Šokuje ma, že sa Slováci zastávajú vraha, priznáva bloger Milan Bez Mapy. LGBTI+ komunita v Bratislave je úzko spätá (Rozhovor)

Až keď sa stala vražda, začal som si uvedomovať, že toto je zle. Stále som si však hovoril, že to bol iba jeden vyšinutý týpek zmanipulovaný svojou ideológiou, no následne kopli babu vo vlaku do tváre a ja som na Facebooku videl komentáre, v ktorých sa ľudia zastávali vraha. Uvedomil som si, že Slovensko je extrémne homofóbne.

Bolo to pre mňa prekvapivé, lebo som si myslel, že žijem v tolerantnej krajine. Všetko sa to kopilo, a keď mi predvčerom volal kamarát, že mu z reštaurácie doručili objednávku s homofóbnymi nadávkami, tak sa to vo mne celé spojilo, dostal som silný panický záchvat a musel som si zavolať sanitku, aby mi lekári pichli injekciu na upokojenie.

Na internete sa momentálne rieši vulgárny homofóbny odkaz na taške, v ktorej tvojmu kamarátovi doručili jedlo. Keď ti tento kamarát povedal, čo sa mu stalo, mal si okamžite pocit, že je toho už naozaj priveľa a treba na to upozorniť?

Určite na to treba upozorniť. On mi na začiatku povedal, že to nechce zverejňovať. Jednak nevedel, kto to napísal, no ktokoľvek to bol, má jeho adresu, pretože to jedlo bolo doručované k nemu domov. Bál sa, aby mu niekto neprišiel zaklopať na dvere.

O deň neskôr mi už písal, že „Milan, ja by som to predsa len chcel zverejniť, lebo toto nie je v poriadku“. Povedal som mu, nech mi pošle fotky toho jedla a ja to hodím do storky. Zrazu to bolo všade a vybuchol z toho internet.

Na Instagrame si vysvetľoval, že takýto panický záchvat si dostal prvýkrát v živote. Musel si si dokonca zavolať sanitku. Vedel si, že je to naozaj vážne?

Je to obrovský psychický tlak. Najskôr som si myslel, že som dostal otravu z jedla, lebo mi bolo nevoľno a začal som vracať. Potom som sa začal triasť, silno mi bilo srdce, na hrudi som cítil veľký tlak a točila sa mi hlava.

Spomenul som si, že niečo podobné sa stalo môjmu kamarátovi pred štvrťrokom, tak som ho viezol na Kramáre. Vtedy som zľahčoval situáciu, no teraz som mal rovnaké symptómy. Snažil som sa upokojiť, ale keď to ani po hodine neprechádzalo, myslel som si, že zomriem. Musel som si na hotelovú izbu zavolať lekára.

Sám si povedal, že zisťuješ, že Slovensko je oveľa homofóbnejšie, ako si si myslel. Tisícky ľudí sa však zmobilizovali a Bratislava zažila hneď niekoľko protestov na podporu LGBTI komunity. Pomáha podľa teba takáto mobilizácia?

Mobilizácia určite pomáha, ale podľa mňa zároveň vyvoláva z protistrany čoraz vyhrotenejšie reakcie. Bol som dojatý, keď som videl protesty, a bolo mi ľúto, že som sa na nich nemohol zúčastniť. Na ten prvý protest prišlo strašne veľa ľudí a ja som mal pocit, že Slovensko takto ukázalo, že nie je homofóbne.

Opäť som si potom pozrel komentáre, kde sa ľudia znovu zastávali vraha a pretláčali si svoje názory. Ja sa nerád zapájam do takýchto diskusií, iba si ich čítam, ale pri jednej panej som to nevydržal. Mala extrémne homofóbne poznámky, tak som jej napísal: „Dúfam, že tvoj syn nebude gay, lebo to bude mať v rodine veľmi ťažké.“ Ona mi odpísala, že jej syn gay nebude, lebo ona ho „vychováva správne“.

