Marcela poukazuje na realitu slovenských psychiatrií: Chcela som zomrieť, lekárka mi povedala, že som rozmaznaná (Rozhovor)

Hovorila mi, že som rozmaznaná a práve preto mi je zle. Prečo ma vnímala ako rozmaznanú? Pretože mám všetko. Mám kompletnú rodinu, prišla tam so mnou mama, mám čo jesť, mám kde bývať... Neverila ničomu, čo som jej hovorila o svojom prežívaní. Jej vinou som sa ešte viac uzavrela a o svojich pocitoch som nevedela povedať ani slovo. Moje ústa boli ako zalepené. Išli len slzy. Vtedy som už začala mať pocit, že mi nik nepomôže. 

Neverila, že mi je z liekov zle. Nemohla som z nich spať, vracala som a mala som rozšírené zreničky. Bola som úplne mimo. Do telefónu mi povedala, že nie je možné, aby mi už začali účinkovať. 

Ako si spomínaš na svoju prvú hospitalizáciu v psychiatrickej liečebni? Ako si to prežívala a aké tam boli podmienky?Moja prvá hospitalizácia bola na oddelení v Trnave. To je akútne oddelenie, je tam mix diagnóz, videla som tam asi všetko. Od narkomanov cez gamblerov až po psychózy. Ženy aj muži. Odvtedy ma v živote nič neprekvapí. 

Čo ťa tam najviac nepríjemne prekvapilo?Raz ma tam na záchodoch napadla žena. Sedela som na záchodoch, lebo len tam sa dalo fajčiť. Zrazu sa tam objavila žena, ktorá bola akútny prípad, nemohla ani ísť na túto stranu chodby. Sedela som v kúte, bez slova si prisadla ku mne a pritlačila ma k stene. Chytila ma za ramená a začala mnou trhať do strán.

Kričali sme obe. Ona, že sa nemám báť, a ja proste len čistý krik. Nevedela som sa brániť, pretože vtedy som mala maximálne 45 kíl a ona vyše sto. Dobehli tam sestričky a vtedy ma schmatla za cop a začala ním trhať. Potom ju odo mňa odtrhli.

Vtedy som bola mladšia a mala som strach aj z toho, že sú všade kamery. Ale tak to na akútnych oddeleniach býva. Cigarety a toaletný papier majú na psychiatriách cenu zlata. 

Hospitalizovaná si bola aj v Pezinku a vo Veľkom Záluží. Ako sa tieto liečebne líšili od Trnavy?

Pezinok a Veľké Zálužie sa nedá porovnávať. Keď som išla do Pezinka, tak som si pred bránou myslela, že pôjdem ešte niekam inam a že budova, na ktorú pozerám, nemôže byť funkčná. To prostredie bolo depresívne a zanedbané. 

V areáli nemocnice sa nachádzajú staré, rozpadnuté a nefunkčné budovy. Čo sa týka liečebného procesu, ja osobne som spokojná nebola. Program nebol takmer žiadny. Pri poslednej hospitalizácii som počas troch týždňov nebola s terapeutom ani raz a k skupinovej terapii sa vyjadrovať nebudem, pretože keď som to zverejnila na mojom Instagrame, tak som bola lekármi donútená to vymazať. 

Aké to bolo vo Veľkom Záluží?

Bola to tá najkrajšia a najlepšia dovolenka v mojom živote. Skutočne mi pomohli až tam. Vždy keď mi je zle, tak spomínam na túto hospitalizáciu a viem, že všetko bude zas okej. Môj pohľad na liečbu sa tam úplne zmenil. Zistila som, že to má všetko zmysel, že lekári dokážu mať záujem o svojich pacientov, že ich dokážu vypočuť a že im skutočne záleží na tom, aby vám bolo lepšie. Pre mňa bolo neskutočné prekvapenie už len to, že na toaletách bol toaletný papier, utierky a mydlo!

Čím to podľa teba je, že sa podmienky v dvoch rôznych slovenských liečebniach tak veľmi líšia?

Vidieť, kam sa investuje a kam nie. O lekároch nebudem hovoriť nič, snažia sa a pomáhajú. Ale ak nie sú peniaze, tak to tam potom aj tak vyzerá. Chýba veľa vecí, aby to fungovalo. V Pezinku areál vyzerá, ako keby tam bola zhodená bomba. 

Ako si spomínaš na personál v týchto liečebniach?Personál sa väčšinou snaží. No pár lekárov z Pezinka ma nemá rado a rozprávajú o mne, že nie som dobrý vzor, pretože píšem o tom, aké to tam je. 

