Arpád Soltész: Mám pocit, že osobným cieľom Igora Matoviča je mať jedného dňa 5 miliónov lajkov na Facebooku (Rozhovor)

O hodinu môže byť všetko inak, ale v tomto momente by som stavil menšiu sumu na to, že SaS a Za ľudí odídu z vlády. Samozrejme, nikto nechce návrat predošlej vládnej garnitúry, ktorú dnes nazývame mafiánskym štátom. Myslím si, že Richard Sulík myslel smrteľne vážne aj to, že nebude hlasovať za predčasné voľby. Ešte stále núka Igorovi Matovičovi možnosť, že keď nie je schopný potlačiť svoje ego a prenechať premiérsky post niekomu inému z vlastnej strany, môže vládnuť v menšinovej vláde. Mikuláš Dzurinda vládol v menšinovej vláde tri roky a zvládol to elegantne. 

Ale Igor Matovič nie je Mikuláš Dzurinda. 

Neviem si predstaviť, aké by to malo následky pre krajinu pri štýle vlády Igora Matoviča, ale túto možnosť má otvorenú. Koaliční partneri už pochopili, že to, čo sa deje, to nie je vláda, ale spektakulárny mozgotrysk nápadov premiéra, ktorý nemá plány, stratégie ani čitateľné politické ciele. Napokon, on je antisystémový politik. Vždy sa tak prezentoval a musel to vidieť aj každý volič, ktorý mu dával hlas vo voľbách. On nemá plán, má iba nápady a reaguje na vzniknuté situácie.

Pripomína vám v tomto možno Donalda Trumpa? 

Mne veľmi pripomína spôsobom vládnutia Donalda Trumpa, a to aj tým, ako nevládne na úrade vlády, ale na Facebooku. Donald Trump mal snahu vládnuť cez Twitter. Mám pocit, že osobným cieľom Igora Matoviča je mať jedného dňa 5 miliónov lajkov na Facebooku. Potrebuje pozornosť a miluje, keď sa chaos krúti okolo neho. V zásade mu je jedno, či ho za to ľudia majú radi alebo nenávidia, podstatné je, že ho nemôžu ignorovať. 

Ľudsky tomu rozumiem, takéto typy osobností sú. Keby sa vybral dráhou v šoubiznise, bol by jedným z najpopulárnejších ľudí na Slovensku. V politike toto správanie dlhodobo nie je udržateľné. Ak sa bude snažiť kŕčovito vládnuť ďalej, tak ho nakoniec spláchnu námestia tak, ako spláchli Roberta Fica. 

„Nechcem byť nezdvorilý, ale v tejto vláde nie je ani jeden politik.“

Milan Šimečka povedal, že predikcie zvyknú robiť komentátori na základe predpokladu racionálneho správania politikov, a preto sa to dnes už nedá. Súhlasíte s ním?

Absolútne. Nedá sa predvídať, čo dnes urobí Igor Matovič. Na to si netrúfne nikto. Samotné riadenie štátu má svoju logiku, a keď idete úplne strmhlav proti nej, zákonitosti sociálneho života vás zomelú. 

Vráťme sa ešte ku koaličnej kríze. Viete si predstaviť, že by sa lídri vrátili do parlamentu? 

Richard Sulík ponúkol Igorovi Matovičovi veľmi elegantný exit, kde by sa mohol tváriť, že nie je porazeným tejto koaličnej krízy, keby vznikla dohoda, že lídri strán nebudú v exekutíve. Zároveň týmto vykrátili z rovnice Borisa Kollára, ktorý v nej nie je, lebo je v parlamente. Ani Igor Matovič by sa nemusel cítiť ako porazený. Relevantná je pripomienka Borisa Kollára, že mu teda celý cirkus presunú do parlamentu, a v konečnom dôsledku by sa musel stať premiérom niekto, kto je voči Igorovi Matovičovi absolútne lojálny. Ale bol by to niekto, kto by asi dokázal inak komunikovať. A inak by to vyzeralo zvonku. Prestalo by sústavné ponižovanie partnerov na pôde vlády.

Taký Matovičov Pellegrini. 

Veľa sa hovorí o Hegerovi, ktorý má úplne iný spôsob prejavu. Aj keby bol až natoľko servilný ako Marek Krajčí, dokázalo by to aspoň nejaký čas fungovať lepšie ako dnes. Hlavne, takýto premiér by sa konečne začal venovať práci, ktorú premiér nevyhnutne musí robiť – a Igor Matovič ju nerobil ani jediný deň. 

