Milan Kňažko: Ľudia, ktorí budovali ten zvrhlý systém, sú zločinci a majú na svedomí milióny životov (Rozhovor)

To sme ešte stále netušili, ale tá reakcia bola veľmi silná. Ľudia sa zhromažďovali na rôznych miestach, nielen v divadlách, ale napríklad aj v umeleckej záhrade v Bratislave. V Bratislave sa začali plniť aj námestia, prvýkrát v stredu, aj keď už predtým sa ľudia prejavovali na Hviezdoslavovom námestí a Námestí slobody. Prvá veľká demonštrácia bola na Námestí SNP a už vtedy prišlo okolo 50-tisíc ľudí.

Dnes človek nemusí žiť v pretvárke. Nemusí sa kontrolovať alebo mať obavy, že bude postihovaný za to, čo povie alebo čo si myslí.

V Novembri 1989 ste stáli na tribúne. Aké máte na to spomienky?

Prevažoval pocit zodpovednosti. Spočiatku to boli obavy, u mnohých strach, ale aj odhodlanie nepoľaviť. To bola najmä otázka ďalších dní, pretože sa začala dostavovať aj únava, bol veľmi studený november, snežilo, bolo hlboko pod nulou. Ľudia napriek tomu prichádzali a – nechcem byť patetický – hrial nás pocit, že sa nesmieme vzdať.

Čoho sa ľudia báli?

Ľudia mali strach 40 rokov. Represie sa od 50. rokov prejavovali rôzne, v tých 50. rokoch to boli justičné vraždy, potom politické väznenia, rôzne postihy v zamestnaní aj v školách a neustále ponižovanie.

Medzi ľuďmi, ktorí boli v komunistickej strane a tými, ktorí nie, bol zásadný rozdiel. Pracovala tu Štátna bezpečnosť, ľudia sa navzájom udávali. Takže tá obava pretrvávala naozaj 40 rokov. Zbaviť sa toho strachu bolo prvoradé a najdôležitejšie.

Čo bola podľa vás najväčšou pohnútkou, aby ľudia napriek strachu vyšli do ulíc?

Ľudia chceli konečne povedať to, čo si naozaj myslia, chceli sa slobodne zhromažďovať... skrátka, chceli mať základné ľudské práva, ktoré boli počas komunistického režimu potlačované.

Ako by ste popísali atmosféru pre ľudí, ktorí tam neboli? 

Je ťažké nasimulovať situáciu, ktorá existovala, pretože dnes človek nemusí žiť v pretvárke. Nemusí sa kontrolovať alebo mať obavy, že bude postihovaný za to, čo povie alebo čo si myslí. Dá sa to pochopiť, samozrejme, prostredníctvom literatúry, takže pre intelektuálne citlivého človeka nie je problém preniesť sa do tej doby. Ale plnohodnotne ju dokáže vnímať len ten, kto ju naozaj prežil.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli ísť?

Môj pohár trpezlivosti sa naplnil. Prežil som 50. roky, môj otec bol politický väzeň. Mal som 5 rokov, keď ho uväznili. Nedávno som o tom napísal aj knihu, S otvorenými očami, ktorá vyjde práve k výročiu revolúcie. Názov som zvolil taký preto, lebo keď otec odišiel, spával som s otvorenými očami, muselo sa svietiť a čakal som, kedy sa vráti.

Je to zároveň metafora: treba mať otvorené oči, aby sme zachytili takéto príznaky, aby sa už takýto -izmus nevrátil a už nikdy nemuseli malé deti zaspávať s otvorenými očami, pozerať sa na dvere a čakať, kedy sa ich otec vráti domov.

Aj vy ste bratislavských divadelníkov vyzvali, aby na protest proti brutálnemu postupu polície neodohrali predstavenia. Aké boli reakcie od kolegov?

V priebehu niekoľkých dní, približne do 19. alebo 20. novembra, už drvivá väčšina divadiel prestala hrať. Vstúpili teda do štrajku a urobili veľký kus práce v tom, aby presviedčali ostatných po celom Slovensku, že zmena je potrebná. Boli to známe a obľúbené tváre, ľudia im viac dôverovali ako niekomu neznámemu, o ktorom nič nevedeli.

Ten, kto hovorí o rozpade Československa, je buď nedovzdelaný alebo zavádza.

V jednom rozhovore ste raz povedali, že „na tribúnu vystúpili tí, ktorí prekonali strach, mali čo povedať a ich mená vzbudzovali dôveru“. Pripravovali ste si svoje prejavy alebo boli spontánne?

Niečo sme stihli pripraviť v scenári s Jánom Budajom. Prispievali samozrejme viacerí v koordinačnom centre, všetci podľa svojich možností a schopností. Niektorí ľudia chodili za nami, písali nám listy, telefonovali a pridávali sa k nám. Ten scenár sa však tvoril za pochodu, vtedy sa za hodinu alebo za dve udialo viac ako za niekoľko rokov.

