Zuzana sa pred nástupom na hospitalizáciu takmer povracala k smrti. Keď jej na klinike povedali, že bude jesť 6-krát za deň, zrútila sa a objednala si zo zúfalstva XXL oblečenie.
Zuzana Mračková je influencerka, vizážistka, manželka a matka dvoch detí, ktorá otvorene hovorí o svojom dlhoročnom boji s poruchou príjmu potravy. S týmto ochorením zápasí už od dvanástich rokov.
Od bulímie sa jej stav postupne zhoršil do anorexie a neskôr do takzvanej alkorexie, kde sa k poruchám príjmu pridalo aj zneužívanie alkoholu. (Alkorexia/drunkorexia vzniká spojením anorexie a konzumácie alkoholu, keď prevažne mladí ľudia šetria kalorický príjem tým, že počas dňa nejednia, aby sa mohli večer opiť.-pozn.red.)
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako porucha príjmu potravy ovplyvňovala jej školský a pracovný život.
- Kedy sa do toho pridružil alkohol.
- Ako sa alkorexia u nej prejavovala.
- Z čoho sa počas hospitalizácie zrútila.
Baví ťa naša tvorba? Máme veľa článkov o duševnom aj fyzickom zdraví. Pridaj sa do klubu Refresher+. Aj vďaka tvojej podpore dokážeme prinášať kvalitné články. Okrem množstva benefitov, ktoré na teba čakajú, získaš neobmedzený prístup k prémiovému obsahu.
V čase covidu sa situácia dramaticky zhoršila. Až varovanie od manžela a psychiatričky, že jedinou cestou k záchrane je hospitalizácia, ju priviedlo k zásadnému rozhodnutiu. Nastúpila na liečenie do špecializovaného zariadenia v Prahe.
- Ako porucha príjmu potravy ovplyvňovala jej školský a pracovný život.
- Kedy do toho pridala alkohol.
- Ako sa alkorexia u nej prejavovala.
- Z čoho sa počas hospitalizácie zrútila.
Zuzana v rozhovore pre Refresher hovorí, že všetko v jej živote prispôsobovala tomu, aby mala priestor na jedenie a následné vracanie.
„Klamala som partnera, rodičov, aj v práci. V tom čase som študovala na vysokej škole a popritom pracovala ako letuška. Neraz som do práce volala s výhovorkami, že som dostala defekt, že som chorá, že sa mi niečo stalo. V skutočnosti som len potrebovala čas na to, aby som si mohla nakúpiť jedlo, prejesť sa a potom to všetko vyvracať. A toto celé sa niekedy dialo aj niekoľko hodín.“
Na Instagrame si minulý rok zdieľala moment, keď si zazvonila na kliniku v Prahe a rozhodla sa nastúpiť na hospitalizáciu. Bola to tvoja vlastná iniciatíva?
Áno, ale moje rozhodnutie ovplyvnili dvaja ľudia. Môj manžel a moja psychiatrička, ku ktorej chodím už viac ako 15 rokov. Môj stav bol už veľmi dlho dosť zlý. Posledné dva roky pred hospitalizáciou som vlastne len nejedla, alebo som vracala a pila.
Manžel mi už veľmi dlho hovoril, že bez hospitalizácie to nezvládnem, a keď mi to povedala aj moja psychiatrička, tak som si uvedomila, že majú pravdu. Zavolala som do Prahy na Psychiatrickú kliniku na oddelenie PPP a zapísala som sa na čakačku.
Moja doktorka mi napísala odporúčanie a potom som len čakala, kedy mi zavolajú, že majú pre mňa miesto. Čakacia doba je cca 2-3 mesiace. Pre Prahu som sa rozhodla preto, pretože my na Slovensku nemáme špecializované oddelenie len pre poruchy príjmu potravy.
Aké to bolo odísť na ten čas od rodiny?