Už dávno pred začiatkom vlády Igora Matoviča vysvetľoval, že ak sa niekto stane predsedom vlády, hneď prvý deň po príchode do práce zistí, že jeho problémom sa stali problémy piatich miliónov ľudí, o ktorých ešte večer pri zaspávaní ani netušil, že existujú. To je odpoveď na to, prečo premiérom po čase prepne. Toto sa Igorovi Matovičovi nikdy nestalo. On nikdy nezačal riešiť problémy piatich miliónov ľudí, celý čas riešil iba seba. 

Na rozdiel od Mikuláša Dzurindu alebo Roberta Fica sa teda rozhodol ignorovať to.

On nikdy nedostal šancu zistiť, že je táto práca na stole, lebo sa o ňu nikdy nezaujímal. Keby tam nastúpil premiér, ktorý by naozaj reálne začal vykonávať prácu premiéra, veľa vecí by sa zlepšilo. Premiér, samozrejme, nerozhoduje o každom probléme sám. Má na to svoj tím ľudí, ktorý vymýšľa riešenia. Toto sa vo vláde Igora Matoviča absolútne nedeje a nedá sa všetko zvaliť len na pandémiu. On nemal mikromanažovať pandémiu, to bola úloha ministra zdravotníctva. 

Toľko k Igorovi Matovičovi. Akú rolu hrá v tom celom Veronika Remišová? Zatiaľ sa ako radikálnejšia zdá Mária Kolíková.

Nechcem byť nezdvorilý, ale v tejto vláde nie je ani jeden politik. Ministerka Kolíková bola aspoň dosť dlho štátnou tajomníčkou a pohybovala sa v politickom prostredí, vďaka čomu mala aspoň hmlistú predstavu o tom, ako sa robí politika. Ale ani Igor Matovič, ani Veronika Remišová, ani Richard Sulík nie sú politikmi v pravom zmysle slova. 

Nie sú homo politicus, ako sa hovorí. 

Oni ani nemajú politické myslenie. A ešte väčším problémom je, že dnes v parlamente spočítate politikov na prstoch dvoch rúk. A nie sú to ani nadšení amatéri, ktorí často dokážu vyprodukovať lepší výsledok ako znudený rutinérsky vyhorený profesionál. Sú to diletanti, ktorí nemajú politické myslenie.

My síce pripisujeme všetku zodpovednosť vláde, ale vo voľbách si predsa nevolíme vládu. Volíme parlament, ktorý generuje vládu a je za ňu zodpovedný. Parlament môže vysloviť nedôveru vláde Igora Matoviča, keby chcel a keby tam boli politicky rozmýšľajúci ľudia. A to automaticky neznamená predčasné voľby. Vyslovenie nedôvery neznamená skrátenie volebného obdobia. Parlament môže rekonštruovať vládu a povedať: Prepáč, milý občan, túto vládu sme nevymysleli dobre, ideme zostaviť novú. Môžeme ju postaviť na pôdoryse pôvodnej koalície alebo môžeme skúsiť vygenerovať menšinovú vládu a dohodnúť podporu partnerov. To všetko je v hre a túto hru by mala hrať Národná rada. 

„Vladimír Pčolinský je strategickým mozgom Sme rodina. Jeho postavenie veľmi dobre ilustruje to, že dokázal do parlamentu dostať svojho brata a manželku. Je to bezprecedentné,“ hovorí Soltész. 

Nespočíva v tomto jeho genialita? Zostavil si kandidátku tým spôsobom, že sú tam ľudia, ktorí vedia, že sú tam prvý a posledný raz, a tak spravia všetko preto, aby sa tam udržali.

Je to jeho genialita a hlúposť voliča, ktorý takémuto zoskupeniu dá svoj hlas, pretože sa mu zdá zábavné hodiť odistený granát do parlamentu. Osobne si myslím, že niet lepšej metódy výchovy k volebnej zodpovednosti ako nechať žiť voliča štyri roky s dôsledkami jeho voľby. 

Do toho všetkého ešte vstupuje hnutie Sme rodina a demisia Milana Krajniaka. Ako to máme čítať?