Ja viem, že takéto komentáre často píšu trolovia, ktorí sedia za počítačom a provokujú vyhrotenými vecami, ale prišlo mi nevoľno, keď som to čítal.

Nevieme, z akého prostredia ten človek pochádza, tak sa mi nezdá úplne v poriadku tlačiť na to, aby niekto povedal, že je gay.

Hneď po útoku reagovali na streľbu pred Teplárňou politici z celého názorového spektra. Mnoho z nich odsúdilo iba násilie voči komukoľvek, no priamo nespomenuli LGBTI komunitu, ani sa jej nezastali. Ako si to vnímal?

Reakcie niektorých politikov boli naozaj vlažné. Nehovorím, aby sa každý politik aktívne zastával LGBTI komunity, ale minimálne by nemusel podnecovať nenávisť. Politici veľakrát podnecujú nenávisť a ani si neuvedomujú, ako môžu ľudia pochopiť, čo povedia. Môže to vyústiť aj do tragédie.

Videl som, že veľa ľudí vyzýva ostatných známych LGBTI ľudí, aby sa vyoutovali. S tým až tak nesúhlasím, lebo je to veľmi súkromná záležitosť. Nevieme, z akého prostredia ten človek pochádza, tak sa mi nezdá úplne v poriadku tlačiť na to, aby niekto povedal, že je gay. Je to každého osobná vec. Ak by to spravili, ja by som sa potešil, ale toto nie je vec, do ktorej môžeme niekomu hovoriť.

Viaceré politické strany oznámili, že podporia návrh zákona, ktorým na Slovensku vznikne inštitút životných partnerstiev. Tie budú môcť uzatvárať aj páry rovnakého pohlavia. Je to podľa teba dobrý prvý krok, alebo si očakával viac?

Akýkoľvek krok je dobrý krok. Ľudia z LGBTI komunity nežiadajú registrované partnerstvá či manželstvá preto, aby si dve osoby, ktoré sa ľúbia, mohli dať na ruku prstienky. Títo ľudia spolu žijú a majú hypotéky, takže ak niekto zomrie, ten druhý nič nezdedí. Ak niekoho zrazí auto, partnera nepustia do nemocnice a neposkytnú mu informácie o zdravotnom stave, lebo nie je rodina.

Sú to často právne veci. Nie je to o tom, že ideme na svadobnú cestu, preto potrebujeme registrované partnerstvá alebo manželstvá. To môže spraviť hocikto, na to netreba mať papier. Papier je na to, aby sa oveľa ľahšie vybavovali záležitosti, ktoré sa dejú v každodennom živote.

Zvykol si hovoriť, že miluješ cestovanie, no vždy sa tešíš naspäť do Bratislavy, lebo Bratislava je tvoj domov. Nahlodali tieto pocity udalosti z posledných dní?

Veľmi to nahlodáva moje pocity. Nie som pritom jediný. Bavil som sa s viacerými kamarátmi, ktorí teraz zvažujú, že sa odsťahujú zo Slovenska. Aj mne už tieto myšlienky prebehli hlavou. Rozmýšľal som, že sa zbalím a pôjdem robiť čašníka niekam do Austrálie, ale to zo mňa zrejme hovorí môj aktuálny stav vyhrotený emóciami.

Čo by podľa teba mohla slovenská spoločnosť robiť na to, aby sa akceptácia LGBTI komunity zlepšila?Myslím, že je to práca pre všetkých. Jednak médií, jednak aj nás v komunite. Na dúhovom Pride sa vždy nájde týpek, ktorý má potrebu obliecť sa do latexového oblečka, čo je naozaj malé percento celej komunity a veľa ľudí z komunity s tým nesúhlasí, no médiá z toho hneď spravia senzáciu.

Na titulke je fotka človeka v latexe na dúhovom pochode, takže sa nečudujem, že ľudia majú také názory, aké majú. Musí sa zmeniť spôsob, ako o LGBTI komunite informujú médiá, ale v niečom by sa aj komunita mohla zamyslieť nad tým, ako sa prezentuje, aj keď jej meno kazí veľmi malé percento členov.