Na jednej strane extrémne náročné, lebo odísť na X týždňov od detí je nepredstaviteľné, no na strane druhej som sa tešila. Vieš, ja už som nevládala. Bola som extrémne unavená a vyhorená z tej choroby, ktorá trvá už takmer 30 rokov. Hospitalizácia bola pre mňa posledná nádej na vyliečenie.
Takže to bolo pre teba vykúpenie?
Áno. Hospitalizácia pre mňa znamenala najmä detox od vracania a alkoholu. Posledné dva-tri roky pred hospitalizáciou som sa takmer ugrcala k smrti a keď sa k tomu pridružil aj alkohol, nedokázala som sa z toho vymotať sama bez odbornej pomoci. Psychoterapie už nepomáhali, potrebovala som niečo viac. Potrebovala som hospitalizáciu.
Ak by to nezabralo, asi by som musela prijať, že porucha príjmu potravy bude súčasťou môjho života navždy.
Je možné sa z tejto choroby úplne vyliečiť?
Nie, nie som ešte ani náhodou z toho vonku, no už teraz môžem povedať, že hospitalizácia mi zmenila život. Dala mi návod ako na to. Bolo veľa AHA momentov.
Bola to štarovacia čiara do nového života bez vracania, bez alkoholu. Za dva mesiace nie je možné sa po takmer 30-tich rokoch vyliečiť, to nie, ale ja verím, že sa tam raz dopracujem. Aj v Prahe, aj moja psychiatrička hovoria, že to bude trvať ešte veľmi dlho, keďže som v chorobe takmer 30 rokov. Ale dôležité je vedieť, že plné vyliečenie existuje. Zatiaľ som však o ňom len počula.
A ako by si opísala tvoje momentálne obdobie?
Posledné dva mesiace sa mám lepšie. Klop klop. Konečne. Na terapie chodím pravidelne a pomerne často. Pred tými dvomi mesiacmi som sa však zľakla. Chodila som k mojej terapeutke s tým, že sa mám stále úplne zle, nič nepomáha, mám depresie, úzkosti, stále si pripadám tučná a neschopná.
Moju psychiatričku si veľmi vážim a ja som sa zľakla, že mi povie, aby som k nej už nechodila, lebo mi nemá ako pomôcť. Toto ma nakoplo. Pripadala som si pred ňou trápne, a vlastne aj sama pred sebou. Vzchopila som sa a odvtedy som vo svojom živote urobila niekoľko zmien.
Akých?
Dostala som chuť na veci, ktoré som robila, keď som mala svoje najzdravšie životné obdobie. Začala som znovu cvičiť jógu, čo mi veľmi veľmi pomáha na akceptovanie svojho tela. Vstávam skoro, snažím sa piť viac vody, pravidelne jesť, zaradila som skoršie raňajky, a celkovo vediem omnoho zdravší životný štýl. Prestala som hovoriť o negatívnych veciach na Instagrame, skôr sa fokusujem na tie pozitívnejšie.
Taktiež som odrezala zo svojho života ľudí, ktorí ma zahlcovali negatívnym obsahom. Prehodnotila som aj komunikáciu s dievčatami, ktoré majú tiež poruchu príjmu potravy, či problém s alkoholom. Jasné, sú dni, keď si poviem, že sa mi na sebe niečo nepáči, že nie som so sebou spokojná. Ale snažím sa tie myšlienky len nechať cez seba prejsť a ďalej sa nimi nezaoberať.
Moja psychiatrička mi zároveň poradila, aby som svoju pozornosť smerovala viac mimo seba, sústredila sa na veci okolo, nie na seba samotnú. Týmto sa riadim a stále si to pripomínam. Niekedy si to poviem aj nahlas.
Pracuješ stále ako vizážistka?Áno, stále. Teraz som si síce dala dva mesiace voľnejšie, taký oddychový prázdninový režim, aby som mohla byť čo najviac s deťmi. Ale áno, mimo toho sa naplno venujem líčeniu, Instagramu, deťom, jóge, domácnosti.. nenudím sa.
