Slovenky prezradili, aké je to žiť po boku športovca: Vanessa si každých 9 mesiacov hľadá novú prácu

Alexandra Kelemen pre Refresher hovorí, že veľakrát vníma to, ako berú ľudia vzťahy so športovcami. „Absolútne to neriešim. Ja som vždy chcela mať život viac súkromnejší, aj keď je to niekedy náročné a články sa píšu. Všetko čo chcem, si ustrážiť viem. Manželovi sa snažím vychádzať v ústrety, aj keď to niekedy siaha na dno síl. Napríklad po pôrode v USA. Syn mal len päť týždňov, ja som ešte nebola úplne zahojená. Doktori cestovanie neodporúčali, no chcela som, aby stihol majstrovstvá sveta. Napokon sme to zvládli a on celé MS odohral.“ 

Vyspovedali sme štyri Slovenky. Niektoré sa sťahujú len v rámci Európy, iné sa presťahovali až za oceán. Všetky nám porozprávali, čo znamená byť partnerkou vrcholového športovca.

Páči sa ti naša tvorba? Pridaj sa do klubu Refresher+. Aj vďaka tvojej podpore dokážeme prinášať kvalitné články. Okrem množstva benefitov, ktoré na teba čakajú, získaš neobmedzený prístup k prémiovému obsahu.

Zobrazit galerii

(19)

Vanessa si každých 9 mesiacov hľadá novú prácu

Vanessa s Romanom sa sťahujú vždy koncom júla, pretože v auguste už majú športovci zraz, na ktorom musia byť. Začína sa kolobeh celej sezóny od prípravných zápasov až po tie extraligové.

Sezóna zvyčajne trvá do marca alebo apríla, čiže približne deväť mesiacov. Za rok sa preto sťahujú aj viackrát. Ona si na to musela zvyknúť, hoci je to stále náročné. Momentálne bývajú v Bratislave, kde majú zázemie a kam sa po sezóne vždy vracajú.

„Bývala som už asi v každom slovenskom meste. Moja srdcovka je určite Banská Bystrica, kde sme spoznali úžasných ľudí a ja som tam našla aj skvelú prácu. Je to krásne mesto, ktoré žije hokejom. Ako druhé mi napadnú Michalovce, kde sme strávili dve sezóny a nikdy by som neverila, že to poviem, ale s odstupom času na ne spomínam naozaj rada. Veľa miest sa mi spája aj s tým, či sa tam môjmu partnerovi darilo. V Michalovciach mal dve dobré sezóny a myslím si, že aj preto na ne rada spomínam.“

Najviac jej chýba rodina, s ktorou má veľmi blízky vzťah, a rovnako aj kamarátky. Čo sa týka balenia, má pocit, že je to už taká automatika a nijaká veda. Vybudovať „domov“ v cudzom meste je pre ňu náročné, no vždy sa snaží robiť to, čo najlepšie vie. Predsa sú na to dvaja a musí povedať, že aj jej partner priloží ruku k dielu.

Jej štúdium bolo určite ovplyvnené tým, že sa so svojím partnerom spoznala práve v čase, keď maturovala a rozhodovala sa, čo ďalej. Na vysokú školu ísť chcela, takže ak chcela byť aj s ním a zároveň študovať, musela si zvoliť externé štúdium. Vôbec to neľutuje, má vysokú školu a zároveň môže s partnerom cestovať.

„Určite som svoju kariéru dala do úzadia a uprednostnila partnera. Myslím si, že to tak má väčšina žien, ktoré cestujú so svojím mužom, ak sa venuje profesionálnemu športu. Vnímam to tak, že hokej je tu len na určitý čas nášho života a raz sa skončí. Som ale typ ženy, ktorá si vždy našla prácu v meste, kde sme pôsobili z viacerých dôvodov,“ hovorí.

Hlavný dôvod je mať svoj vlastný príjem a nebyť iba doma a čakať, kým príde priateľ z tréningu, pretože práve to vie byť podľa slov Vanessy psychicky náročné.

