Leopoldovského dozorcu pri úteku bodli do srdca, ten sa však ďalej bránil, spomína na útek väzňov bývalý vyšetrovateľ

Útek pritom spoločne plánovali od októbra 1991, teda takmer 2 mesiace. 23. novembra 1991 sa spustil ich diabolský plán, za ktorým stál údajne vodca skupiny Tibor Polgári a jeho šiesti spoluväzni. Treba podotknúť, že Polgári si vo väzení podľa TASR od roku 1984 odpykával 9-ročný trest odňatia slobody za vydieranie.

To znamená, že v čase úteku mu z trestu zostávali zhruba 2 roky. Racionálne zmýšľajúci jedinec by si zrejme kratšiu časť svojho trestu odsedel, než aby riskoval predĺženie pobytu za mrežami a taktiež neustále skrývanie sa pred rukou zákona. Polgárimu však zjavne chýbala trpezlivosť. Ale podľa všetkého nielen jemu.

Okrem vtedy 30-ročného Polgáriho sa na úteku podieľal 20-ročný Dalibor Bajger (trest 11 rokov), 30-ročný Ondrej Harvan (23 rokov za dvojnásobnú vraždu), 25-ročný Vladimír Duda (8 rokov za krádeže), 26-ročný Bartolomej Botoš (10 rokov za násilnú trestnú činnosť), 21-ročný Václav Fedák (4 roky) a 22-ročný Miloš Uriga (7 rokov za lúpež).

„Zo siedmich utečencov som počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa väznice poznal iba odsúdeného Polgáriho. Po vyhlásení amnestie 1. januára 1990 do 5. januára 1990 takzvaný akčný výbor odsúdených v NVÚ Leopoldov určil odsúdeného Polgáriho a ďalšieho trestanca, ktorý bol odsúdený za trestný čin vraždy, aby mi zabezpečovali ochranu počas môjho pohybu po ústave.

Pri každom vstupe do ústavu mi zabezpečovali ochranu. Počas pohybu po ústave sa odsúdený Polgári správal slušne nielen ku mne, ale aj k odsúdeným v ubytovniach,“ vyjadril sa k osobe Polgáriho pre Refresher bývalý riaditeľ leopoldovskej väznice Oto Lobodáš, ktorý v čase úteku väzňov pôsobil ako vedúci vnútorného oddelenia útvaru Zboru nápravnej výchovy SR a Nápravnovýchovného ústavu Hrnčiarovce nad Parnou.

Doporučeno

Sátorovci byli brutální, člena gangu popravili při močení, rozřezali ho a tělo pomleli v mlýnku na maso 29. října 2019 v 10:34

Väzni si v Leopoldove žili ako v bavlnke, bývalý riaditeľ upozorňoval na neakceptovateľné podmienky

Oto Lobodáš tvrdí, že vedomie odsúdených bolo okrem iného ovplyvnené aj neuváženým ubezpečovaním niektorých politikov o možnosti riešenia ich nereálnych požiadaviek. Hovoríme tu teda predovšetkým ešte o období amnestií Václava Havla, keď si aj tí najhorší trestanci mohli myslieť, že okúsia slobodu.

„Ako príklad môžem uviesť uskutočnenie ‚dialógu‘ 23. decembra 1989 predstaviteľov štátu a zástupcov novokonštituovaných politických štruktúr, a teda Verejnosti proti násiliu, s odsúdenými, ktorý aktívne sledovali všetci odsúdení – približne 2 400 väzňov. Dialóg bol totiž prenášaný ústavným rozhlasom do každej cely a izby vrátane odpovede predsedu vlády SR na 19 požiadaviek odsúdených,“ povedal.

„Ďalším príkladom je doručenie listu odsúdeným od prezidenta Českej a Slovenskej republiky poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej republiky 9. marca 1990, v ktorom boli odsúdení ubezpečovaní, že ich ‚problémy‘ s nezaradením obzvlášť nebezpečnej recidívy do amnestie prezidenta republiky budú riešené,“ dodal. Trestancom sa teda zjavne sľubovalo aj nemožné, čo následne ovplyvnilo ich pohľad na vec. Podmienky v Leopoldove sa navyše podľa Lobodáša po vzbure z roku 1990 drasticky zmenili.