Snažím sa užívať si všetky peknosti, ktoré život prináša. Každý deň sa pekne nalíčim, oblečiem, užívam si dobrú kávu, pekné a estetické jedlo, deti, manžela, dovolenky. Tešenie sa z maličností bolo pre mňa vždy problém. Som absolútny maximalista, ale učím sa.
Otvorene hovoríš o tom, že poruchou príjmu potravy trpíš od tínedžerského veku. Kedy sa začali prejavovať prvé príznaky?
Prvýkrát som sa vyvracala už ako 12-ročná, ale v mojej hlave sa to začalo oveľa, oveľa skôr. Naozaj si nepamätám, kedy som bola niekedy vnútorne stotožnená so svojím telom. Bolo to tam už od malička, možno už od škôlky či prvého ročníka základnej školy. Takže toto celé trvá už skoro 30 rokov.
Prišla si počas hospitalizácie či sedení s psychiatričkou na konkrétne spúšťače?
Poruchy príjmu potravy sú veľmi komplexné, multifaktoriálne ochorenia, teda neexistuje len jeden jediný dôvod, ktorý to spustil. Na jednej strane ide o genetickú predispozíciu, dedičnosť či povahu človeka. Ja som napríklad veľký perfekcionista, a takéto charakterové vlastnosti môžu tiež hrať svoju rolu.
Zažila si aj nejakú formu šikany?
Vždy som bola také baculaté dievčatko, nikdy som nebola chudunká. Mala som nohy, ruky, zadok, všetko. Bola som také ‘krv a mlieko’, také „zdravé“ dieťa. Ľudia okolo mňa mali neustále potrebu to komentovať. Hovorili mi, že „som krásna, ale mohla by som trošku schudnúť, a bolo by to dokonalé“.
Takéto reči ma veľmi ovplyvnili. Okrem toho som v období okolo piatich rokov zažila sexuálne zneužitie zo strany skupiny chlapcov. Určite aj to zohralo veľkú úlohu vo vnímaní svojho tela ako takého. Mám na to veľmi nepríjemné spomienky, ale najsilnejšia je pre mňa asi tá, ako som sa pred nimi hanbila, pretože som si myslela, že ma budú vidieť tučnú.
Ja si osobne myslím, že možno by sa tá porucha vyvinula, aj keby mi tí ostatní ľudia nehovorili, že by som mala trošku schudnúť. Jednoducho to mám v sebe, je to nejakým spôsobom môj osud. Okolností tam však bolo veľa a toto všetko prispelo k tomu, že sa to u mňa spustilo.
Ako reagovalo tvoje okolie? Všimli si na tebe niečo?
Od začiatku som vedela, že to, čo robím, nie je OK. Uvedomovala som si, že mám problém, no keďže som to celé dokázala takmer 10 rokov skrývať a nikto si nič nevšimol, myslela som si, že mám chorobu „pod kontrolou“. Mentálna bulímia sa však neskôr prehupla do anorexie a vtedy si to začalo všímať aj okolie, pretože som veľmi schudla.
Rodičia sa báli, riešili to aj v práci, či bývalý partner. Vyzerala som naozaj veľmi zle a preto ma kamaráti objednali do špecializovanej ambulancie pre poruchy príjmu potravy. Sama by som sa odbornú pomoc neodvážila vyhľadať. Bála som sa. Stále som si prišla „nie dosť chorá“ a že pomoc si nezaslúžim, lebo som nikto. V tom období anorexie som trpela aj naozaj obrovskými depresiami a po večeroch som sa opíjala. Potom som sa prejedla a vracala. Bol to jeden obrovský začarovaný kruh poruchy príjmu potravy.
Ako to ovplyvňovalo tvoje študentské časy, a neskôr pracovné?
Všetko som prispôsobovala chorobe a tomu, aby som mala priestor najesť sa a následne vyvracať. Klamala som partnera, rodičov, aj v práci. Keď som študovala na VŠ a pracovala ako letuška, častokrát som volala do práce s výhovorkami, že som chorá, že som dostala defekt a čo ja viem ešte čo, len aby som si mohla ísť nakúpiť jedlo, zjesť ho a potom vyvracať. Dokázala som to robiť celé hodiny. Tá choroba z nás robí doslova zvieratá a je to veľmi pudové. Mám to aj doteraz.
