Členovia Gestapa väzňom vytrhávali nechty. 21-ročného muža pri výsluchu vraj týrali odrezanou hlavou jeho matky

Udržať si moc v takomto prípade mohli jedine propagandou, sociálnym inžinierstvom, represiou a nakoniec vojnou. A práve pri represii bolo Gestapo ako tajná polícia kľúčové. Neskôr zohrávalo podstatnú rolu aj pri „konečnom riešení,“ keďže v jeho kompetencii bolo i vyhľadávanie a zatýkanie Židov. Súčasťou Gestapa boli aj neslávne známe Einsatzgruppen (poznámka redakcie – tieto oddiely vraždili a mučili nežiaduce osoby na území obsadených štátov),“ povedal pre Refresher Jakub Drábik z Historického ústavu SAV.

Gestapo od roku 1939 organizačne spadalo pod hlavný ríšsky bezpečnostný úrad Reichssicherheitshauptamt, do ktorého patrilo aj obávané SS. Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad do roku 1942 viedol jeden z najvplyvnejších mužov tretej ríše Reinhard Heydrich a po jeho smrti následkom atentátu sa vedenia ujal SS-obergruppenführer Ernst Kaltenbrunner.

Vznik samotného Gestapa sa však datuje už k 26. aprílu 1933 a jeho tvorcom bol Hermann Göring, ríšsky maršál nacistického Nemecka. „Železnou metlou vykonám čistku. Úrady zbavím od všetkých ľudí s ľavicovými a duchovnými tendenciami, ktoré potláčajú naše národné snahy,“ hovorí Göring o cieľoch Gestapa v archívnom videu History Channel. Riadenie Gestapa mal od roku 1933 na starosti Göringov človek Rudolf Diels. Po 12 mesiacoch ho na pozícii nahradil Heinrich Himmler.

„S týmito nepriateľmi štátu sme sa museli nemilosrdne vysporiadať. Nesmieme zabúdať na to, že v okamihu, kedy sme sa ujali moci, vo voľbách za komunizmus hlasovalo cez 6 miliónov ľudí a v marcových voľbách do Reichstagu okolo 8 miliónov,“ píše Göring v jeho knihe Aufbau Einer Nation tvrdé represie proti nežiadúcim osobám, o ktorých vypátranie a prípadné mučenie sa staralo práve Gestapo.

Gestapo počas svojho pôsobenia vystriedalo niekoľko veliteľov. Po Himmlerovi mu od roku 1936 po rok 1939 velil Reinhard Heydrich a cez vojnové obdobie medzi rokmi 1939 až 1945 mu šéfoval Heinrich Müller. Riaditeľ Múzea nemeckého odporu voči nacizmu Johannes Tuchel trvdí, že sa bývalému šéfovi Gestapa Müllerovi po druhej svetovej vojne z Nemecka narozdiel od vyššie spomínaného Mäsiara z Lyonu nepodarilo utiecť do bezpečia. Jeho telo vraj leží paradoxne na starom židovskom cintoríne v Berlíne, ktorý nacisti zničili, uvádza CBS News.

Členovia Gestapa boli údajne hrdinami vystupujúcimi v komiksoch, no zároveň symbolom hrôzy

Gestapo dokázalo medzi ľudí zasievať strach, vďaka čomu si vybudovali obrovský rešpekt. Prehľadávanie jedného domu za druhým a spovedanie prípadných „nepriateľov“ by ale pre nízky počet členskej základne nebolo veľmi efektívne. Gestapo preto využívalo aj inú účinnú zbraň – bežných ľudí, ktorým nebolo proti srsti udávať svoje okolie, vrátane ich vlastnej rodiny. Úradníci patriaci pod Gestapo preto neustále pracovali na prešetrovaní jednotlivých udaní.

„Vo všeobecnosti by sa dalo konštatovať, že sa Nemci Gestapa obávali – podobne ako pri všetkých tajných políciách v totalitných alebo diktátorských režimoch. Zároveň je ale zaujímavé, akým spôsobom Gestapo fungovalo. Vo všeobecnom povedomí Nemcov, ktoré mimochodom v mnohom pretrváva dodnes, vystupovalo Gestapo ako všadeprítomná organizácia. Ako „veľký brat,“ ktorého oči a uši vás mohli vidieť a počuť kdekoľvek.

V skutočnosti bolo Gestapo pomerne malou, no veľmi efektívnou organizáciou. V roku 1937 malo len okolo 6 500 členov, na začiatku vojny približne 20 000. Tretia ríša však mala v roku 1941 už viac ako 90 miliónov obyvateľov. 

