Bývalé zamestnania slovenských raperov: Čo dala práca čašníka a krupiéra Rytmusovi, čo predával Separ a koľko zarábal Pil C?

Rytmus už v roku 1999 zarábal viac, ako je súčasný priemerný plat, Separ aj Dame vystriedali na ceste za úspechom viac zamestnaní ako si ty úspešne absolvoval ročníkov na strednej škole a Pil C má v pláne okrem rapu rozbehnúť aj niečo vlastné. Dnes to bude hlavne o ceste populárnych interpretov rapového žánru za šťastím, veľa nasledujúcich informácií ti však môže otvoriť oči. 

Vstávať skoro ráno, plniť úlohy svojich šéfov a podriaďovať sa pravidlám za pár stoviek eur, to všetko väčšina naozaj zažila, len sa s tým jednoducho rozhodla niečo robiť.

Dnes sa aj tí najúspešnejší v textoch k dobe, kedy mali „bežné zamestnanie,“ vracajú a svojim fanúšikom sa tak snažia dať najavo, že si svoju pozíciu vydreli, resp. ich týmto spôsobom motivujú. 

Článok vznikol priamo v spolupráci s interpretmi. Tým sme položili zopár (nie vždy rovnakých) otázok a nižšie už nájdeš ich viac aj menej rozsiahle exkluzívne vyjadrenia na tému, ktorú zatiaľ nikde väčšina nerozoberala podrobne. Okrem toho, že sa dozvieš, čo vlastne chalani v minulosti robili, bude mať článok pre niektorých ešte jeden špeciálny význam. Čítaj s porozumením. 

Separ

Tu sa zdržíme dlhšie, tak si niečo sprav, pukance alebo pokojne vysokoškolský titul, rodinu a dieťa, fakt sa zdržíme. Separ opísal nielen to, čo robil, ale priblížil aj náplň práce, aby si si vedel predstaviť, že to skutočne ľahké nemal:

„Robil som fakt hocičo. Popri strednej som mal bylinkársku brigádu (smiech), ale po škole trebalo začať reálne niečo robiť. Bol som na chvíľu čašník, no zistil som, že nechať sa okrikovať naozaj nie je cesta,  takže som to veľmi rýchlo zabalil. Potom som bol chvíľu kuriér/závozník. Nosili sme do firiem kancelárske potreby a galóny vody. Väčšinou v starom meste, takže všetky budovy bez výťahu a fajnovo na 5. poschodie po schodoch.

Neskôr som robil záhradnú architektúru a napriek tomu, že to znie dobre, bola to muklovina, kde sme kopali jamy na jazierka, nosili v strmom teréne záhrad 50-kilové kamene na skalky, sekali trávu a podobne. Mali sme aj veľké zákazky, kde sme na obrovskej rozlohe Vrakunských kondomínií robili záhrady od A po Z.“

Ak si si teda do dnešného dňa myslel, že sa Separ len pretĺkal životom na sídlisku a zrazu bol raper, opak je pravdou. Aj on si však časom uvedomil, že fyzická práca nie je ideálna cesta a obzeral sa po niečom inom:

„Potom som predával navigácie. Vtedy mali veľký boom a dalo sa na tom slušne zarobiť. Teda skôr na aktualizácii máp. Vedenie ale zistilo, že na niektorých pobočkách im miznú tržby tak nejak moc a riešili to s policajtmi. Bol čas odísť, kým sa ma to netýkalo (smiech).

No a nakonec som robil zvukára v dabingovom štúdiu, kde som bol dlhé 4 roky. Hovorím, že dlhé, lebo 12 hodín denne pozerať na výrobu telenovely ako Doňa Barbara je hrozné zlo. No telka to vysielala, tak to trebalo urobiť. Samozrejme, našlo sa aj pár výborných filmov/dokumentov, ktorých výroba bola zaujímavá, ale 80 % to boli úplné hovná. 

