Nedokázal dostať erekciu, tak namiesto svojho pohlavného orgánu pri vraždách používal nožík. Aj také ohavnosti dokázali vzniknúť v hlave sériového vraha zo Sovietskeho zväzu.
So svojimi obeťami sa skamarátil na verejných priestranstvách, železničných staniciach či autobusových zastávkach, aby ich potom priviedol do neďalekých lesov, znásilnil, zabil, zmrzačil, odrezal kusy tela a nakoniec aj zjedol pohlavné orgány. Nie, nevymýšľame si scenár dramatického filmu, ale popisujeme spôsob vrážd notoricky známeho sériového vraha zo Sovietskeho zväzu, ktorého meno znie Andrei Chikatilo.
Andrei sa narodil v ukrajinskej časti Sovietskeho zväzu 16. októbra roku 1936 a ako mnohí mládenci tej doby, ani on nemal jednoduché detstvo. Ukrajinou ešte stále doznieval rozsiahly hladomor, ľudia nemali čo jesť a zomierali po tisíckach, ale jeho rodine sa podarilo prežívať. Po svojom zatknutí o desiatky rokov neskôr sa Andrei priznal, že chlieb neokúsil, kým nemal 12 rokov a opísal aj to, ako musela jeho rodina jesť trávu a listy okolitých rastlín. Ako to už u zvrhlých vrahov býva, Andrei si v detstve prešiel viacerými obdobiami, ktoré ho pravdepodobne v dospelosti ovplyvnili. Nielenže ľudia okolo neho nevedeli, či sa dožijú druhého dňa, ale keď sa nemecká vojenská agresia obrátila na Sovietsky zväz, práve Ukrajina sa stávala častým terčom bombardovania. Psychickej stabilite budúceho vraha neprispel ani odchod otca na vojnový front, čím prakticky roztrhal rodinu. To ale nebolo ani zďaleka všetko, keďže Andrei už ako mladý chlapec prišiel na to, že mu mužská pýcha nefunguje tak, akoby zrejme mala. Nedokázal dosiahnuť erekciu, ale ejakulácia preňho nepredstavovala problém. Nevynikal ani postavou, a tak nebolo žiadnym prekvapením, že sa počas školských rokov často stával obeťou šikanovania zo strany spolužiakov, ktorými následne pohŕdal a aj kvôli tomu si v priebehu rokov vytváral čoraz vyššiu bariéru od okolia a spoločnosti vo všeobecnosti.
Napriek všetkým problémom sa Andrei Chikatilo oženil a spoločne so svojou manželkou vychovával dve deti. Neschopnosť erekcie predstavovala pre počatie potomkov veľký problém a Chikatilova žena si počas rokov manželstva množstvo sexuálnej aktivity neužila a keďže ju jej muž nedokázal uspokojiť, rozhodli sa na dieťati popracovať tak, ako sa to v tej dobe len dalo. Zvolili metódu, pri ktorej Andrei vyvrcholil mimo tela svojej ženy a následne do nej semeno vtlačili, čo by niekto mohol považovať za nekonvenčný spôsob počatia dieťaťa, ale keďže bol účinný, počali rovnakou metódou aj druhé dieťa. Aby sme sa ale vrátili späť k životu sovietskeho vraha, azda najväčší zlom prišiel po tom, čo v roku 1971 začal pracovať na pozícii učiteľa. V tej dobe mal prakticky neobmedzený prístup k malým deťom, čo sa Andreiovi očividne zapáčilo, ale keď sa naňho začali valiť sťažnosti zo strany detí, rodičov aj kolegov o tom, ako sa k deťom správa, musel niekoľkokrát zmeniť školu, kde pôsobil. Pravda bola taká, že aj ako učiteľa si z neho jeho študenti uťahovali, pretože Andrei počas života nenadobudol vzhľad silného chlapa, ale skôr trosky na okraji spoločnosti.