„Odsúdení leopoldovskí väzni ma pri prechode po komunikáciách ústavu na pracovisko (v tom čase Lobodáš pôsobil ako zástupca riaditeľa väznice v Hrnčiarovcach nad Parnou – pozn. red.) oslovovali a zo zdvorilostnej konverzácie, ako zvládajú nové podmienky výkonu trestu odňatia slobody, ma v druhej polovici mesiaca jún 1991 informovali, že humanizácia výkonu ich trestu je naozaj rozsiahla.

A to až tak, že zasahuje do ich práv a niekedy nemajú zabezpečený spánok v trvaní 8 hodín, pretože niektorí odsúdení sa navštevujú v izbách aj v nočnom čase, sú hluční, najmä keď hrajú karty,“ opísal stav v leopoldovskej väznici v období leta 1991, ktorý ohodnotil ako nesúlad s právnymi predpismi výkonu trestu odňatia slobody a potenciálne vytváranie vysokých bezpečnostných rizík.

Rizikové informácie Lobodáš poskytol riaditeľovi väznice v Hrnčiarovciach nad Parnou, ktorý informoval nadriadený orgán – Riaditeľstvo ZNB v Bratislave. K zmene v leopoldovskej väznici však nedošlo. Paradoxne bol Lobodáš za vyjadrenie svojho názoru a poskytnutie informácií o podmienkach v Leopoldove odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa. „Od vydania personálneho rozkazu o mojom odvolaní z funkcie zástupcu riaditeľa NVÚ Hrnčiarovce nad Parnou som bol presvedčený, že moje odvolanie bolo účelové,“ dodal Lobodáš.

Konflikt medzi väzňami, ktorý predchádzal úteku

Pri otázke, kto bol iniciátorom úteku, nám bývalý vyšetrovateľ vrážd dozorcov Peter Vačok objasnil, že medzi trestancami ešte pred útekom panovalo napätie. „Hybnou silou tejto skupiny bol Polgári, Uriga a Botoš. Je však skutočne náročné usúdiť, kto bol hlavným iniciátorom. Možno to nevedia ani oni sami. V rámci nejakých diskusií v ich hlavách skrátka vznikol plán.

Pamätám si však, že medzi väzňami prišlo k nezhodám. Botoš vyčítal Polgárimu, že chcel so sebou zobrať ďalších väzňov, a to najmä Bajgera, ktorého mal v obľube. Botoš sa však urazil, tvrdiac, že s takýmito ľuďmi utekať nebude, pretože na to nie sú vhodné typy. Pod zámienkou, že má medzi trestancami konflikty, sa teda nechal preradiť na iné oddelenie,“ povedal. Botoš sa teda nakoniec z väzenia ani nemal dostať. V priebehu akcie však došlo k zmene plánu.

Na začiatku úteku bol hlavným aktérom Polgári. „Vymyslel si, že sa ide sprchovať, a príslušníka zboru zatlačil do sprchy, kde ho dobodal nožom. Keď sa zmocnili oddelenia, poslal Harvana za Botošom. Ten sa z cely dostal tak, že si potreboval vybaviť nejakú písomnosť. Polgári vtedy povedal Botošovi, že vidíš, nakoniec sme to spustili aj bez teba. A tak sa Botoš pridal k utečencom,“ opísal začiatok ich úteku Vačok.

Mali utečenci od začiatku premyslené, že budú vraždiť, alebo išlo o nepredpokladaný vývoj situácie? „Keďže v sprche zavraždili dozorcu, určite vedeli, že sa bude aj zabíjať. Na začiatku, samozrejme, nemohli tušiť, koľkých strážnikov a za akých okolností budú musieť zlikvidovať,“ dodal.

Peter Vačok (vpravo na fotografii)

Uriga bodol dozorcu do oblasti srdca, ten však ešte chvíľu bojoval

Trestanci sa následne vydali do kancelárie, kde fyzicky napadli ďalších dozorcov. Tých vyzliekli z uniforiem, ktoré skonfiškovali, dozorcov zviazali a vzali im aj zbrane. Dozorcov síce brutálne zbili, ale na rozdiel od kolegov mali to šťastie, že zostali nažive.