Vďaka tejto práci poznám veľké percento slovenských hercov a sú medzi nimi super ľudia, takže dobrá skúsenosť. Taktiež sme vďaka tejto práci nahrali album Manifest s GR zadarmo, keďže som mal v práci veľmi slušne vybavené štúdio a môj šéf bol v pohode týpek. Potom ma zo dňa na deň vyhodili, lebo sa otvorili nové štúdia v Petržalke a zobrali nám robotu. Mesiac na to som vydal Buldozér a môj život sa konečne začal (smiech).“

Aj Separa sme sa opýtali na to, ako si v tej dobe dokázal zarobiť. Už na prvý pohľad jeho zamestnania nepatrili k tým najjednoduchším, zároveň však boli aj jeho nároky na život podstatne nižšie ako dnes, vyjadril sa teda aj ku koncertovaniu v Gramo Rokkaz a taktiež zhodnotil pracovný trh na Slovensku z perspektívy človeka, ktorý má možnosť spolupracovať so značkami: 

„Zárobky boli rôzne, vždy som si vedel urobiť lóve bokom a zároveň som popri tom hrával s Gramo. No to bolo naozaj za smiešne lóve, keďže honorár si nás delilo 8 a ja som bral rovnaké peniaze/diel ako všetci, aj keď myslím, že som mal právo dostávať nejaké "líderské" príplatky (smiech). Vždy som vedel z práce vytrieskať 1000 - 2000 eur mesačne a mal som pocit, že zarábam dobre.

Dnes by som z takej výplaty nevyžil. Je zvláštne, že či zarobíš 2 000 alebo 80 000 mesačne, vieš to minúť celé (smiech). A je haluz, ako sa človek namotá, že 2 000 eur je veľa peňazí. Chápem, že väčšina ľudí sa nedostane ani k takej sume, konec koncov, tiež som nevyrastal medzi milionármi, ale keď raz okúsiš, čo sú to naozaj dobre zárobky, začneš sa na ich hodnotu pozerať trochu inak.

Peniaze sú bagaž. Válajú sa po zemi. Sú doslova všade a je ich extrémny nadbytok. To vidíš, keď ti dá firma peniaze za spoluprácu, ktorá vlastne vôbec nemá zmysel, len sa tá firma predvádza pred konkurenciou. Proste majú lóve na nezmysly a tvária sa, že peniaze nie sú keď treba dávať trinásty plat alebo podobne.“

Nech už pracuješ kdekoľvek, mal by si si uvedomovať, čo ti práca dáva a hlavne berie. Len tak s tým dokážeš niečo spraviť. Separ narovinu priznáva, že mal problém s pracovným časom, obmedzeniami aj autoritami, uvedomil si však, ako to celé funguje. 

„Hnevalo ma, že do nej musím chodiť v čase, ktorý určoval niekto iný. Vstávať ráno a byť tam celý deň. To je na pracovaní to najväčšie smetie. Dnes si čas rozdeľujem sám a je to popiči. Ak som si niečím istý, tak tým, že už nikdy nebudem zamestnanec, aj keby som prestal rapovať,“ odpovedá člen DMS na otázku, aké najväčšie prekážky v práci na bežný pracovný pomer videl a pokračuje tým, čo si z nej naopak zobral.

„Čo mi dala? Skúsenosti, pohľad na to, ako funguje mukel, ako funguje živnostník a podobne. Ale ani v tej dobe som neriešil, kto je vo vláde a čo to pre mňa znamená. Proste som zaplatil dane ako aj dnes a mal som to pi*i (smiech). Ľudia moc riešia lóve, preto ich veľa z nich nemá..“

Na základe všetkého, čo si si prečítal vyššie Separ ešte konštatuje, že predsa len existuje práca, ktorú si vie predstaviť robiť:  „Ak by to malo byť zamestnanie, tak si viem predstaviť robiť hodnotenia služieb cestovných kancelárií spojené s degustovaním jedla v lokálnych podnikoch a streetfoode. Cestoval by som zadarmo a mal za to lóve. To je jediné, čo by som asi robil. Viem, že také zamestnanie existuje, musí (smiech)!“

Dame 

Asi ťa prekvapí, že Dame je vyštudovaný zlatník-klenotník. V tomto odbore sa logicky na začiatku pokúsil nájsť si prácu, veľmi rýchlo však pochopil, že týmto smerom cesta nevedie. Zároveň narazil na klasický problém, keď nemáš dostatočnú prax, aby si sa uplatnil: 

„Po škole bol úplne prvý pokus sa zamestnať v odbore, čo som študoval, keďže ma tá praktická časť školy celkom bavila. Na odporúčanie mojej majsterky a kvôli tomu, že som vyhral celoslovenskú súťaž "Študentský šperk" mi dali šancu v jednej súkromnej výrobe luxusných, na zákazku robených šperkov v Petržalke, názov firmy si už nepamätám, bol som tam na 3 dni na skúšku.