Gestapo tak mohlo fungovať vďaka tomu, že s ním spolupracovali bežní občania, ktorí Gestapu svojich spoluobčanov masívne udávali, a tiež vďaka tomu, že šírilo strach z toho, že si nikto nemohol byť skutočne istý, kto je a kto nie je tajným agentom Gestapa. Boli to často sami príslušníci Gestapa, kto vytváral túto atmosféru strachu a neistoty,“ hovorí historik z SAV Jakub Drábik. 

Na udržiavanie strachu dobre poslúžili aj noviny, v ktorých reportéri pravidelne písali o prípadoch zatknutí Gestapom. Týmto spôsobom docielili, že si na prípadnú kritiku voči Hitlerovi dávali všetci pozor, pretože Gestapo mohlo podľa propagandy číhať skutočne na každom rohu.

Udávanie Gestapu však ľudia častokrát zneužívali aj na riešenie osobných sporov. „Množstvo Nemcov využívalo udávanie Gestapu ako formu ‚vyrovnávania si účtov‘. Veľa zaznamenaných prípadov boli napríklad manželky, ktoré sa chceli manželom pomstiť za ich neveru, a tak ich nahlásili Gestapu ako komunistov či odporcov režimu, prípadne manželia, ktorí si našli milenku a chceli sa zbaviť manželky. Takýchto prípadov máme zdokumentované obrovské množstvo,“ hovorí historik.

Oficiálne však členovia Gestapa chránili nacistickú Ríšu pred nepriateľmi, a preto ich mnohí vnímali ako hrdinov. Falošnú predstavu o ich činnosti sa nacisti podľa dokumentu Gestapo: The Sword is Forged z produkcie History Channel snažili vštepovať aj tým najmenším, a to napríklad prostredníctvom detských hier či komiksov.

Jakub Drábik hovorí, že sa nacisti pokúšali vytvoriť „nového človeka“, presvedčeného, lojálneho a rasovo čistého nacistu: "Jednou z techník, akými to chceli dokázať, bolo cez výchovu mládeže – a jej súčasťou boli i rôzne hry. O konkrétnych prípadoch, kde by v hre vystupovalo Gestapo, alebo sa deti hrali na príslušníkov Gestapa, neviem, ale predpokladám, že je viac ako pravdepodobné, že také hry boli.“

Praktiky ŠTB a Gestapa boli podobné, počas vojny si však nacisti mohli dovoliť ľahšie vraždiť

Akúkoľvek opozíciu z radov demokratov, komunistov, novinárov či obyčajných civilistov museli odstrániť. History Channel ako príklad uvádza Nemca Johanna Schwerta, ktorý sa v časoch rozkvetu Hitlerovho Nemecka pokúšal roznášať letáky s tematikou proti nacizmu, na čo doplatil tým, že ho v roku 1935 zajalo Gestapo. 

„Ledva som vstúpil do bytu, keď sa v ňom objavili dvaja ozbrojení muži a vzali ma rovno do policajného väzenia. Niekoľko ľudí už vypočuli, a tak o mne vedeli dostatok informácií. Na výsluchu ma začali mlátiť do tváre. Je strašné, keď vás odtiahnu do cely a netušíte, čo s vami bude,“ spomína Schwert v rozhovore z dokumentu Gestapo: The Sword is Forged. V tom momente si určite neuvedomil, že sa práve dostal do pekla, z ktorého ho prepustia až po 10 rokoch.

Do roku 1945 vystriedal 14 rôznych väzenských útvarov. Nacisti k nemu pristupovali skutočne tvrdo. Celých 5 rokov ho mali držať „na samotke“, z ktorej ho púšťali iba vtedy, keď si ho Gestapo vyžiadalo na výsluch.

Väznenie a mučenie oponentov režimu je význačné aj pre iné diktátorské režimy. Historika Petríčka sme sa preto spýtali, v čom sa praktiky ŠTB odlišovali od obávaného Gestapa. 

„Príslušníci Gestapa vypočúvali ľudí počas vojny, čiže viaceré prešľapy a vraždy im prešli pomerne jednoducho. Vypočúvanie ŠTB však prebiehalo častokrát na podobnej báze. Čo sa týka príslušníkov ŠTB (v komunistickom Československu), tak vieme o tvrdých 50. rokoch, ktoré môžeme zrovnať aj s Gestapom počas vojny, i keď nie v takom vysokom meradle.

Spomeňme si napríklad proces s Husákom, ktorý bol počas 50. rokov vo väzení bitý, mučený a podobne. Neskôr počas normalizácie už ŠTB povoľovalo vo svojich praktikách, ale samozrejme vieme o viacerých prípadoch, keď boli ľudia bezdôvodne perzekvovaní. Rozdiel medzi Gestapom a ŠTB by som videl v tom, že gestapáci svoje obete po výsluchu častokrát zavraždili, no pri ŠTB to bolo zvyčajne väzenie na niekoľko rokov,“ povedal.