Prvá vražda prišla len dva dni pred Vianocami v roku 1978. Písal sa vtedy chladný 22. december a Chikatilo, ktorý sa len nedávno presťahoval do mestečka Shakhty pri Rostove, ešte stále pracoval v banskej škole v spomínanom mestečku. Nevedno prečo práve vtedy, Andrei vylákal iba 9-ročnú Lenu Zakotnovu do opusteného domu, ktorý mal predtým odkúpiť. Malé dievčatko mužovi uverilo a nasledovalo ho do domu, kde sa jej Andrei zmocnil a pokúsil sa ju znásilniť, avšak v tej situácii sa prejavil jeho problém s erekciou, a tak sa v rýchlosti rozhodol dievčatko dobodať nožom do brucha, pri čom dosiahol orgazmus. Zvláštne spojenie medzi ejakuláciou a násilím sa uňho prejavilo vraj už v puberte, keď sa ako 15-ročný pokúsil premôcť dievča zo svojho okolia a chcel s ňou mať sex, ale orgazmus dosiahol už v momente, keď s ňou zápasil, takže koniec koncov k ničomu nedošlo. Toto spojenie ho ale poznačilo a predznamenalo, čo sa bude v ďalších rokov jeho života diať. Od vraždenia si dal potom na takmer celé tri roky pokoj. V spolupráci so svojou manželkou sa mu podarilo dostať mimo podozrenia polície z vraždy malej Leny, keď mu jeho žena poskytla nepriestrelné alibi a za Andreiov čin bol odsúdený a nakoniec aj popravený iný muž.
Pud vraha sa v ňom prebudil až v septembri roku 1981, keď si za svoju druhú obeť vybral 17-ročnú Larisu Tkačenko. 3. septembra toho roku ju uškrtil a dobodal, ale ani to mu nestačilo a v priebehu nasledujúcich dvoch rokov mu za obeť padlo minimálne ďalších 13 mladých ľudí a detí. Andrei sa nezameriaval na jediné pohlavie. V podstate mu nezáležalo na tom, či mu poslúži dievča alebo chlapec, on túžil po mladom tele a nepredstaviteľnom vzrušení, ktoré mu ubližovanie prinášalo. Od začiatku vraždiacej mašinérie si vytvoril vlastný systém a autoritám začínalo byť ihneď jasné, že nemajú dočinenia s viacerými páchateľmi, ale deti zabíja jediný človek. Andrei po svojich činoch zanechával doslova spúšť. O ľudskej dôstojnosti nemohlo byť ani reči. Nielenže už popustil od znásilňovania, keďže bol fyzicky limitovaný nefunkčnosťou svojho penisu, ale na oplátku začal namiesto penisu používať nožík, ktorý doslova vsúval tam, kam by mal patriť práve pohlavný úd. Tým sa utrpenie obetí nekončilo, väčšinou ich zaškrtil, potom aj dobodal a nebolo ničím výnimočným, keď polícia po príchode na miesto vraždy našla obeť s odrezanými časťami tela. Andrei sa doslova kŕmil časťami svojich obetí, čo znamená, že obhliadajúci policajti sa niekedy pozerali na telo bez jazyka, s odrezanou špičkou nosa alebo chýbajúcimi pohlavnými orgánmi, ktoré Chikatilo zobral a zjedol. Najstrašnejšie na jeho praktikách bolo azda mrzačenie zrakových orgánov. Andrei veril, že obete si jeho tvár zapamätali aj po smrti, a tak najskôr oči dorezal a potom v mnohých prípadoch očné buľvy z tiel vybral, aby ho mŕtve obete nemohli v žiadnom prípade usvedčiť.
Keď obetí pribúdalo, aj úrady odrazu pochopili, že tu niečo nie je v poriadku a začalo sa vážne vyšetrovanie. Do rostovskej oblasti bol povolaný moskovský detektív Mikhail Fetisov a na pomoc si zobral špecialistu Victora Burakova, ktorý začal okamžite prehliadať predchádzajúce prípady a začalo mu byť podozrivé, že k viacerým vraždám sa popriznávali známi sexuálni predátori, aj keď ich k nim podľa dôkazov takmer nič neviazalo. Burakov bol spočiatku skeptický, pretože polícia nachádzala telá obetí len pomaly a nikto nevedel presne povedať, koľko ich ešte v skutočnosti niekde v lesoch leží, avšak vyšetrovateľom sa podarilo zistiť o vrahovi aspoň niekoľko základných informácií. Chikatilo si samozrejme pri vraždení nedával špeciálny pozor na to, ako sa pri obetiach uspokojuje, takže špecialisti dokázali odobrať stopy po semene a zistiť, že vrahovi v tele koluje krvná skupina AB.