V bratislavskom televíznom štúdiu 2 v Mlynskej doline sa pravidelne konal dialóg za okrúhlym stolom k situácii v Bratislave. Na snímke z 28.novembra 1989 zástupcovia VPN, zľava Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý. 

Čo si myslíte o bývalom režime?

Ľudia, ktorí boli na čele štátu v 50. rokoch, v období justičných vrážd, sú zločinci a tí, ktorí vôbec začali budovať tento zvrhlý systém, majú na svedomí milióny mŕtvych ľudí. Bývalý režim bol rovnako nebezpečný a rovnako zločinecký ako nacizmus.

Doporučeno

Před 80 lety byla při studentské demonstraci v Praze prolita krev. Protest proti nacismu skončil střelbou do lidí 15. listopadu 2019 v 10:52

Politika nie je tovar, ktorý sa dá kúpiť.

Boli ste pri vzniku samostatnej republiky. Aké to bolo budovať v podstate novú krajinu?

Ťažko sa na to odpovedá jednou vetou. V prvom rade sme chceli nájsť model spoločného pokračovania v jednom štáte, ale tie predstavy boli príliš odlišné k tomu, aby sa vytvorila federácia, ktorá by sa dala vyplniť demokratickým obsahom. Preto sme potom dospeli k vytvoreniu dvoch samostatných štátov.

Tu treba podčiarknuť, že to nebol akt nepriateľstva, naopak, dosiahlo sa vyrovnanie. Boli sme súčasťou akéhosi medzinárodného pohybu, ktorým si prešli všetky komunistické a tzv. federatívne krajiny. Niektoré sa rozpadli, my sme sa rozdelili. Ten, kto hovorí o rozpade Československa, je buď nedovzdelaný alebo zavádza. Dodnes sa zachovala česko-slovenská vzájomnosť, dokonca sú tie vzťahy lepšie ako boli v histórii spoločného štátu.

Hovorili ste, že pri revolúcii vás okrem toho, že vám došla trpezlivosť, poháňal aj akýsi pocit zodpovednosti. Bol tento pocit aj za tým, že ste chceli byť aktívny v politike?

Keď sa zúčastníte volieb, už je ťažko nebyť v politike. Hnutie VPN po revolúcii začalo strácať na svojej popularite, pretože osobnosti hnutia neobsadili ústavné pozície a takpovediac zmizli z obrazovky. Mnohých nás preto presvedčili, aby sme šli do volieb. A ak vyhráte voľby, musíte prijať ústavnú funkciu a splniť svoje sľuby. Viete, sľuby sú ako keď si požičiate peniaze, musíte ich vrátiť.

Neskôr ste boli jedným z funkcionárov HZDS, po dvoch rokoch ste od Mečiara odišli ako prvý. Prečo?

Nie nadarmo som spomínal lži, pokrytectvo a intrigy, ktoré mi prekážali v komunistickom režime. Preto som sa voči nemu postavil. Keď sa objavili lož, pokrytectvo a intrigy vo VPN, odišiel som do opozície. Keď som zachytil rovnaké signály v HZDS, znovu som odišiel.

Politika nie je tovar, ktorý sa dá kúpiť. Politika je presvedčenie a ja som vždy konal podľa presvedčenia a nie toho, či sa udržím alebo neudržím pri moci. Moje odchody boli vždy do opozície a do neznáma, hľadal som pravdu.

Cítite výčitky za to, že ste s Mečiarom spolupracovali?

Nie, rozhodol by som sa rovnako ako vtedy na základe poznania okolností, ktoré boli dostupné vtedy.  Nie je to o menách, ale o istých kritériách a hodnotách. Odišiel som jednoducho z prostredia, ktoré sa takto prejavovalo.

Keď sa obzriete späť do minulosti, ako vnímate tých 30 rokov? Ste spokojný?

Je všeobecne známe, že tento zločinecký režim, komunizmus, nikde nebol udržateľný a prijateľný pre ľudí. Existuje v Severnej Kórei, v iných krajinách sa ho postupne zbavujú, napríklad Kuba alebo Čína. Ten režim skrátka nie je životaschopný. Budovali ho ľudia, ktorí ho robili len pre seba a klamali ostatných, že je to pre nich.

Pokiaľ ide o spokojnosť, treba si uvedomiť, že sme dosiahli slobodné voľby. Odvtedy sme na Slovensku mali 14 vlád a 8 premiérov. Oni sú zodpovední za všetky pozitívne aj negatívne prejavy jednotlivých období. Volili sme si ich, takže ľudia by mali voliť tak, aby boli čo najmenej sklamaní.

Čo by dnes fungovalo inak, keby tá revolúcia nebola?

Ale na túto otázku sa nedá odpovedať, pretože tá revolúcia bola a veci sa zmenili.

Študenti bratislavských vysokých škôl sa 21. novembra 1989 zišli v aule UK a v priestoroch pred budovou na zhromaždení. Vyjadrili na ňom jednoznačnú podporu hnutiu pražských vysokoškolákov. Na snímke zhromaždenie v aule.