Ochranná väzba ako nástroj mučenia

Veľkou výsadou Gestapa bola možnosť zatknúť akúkoľvek osobou bez toho, aby sa mohla obrátiť o pomoc na súd. Činnosť Gestapa totiž nebola podriadená súdnemu systému. Príslušníci Gestapa mali právo vziať osoby do takzvanej „ochrannej väzby“ – Schutzhaft, čo ale v skutočnosti znamenalo väznenie nepohodlných odporcov režimu.

Minister vnútra nacistického Nemecka Wilhelm Frick v nariadení z 25. januára 1938 píše: „Ochrannú väzbu možno vyhlásiť ako donucovacie opatrenie tajnej štátnej polície proti osobám, ktoré svojím postojom ohrozujú bezpečnosť ľudí a štátu.“ Inak povedané – každý, kto sa nepozdával vrchnému veleniu, mohol byť odvedený, mučený a zavraždený Gestapom bez práva na riadny súdny proces.

Bližšie ju popisuje Jakub Drábik: „Ochranná väzbu (Schutzhaft) mohlo Gestapo uvaliť na človeka v prípade, ak malo dojem, že hrozilo narušenie verejného poriadku alebo bola potrebná ochrana osôb v ich vlastnom záujme. Nemecká polícia mala toto právo i predtým – avšak obmedzené na jeden deň. Po požiari Ríšskeho snemu nacisti prijali Dekrét, podľa ktorého sa to zmenilo z jedného dňa na neurčito.

Toto je veľmi dôležitý rozdiel medzi súdnictvom v demokraciách a v diktatúrach, ktorý si málokto z nás uvedomuje. Vďaka Schutzhaft nemuselo Gestapo strácať čas obvinením, zbieraním dôkazov či akýmkoľvek súdnym procesom. Pre zadržaného neexistovala prezumpcia neviny, nemal šancu sa obhájiť a často sa ani nedozvedel, prečo bol zadržaný. Táto „ochranná“ väzba sa stala pohodlným nástrojom, ako sa zbaviť politických oponentov a Židov rýchlo a efektívne.“

Masaker českého obyvateľstva

Podriadiť si obyvateľstvo vlastnej krajiny bola jedna vec, no odboj bolo nutné odstrániť aj v zahraničí. Prvým na rade bolo Rakúsko. Keď sa krajina pripojila k Hitlerovej Tretej ríši, Gestapo sa postaralo o prešetrenie a zatknutie potenciálne rizikového vedenia. Komunisti, liberáli či sociálni demokrati sa s víziou diktatúry Adolfa Hitlera nestotožňovali, a preto ich režim potreboval odstrániť. 

Rovnaký postup Gestapo uplatnilo aj pri prechode cez Sudety smerom do Prahy. Na okupovanom českom území Nemci zriadili Protektorát Čechy a Morava. Okupované územia malo na starosti v rámci Gestapa Oddelenie D, ktoré sa ďalej delilo na svoje pododdelenia.

Občania zahraničných štátov však neboli natoľko ochotní udávať ľudí, ktorých nacisti považovali za podradných. Okrem strachu sa ich preto snažili motivovať aj finančne. V Belgicku napríklad odmeňovali 40 frankami každého, koho informácia viedla k dolapeniu Žida.

Hlavou Protektorátu sa stal v roku 1941 Reynhard Heydrich. Ten chcel miestny odboj potlačiť tvrdými represiami. Gestapo na danom území začalo prenasledovať triednych nepriateľov a vykonávať v uliciach krvavé popravy.

Doporučeno

KVÍZ: Víš, kdy skončila druhá světová válka? Otestuj, zda ovládáš data z naší a světové historie, která by měl znát každý 30. září 2019 v 13:12

Odpoveďou českého odboja bol atentát na Reinharda Heydricha, ktorý vykonal Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš. Heydrichova smrť bola veľkou ranou pre nacistické Nemecko, ale najmä pre Gestapo. Tajná polícia však nedokázala tomuto útoku zabrániť.

Podobný prešľap veľkých rozmerov sa stal aj v roku 1944, kedy sa bombovým atentátnikom takmer podarilo zavraždiť Adolfa Hitlera. Pri atentáte na vodcu nacistov, ktorý inicioval plukovník Claus von Stauffenberg, nebolo Gestapo schopné preventívne zasiahnuť. Išlo o významný moment vnútorného odboja. Nechýbalo totiž veľa, aby bol úspešný.

Hitler z miestnosti, v ktorej vybuchla bomba, odišiel len krátko pred explóziu. Gestapo sa postaralo o uväznenie útočníka Georga Elzera a jeho celej rodiny. Po dlhotrvajúcom mučení a odhalení organizátorov atentátu bola väčšia časť z nich popravená. Uväznili aj prvého šéfa Gestapa Rudolf Dielsa. 