Mnohí to nechápu a rovnako nechápu, aké ťažké je každých deväť mesiacov hľadať novú prácu.

Našťastie si s ostatnými partnerkami veľmi pomáhajú a mnohé z nich sú zároveň jej kamarátky. Najlepšiu partiu a svoju dobrú kamarátku si našla v Nitre, dodnes sa stretávajú aj so svojimi partnermi a dokonca spolu chodia na dovolenky. Napriek tomu sa občas cíti osamelo, najmä preto, že je ďaleko od rodiny, a tú jej nenahradí nikto

„Nemyslím si, že nás okolie vníma stereotypne, skôr naopak. Často počujem od ľudí, aké je to super, koľko toho spoznáme a zažijeme a je to pravda. V tomto to vnímam ako veľké pozitívum,“ dodáva.

 

Niekedy už ani neviem, čo nazvať domovom

„Pre mňa sa na sťahovanie zvyknúť nedá, človek už pomaly ani nevie, čo má nazvať domovom. Ale neostáva nič iné, len sa tomu prispôsobiť,“ opisuje. Najnáročnejší bol podľa nej život v Amerike, kde sa museli presúvať medzi mestami Tucson, Phoenix a Salt Lake City bez akejkoľvek istoty, kde budú bývať ďalší mesiac.

Momentálne žijú v Pardubiciach. Bývajú s dieťaťom a psíkom v dome, čo je podľa Alexandry oveľa praktickejšie ako v byte.

Na obdobie v Amerike však spomína s láskou. Mesto Tucson jej prirástlo k srdcu aj preto, že sa tam narodil jej syn. „Mala som vďaka ich perfektnej starostlivosti nezabudnuteľný a krásny pôrod. Ľudia tam boli priateľskí, nikdy som sa necítila nevítaná.“ Spoznávať nové prostredie bolo náročné najmä prvý rok, ale rýchlo si osvojili systém a v druhom roku sa už cítili ako doma.

Zmenu prostredia vníma ako ťažkú, ale len zo začiatku. V každom štáte fungujú veci inak a kým všetko človek spozná, chce to čas.

„Aj v USA sme boli prvý rok stratení a druhý sme sa už vracali ako frajeri, lebo sme presne vedeli kde čo a ako funguje. Našťastie sme mali pri sebe vždy super ľudí z kabíny. Či už v USA nám pomáhali s vecami okolo zdravotnej starostlivosti chlapi zo šatní, tak rovnako aj v PCE majú perfektného manažéra, ktorý nám vždy so všetkým pomohol.“

„Už mám triky na vyhľadávanie na sociálnych sieťach, takže po rokoch tréningu v tom mám svoj hack,.

Mala som na Slovensku vlastný biznis, no keď manžel podpísal zmluvu v USA, boli sme už zasnúbení a nedávalo zmysel, aby sme boli každý na inom kontinente. Veci som zabalila a išla s ním.

Hoci to nešlo hneď kvôli administratíve, po dvoch mesiacoch sa jej podarilo vycestovať. Alexandra vraví, že život po boku hokejistu má svoje špecifiká, ktoré bežní ľudia často nevidia. „Ľudia vidia len to navonok, ale realita je iná. Samozrejme, každá práca má svoje plusy a mínusy, ale aj toto je občas náročné. Máme takú našu bublinu. Neriešim, čo sa píše alebo hovorí. Snažíme sa fungovať tak, aby to bolo dobré pre nás a našu rodinu.“

V Amerike jej veľmi pomohla komunita partneriek iných hráčov, v Česku je zasa jednoduchšie nájsť si kamarátov vďaka podobnosti s domovom.

Boli však aj chvíle, v ktorých ju prepadla samota. „Chýbala mi rodina a kamarátky, lietanie do USA bolo náročné, nie každý sa na to odvážil.“ Našťastie, po boku mala svojho psa Uriusa, ktorý jej robil spoločnosť a motivoval ju objavovať nové miesta. S rodinou bola v neustálom kontakte cez telefón a videohovory.