Vnímajú aj to, že ľudí cez svoje príspevky na Instagrame edukuješ o tom, aká je liečba dôležitá, a zvyšuješ povedomie o duševnom zdraví?Nie som si istá, ako to vnímajú. V nemocniciach mi nedovolili tvoriť, asi preto, že keď ľudia uvidia, ako to tam vyzerá, nebudú tam chcieť ísť. To však nie je môj cieľ. Môj cieľ je poukázať na to, čo je zlé a čo by sa malo a dalo zlepšiť. Vždy zdôrazňujem, že ja sama idem radšej do nemocnice, než aby som si mala nejako ublížiť. Stále verím, že sa to zlepší, ak sa o tom bude rozprávať.

V mojich príspevkoch ľudí motivujem, aby išli k lekárovi alebo do nemocnice, keď majú pocit, že si nedokážu pomôcť. Jediný, kto ma pochválil, bol lekár, ktorý ma prijímal. Povedal, že ma pozná zo sociálnych sietí a že je super, čo robím. 

Čo ti hospitalizovanie v nemocnici dalo?Naučila som sa o svojej diagnóze, o tom, ako so sebou prežiť, ako vycítiť, že je potrebné ísť do nemocnice, rozprávať pred ľuďmi, rozprávať o svojich pocitoch a potrebách. Neľutujem to. 

Akú máš spätnú väzbu od ľudí na Instagrame?Pomáhajú mi, podporujú ma. Nájdu sa aj negatívne reakcie, ale tie vôbec neriešim. Väčšinou ide o to, že mi dávajú „rady“, ako sa zbaviť môjho utrpenia, napríklad tým, že zmením myslenie. 

Čo to konkrétne znamená? Dávajú ti rady typu „mysli pozitívne“?Najviac mi vadí, keď mi píšu, že by som sa témam psychického zdravia nemala venovať, pretože mi to robí zle a „príliš sa do toho ponáram“. Namiesto toho by som sa mala venovať niečomu inému a podobne. Zvyčajne je to niekto, kto o mne nič nevie.

K tomuto máme dobrý príspevok na Instagrame @diagnozy_podcast, kde pridávame naše podcasty. Veľa ľudí sa vyjadrilo do komentára, že s akými „radami“ sa počas života stretli, a je to dosť komické a odľahčujúce. 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa DIAGNÓZY | PODCAST (@diagnozy_podcast)

Stretávaš sa ešte s ľuďmi, ktorí tvoju diagnózu podceňujú?Už nie tak často. Veľa ľudí si myslí, že som už zdravá a že už nikdy nepôjdem do nemocnice, keď na to nebudem myslieť. Myslia si, že som zdravá, pretože som už sedem mesiacov bez hospitalizácie a sebapoškodzovania a chodím pravidelne bez PN do práce na štyri až šesť hodín. A hlavne preto, že dokážem o tomto všetkom písať. 

Ako sa cítiš dnes a ako si sa naučila žiť so svojou diagnózou?Aktuálne navštevujem psychiatra a beriem lieky. Chodila som na skupinové terapie, ale začala som namiesto toho skúšať jogu.

Už neprežívam tak intenzívne pocity menejcennosti, lebo viem, že každý druhý človek má psychické problémy, či už úzkosti alebo niečo vážnejšie. Odkedy sa týmto témam venujem, ľudia sa mi prihovárajú a rozprávajú mi o svojich problémoch. A nie, neobťažuje ma to. Lebo väčšinou, keď za mnou niekto príde, nechce radu. Chce ma len podporiť tým, že mi povie, že tomu rozumie, pretože prežíva niečo podobné. 

Čo by si odporučila človeku, ktorý sa dlhodobo necíti psychicky v poriadku, no bojí sa vyhľadať pomoc, aby „nebol za blázna“?Že si o ňom myslím, že je blázon, keď sám seba takto trápi. To, že pôjdeš k lekárovi, sa nemusí nikto dozvedieť. Tvoje utrpenie neskončí len tak, že sa ráno zobudíš a bude preč. Keď si nevieš pomôcť sám, iné riešenie nie je.

Myslím, že v dnešnej dobe už len nezrelá osobnosť povie, že vyhľadať psychológa či psychiatra je neprípustné. Taký človek ťa vôbec nemusí zaujímať. Mysli na seba, na svoj posun, na to, aby ti bolo lepšie. Tiež som si kedysi myslela, že to nikdy neskončí a že liečba nemá zmysel. Ale má. Aj dobrá, aj zlá hospitalizácia mi toho dala veľmi veľa.