Navštívili sme strašidelný dom v Štiavnických Baniach. Majiteľ 500-ročnej stavby priznáva, že tam panuje „zvláštna energia“

Prechádzame chodbami stavby

Počas toho, ako nás výtvarník prevádzal priestrannými miestnosťami domu, ktoré väčšinou predeľovali len otvorené klenby, vysvetľoval nám, aké s ním má plány. V miestnostiach sa na zemi povaľovali rôznorodé maľby umocňujúce jeho tajomnú atmosféru.

Neporiadok zo stavebných prác nás pri prehliadke vôbec nevyrušoval. Napriek nemu si dom zachoval svoje čaro. Najkrajšie boli farebné výhľady z pôvodných okien, cez ktoré sme videli nepoškvrnenú prírodu. Tá obklopovala celý dom.

Socha naháňajúca hrôzu

Pri prechádzaní nekonečnými chodbami a inými útrobami renesančnej stavby sme mali pocit, že dom doslova žije históriou. Niektorými pohľadmi nás akoby preniesol do dávnych čias. Pozoruhodné boli aj takmer meter hrubé múry medzi jednotlivými miestnosťami, aké sa dnes už len tak ľahko nevidia.

Počas obhliadky nás Mišík zobral aj do suterénu domu. Vtedy sme pochopili, že môže skutočne vzbudzovať aj hrôzu. Keď sme vošli do jednej z temných podzemných miestností, vyplašila nás zničená socha ukrižovaného Ježiša, ktorá ležala v neprirodzenej polohe na klenbe zatmaveného okna. Nehybná tvár sochy mala pohľad namierený priamo na nás. Keď sme prechádzali ďalej, nevedeli sme sa zbaviť pocitu, že nás sleduje.

Mišík nás vzal aj pred vstup do rozľahlých priestorov pivnice domu, no ďalej sme už nešli. Aj ten pôsobil prinajmenšom strašidelne. Úplne iný pocit v nás však vzbudzovala obrovská povala domu, ktorú má výtvarník v pláne premeniť na svoj ateliér. Výhľady na Štiavnické Bane z najvyššej miestnosti renesančnej stavby boli čarovné. Jedno okno smerovalo priamo na baštu, ktorá v minulosti slúžila na varovanie pred nájazdom tureckých vojsk.

Nekonečný pozemok

Keď sme prešli celý interiér, výtvarník nás zobral do záhrady domu. Napriek tomu, že sme chodili len po jeho pozemku, môžeme s pokojným svedomím povedať, že išlo o krátku prechádzku po štiavnickej prírode.

V okolí renesančnej stavby sa nachádza tajch, nad ktorým sa rozprestiera malý oplotený lesík. „Tajchu sa snažím opäť prinavrátiť život,“ poznamenal Mišík. Podľa jeho slov rastie na pozemku veľmi veľa starých vzácnych stromov. „Tu sa mi udomácnili vtáci a urobili si z neho svoje hniezdo,“ ukázal na jeden z nich.

Po chvíľke sme sa ocitli na druhej strane kopca. „Pod nami je zasypaný vchod do bane, ktorý mám v pláne v budúcnosti obnoviť a z bane urobiť rekreačnú miestnosť bez elektriny a signálu. Miesto odizolované od sveta, kde bude môcť človek úplne vypnúť,“ dodal výtvarník.

K domu sme sa vrátili inou cestou, ako sme prišli. Po niekoľkominútovej prechádzke sa naša prehliadka blížila ku koncu. Keď sme opúšťali dom, boli sme z neho aj z jeho pozemku unesení. Prvýkrát v nás nejaké miesto počas bádania zanechalo taký silný dojem a pocit tajomna. Jednoznačne však išlo o pozitívnu energiu.

Očarujúce miesto

S výtvarníkom sme sa ešte pred návštevou domu stretli aj v Bratislave, kde v súčasnosti žije. Šarmantný chlapík nás už vtedy privítal s otvorenou náručou a porozprával svoje zážitky so strašidelnou stavbou.