„Následne sa prezliekli do uniforiem, ktoré získali od príslušníkov na danom oddelení, a vedeli, kedy sa menia služby. Vtedy išli smerom na západnú bránu ako poslední. Príslušník pri západnej bráne bol oboznámený s tým, že ešte majú prejsť dvaja strážnici. Videl teda uniformy a pustil ich dovnútra. Na toho, kto ich vpustil, zaútočil Uriga a Polgári povraždil ďalších,“ tvrdí bývalý vyšetrovateľ.

„Uriga pichol príslušníka zboru do oblasti srdca. Súdny lekár mi vtedy objasnil, že rana bola smrteľná. Strážnik však bol dobre fyzicky stavaný, a tak sa začal s Urigom biť, pretože aj smrteľná rana umožní obeti, aby ešte niekoľko sekúnd vyvíjala aktivitu. Obidvaja po krátkom boji padli na zem a Urigovi sa zlomila čepeľ. Nemohol už teda ďalej spoločne s Polgárim zabíjať. Ten sa preto postaral o zvyšok strážcov. Keď táto dvojica skončila s vraždením, tak sa spoločne vrátili na oddiel, zobrali ďalších trestancov a odišli smerom k západnej bráne, kde už vzali aj rukojemníka,“ objasnil útok na strážnikov.

Počas vražedného besnenia v areáli väznice stihli ukradnúť samopaly a pištole. Obeťami vrahov sa stali piati dozorcovia: František Svoboda, Marián Zenner, Igor Jošt, Milan Černý a Milan Galbavý.

Kytice pri pamätníku zavraždených dozorcov

Bývalý zástupca riaditeľa nechce na toto obdobie vôbec spomínať 

Milanovi Gavorníkovi, vtedajšiemu náčelníkovi ochrany ústavu a bývalému zástupcovi riaditeľa väznice, volala ešte v daný večer jeho kolegyňa. Povedala mu, že v objekte väznice našli mŕtvych strážnikov. „Tak som schmatol pištoľ a ponáhľal sa k západnej bráne. Ja som ich tam prekračoval, ešte z nich krv tiekla,“ spomínal ešte v roku 2015 pre Aktuality.sk na hrozivú udalosť Gavorník.

O tom, že masaker väzňov musel byť pre každého očitého svedka a zamestnanca ústavu príšerným zážitkom, svedčia aj nasledujúce slová. „K úteku väzňov a k situácii, ktorá panovala v daných rokoch, sa už radšej nechcem vyjadrovať, pretože sa pri tom veľmi rozčúlim a nakoniec mi zostane zle. Toto obdobie by som chcel už nechať za sebou,“ povedal Gavorník po tom, ako sme ho kontaktovali.

Doporučeno

Pápayové vraždili bílé koně a na ulici bili kolemjdoucí. Policisté mafiány zdravili a raději se dívali jinam 10. listopadu 2019 v 13:35

Úteku väzňov sa dalo zabrániť

„Dnes je západná brána, ktorou unikli, úplne prestavaná. V tom čase bol systém západnej brány absolútne nevyhovujúci. Vtedy pozostávala len z jednej bránky vpredu a vzadu. A keď sa trestancom podarilo získať uniformy, dostali sa dovnútra. Dnes je tam niekoľko brán a príslušníci sú izolovaní. Vtedy neboli. Základnou príčinou ich úteku bolo teda podcenenie bezpečnostných záležitostí na západnej bráne. Viem to, pretože tam pravidelne chodievam ako advokát. V súčasnosti by sa im už niečo také nepodarilo,“ myslí si niekdajší vyšetrovateľ vrážd.

Bývalý riaditeľ leopoldovskej väznice Oto Lobodáš kriticky nazerá najmä na neplnenie si úloh strážnikov: „Úteku odsúdených sa dalo zabrániť zodpovedným plnením úloh strážnej služby strážnou zmenou a najmä dvomi strážnymi na dvoch strážnych stanovištiach na západnej bráne, čiže na strážnom stanovišti z vnútornej časti ústavu, na ktorom sa vykonávali úkony súvisiace s odchodom osôb z ústavu, a na strážnom stanovišti z vonkajšej časti ústavu, na ktorom sa vykonávali úkony súvisiace so vstupom osôb do ústavu.