Dali mi spraviť zásnubný prsteň a pamätám, že som sa dosť potil, lebo mi položili na stôl kameň so slovami, že nerobia s kameňmi za tisíce ani desaťtisíce a že mám fakt dávať pozor. Prsteň som spravil presne, ako mal byť ale, bohužial, skúsený zlatník by ho spravil za polovičný čas ako ja, čerstvý absolvent bez dlhoročnej praxe.

Ostatné firmy ponúkali nástupný plat 7500 Sk a robil by som celý deň nejakú otrasnú masovú výrobu gýčových vecí, čo ma nebavilo, vybavenie vlastnej dielne bolo tak od pol milióna korún, takže tam skončila predstava, že budem zlatník.“

Predstavy o uplatnení relatívne vzácnych skúsenosti zo školy aj v praxi sa teda rozplynuli a Dame bol nútený nájsť si reálnu prácu s prakticky prázdnym životopisom. Prezrádza, že v žiadnom zo zamestnaní pred tetovaním nikdy nezarábal viac ako 560 eur mesačne a úplné začiatky boli ešte náročnejšie. 

„Prvá reálna robota bola potom predavač, moja generácia si bude pamätať pre mňa kultový slovenský skateshop POGO SHOP. Tam som bol cca rok, robil som na každej jednej pobočke v Bratislave, super robota, len fakt sa z platu nedalo prežiť, keď si nechcel byť navždy u mamky jak nula (cca 10-11000 sk vtedy, čiže maximálne 360 eur), ale spoznal som tam pár super ludí, čo sa tiež v niečom našli a sú momentálne uznávaní, úspešní umelci.

Potom som blúdil v rôznych podobných obchodoch, robil som napríklad aj v záložni na Miletičke, čo  bolo fakt každodenné stretávanie sa s treťohorami alebo som v optike na Laurinskej 8 mesiacov brúsil sklá do dioptrických okuliarov medzi tak slušnými luďmi, že netuším, ako som to dokázal.

Odtiaľ som ale odišiel lebo po pol roku mi mali zvýšiť plat, ako sľubovali na pohovore, ale nestalo sa. Keď som sa opýtal šéfa, ktorý akurát došiel z dovolenky, prečo som dostal výplatu ešte o 30 eur menej ako posledný mesiac, tak som dostal na výber ostať za toľko alebo dvojmesačnú výpoveď, viac asi netreba k tomu...“

Dameho cesta k umeniu sa však ešte ani tu nenaplnila, práve naopak, aj on si musel na impulz k definitívnemu koncu testovania rôznych zamestnaní počkať. Až keď prišla naozaj negatívna skúsenosť v kombinácii s frustráciou, vtedy si uvedomil, že takto nechce stráviť život: 

„Potom som šiel do takej menšej fabriky, kde som vyrábal polotovary na výrobu práve týchto dioptrických skiel, to bola taká odporná robota, že som cca po týždni odišiel na obed a nedošiel naspať a nikdy nikomu odtial už nedvihol. To bol moment, kedy som si povedal, že fakt nechcem byť otrok, niekde robiť niečo, čo ťa nebaví, za peniaze, z ktorých sa ani nedá prežiť. Tam to skončilo.

A čo mu práca dala? „Určite ti to dá nejakú disciplínu, návyky atď (ktoré aj tak nechceš hahahaha). Napríklad, keď som býval v Senci a chodil do centra Bratislavy do roboty na rannú smenu, tak som musel už 5:20 byť na autobusovej zastávke, aby som na siedmu bol v robote, ktorú nemám rád.