Tento krok je zatiaľ úplne nečitateľný. Špekuluje sa o všeličom. Hneď prvou logickou špekuláciou bolo, že možno chce byť riaditeľom Slovenskej informačnej služby, lebo sa mu tam uvoľnilo miesto po blízkom priateľovi. To okamžite dementoval a v tomto by som mu veril. Uvidíme, môže byť za tým veľmi veľa motívov, ktoré v tomto momente pozná len Milan Krajniak a niektorí jeho blízki. Viem si predstaviť aj to, že si povedal, že nechce byť vo vláde, ktorá mu zavrela kamaráta. Problém je v tom, že jeho kamaráta zavreli v súvislosti s kauzou, ktorá je výkladnou skriňou tejto vládnej garnitúry, ktorá nedokázala dať za rok nič okrem boja s mafiou. 

Prečo je to taký problém?

Vladimír Pčolinský je strategickým mozgom Sme rodina. Jeho postavenie veľmi dobre ilustruje to, že dokázal do parlamentu dostať svojho brata a manželku. Je to bezprecedentné. On nie je len nejaký niekto, je to kľúčový hráč v Sme rodina. A práve jeho do roka „zabásli“ ako šéfa SIS, čo je obrovský medzinárodný problém.

Predpokladám, že teraz v partnerských zahraničných službách sedia analytici a horúčkovito zisťujú, aké spravodajské informácie odstúpili Slovensku, ktoré z nich sa mohli dostať do nepovolaných rúk a či to môže v budúcnosti ohroziť ľudské životy. Tento problém môže Slovensko poškodiť na dlhé roky. 

Keď prezidentka vyzvala Igora Matoviča, aby okamžite zvolal bezpečnostnú radu, zostalo to bez odozvy. On vlastne zadržanie komentoval jednou vetou. Nebolo čudné, že tento post prenechal hnutiu Sme rodina? V minulosti zaviedol Andrej Danko precedens, že nie najúspešnejšia strana nominuje šéfa SIS.

V prípade Roberta Fica a Smeru to musela byť veľmi náročná politická dohoda a politický obchod. V prípade Igora Matoviča by som predpokladal, že toto je priamy dôsledok jeho diletantstva. 

Neuvedomoval si, čoho sa vzdáva? 

To je jedna vec, akej mocenskej pozície sa vzdal. Druhá vec je, že priamu politickú zodpovednosť za šéfa SIS nesie predseda vlády. Čiže on zodpovedal za človeka Borisa Kollára. To, že v tomto prípade povedal, že nebude komentovať kroky OČTK, je veľmi vtipné v kontexte toho, ako si na Facebooku zbieral skalpy všetkých ľudí zo Smeru, ktorých zbierali tí istí vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí zobrali aj Vladimíra Pčolinského. Je to detinské skrývanie sa za frázu, ktorej on nikdy neveril. Myslím si, že Igor Matovič autenticky vníma výkon spravodlivosti ako ľudovú pomstu. 

So SIS ste mali skúsenosti aj vy. Vynára sa otázka, či vôbec tajnú službu potrebujeme. 

Áno, potrebujeme. Každá krajina by mala mať službu, ktorá má iné ciele a metódy práce ako polícia. SIS by mala chrániť záujmy štátu na takej úrovni, na akej to polícia ani robiť nemôže. Aj v takých oblastiach, ktoré pokrývajú médiá, ale predsa len nemajú také nástroje a právomoci ako SIS. Úplne iná vec je, že my sme nikdy nemali plne funkčnú a slušnú spravodajskú službu. Nejakým spôsobom ju tu vybudovali ľudia Vladimíra Mečiara a ona tým istým spôsobom fungovala aj počas dvoch Dzurindových vlád a takto kontinuálne funguje dodnes. 

My sme v 90. rokoch hovorievali, že najväčšou organizovanou zločineckou skupinou je Policajný zbor a najmocnejšou je Slovenská informačná služba. Obávam sa, že na tomto sa až tak veľa nezmenilo. Vždy sme mali aj priamu skúsenosť s tým, že príslušníci SIS často robili svoj vlastný biznis, zneužívajúc postavenie v službe. To by nebolo možné bez neriešenia biznisu svojich nadriadených. Takto sa navzájom prikrývali a pomáhali si. 

V krajine máme v podstate až päť tajných služieb.