A čo balenie? V tom je už majsterka. „Som úplný profík, vákuové vrecia sú moja záchrana. Do kufra pre mňa neexistuje, že by som niečo nedala!“ smeje sa a dodáva, že hoci je to už niekedy otravné, iná možnosť jednoducho nie je.

Pre Tatianu Rusnák je najťažšie lúčenie s priateľmi

S rodinou žijú štyri roky v Amerike v štáte Washington. „Sťahovali sme sa už veľakrát či už zmena krajiny, štátu tu v Amerike alebo z iných dôvodov, lebo nie vždy je ľahké si na diaľku nájsť na prvýkrát to správne bývanie pre rodinu.“

Všetky miesta boli niečím iné, výnimočné, no Tatiane najviac zostal v srdci Utah (Salt Lake City), kde žili päť rokov. Obe deti sa narodili v Salt Lake City, takže je to pre ňu srdcová záležitosť. Mali tam vraj úžasných kamarátov z rôznych krajín, s ktorými trávili každý deň a navštevujú sa dodnes.

„Najťažšie na takomto vzťahu je všetko dokopy. Keďže si za krátky čas musíte pobaliť úplne všetko. Od oblečenia, osobných vecí až po hrnce z kuchyne. (smiech) Počas toho balenia sa musíte rozlúčiť so všetkými priateľmi, čo je pre mňa asi najťažšie. No a začať sa pripravovať na nové prostredie. Hľadať nové bývanie, školy, škôlky pre deti, doktorov a iné veci.“

Je to vždy náročné, no Tatiane najviac pomohla komunikácia so ženami hráčov z klubov. Vždy sa najprv pýta na lokalitu, kde je najlepšie bývanie pre rodiny s deťmi, kde majú dobré školy, škôlky atď. Potom si už len googli, kde a čo im bude vyhovovať najviac.

„Snažím sa čo najmenej zaťažovať manžela, aby sa mohol plne sústrediť na tréningy a zápasy.“

„Bola som veľmi mladá mamička. Do Ameriky som sa sťahovala na začiatku tehotenstva a odísť tak ďaleko od rodiny, začať život v úplne odlišnom prostredí, lebo Amerika je úplne iná vo všetkom ako Európa, bol veľký šok. Svoju rodinu som nevidela skoro rok, možno aj dlhšie. No všetko sme to zvládli spoločne. Vybudovali sme si rodinu, manželovi sa tu veľmi darí a páči sa nám tu,“ spomína.

Väčšinou ju partnerky spoluhráčov hneď kontaktovali a privítali ich. Deti si rýchlo našli kamarátov v škole, škôlke aj na krúžkoch, takže sa prirodzene stretáva aj s ostatnými rodičmi. Na Slovensko chodí veľmi zriedka, zvyčajne len raz do roka, a udržiavať priateľstvá na diaľku je preto náročné. Väčšinu svojich najbližších priateľstiev si vybudovala už v Amerike.

„Jasné, sú chvíle, keď sa cítim osamelo, hlavne keď manžel cestuje preč na zápas. Sú to väčšinou 2–3 dni, počas prípravy aj mesiac. Je mi vtedy smutno, a hlavne deťom, no snažíme sa vyplniť voľný čas rôznymi aktivitami. Navštevujeme sa s inými ženami a ak je to možné, cestujeme po Amerike.“

Tvrdí, že sa nikdy nestretla so stereotypnými názormi: „Nemám žiadne zlé skúsenosti, všetci sú tu milí, vždy sa prihovoria. Viac-menej nás vnímajú ako rodinu s dvoma deťmi, ktorá si žije svoj život.“

Pri každom sťahovaní sa snaží zvládnuť balenie čo najpraktickejšie. Deti a manžela pošle preč, niekde do parku, aby mala pokoj. Všetko balí sama a krabice si označuje podľa obsahu.