A po výplate som bol akurát tak demotivovaný ešte viac, takže to bola dostatočná motivácia začať niečo robiť, aby sa to zmenilo. Každopádne, som rád, že som to zažil, lebo si viem vážiť veci inak a som hrdý na to, že som nič nemal len tak hneď, napríklad od rodičov alebo podobne.“

A ty už v tomto momente asi rozumieš, že tento článok nevznikol len kvôli tomu, aby sme zisťovali čosi viac zo súkromia slovenských raperov. Síce je práca každého človeka na planéte pre niekoho dôležitá, keď ťa to však nebaví, tak to jednoducho nerob a obzeraj sa po niečom, kde využiješ svoje schopnosti a kde zároveň zaniknú tvoje nedostatky, je to jednoduché. Teda v prípade, že naozaj chceš. 

Práve Dame našiel to, čo vždy chcel a nad zmenou už nerozmýšľa: „Určite by som nechcel robiť zamestnanca v tomto systéme. Nejak som nad tým už potom nerozmýšlal, keďže mám to šťastie a uživím sa vlastnými rukami. Máme vlastné tetovacie štúdio s chalanmi a keby pošlem pár mailov, tak mám veľa možností ísť tetovať skoro kamkoľvek na svete, aj keby ma neuživila hudba. Paradoxne som zarábal o dosť viac, kým som nevenoval hudbe toľko času, ale zas, to je to, čo som so Separom od základnej školy chcel úplne najviac robiť. Od cca 13 rokov sme o tom snívali.

Ale keby sa tak mám zamysliet, že čo ma fascinuje, tak je to asi práca so zvieratami, celkovo čím ďalej, tým menej mám rád ludí a asi keby mám niekde normálne pracovať, tak niečo v tomto zmysle asi, určite nie práca, ktorá by ma nemala baviť a napĺňať, to už nikdy.“

Rytmus

História Rytmusovych zamestnaní patrí snáď už k základnému vzdelaniu rapového fanúšika na Slovensku. Člen Kontrafaktu je absolventom trojročky s výučným listom. "Hneď po učňovke som robil 2 týždne čašníka, čo zbíral zbytky, následne som sa živil ako profesionálny tanečník a potom som robil 8 rokov krupiera," reaguje na otázku o bývalých zamestnaniach, ktorou zároveň odpovedá aj na to, koľko trvalo, kým ho začal naplno živiť rap a mohol si dovoliť dať výpoveď. 

Už na prelome tisícročí, keď bol Rytmus známy zatiaľ ako tanečník, bol jeho neodmysliteľnou súčasťou imidž definujúci danú dobu. To, samozrejme, niečo stálo, s prihliadnutím na dnešnú priemernú mzdu na Slovensku by sa pán Páťa so svojím platom stále nemal najhoršie, koľko teda zarábal?

„v 99-tom sa to vyšplhalo aj na 35 litríkov (pozn. red. slovenských korún),“ prezrádza.

A čo ho práca naučila? „Okrem toho, že mi práca otvorila oči, tak mi určite dala to, že si vážim robotu. Počúvať šéfa, od ktorého záviselo, akú dostanem výplatu, čiže skúsiť akceptovať autority,“ odpovedá a dodáva, že fustráciu z práce nikdy nemal: „Nehnevalo ma nič, ale závidel som luďom, ktorí zarábali svojím hobby.“

Rytmus sa vždy vo svojich skladbách snažil cez osobnú skúsenosť so zamestnaním na trvalý pracovný pomer poslucháčov motivovať.

Prízvukuje, že v skutočnosti je dôležité, či si ochotný pre zisk úspechu obetovať ako tvrdo pracuješ: „Chcem naučiť syna, aby sa roboty nebál. Dokonca odporúčam každém mladému, aby si tým prešiel a zistil, aké to je makať na šéfových snoch. Ak má niekto prácu ako hobby, tak nech si uvedomí, aké to je šťastie a nefňuká,“ pokračuje pri odpovedi na otázku, ako sa na svoje pôsobenie pred rapom pozerá s odstupom času.