Vráťme sa ale naspäť do roku 1942 a k atentátu na Heydricha, ktorého následky boli pre české obyvateľstvo mimoriadne hrozivé. V odvete Gestapo zatklo zhruba 13-tisíc Čechov a 600 z nich popravili. Symbolom nacistickej pomsty však bolo najmä vypálenie obce Lidice, ktorého obyvateľov zastrelili alebo deportovali do koncentračných táborov. Podobný osud čakal aj obec Ležáky. Čech Alois Denemarek, ktorý bol blízkym priateľom Kubiša, pre BBC povedal, že napriek mnohým obetiam, vrátane jeho rodiny, stál atentát na Heydricha za to.

Řezník z Gestapa, ktorý pri vyšetrovaní atentátu nepoznal milosť

Na dolapení členov odboja pracoval okrem iného aj kriminálny inšpektor spadajúci pod pražské Gestapo menom Oskar Fleischer, ktorého Česi pre jeho tvrdé zákroky prezývali Řezník. Mučiarňou Gestapa v Prahe sa stal Petschkův palác, v ktorom rozhodovali aj o živote a smrti osôb obvinených z atentátu na ríšskeho protektora. V priestoroch budovy bolo od roku 1939 do roku 1945 mučených niekoľko desiatok tisíc ľudí. 

Po vražde Heydricha došla nacistom trpezlivosť a v snahe chytiť atentátnikov Kubiša a Gabčíka plánovali využiť aj tie najtvrdšie metódy. Vraždili dospelých aj deti. Rodinu Novákovcov, ktorá pomáhala odvážnym parašutistom, Gestapo nemilosrdne popravilo. Medzi zavraždenými bola aj 14-ročná Jindřiška.

Na výsluchu mladého kuriéra parašutistov 21-ročného Vlastimila Moravca sa podľa knihy The Gestapo: A History of Hitler's Secret Police 1933–45 podieľal samotný Fleischer. Od Moravca získal polohu rebelov naozaj brutálnym spôsobom. Gestapo Moravca dlhý čas mučilo a údajne mu pri výsluchu ukazovali aj odrezanú hlavu jeho matky. Tá spáchala ešte pred dolapením samovraždu.

Nátlaku mal Moravec odolávať celý deň. Krátko pred polnocou však prezradil, že sa odboj skrýva v Chráme sv. Cyrila a Metoda. Nikto z odbojárov útok na kostol neprežil. Moravec bol za pomoc nacistom nakoniec spoločne s otcom „odmenený“ popravou v koncentračnom tábore Mauthausen. Zahynula tam aj celá Kubišova rodina. Podobne ako „gestapákovi“ Klausovi Barbiemu sa aj Oskarovi Fleischerovi po druhej svetovej vojne podarilo utiecť do zahraničia. Narozdiel od Barbieho ho však nikdy nechytili.

Gestapo pomáhalo na území Slovenska potlačiť SNP, zabili približne 4 000 Slovákov

Keďže bol prvý Slovenský štát z obdobia 1939 až 1945 satelitným územím nacistov spolupracujúcim s Nemeckom, nemalo spočiatku Gestapo so Slovákmi príliš veľa práce. Avšak s rozvojom partizánskych odbojov a prípravou Slovenského národného povstania na seba Slováci upozornili.

„Gestapo na území Slovenska začalo podnikať akcie, konkrétne z Brna, až po vypuknutí SNP. Ich úlohou bolo potlačiť protifašistický odboj za skoro akúkoľvek cenu. Za pomoci SS, ale aj určitých členov Hlinkovej gardy, zavraždili približne 4 000 obetí, predovšetkým na území stredného Slovenska. Zabíjaní boli ľudia, ktorí pomáhali alebo sa nejako zúčastnili SNP, ale aj pre rôzne rasové odlišnosti,“ prehlásil Petríček.

„Gestapo spolupracovalo s ostatnými fašistickými jednotkami, ktoré na Slovensku vypálili niekoľko obcí. Hlavne po SNP bolo vypálených a zničených viacero dedín a mestečiek. Môžeme spomenúť Kľak alebo Ostrý Grúň. Napríklad obyvateľov obce Omastiná, ktorí pomáhali partizánom, nacisti obkľúčili a zatkli všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Následne ich Gestapo odviezlo do Bánoviec nad Bebravou, kde ich vypočúvali a mučili." 

Gestapo nacisti založili 26. apríla 1933, rozpustili ho 8. mája 1945 a na Norimberskom procese ho v roku 1946 súdny tribunál uznal za zločineckú organizáciu.