že ma exkomunikujú, že sa so mnou mama nebude môcť rozprávať a že sa psychicky zrúti.

Aký bol pre teba život v zahraničí?Odišiel som do zahraničia, kde som chcel začať odznova. Tam nastal prvý moment, keď sa začala cesta môjho výstupu z organizácie. Bral som to tam veľmi vážne a považoval som to za zmysel života. No kým som sa od toho dištancoval, trvalo to ešte ďalších päť-šesť rokov. 

Čo ťa napokon presvedčilo k dištancovaniu sa od tejto organizácie?

Najviac k tomu prispel jeden môj kamarát, ktorý študoval veci do hĺbky a prišiel na to, že nejaké veci nesedia. Zlom potom nastal, keď som žil mimo Európy a robil som misionára. Stal sa mi tam incident, ktorý bol veľmi psychicky náročný a postupne mi všetky veci došli – hlavne to, že je to blbosť. A že to celé nie je pravda. Dorazilo ma, keď som sa stretol s človekom s vyšším postavením z našej organizácie a ten mi to potvrdil. 

O aký incident išlo? Bola to veľmi „light“ sexuálna interakcia so ženou, ktorá mi spustila extrémne výčitky. Považoval som to za veľký hriech. Psychicky som sa zrútil a začali sa mi vyplavovať aj veci, ktoré som robil predtým. Cítil som, že som strašne zhrešil a že sa musím priznať. Nevedel som si predstaviť, že zavolám starších a budem im hovoriť všetky svoje hriechy o tom,  že som masturboval alebo pozeral pornografiu. Bolo to psychické peklo.

Keď sme spolu volali, spomenul si mi, že v komunite svedkov sa diali rôzne zákernosti. Čo tým presne myslíš? 

Keď tam človek príde prvýkrát, všetko sa mu javí fajn. Ľudia sú milí a usmiati – je pravda, že veľa členov je naozaj slušných. Ak by som mal aj dnes zveriť niekomu peniaze, zverím ich im. Nebál by som sa im dať ani kľúče od bytu, lebo viem, že to berú vážne a že by ma nepodviedli. 

Ale je tam háčik. 

Týka sa to najmä exkomunikačných procesov. Je to naozaj nepríjemná, zlá vec. Ľudia tam zažívajú psychické muky. Sám som sa bál, že ma exkomunikujú, že sa so mnou mama nebude môcť rozprávať a že sa psychicky zrúti. Bežný človek nevidí, koľko je tam utrpenia pre tie náuky. Človek urobí nejakú maličkosť, exkomunikujú ho a odrežú od neho celú rodinu.

Po exkomunikácii jednoducho zakážu členom stretávať sa s daným človekom?Áno, veľmi to zdôrazňujú. S exkomunikovanými nemôže byť žiaden kontakt.

Ani pri výnimočných rodinných udalostiach? V podstate nie. Iba keď sú to nevyhnutné právne veci, napríklad pohreb príbuzného. Moja mama by tam mohla prísť, no nemohla by so mnou komunikovať.

Ako presne prebieha „právny“ proces exkomunikácie?Rozhoduje ju právny výbor a má to niekoľko kôl – dve alebo tri. Napríklad keď dôjde k predmanželskému sexu a niekto sa k tomu prizná. Vinníkov zavolajú do miestnosti, kde sedia traja starší. Tam ich vypočúvajú a pýtajú sa do detailu, čo sa presne stalo. Posudzujú vážnosť toho hriechu a či sa človek, ktorý ho spáchal, dostatočne kajá. Na základe toho potom vynesú verdikt. Následne povedia členom, že daný človek je exkomunikovaný, a všetci s ním ukončia kontakt. Nebránia mu však chodiť ďalej na naše zhromaždenia a väčšinou tam exkomunikovaný aj naďalej chodí. Na to, aby sa mohol vrátiť do komunity, musí totiž preukázať aktivitu.

Takže príde na zhromaždenia, ale nikto sa s ním nebaví?

Príde väčšinou už po začiatku, ticho si sadne, sedí a potom odíde. Sám sa snaží vyhnúť kontaktu s ostatnými, aby neporušil pravidlá.

Hrozí pri exkomunikácii aj strata majetku?To nie. Niektorí svedkovia prepisujú majetok na organizáciu a všetci pravidelne prispievajú finančne, no nie je to časté. Medzi svedkami sú aj veľmi bohatí ľudia, ktorí prispievajú veľkými sumami.

Sú medzi svedkami vyslovene milionári?Viem o nejakých známych ľuďoch aj milionároch, ktorí sú súčasťou komunity. Mená však nechcem spomínať.

No nie sú medzi nimi žiadni politici.

Nie, to nie, svedok sa musí absolútne dištancovať od politického života. Nemôže ísť voliť a nemohol by byť nikdy policajtom alebo štátnikom.

Spomínaš exkomunikáciu, sú ešte ďalšie prvky sekty, pre ktoré si sa rozhodol stať sa len formálnym členom komunity?

Svedkovia riadia každú oblasť tvojho života. Neustále sa ťa snažia odrezať od sveta, od všetkého mimo komunity. Lebo tam sa k človeku dostávajú iné informácie a hrozí, že dostane iný pohľad na svet. Človeka zároveň časovo nesmierne zamestnávajú. Veľa svedkov je preto na antidepresívach, lebo majú veľmi hektický život. Dvakrát do týždňa sa musia pripravovať na stretnutia, musia chodiť zvestovať, neustále majú čítať literatúru. Ak by človek chcel spĺňať všetko, čo by mal, nemá šancu žiť normálny život.

Svedkovia zdôrazňujú, že sa tomu majú ľudia venovať naplno – investovať do toho svoj čas, energiu aj silu. Má eliminovať svoje koníčky či priateľov.

                               Film o Jehovových svedkoch, ktorý nám Matej odporučil. 

Svedkovia vlastnia aj niekoľko nehnuteľností po celom Slovensku. Z čoho ich financujú?

Sály im stavajú dobrovoľníci, ktorí to robia zadarmo. Organizácia si teda dá postaviť veľké množstvo budov takmer zadarmo na lukratívnych pozemkoch. Robia to tak preto, lebo tomu veria.

Ty si stále formálne svedok, no si neaktívny člen. Organizácii to neprekáža?

Netešia sa z toho. Snažia sa neaktívnych členov zaktivizovať. Najmä tým, že sa im niekedy ozvú. Mne sa v podstate už ani neozývajú, za čo som aj rád. Len evidujú, že k nim patrím, a možno sa mi v budúcnosti ozvú.

Vieš si predstaviť, že by si niekedy v budúcnosti ešte bol aktívnym členom? 

Nie. Som proti tomu a myslím si, že to má zhubný vplyv na členov aj na spoločnosť. 

Považuješ sa za ateistu? 

Po takomto zážitku je náročnejšie sa hľadať, no nejako sa to vo mne všetko utriasa. Som neveriaci, nevyznávam žiadnu konkrétnu vieru, ktorá existuje. Nie som tvrdý ateista, pripúšťam existenciu nejakej vyššej bytosti. Najbližšie mám asi k budhizmu. Snažím sa zameriavať na ten reálny život, ktorý žijeme, a dávať mu zmysel.