Je pravdou, že v jeho pozícii si môže sny plniť kontinuálne a možno aj vo väčšom merítku, a tak nás zaujímalo, aké povolanie ho v súčasnosti fascinuje a zároveň by si ho chcel vyskúšať na vlastnej koži: „Fascinuje ma byť režisér. Môj tajný sen je režírovať velký projekt.“

Pil C

Pil C o svojej bývalej práci hovorí snáď najčastejšie spomedzi všetkých kolegov, má to však jeden jasný dôvod, výpoveď totiž nedal v rámci ako-tak rozbehnutej kariéry s desiatkami skladieb na konte, kedy už cítil, že sa dokáže postaviť na vlastné. Zamestnanie opustil kvôli hudbe, čo všetko tomu predchádzalo?

„Ak nerátam množstvo rôznych brigád, tak prvú zmluvu na trvalý pracovný pomer som mal v OKAY Elektro, kde som najprv začínal ako brigádnik, až som sa vypracoval postupne cez predavača na vedúceho. Fungoval som tak na viacerých prevádzkach v rámci Slovenska.

Potom som zmenil zamestnávateľa a prešiel som z maloobchodu do veľkoobchodu, kde som pracoval ako obchodný zástupca pre zopár konkrétnych značiek v rámci Slovenska. Mal som svoj rajón, svojich zákazníkov a každý deň som trávil v aute, jazdil tisícky kilometrov mesačne a pracoval.“

Po tracku Lost začal byť okamžite aktívny, hrávať koncerty a do pár mesiacov vydal dostatok tvorby na to, aby sa hudbou mohol aj plnohodnotne živiť, lepšie ako v zamestnaní, ktoré ho už v tej dobe viac vyčerpávalo ako napĺňalo. Koľko teda dokáže zarobiť pracovník v elektre, či už na vedúcej pozícii alebo aj ako radový zamestnanec s minimálnou zodpovednosťou? 

„Ako predavač som patril k tým najlepším, čo sa týka výkonov v rámci siete, čiže som si vedel dosť slušne zarobiť a na tú dobu to nebolo vôbec zlé. Zobral som si dokonca prvú pôžičku z banky a kúpil prvé auto, na ktorom sme ešte odjazdili zopár prvých koncertov, kým sme sa v ňom skoro zabili.

Najprv som zarábal okolo 20-30 tisíc korún slovenských. Potom prišiel paradox, že ako vedúci som mal omnoho menej peňazí a viac zodpovednosti. Približne 700 eur v priemere. Plus bonus v rámci roka za výsledky predajne.“ 

Práve z tohto obdobia pochádza aj veta „jedna bunda, jeden plat,“ čo však už s odstupom času príde pochopiteľné čoraz viac ľuďom. Pil C však rozhadzovanie na handry a klubový život opisoval v skladbách a odkazoval tak aj na časy, kedy si to ešte tak úplne nemohol dovoliť, predsa len, sám v texte tracku 39 tvrdí, že boli aj obdobia, kedy mu výplata len znižovala debet. 

„V ďalšej práci bola moja výplata opäť naviazaná na to, koľko som predal, v dobrých mesiacoch to mohlo byť pokojne vyše 1000 eur,“ spomína na záver pracovnej cesty, ktorá ho doviedla k rapu.

Aj Pil C dokázal nájsť vo svojej práci veľa negatív, na druhej strane si však uvedomoval, že sa niečím živiť musí a našiel v tom celom aj dôležitý význam: „Hnevalo ma veľa vecí. Veľa vecí, ktoré som dosť často ani nemohol nijak ovplyvniť. Také to klasické pičovanie na robotu ma prešlo hneď, keďže človek nejak žiť musí a každá práca ti podľa mňa dá dosť. Ale, samozrejme, záleží, ako k tomu pristupuješ.