Uvedené konštatovanie vyplýva z môjho poznania strážnych pravidiel na ochranu objektovej sústavy leopoldovskej väznice, ktoré som spracoval v roku 1982, keď som bol ustanovený do funkcie náčelníka oddelenia ochrany v NVÚ Leopoldov – a v čase úteku boli platné a účinné,“ tvrdí.

„Z postupov pri výkone strážnej služby na strážnych stanovištiach pod západnou bránou vyplýva, že ak by boli dvaja strážni plnili povinnosti v súlade so strážnymi pravidlami, nebola by žiadna osoba vpustená do stráženého priestoru tak, aby mala podmienky na páchanie trestnej činnosti,“ dodal ďalej.

Nezanedbali však svoje povinnosti aj strážnici mimo západnej brány? „Skutočnosť, že odsúdení sa vyzbrojili zbraňami príslušníkov zboru, ktorých zavraždili na západnej bráne, a ešte sa vrátili na oddiel ubytovne pre ďalšieho odsúdeného, je potvrdením, že zlyhal aj systém režimovej služby na oddieloch a najmä zlyhal systém strážnej služby zabezpečovaný strážnou zmenou,“ vyhlásil Lobodáš.

Prestrelka medzi políciou a dvojicou utečencov

Sedem zlodejov a vrahov sa za bránami väznice dostalo do sveta, v ktorom sa nevedeli poriadne zorientovať, a preto výrazne zmätkovali. V prvom rade potrebovali čo najrýchlejšie ukradnúť auto. To sa im aj podarilo. Pri Trnave však havarovali, a tak museli ukradnúť ďalšie. Cesty už kontrolovala polícia a dochádzal im benzín v nádrži, nastúpili radšej na vlak. Nechtiac si však zmýlili spoj a omylom sa odviezli naspäť do Leopoldova. Trestancov v priebehu 20 hodín dostali policajti tam, kam patria – za mreže.

„Na úteku sa od seba väzni odtrhli. Niektorí naskočili na vlak a omylom sa dostali do Leopoldova. Uriga s Botošom však daný vlak nestihli. Boli na kraji Piešťan neďaleko fabriky, kde cez noc nikto nepracoval. Tam ich našla jedna hliadka a došlo k veľkej prestrelke. Uriga a Botoš boli totiž ozbrojení. Policajtov našťastie nezranili, no tým sa podarilo zasiahnuť utečencov. Uriga dostal zo škorpióna zásah cez brucho a padol na zem, kde ho zadržali a previezli do nemocnice. Botošovi sa podarilo dostať k plotu a preškriabal sa do daného podniku,“ opísal prestrelku s väzňami bývalý vyšetrovateľ.

Pri dolapení utečencov policajti zranili aj vodcu skupiny Polgáriho. Ten si zjavne uvedomoval, že vzhľadom na krv, ktorú má na rukách, už k slobode nikdy neprivonia. Preto si zrejme pomyslel, že sa odváži na poslednú obranu s ukradnutým samopalom. Márne. Nakoniec sa tak ako jeho komplici postavil pred súd.

„Vtedy ešte neboli takzvaní kukláči, a tak sa policajti rozhodli, že počkajú na denné svetlo a vtrhnú tam až vtedy. Nechceli totiž riskovať životy. Botoša potom našli v priestoroch bufetu, kde ležal na podlahe a takmer vykrvácal. V noci však ešte stihol vykradnúť miestny bufet. Pri vyšetrovaní som sa ho spýtal, prečo spáchal ďalšiu trestnú činnosť, keď vedel, že ho dostanú. A on sa mňa pozrel a vraví mi: ‚Pýtate sa prečo? Pretože som zlodej.‘ V jeho prípade tam teda nebola žiadna ľútosť. A rovnako som žiadnu nevidel ani u Polgáriho,“ tvrdí Vačok.

Miloš Uriga, ktorého pri prestrelke zasiahli do brucha

Sedem utečencov, trikrát doživotie a jedna samovražda

I keď sa mohlo zdať, že pri úteku väzňov pochybili viacerí, zo zamestnancov zboru bol nakoniec potrestaný iba veliteľ zmeny, ktorý dostal podmienečný trest za zanedbanie povinnosti. Ten bol podľa Gavorníka v čase, keď väzni vraždili strážnikov, na inom pracovisku, kde hľadal drôty.