Všetko vyzeralo tak, že Andrei skončí vo väzení, keď ho polícia úspešne zadržala na jednej z autobusových staníc na základe zvláštneho správania, ale keďže jemu v tele kolovala krvná skupina A, odsedel si iba tri mesiace a bol opäť vypustený na slobodu. Spôsobené to bolo tým, že Andrei patril k ľuďom, ktorých krvnú skupinu dokázali vtedajšie testy DNA zistiť iba z krvnej vzorky a semeno preto dokázalo vyšetrovateľov pomýliť.
Po prepustení vraždy neustali a Andrei ukončil životy dvom ženám, ale v tom čase si našiel novú prácu a cestoval po okolí, čo znamenalo, že na vraždenie mu až tak veľa času nezostávalo. Polícia začínala byť zúfalá, keďže po sériovom vrahovi sa akoby zľahla zem, ale aj naďalej mohutne sledovali verejné priestranstvá ako zastávky a stanice, odkiaľ mizli zavraždené obete najčastejšie. Na takmer tri ďalšie roky sa Andrei Chikatilo odmlčal, ale ako to už v takýchto prípadoch býva zvykom, túžba po krvi sa po čase objavila opäť. Vtedy sa už písal rok 1988 a v priebehu nasledujúcich rokov zavraždil a zmrzačil rovnakým spôsobom ďalších 19 obetí, avšak vyšetrovatelia si všimli, že ich sériový vrah vo svojej rutine niečo zmenil. Čoraz častejšie zabíjal na miestach, kde ho mohli náhodní okoloidúci ľahko objaviť, pretože ho už zabíjanie v prítmí lesa azda prestávalo dostatočne vzrušovať, ale po svojej poslednej vražde urobil svoju osudnú chybu. Hliadkujúci policajti, ktorých bolo v tej dobe už oveľa viac, keďže vraha jednoducho museli chytiť za každú cenu, si Chikatila všimli na jednej zo staníc, keď opäť doplatil na svoje nezvyčajné správanie. Policajti ho prehliadli a keď neskôr zistili, že už bol niekoľkokrát zatknutý a obvinený, 20. novembra 1990 ho zatkli opäť a tentoraz už nadobro.
Po zatknutí zostal Chikatilo prekvapený. Odmietal s políciou rozprávať, nechcelo sa mu vypovedať a spočiatku sa neplánoval k žiadnej vražde priznať, čo sa ale zmenilo, keď k nemu prišiel psychiater Bukhanovski a rozhodol sa na vrahovu myseľ pozrieť z odborného hľadiska. Chikatilo to pokladal za obrovský kompliment, keďže ho odrazu nevypočúvali bežní policajti, ale odborník na sexuálne deviácie, a doktorovi sa rozrozprával o všetkom, čo za posledné roky spravil. Aj keď bolo Andreiovi spočiatku pripísaných len 36 vrážd, polícia rýchlo prišla na to, že množstvo tiel zostalo nenájdených. Andrei vo svojich výpovediach presne označil miesta, kde svoje obete zanechal, a tak bol onedlho postavený pred súd za 53 vrážd.
V skutočnosti sa síce priznal k 56 vraždám, ale tri z nich vyšetrovatelia nedokázala spojiť s Chikatilom, a tak ho súd uznal vinným v celkom 52 prípadoch vraždy a nebolo žiadnym prekvapením, že sériový vrah bol odsúdený na smrť. Dokonca nebol odsúdený na smrť za všetky vraždy dohromady, ale za každú jednu individuálne, takže aj keby sa Chikatilo po smrti narodil ďalších 51-krát, veríme tomu, že by ho polícia zastrelila opäť a opäť. Smrť si tak preňho nakoniec prišla 14. februára roku 1994, keď bol v rostovskom väzení zastrelený jedinou guľkou za pravé ucho. Počas súdneho konania síce Chikatilo viackrát niektoré svoje priznania odvolal, poukazoval na zaujatosť sudcu a na všetkých v sieni zo svojej klietky vykrikoval hanlivé slová, ale aj napriek všetkému ho súd bez akýchkoľvek pochybností odsúdil na smrť. O tom, či si ju Andrei zaslúžil, azda nemusíme pochybovať a verejnosť bola konečne spokojná, že vrah bol konečne potrestaný, ale ktovie, ako by si celý príbeh skončil, keby bol Chikatilo usvedčený už pri prvom zatknutí a koľko nevinných ľudských životov mohlo byť ušetrených.