Pracovné návyky, zodpovednosť, režim, peniaze,a tak ďalej. A keďže som trávil celé dni v aute, tak som si začal písať tracky a nahrávať demá na parkoviskách. Takže sa dá povedať, že mi práca dala vlastne všetko, čo mám dnes.“

Otvorene hovorí o tom, že už dlhšie rozmýšľa, že by chcel k rapu pridať ešte nejakú prácu. „Mám plány, nie síce ako zamestnanec, skôr vlastný biznis, ale ak by som bol nútený, tak sa nebránim ničomu. Ak by som bol odkázaný pracovať, tak pôjdem pracovať,“ prízvukuje.

A aké povolanie ho fascinuje? „Fascinuje ma veľa povolaní, vždy, keď niečo zaujímavé vidím alebo o tom počujem, poviem si, že to musí byť super a sám by som to skúsil, mám rád byť nejakým spôsobom aktívny, ja dokonca ešte stále vstávam skoro ráno, lebo som si tak za tie roky v bežnom zamestnaní na trvalý pomer zvykol. Ale tak zas odtiaľ potiaľ (smiech).“

Gabryell

Jeden z dvoch členov skupiny Nerieš sa od zvyšku kolegov v článku odlišuje tým, že aj napriek dobre rozbehnutej kariére stále pracuje bez toho, aby chodieval každý deň do kancelárie nahnevaný, práve naopak. „Áno, stále pracujem na trvalý pracovný pomer, a to v oblasti IT,“ približuje Maťo aktuálnu situáciu, čo si však už mnoho fanúšikov mohlo všimnúť na sociálnych sieťach, keďže občas točí videá aj spoza pracovného počítača. 

„Nie je nič, čo by ma hnevalo. Našiel som si prácu, ktorá ma baví, v opačnom prípade by som sa na to vykašľal,“ pokračuje. Zároveň platí, že vďaka tomu aspoň má pravidelný režim, ktorý možno veľa jeho kolegov postráda. Aj keď platí, že aj ostatní sa venujú aktivitám, ktoré ich pravidelne zamestnávajú. 

Platí, že Nerieš je posledných pár rokov skupinou, ktorej sa poradilo najprv dostať medzi elitu a následne sa pri nej aj udržať. Úspech projektov Minimal aj Animal je nepopierateľný, chalani zároveň často hrávajú koncerty, tak bola na mieste aj otázka, či ešte nie je čas zanechať zamestnanie aj kvôli rastu kapely: 

„Mal som zopár takých období, kedy som chcel, ale tým, že ma moja práca neobmedzuje v tvorbe ani v ničom, čo sa hudby týka, tak si to vždy rozmyslím.“

Gabo je na rozdiel od veľa iných vo svojej práci spokojný, aj napriek tomu nám podobne ako v prípade ostatných nedalo a opýtali sme sa, či existuje povolanie, ktoré ho fascinuje, prípadne by si ho chcel skúsiť. Najprv som si myslel, že to myslí vážne, pri prepisovaní si už taký istý nie som: „Nerozmýšľal som nikdy nad tým, ale možno učiteľ,“ odpovedá za sprievodu hlasného smiechu.

Majk Spirit

Majk Spirit je s ohľadom na úspech predajov fyzických albumov, čísla na streamovacích službách či počet vypredaných koncertov považovaný za áčkového rapera. Ako už pravdepodobne vieš, jeho úspešnej kariére v hudbe ešte predchádzala tá futbalová, k čomu sa viackrát v skladbách vyjadril. Nám teraz zadefinoval aj časové obdobie, v ktorom sa prestal venovať športu:

„Počas strednej školy som nemal čas pracovať, lebo som hrával aktívne futbal. Moje letné prázdniny bola kondičná príprava na sezónu a pri dvojfázových tréningoch nebol čas ani energia pracovať. Po 18tke, keď som prestal s futbalom, začal som študovať vysokú školu a zároveň aj brigádovať.“

Aké brigády vlastne vyskúšal? „Robil som hocičo, roznášal som reklamné letáky do schránok po Petržalke, s kamošmi sme párkrát robili na stavbe, kde sme kopali jamy, rozbíjali steny a jazdili s nákladom s fúrikmi. S Grimasom sme raz išli na brigádu cez Nosluš (pozn. red. spoločnosť spostredkujúca brigády) , kde sme vykladali z kamiónu ventilačné šachty. 6 hodín sme robili jak hovadá, dorezané ruky aj nohy a zarobili sme 210 slovenských korún = 7 eur, diky moc.