„Porušenie povinností veliteľa strážnej zmeny malo za následok nielen nesplnenie dôležitej úlohy, akou je ochrana spoločnosti pred osobami vo výkone trestu odňatia slobody, ale aj smrť piatich príslušníkov zboru,“ tvrdí Lobodáš.

Ortieľ nad utečencami bol však neúprosný. Tibor Polgári, Miloš Uriga a Ondrej Harvan boli odsúdení na doživotie. Prísne tresty však neminuli ani zvyšných štyroch trestancov. Bartolomeja Botoša odsúdili na 18 rokov väzenia, Dalibora Bajgera a Václava Fedáka zhodne na 15 rokov za mrežami a najnižší trest 13 rokov dostal Vladimír Duda. Tresty krajského súdu však v niektorých prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky v marci 1994 ešte sprísnil.

Prvý opustil brány väznice po verdikte súdu, paradoxne, na doživotie odsúdený vrah Ondrej Harvan. Neodišiel však po svojich, pretože ešte v roku 1993 spáchal samovraždu. 

Harvan vyrastal v sirotinci, kde bol pravidelne bitý

K osobe Ondreja Harvana nám detailnejšie informácie prezradil bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok. „Ako chlapec som vyrástol v Istebnom na Orave, kde boli postavené dva kaštiele. Z jedného z nich spravili kino a z druhého detský domov. Ten však podľa môjho názoru nebol dobrý na výchovu sirôt. Išlo o deti v predškolskom veku, ktoré neskôr presunuli ďalej. Na Orave sme vtedy Rómov vôbec nepoznali, tak som bol ako dieťa zvedavý. A keď som vyšetroval tento prípad, zistil som, že Ondrej Harvan vyrastal v tom istom čase ako ja v Istebnom. Vtedy som si uvedomil, že ja som bol ten, kto žil v dobrých pomeroch, mal som na tú dobu všetko, čo som si prial, a vozil som sa na malom bicykli, čo bolo vtedy výnimkou. A on bol na opačnej strane plota,“ zamyslel sa nad svojím detstvom v porovnaní s Harvanom niekdajší vyšetrovateľ.

„Harvan bol pôvodne odsúdený za dvojnásobnú vraždu. Bolo to však ako v prípade úteku z Leopoldova. Nezabíjal priamo, ale napomáhal. Keď som išiel Harvana oboznámiť so spisom, povedal mi, že ho to nezaujíma a že koľko mám na neho času. Počas zhruba dvoch hodín mi porozprával svoj životný príbeh, ktorý sa začal v spomínanom Istebnom. Vravel mi o tom, ako ich bili oravské vychovávateľky, ktoré zrejme Rómov nemali príliš v obľube. Ďalej vravel aj o tom, ako si nažíval v Ružomberku. Počúvať túto časť príbehu bolo pre mňa dosť tvrdé a určite na to nezabudnem do svojej smrti,“ spomína na Harvanov príbeh.

„Ako sám vravel, vtedy ho vraj prvýkrát akceptovala nejaká vychovávateľka. A on ju nakoniec začal mať rád. Prvýkrát v živote totiž pocítil od niekoho lásku. Nasledovala však reorganizácia a Harvana z Ružomberka presunuli do Martina. Hovoril mi, že vtedy za ňou utiekol do Ružomberka, pretože mu chýbala. Policajti ho však chytili a strašne zbili. ‚A za čo ma bili? Za to, že som mal v živote prvýkrát niekoho rád?! A že mal prvýkrát niekto rád mňa?!‘ spytoval sa Harvan. Počuť niečo také bolo veľmi kruté. Vtedy som videl, že Harvan mal akési vyššie city, len neboli nikdy rozvinuté,“ povedal.

Doporučeno

Nahlédli jsme do romských domácností a byli jsme překvapeni. Nalezli jsme veselé interiéry, slušné bydlení, chuť stavět a pracovat 30. září 2019 v 15:01

Harvan sa chcel na slobode vrátiť k dievčaťu, kvôli ktorému dokázal znášať väzenie

„Harvana som sa pýtal, čo vlastne plánoval robiť na slobode. Vyhlásil, že mi to nemôže povedať, lebo si o ňom pomyslím, že je blázon. Nakoniec však zo seba dostal, že chcel utiecť do jednej rómskej osady. Čudoval som sa, pretože bolo jasné, že by ho tam hľadala polícia. Vravel mi však, že keď utiekol v minulosti z Ružomberka, tri týždne strávil u Rómov na nejakej povale. Vtedy spoznal jedno dievča a tvrdil, že s ním zažil niečo, čo nikdy nezažil a už ani nezažije.

