Jedna z najvýznamnejších filmárskych revolúcií 21. storočia sa vďaka technologickému pokroku dostala na nepredstaviteľnú úroveň.
Známe aj ako performance-capture, „mo-cap“ je už takmer dve dekády súčasťou filmárskeho remesla. Technológia sa do povedomia širokého publika dostala v roku 2002, po premiére druhej časti Pána Prsteňov, v ktorej Andy Serkis v prelomovej úlohe urobil z Golluma živú bytosť schopnú interakcie s ostatnými postavami. Z „obyčajného“ nástroja sa však v horizonte desaťročia stala doslova forma umenia.
Všeobecne prijatým názorom je, že práve Serkis v Pánovi Prsteňov stvárnil prvú mo-cap postavu, no to nie je tak úplne pravda. Technológia bola prvýkrát použitá na vytvorenie digitálneho dvojníka Vala Kilmera v Batman Forever (1995) a v Cameronovom Titanicu, kde boli davové scény vypĺňané počítačom duplikovanými figúrami. Krátko na to sa na striebornom plátne objavila prvá skutočná mo-cap postava - Jar Jar Binks v Epizóde I. Herec Ahmed Best bol v úlohe Jar Jara reálne prítomný na pľaci a po dotáčaní v štúdiu sa na plátne objavila prvá hraná CGI postava. Pri všeobecnej nenávisti, ktorú Jar Jar Binks obdržal, však nie je prekvapením, že Smeagol má v histórii významnejšie miesto.
Zaujímavé je, že Peter Jackson si Serkisa pôvodne najal len na nahovorenie Golluma, ktorý mal byť kompletne vytvorený počítačom, no to sa veľmi rýchlo po Serkisovom príchode a prvých skúškach zmenilo. O tom sa však viac dozviete v pripravovanom článku venovanom výhradne kariére britského herca. Andy teda začal pracovať priamo s hercami na pľaci a podobne ako Best, aj on musel niekoľko mesiacov na to dotáčať všetky detaily separátne v štúdiu. Vtedajšia technológia nebola tak odlišná od tej súčasnej - herec bol oblečený v špeciálnom obleku so senzormi na celom povrchu tela a obklopený niekoľkými kamerami podával svoj výkon, aby mohli chlapíci od efektov neskôr v počítači vytvoriť 3D animáciu hercovych pohybov a vymodelovať podľa nich požadovanú bytosť. Možnosti boli však veľmi obmedzené a technológia dokázala zachytiť len základné pohyby končatín a trupu, pričom mimika hercovej tváre musela byť zachytená samostatne. Neskorší pokrok už hercom umožnil interakciu v reálnom čase na pľaci (tak sa napríklad točí trilógia Planet of the Apes, ako inak, so Serkisom v hlavnej úlohe).
Po snahách Petera Jacksona a Georga Lucasa prišiel s nápadom posunúť mo-cap na novú úroveň režisér Forresta Gumpa - Robert Zemeckis. Ten sa rozhodol, že jeho nový film Polárny Expres (2004) bude 3D animák s hranými performance-capture postavami. Tom Hanks stvárnil vo filme 5 postáv, vrátane malého chlapca a Santa Clausa, s pohybmi tela a mimikou tváre snímanými vôbec prvýkrát simultánne. Snímka sa dočkala relatívneho úspechu, no postavám boli vyčítané „sklené“ oči, ktoré nedokázali odzrkadliť emócie. Zemeckis však pokračoval v práci na mo-cap projektoch niekoľko ďalších rokov a natočil ešte snímky Beawulf (2007) a Christmas Carol (2009). Podobne ako jeho vlastné pokusy, aj ďalšie dva Zemeckisom produkované mo-cap projekty v tržbách prepadli a režisér od svojich snáh upustil.
Ďalší filmári boli o čosi úspešnejší. V roku 2009 sa na veľkom plátne objavil Avatar, projekt Jamesa Camerona, ktorého nosná časť stála na CGI mo-cap postavách. Cameron spolupracoval s Jacksonovou spoločnosťou zodpovednou už za performance-capture v Pánovi Prsteňov - WETA, ktorej štúdiá poskytli priestor na natáčanie takmer všetkých CGI sekvencií. Hoci film na poli mo-cap a vizuálnych efektov nepriniesol nič revolučné, podarilo sa mu tieto aspekty v spoločnosti 3D posunúť na novú úroveň a vizuálny svet, ktorý ponúkol, bol tak nevyčerpateľný, že sa snímka stala najlepšie zarabajúcim filmom v dejinách. Jackson neskôr spolupracoval na Spielbergovom Tintinovi, kde sa znovu objavil aj Andy Serkis.