Jediná práca, na ktorú spomínam v dobrom, bola, keď som robil celé leto na Zlatých pieskoch v bufete. Robil som langoše a hot dogy, čapoval kofolu a pivo. To ma celkom bavilo a aj lóve boli celkom slušné. Pamätám si, že sme v to leto išli s bufetom na Pohodu, kde nám do stánku prišli Čisty a Tina, ktorí tam hrali. Ďalší rok som už na Pohode vystupoval aj ja ako interpret spolu s H16.“ 

Hlava Spirit Music a H16 v skutočnosti nikdy nikdy nemala pravidelnú prácu na trvalý pracovný pomer ako zvyšok kolegov. Na svoje zárobky si však spomína, samozrejme, ešte v slovenských korunách: 

„Pamätám si, že som zarobil v bufete 750 Sk za celonočnú šichtu, keď bola na Zlatých nejaká house párty. Cítil som sa ako bohatý človek. Nikdy som nemal naozajstnú prácu s mesačnou výplatou, všetko to boli viacmenej jednorazové joby alebo brigády na leto. Pravidelnú výplatu mi dal až rap.“

Ako väčšina slovenských raperov, aj Speezy mal ambíciu robiť niečo, kde by vynikli jeho pozitívne vlastnosti. Na brigádach sa necítil vo svojej koži, tak ako každému, aj jemu tieto skúsenosti dali veľa. „Pri všetkých týchto robotách som pochopil jednu zásadnú vec, že toto nie som ja. Že nechcem byť zamestnaný v práci, kde makám na sne niekoho iného. Pomohlo mi to uvedomiť si, že chcem pracovať na svojej vlastnej vízii aj za cenu rizika nestabilného príjmu.“

A ešte jedna dôležitá myšlienka k tejto téme: „Čas je vzácny a práca zaberá veľkú časť tvojho dňa a teda aj väčšinu života. Treba si nájsť alebo vytvoriť takú, ktorú budeš robiť rád, inak sa budeš väčšinu života trápiť. To som pochopil pri všetkých tých brigádach,“ dodáva. 

A aké povolanie Majka Spirita fascinuje a chcel by si ho skúsiť? „Primátor Bratislavy alebo prezident Slovenskej republiky,“ dodáva. A my teda očakávame kandidatúru v roku 2029.

Momo

Petržalský raper sa nikdy netajil tým, že pochádza z ulice. Vlastne na tejto skutočnosti právom do veľkej miery vždy staval svoju kariéru. V textoch odkazuje na to, čo mu život na sídlisku dal aj vzal a všetko zavŕšil skladbou Biely popol, kde poodhalil aj to, čím sa živil. Slová zo skladby „som rád, že som vytiahol meno z drog,“ potvrdil Momo aj pri odpovedi na otázku, akými jobmi si prešiel

„Pracoval som ako SBSkár, robotník, taxikár aj díler drog,“ prezrádza zakladateľ vlastného vydavateľstva Nedám sa okoňovať. Dodáva, že najviac ho hnevalo, keď musel počúvať na slovo, čo následne vystriedali obavy z kriminálu.

Tak ako každý ambiciózny človek, aj Momo si zo svojich zamestnaní pred plnohodnotným vstupom do rapu niečo zobral. „Pracovitosť a váženie si peňazí,“ odpovedá na otázku, čo si dokázal odniesť zo svojich predošlých zamestnaní na pracovný pomer aj mimo neho. Žiaľ, v prípade zárobkov už konkrétny byť nechcel a veľmi diplomaticky skonštatoval: „niekedy to bolo viac, inokedy menej“. 

Zároveň dúfa, že sa už nikdy nebude musieť dostať do situácie, kedy by mal zamestnávateľa, resp. šéfa. Už keď ho verejnosť prepierala kvôli tetovaniu na hlavne sa však nechal počuť, že sa na žiadne ďalšie pohovory vo svojom živote nechystá. Jedným dychom dodáva, že ak by sa do takej situácie dostal, prijal by ju tak, ako je.