Alexandra Petráš si s partnerom nastavili pravidlá

Aj keď jej manžel hrá zatiaľ len v treťom klube, stihli sa sťahovať už viackrát. „Prvýkrát to bola skôr skúška vzťahu a spoločného bývania,“ spomína. Začínali v malom byte v Žiline, neskôr sa presunuli do Dunajskej Stredy, kde bývali v strešnom apartmáne hotela spolu s viacerými hráčmi DAC. Niektoré apartmány nemali ani vlastnú kuchyňu, a tak si jedlo pripravovali v spoločných priestoroch.

Až po prestupe si našli vlastný byt a pocítili, čo znamená skutočný domov. Medzitým Alexandra doštudovala vysokú školu a presťahovala sa do bytu v centre Žiliny, ktorý dnes vnímajú ako svoju základňu. „Aj keď sa kluby menia, Žilina ostáva naším domovom.“

Dnes fungujú medzi dvoma domácnosťami v Győri a Žiline. „Zo skúseností už vieme, že sme schopní presťahovať sa zo dňa na deň, všetko máme prakticky dvakrát,“ dodáva.

Na začiatku vzťahu si stanovili jasné pravidlá. Ona nechcela byť len tou, ktorá sa úplne prispôsobí životu po boku športovca. „Nie som typ, ktorý by sa dokázal úplne spoľahnúť na niekoho iného. Partnera podporujem, ale chcem zostať finančne nezávislá a vedieť sa o seba postarať sama,“ hovorí otvorene.

Štúdium vysokej školy bolo pre ňu prioritou, no vďaka partnerovej podpore zvládli aj náročnejšie obdobia. Najväčšou skúškou bol pre oboch jej polročný Erasmus pobyt v Lisabone. „Nikdy ma neodhováral, naopak, povzbudzoval ma. Vedeli sme, že to zvládneme aj na diaľku,“ spomína.

Dnes pracuje ako vývojová inžinierka a je hrdá, že si buduje vlastnú kariéru. Ich každodenný život však nie je jednoduchý, počas týždňa býva v Žiline a denne dochádza do práce do Púchova, cez víkendy cestuje za partnerom do Győru. „Je to paradox, lebo práve víkendy sú v športe najvyťaženejšie. Takže niekedy ideme jeden vedľa druhého, ale nestretneme sa.“

S humorom poznamenáva, že mesačne najazdí približne 3500 kilometrov. „Ale som vďačná, že sme zatiaľ len 300 kilometrov od seba. O to viac si uvedomujeme, že sa to môže kedykoľvek zmeniť.“

S partnerom často hovoria o tom, čo by sa stalo, ak by sa musel presťahovať do inej krajiny či na iný kontinent. Vedia, že ak taká situácia nastane, zvládnu ju, ako všetky výzvy doteraz.

Vzťah so športovcom vyžaduje veľa kompromisov. Bez schopnosti prispôsobiť sa to jednoducho nefunguje. My však fungujeme ako tím.

Najťažšie na živote po boku športovca je podľa nej jednoznačne odlúčenie. „Je skvelé, že si obaja budujeme kariéru, ale je to na úkor spoločného času,“ priznáva. Zdanlivo obyčajné veci, ktoré mnohí berú ako samozrejmosť, jej často chýbajú. Nákupy nosí sama, večeria so psom a večer zaspáva pri partnerovom hlase v telefóne, nie pri ňom.

Ľudia podľa nej často vnímajú ich vzťah len cez sociálne siete. Fotky z dovoleniek či zápasov. „Nikto nevidí tie osamelé chvíle,“ hovorí úprimne. Zároveň pripomína, že práca profesionálneho športovca neostáva len na ihrisku, ovplyvňuje celú rodinu. „Výkon hodnotia tisíce ľudí, nie len kolega v kancelárii. Kritika sa často dotkne aj nás, aj keď sa tomu snažíme vyhýbať.“

Paradoxne jej manželove prestupy priniesli viac príležitostí stretávať sa s priateľmi. Na rozdiel od iných partneriek si blízke priateľstvá s partnerkami hráčov cielene nebuduje. „Už dopredu rátam s tým, že sa naše cesty skôr či neskôr rozídu. Navyše, len malé percento z nich pracuje alebo študuje, a často si mimo futbalu nemáme veľmi čo povedať,“ dodáva.