Počnúc premiérou druhého Pána Prsteňov sa motion-capture postavy začali objavovať frekventovanejšie a rok čo rok posúvali svoje vlastné hranice. Boli to opäť Jackson a Serkis, ktorí v roku 2005 „oživili“ obrovského King Konga a práve ten bol po nedostatočných snahách Polárneho Expresu prvým veľkým úspechom v zachytávaní mimiky herca v reálnom čase. O rok neskôr sme zažili ešte väčší krok v napredovaní revolučnej technológie, keď Bill Nighy nemusel v pokračovaní Pirátov z Karibiku stvárniť Davyho Jonesa v štúdiu, ale pohyboval sa priamo na pľaci medzi hercami pri simultárnom snímaní jeho pohybov aj mimiky. No bolo to Rise of the Planet of the Apes (2011), ktoré zobralo motion-capture na úplne novú úroveň a v tomto prípade išlo skôr o človeka, ako o technológiu samotnú. Andy Serkis bol vždy vnímaný ako priekopník performance-capture, no úloha Ceasara bola niečím novým: herec stvárnil hlavnú postavu v hranom filme a s technológiou pokročilou natoľko, že za svoju mo-cap postavu výnimočne inteligentného šimpanza sa dočkal aj oscarového šumu a to aj napriek tomu, že Akadémia neumožňuje performance-capture výkonom dostať nomináciu.
Serkis si ešte zopakoval úlohu Golluma v Jacksonovom Hobbitovi, v ktorom sme sa neskôr dočkali aj motion-capture draka v podaní Benedicta Cumberbatcha. Mo-cap si vyskúšal aj Seth Rogen vo filme Paul, no na ten si dnes už málokto spomenie a technológiu využívajú aj u Marvelu, kde si každých pár rokov bodkovanú kombinézu oblečie Mark Ruffalo (tu kokrétne je možné krásne demonštrovať obrovský pokrok technológie v horizonte niekoľkých rokov, keďže Ruffalo na stvárnenie Hulkovej mimiky ešte v prvých Avengers musel dotáčať zábery v štúdiu, kdežto pri dvojke bolo možné aj postavu rozmerov Hulka priviesť k životu v „reálnom“ čase).
Doterajším vrcholom sa však stalo Dawn of the Planet of the Apes (2014), kde sa pri real-time motion-capture na pľaci nepoužilo zelené plátno. Tvorcovia posúvajú hranice doslova každý deň a môžeme len hádať, čoho všetkého sa ešte dočkáme. Možno aj možnosti oscarovej nominácie pre mo-cap úlohy, čo myslíte? Andy Serkis si v roku 2011 založil Imaginarium Studios - vlastnú produkčnú spoločnosť poskytujúcu konzultácie a samotnú výrobu mo-cap. Tá konzultovala a asistovala pri výrobe mo-cap postáv v Age of Ultron aj The Force Awakens. V oboch sa Serkis objavil aj ako herec. Sám plánuje aj prvýkrát okúsiť réžiu, a to v pripravovanom The Jungle Book, no vieme, že veľkú účasť na réžii mal už pri Hobitovi. Áno, najviac priestoru musíme dať Andym Serkisovi, lebo je to najmä on, komu vďačíme za účasť výnimočnej technológie vo filmárčine v dnešnom merítku.
Samotné fungovanie mo-cap systému je relatívne komplikované a veľmi náročné na spracovanie dát, no ak opomenieme kvantá počítačových úkonov pri spracovaní nasnímaných záberov, vieme si utvoriť základnú predstavu o natáčaní mo-cap postáv: Spoločným menovateľom pri filmovom priemysle sú optické systémy, ktoré sa zásadne používajú pri vysokých nárokoch na kvalitu. Inými slovami - väčšinu hercov uvidíme v kombinézach s bodkami alebo „markermi“. Optický systém funguje na báze snímania týchto markerov (nikdy nie hercov samotných) niekoľkými kamerami zároveň (v extrémnych prípadoch až desiatkami kamier), ktoré pomocou rozlišovania vzdialeností medzi jednotlivými markermi dokážu zachytiť pohyby herca. Tie sa spracujú v reálnom čase a režisér aj herec majú k dispozícii hýbajúcu sa postavu so základnými proporciami. Tento konkrétny nápad patrí Jamesovi Cameronovi. Ten totiž nebol spokojný s predstavou niekoľkomesačného čakania na finálne spracovanie nasnímaných pohybov. Dôvod je jednoduchý - niektoré pohyby sa do animácie nemusia premietnuť spôsobom, aký tvorcovia zamýšľali (keďže sa často animujú pohyby bytostí s anatómiou odlišnou od tej ľudskej) a v postprodukcii by bolo príliš neskoro ich dotáčať, resp. by bol v ohrození dátum premiéry filmu. Skutočné spracovanie teda môže trvať aj niekoľko mesiacov, všetko záleží od náročnosti a množstva materiálu, keďže doručenie finálneho mo-cap zebezpečujú externé spoločnosti (podobne ak pri klasickom CGI).