‚Viete, pokiaľ ste zažili takéto tri týždne a niekto vám v tej situácii, v ktorej som bol, dá šancu na to, aby sa to zopakovalo, tak nepozeráte na to, či budú nejakí mŕtvi a za akých okolností sa to stane. Skrátka to chcete znova zažiť,‘ cituje Vačok odpoveď Harvana, ktorý tvrdil, že celý čas v Leopoldove žil len zo spomienok na dané dievča. Nazdávam sa, že pokiaľ by mu bola ako dieťaťu daná šanca a vyrastal by v inom prostredí, mohol byť z neho úplne iný človek,“ vyhlásil ďalej o osobnosti Harvana.

„Harvan sa ma počas nášho rozhovoru pýtal aj na to, aký súdny verdikt ho čaká. Odpovedal som mu, že zrejme doživotie. Odvetil, že ak dostane doživotie, tak to skončí. Ak však dostane 25 rokov, tak to ešte skúsi. A nakoniec sa aj obesil. To je taktiež dôkazom toho, že určité svedomie naozaj mal,“ dodal na záver.

23. júna 2009 z väzenia oficiálne vyšiel prvý z utečencov Václav Fedák. Pre Teraz.sk Fedák povedal, že sa mimo väzenia cíti dobre a nad mŕtvymi dozorcami pociťuje ľútosť. „Samozrejme, že to ľutujem. Nevedel som, že majú niekoho zabiť. Nevedel som, čo sa stane, takže som to nemohol ani nijako ovplyvniť. Nikoho som nezabil, svoje som si odsedel,“ povedal.

Václav Fedák

Polgári vraj vraždy ľutuje, súd mu však neuveril

Rok po ňom sa čerstvého vzduchu na slobode nadýchol aj Vladimír Duda a 13. apríla 2015 z väzenia prepustili aj Dalibora Bajgera. Ako zatiaľ posledný sa na slobodu v roku 2017 dostal aj Bartolomej Botoš. „Veľmi sa teším, že som na slobode a budem so svojou rodinou. Chcem si užívať ďalší život,“ cituje jeho vyjadrenie po prepustení Nový Čas.

Tibor Polgári po odpykaní si 25 rokov z trestu odňatia slobody požiadal súd o podmienečné prepustenie. „Tragickú udalosť z Leopoldova nepopieram. Hlboko ľutujem, čo som vykonal. Zabil som človeka, ten skutok budem nosiť po zvyšok života. Pobyt vo väzení ma naučil byť lepším človekom. Nie som bezcitný mafián ani sexuálny predátor. Výpovede znalcov sú nepodstatné chiméry,“ cituje SME vyjadrenie Polgáriho, ktorý vo väzení dostal 38 disciplinárnych trestov.

Súdny znalec vodcu niekdajších utečencov označil za jednoduchého a čitateľného muža s diagnózou psychopatie. Súd preto, pochopiteľne, žiadosť trojnásobného vraha Polgáriho jednoznačne zamietol. Doživotný trest si ďalej odpykáva aj Uriga.

A aké majú odsúdenci na doživotie vlastne šance? Z hľadiska doposiaľ známej praxe viac-menej minimálne. Slovenské zákony síce umožňujú aj doživotne odsúdeným väzňom po odpykaní si 25 rokov z trestu možnosť podania žiadosti o podmienečné prepustenie, no žiadnemu z nich v histórii Slovenska zatiaľ súd nevyhovel.

Následkom úteku väzňov a masakra spáchaného na dozorcoch sa zmenili aj podmienky v rámci leopoldovskej väznice. „Po úteku odsúdených bol v tomto ústave kladený dôraz na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich výkon trestu odňatia slobody s cieľom, aby bol zabezpečený jeho účel. Zabezpečenie kvalitnejšieho a bezpečnejšieho výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky vyplývalo okrem iného aj z vydania nových osobitných právnych predpisov, respektíve z novelizácie platných predpisov,“ povedal na záver Oto Lobodáš.