Niekedy cítim takú silnú, takmer až hmatateľnú chuť ísť sa vyvracať. Je to doslova fyzická potreba. Keď som na to mala priestor, nič ma nedokázalo zastaviť. A vlastne ja som si ten priestor vždy a za každú cenu urobila. Pacienti s poruchou príjmu potravy sú tí najlepší klamári. Nevedela som sa sústrediť ani na prácu, ani na školu. Na vysokej škole som nonstop opakovala skúšky, lebo som nemala energiu sa učiť. Dokonca som neuspela ani na inžinierskych štátniciach, urobila som ich až na druhý pokus. Písanie diplomovky bolo pre mňa úplné peklo, pretože čas, ktorý som mala venovať písaniu, som trávila jedlom a vracaním. Jedla som, vracala, a toto som dokázala robiť celé dni aj noci.
Ovplyvňuje to absolútne všetko. Sociálny, rodinný, partnerský život. Človek sa v tej chorobe úplne izoluje, chce byť len sám so svojou najlepšou priateľkou – chorobou. Tá choroba je jediné, čo máme. Je to to jediné, čo nám ide dobre, v čom sme 100%,čo nám dáva istotu.
Kedy sa do toho pridal alkohol?
Ja som mala s alkoholom jemne problém už aj na vysokej škole, ale vtedy sa to nejako ukočírovalo samé. Najhoršie to bolo teraz posledné 2-3 roky. Celé to začalo ešte cez covid, kedy sme boli stále doma a ja som to veľmi zle niesla.
Začali mi opäť depresie, panické ataky a po večeroch som začala otvárať fľaše prosecca. Postupne sa to zhoršovalo, v práci som totálne vyhorela. Bolo to na jar v roku 2022. Kvôli vyhoreniu a úzkostiam som veľmi schudla, prestala som jesť a upadla znova do anorexie. Postupne to prešlo do bulímie a alkorexie.
Ako sa alkorexia prejavovala u teba? Niektoré ženy spomínali v rozhovoroch, že mali presne vypočítané, že ak vynechajú palacinky, môžu si dať fľašu prosecca. Prejavovalo sa to aj u teba takto, alebo si chcela alkoholom skôr zabudnúť na svoje emócie?
Presne takto to bolo aj u mňa. Najprv som pila, pretože som bola hladná a potrebovala som sa osmeliť, aby som sa najedla. Potom som prestala jesť, aby som mohla piť.
Celý deň som nejedla a bola som veľmi hladná. Keď som sa chcela konečne najesť, musela som sa najprv pripiť, aby zmizol ten strach, že z jedla priberiem a budem tučná. Tak som sa opila. A potom som vlastne mala výčitky, že som pila, niekedy aj jedla, a tak som vracala. Malo to teda rôzne fázy. Najprv som pila, aby som sa osmelila jesť.
A potom mi ten alkohol tak zachutil, že som nejedla, aby som mohla piť. Šetrila som kalórie na alkohol.
Ako táto situácia vyzerala doma?
Aj táto situácia sa doma postupne vyvíjala. Nevypila som hneď od začiatku problému tri fľaše prosecca, no krátko pred hospitalizáciou áno. Manžel mi často naznačoval, že mám problém. Najprv som ho odbila, že žiaden problém nemám. Taká klasika. Keď mi to hovoril čoraz častejšie, povedala som si, že to pitie musím skrývať. A tak som pila potajomky a vypité fľaše som schovávala.
Najprv som pila až vtedy, keď deti zaspali, túto hranicu som však stále posúvala na skoršiu a skoršiu hodinu. Bola som extrémne nervózna, myslela som už len na to, kedy si tú fľašu otvorím. Veľmi často som chodila do obchodu, kde som si kúpila 2-3 plechovky prosecca a exla som ich na ceste domov.