A rotujú v nich tí istí ľudia, ktorí sa poznajú a spolupracujú. Vytvárajú si vzťahy aj nepriateľstvá. Keby to chcel niekto prerobiť na plne funkčnú modernú spravodajskú službu, musel by to zatvoriť a zbúrať a celé postaviť na zelenej lúke s novými ľuďmi a na nových princípoch. Neviem si to reálne predstaviť, ale nemyslím si, že SIS je reformovateľná. Od roku 1994 tak dôkladne prehnila, že nevieme povedať, či v nej je ešte niekto čistý, aby to reformoval zvnútra. A keď tam pošlete človeka zvonku, skúsení spravodajskí dôstojníci si z neho spravia jojo a zožerú ho zaživa. Tam nemôžete poslať dobrého manažéra z firemného sektora. Je to taká naivná predstava, že kto s ňou príde, nemal by byť predsedom vlády. 

Potom zostáva pôvodná otázka, či ju máme mať. 

Máme ju mať, len nie túto. Mali by sme urobiť novú, hoci aj v menšom formáte a postupne ju budovať. Možno aj s pomocou zahraničných partnerov. SIS má však rôzne súčasti a ja dnes neviem povedať, ako funguje rozviedka. Možno funguje dobre. Neviem povedať, ako fungujú zložky, ktoré majú na starosti boj s extrémizmom. Možno tiež dobre. Ale tie zložky, ktoré občas skrížia cestu investigatívnemu novinárovi, tie na tom nie sú veľmi dobre. A to, že zbalia riaditeľa služby, odvedú ho a sudca ho posadí väzby, to je podľa mňa svetový rekord. 

„Som si istý, že keď prokurátor pošle kukláčov, aby zbalili riaditeľa SIS, a žiada pre neho väzbu, tak musí mať na stole aj niečo iné ako výpovede kajúcnikov,“ komentuje Soltész zadržanie riaditeľa SIS. 

Ako vnímate argumenty Milana Krajniaka, ktorý hovorí, že je to vykonštruované? Možno v jeho prospech hovorí aj vyhlásenie, že hlúpy by musel byť Vladimír Pčolinský, aby si v roku 2020 ako riaditeľ SIS vypýtal v podstate smiešny úplatok 20-tisíc. 

Otvorili sme dve odlišné otázky. Jedna vec je, že keď Milan Krajniak hovorí, že zadržanie Vladimíra Pčolinského je iba policajná hra, tak spochybňuje všetko ostatné v rámci tejto akcie, čiže aj to, čo je výkladnou skriňou tejto vlády. Je potom toto všetko policajná hra? 

Preto možno ani Robert Fico veľa nekričí o Pčolinskom, keďže aj on to hrá na to, že ide len o divadlo. 

Áno. V tom prípade sa Milan Krajniak vzácne zhoduje s Robertom Ficom, aj keď na iných osobách. Vladimír Pčolinský pochopil, že z tejto situácie niet úniku, dokonca ani keby očistil svoje meno pred súdom. Samozrejme, platí prezumpcia neviny. Je dosť možné, že nakoniec nebude odsúdený za to, čo mu kladú za vinu. Ale sám sa vzdal funkcie riaditeľa SIS a deklaroval, že odchádza z verejného života. Čiže pochopil, že po tomto škandále je cesta do politiky zarúbaná. 

A má logiku, že údajne zobral taký relatívne smiešny úplatok?

Korupcia má svoje pravidlá. To, že ste miliardárom, neznamená, že platíte väčšie úplatky ako milionár. A to, že vám v nejakej kauze ide o milióny, neznamená, že budete dávať miliónové úplatky. Pretože keď dáte chlapovi, ktorého oficiálny ročný príjem je napríklad 30-tisíc, na stôl milión, tak jemu z toho prepne a zblázni sa. Podkope sa a v okamihu, keď ho zbalia, si môžete byť istý, že skončíte aj vy.

Každý, kto úplatky dáva a prijíma, má v hlave nastavenú sumu, koľko konkrétna vec stojí. Mňa vyrušilo niečo iné. Zoroslav Kollár síce nebol verejne známy, aj keď ho novinári sledovali a snažili sa o ňom niečo zistiť. Málokedy sa to podarilo, ale vieme o ňom, že to nie je nejaký druhotriedny mafiánsky pozostatok 90. rokov. Je to špičkový mozog, právnik a stratég, ktorý má veci premyslené a vykalkulované. Neviem si úplne predstaviť, že keď niekto povedal Zoroslavovi Kollárovi, že má odpočúvaný telefón, šiel by zaplatiť za to, aby mu ho neodpočúvali. 

Jednoduchšie je prestať telefonovať. (smiech)

Nie, vy môžete urobiť niečo ešte lepšie. Môžete do toho odpočúvaného telefónu púšťať informácie, ktoré chcete vy, a zaobstaráte si burner, o ktorom nikto nevie. A ideálne nie cez telefonovanie, ale cez aplikáciu, akou je signal. Preto mi to celé nedáva zmysel. Jedine, keby rátal s tým, že podplatí veľké množstvo ľudí, ktorí raz budú mať moc alebo vplyv, aby bol chránený tým, že si budú uvedomovať, že keď pôjde on, strhne ich so sebou. To je najlepšia forma ochrany, ale už naozaj veľmi divoko špekulujeme. 

Súhlasím.

Ale som si istý, že keď prokurátor pošle kukláčov, aby zbalili riaditeľa SIS, a žiada pre neho väzbu, tak musí mať na stole aj niečo iné ako výpovede kajúcnikov. A musí si byť veľmi istý, že má dobre nabitú zbraň, lebo má len jeden výstrel. A keď zlyhá, je to jeho kariérna smrť. Je to škandál pre mocnú inštitúciu, ktorú to veľmi vážne poškodí na dlhé roky. Keby sa ukázalo, že toto niekto spôsobil bez zbrklosti a bez dôkazov, to najlepšie, o čom by mohol snívať, je, že bude na okresnej prokuratúre strúhať ceruzky a dúfať, že mu dovolia riešiť krádeže kompótov z pivníc. Navyše predpokladám, že o tomto nerozhodol len dozorujúci prokurátor a pred zadržaním riaditeľa SIS o tom vedel aj jeho nadriadený. Špeciálnu prokuratúru dnes riadi Daniel Lipšic. 

Človek blízky Vladimírovi Pčolinskému. Je pravda, že sa vylúčil z akéhokoľvek konania, kde by mohol mať konflikt záujmov, čiže určite o Pčolinského kauze nerozhodoval. A v tom mu naozaj verím. Ale aj ľudia pod Danielom Lipšicom sú mu blízki. K tomuto prípadu sa vyjadroval aj Peter Kysel.

On to tuším dozoruje.

Nechcem povedať, že je to ich človek, ale nemá k nemu ďaleko. Práve Kysel bol jedným z prokurátorov, ktorých aj strana Za ľudí odobrila, že sú v poriadku. Nedá sa povedať, že politickí nepriatelia Vladimíra Pčolinského spísali strašnú intrigu, aby sa ho zbavili.

Skúsme ešte jednu predikciu. Bude Igor Matovič o mesiac predsedom vlády?

(smiech) Nechcete číslo eurojackpotu alebo niečo podobné? Netuším. Mohol odstúpiť teraz, kým nahrávame podcast a máme vypnuté telefóny. Môže pokračovať v tejto spektakulárnej jazde, až kým nenarazí do betónového múru a nezabije ho to. Naozaj neviem. Dajú sa predvídať politické procesy, ktoré majú vnútornú logiku, ale Igor Matovič ako osoba sa nedá predvídať. 

Ste autorom viacerých kníh. Dokázali by ste vymyslieť taký príbeh, aký dnes vidíme v realite? 

Vymyslieť taký príbeh by som dokázal, ale nikdy by som ho nenapísal, lebo čitateľ by ho odmietol a neuveril by mu. Pri písaní románu je vždy dôležité, aby príbeh zostal autentický a uveriteľný. Keby toto niekto napísal pred dvomi rokmi, každý príčetný vydavateľ by ho poslal do hája, lebo je to blud. 

Rozumiem. Na čom teda pracujete?

Rozhodol som sa ešte zostať v 90. rokoch. Mám čarovný príbeh, ktorý má pracovný názov Zlodej. Je to o niekom, kto kradol veľmi rôznymi spôsobmi od klasických „čórok“ až po veľké miliónové krádeže. Myslím si, že ľudia budú mať od toho väčší emocionálny odstup, takže sa možno aj zabavia. Sviňa bol taký exces po vražde Jána a Martiny, lebo som mal potrebu ľuďom ukázať, v akej krajine žijú. Ten príbeh nebol o ich vražde, ale o krajine, kde sa taká vražda môže stať. To do nejakej miery aj zafungovalo, ale nie je to to, čo chcem robiť, lebo čitatelia mi píšu, že si počas čítania museli robiť pauzy na grcanie.