Obchod máme 5min od domu. Boli to naozaj temné časy. Často som chodila vynášať smeti, aby som mohla vyhodiť aj vypité fľaše. Klamala som kde sa dalo a bála som sa, že by na to manžel prišiel. Nechcela som, aby odhlalil moje tajomstvo, piť som nechcela prestať. Alkohol mi chutil.
Ako sa dnes pozeráš na alkohol?
Jasné, teraz, keď sa na to pozerám z pohľadu človeka, ktorý už približne 300 dní nepije, oveľa viac vnímam, aký veľký problém predstavuje alkohol v našej spoločnosti. Bývame v Starom Meste a máme tu taký vnútroblok, kde sa každý večer stretávame s deťmi na dvore. A musím povedať, že takmer každý večer, asi šesť dní z týždňa, sa tam pije. Vtedy si vždy uvedomím, aká som vďačná, že som momentálne tam, kde som.
Nehovorím, že občas nemám chuť si dať, niekedy tá chuť príde, ale vždy som nakoniec veľmi šťastná, že to mám nastavené tak, ako to je. Lebo je to až desivé, ako veľmi je u nás pitie normalizované.
Spomínala si, že hospitalizácia bola pre teba vykúpením. Čo však bolo na začiatku najhoršie?
Počas hospitalizácie sme mali jedlo šesťkrát denne, čo som dovtedy v živote neskúsila, možno som nejedla ani tri, ani štyrikrát denne. Úplne som sa zrútila.
Musel to byť pre teba naozaj šok...
Prvý týždeň som len preplakala. Hospitalizovali ma v stredu a váženie bývalo v pondelky, no samozrejme ma odvážili aj hneď pri príjme. A odvtedy až do pondelka som bola úplne zrútená, len som plakala a mala som pocit, že keď budem jesť šesťkrát denne, do pondelka zo mňa bude úplné prasa. Bola som o tom tak presvedčená, že okamžite priberiem, že som si z nemocnice objednala XXL oblečenie z H&M, lebo som si myslela, že všetko, čo som si priniesla, mi do troch dní bude malé.
A potom prišlo to prvé váženie a váha bola úplne rovnaká. Nula. Ani gram hore, ani dole. A práve tento moment ma neskutočne upokojil. To prvé váženie mi fakt pomohlo, zrazu som si uvedomila, že sa možno naozaj nemusím báť. Práve hospitalizácia mi ukázala, že môžem jesť pravidelne, šesťkrát denne, vrátane druhej večere a nepribrať. Zrazu som fungovala úplne inak. Pravidelný režim, normálne porcie a moje telo to zvládlo.
Rozhodla si sa o svojej diagnóze hovoriť na Instagrame. Okrem toho, že to mnohým ženám určite pomohlo, sa však nájdu aj tie, ktoré také niečo zľahčujú. Na Modrom koníkovi o tebe dokonca vznikla diskusia. Ako to na teba pôsobí?
Úplne prvou témou, ktorú som tam otvorila, bola popôrodná depresia a nekojenie. Bola to pre mňa veľmi osobná vec, ale ozvali sa mi vtedy stovky žien, ktoré mi ďakovali, že som to povedala nahlas, že sa konečne necítili samy. Za celé tie roky na Instagrame som dostala naozaj veľmi málo hejtu. Väčšinou som to rovno blokovala, ale môj muž mi raz povedal, že to nemám robiť, že práve kvôli týmto ľuďom to celé robím. Nie pre tých, ktorí mi píšu krásne správy, ako ma obdivujú, ale pre tých, ktorí tomu nerozumejú. A mal pravdu. Odvtedy už neblokujem.
Hejt už beriem ako súčasť toho celého. Jediné, čo ma naozaj zarazí, je keď takéto slová prídu od lekára, keď mi povie, že som rozmaznaná, že si vymýšľam celú moju poruchu príjmu potravy. Že „to robím z nudy, lebo nemám reálne problémy“. Tam sa pre mňa akákoľvek debata končí.