Podľa jeho slov dom navštevoval už od narodenia, keďže v ňom žili jeho starí rodičia. „Štiavnické Bane boli pre mňa veľmi inšpiratívne prostredie, či už ako pre dieťa, alebo ako pre umelca,“ povedal výtvarník s tým, že v tom čase Štiavnica ešte nebola preplnená turistami, ako je to dnes.

Mišík je podľa vlastných slov dodnes veľmi rád, že práve on mal to šťastie narodiť sa do rodiny, ktorá mala spomínaný dom vo vlastníctve. „Niekedy mám dokonca pocit, že ten samotný dom si ma vybral, že ja budem ten človek, ktorý ho zjednotí,“ dodal a pousmial sa.

Výtvarník mal v čase, keď mu zomrel otec, len pätnásť rokov, a preto zostal pozemok na niekoľko rokov opustený. Keďže jeho dedko bol zberateľom starožitností, už vtedy dom pôsobil záhadne a pripomínal múzeum. „Interiér vtedy pôsobil naozaj fantasticky. Žiaľ, rodina si zobrala všetky starožitnosti a mne s bratom zostali iba fotografie, ktoré sa povaľovali kade-tade po vyprázdnenom dome.“

Dom vzbudzuje v miestnych strach

V čase, keď sa Mišík začal starať o dom, sa písali už 90. roky. Vtedy bola stavba ešte odpojená od elektriny aj vody a pustla. Vyhýbali sa jej aj miestni, ktorí mu tvrdili, že sa okolo domu boja aj prechádzať. Jeden známy taxikár mu dokonca prezradil, že stavbu chodia obdivovať ľudia z celého Slovenska, a to práve s domnienkou, že v nej straší.

Umelec však dom nevníma ako strašidelný, ale ako priateľský a liečivý. Napriek tomu si uvedomuje, že ide o budovu s takou dlhou históriou, že ak by naozaj niekde malo strašiť, bolo by to práve tam. „Keď už sú v nejakom dome naakumulovaní duchovia, tak by to bolo najskôr tu, keďže prežil toľko generácií. Múry domu sú medzi jednotlivými izbami také obrovské, že sa tam počas vojny schovávali ľudia,“ dodal výtvarník s tým, že sám sa neraz započúva do rôznych čudných zvukov ozývajúcich sa z hlbín domu.

Niekedy ho počas noci vyplaší aj nečakaný štekot jeho psa. „Keď sa takto z ničoho nič rozšteká, hlavou mi preletia kadejaké myšlienky, ale vždy ich vypustím. Naozaj to tu však niekedy pôsobí ako strašidelný zámok. Hlavne keď uprostred noci spojíme jeho náhodný štekot s hukotom jeleňov z neďalekej obory.“

Rana uprostred noci

Najviac strašidelných príhod, ktoré sa mu v dome stali, datuje do čias, keď stavbu iba začal rekonštruovať. „Počas jednej z nocí, keď som sa rozhodol v dome prespať, ma zo spánku zobudil hrozný rachot. Cez okno mi do izby, ktorú osvecoval len plameň sviečky (v tom čase nebola v dome zavedená elektrina – pozn. red.), vletel kameň. Musel som behať po črepoch.

Zvyšok noci som sa potil od strachu a nevedel som zaspať,“ povedal Mišík s tým, že skôr ako duchom to pripisuje opitej partičke miestnych.

„Počul som smiech odchádzajúcich ľudí. Asi zazreli sviečku, a preto mi dnu hodili kameň. Naozaj ma to však vtedy vydesilo. Na ďalší deň som sa zbalil a odišiel. Podobných príbehov mám veľa.“

Memento života

Ako najneuveriteľnejší zážitok z tohto miesta Mišík opisuje príhodu so sovou, ktorú si dodnes vysvetľuje ako varovanie a znamenie. „Prišiel som do domu, zatvoril dvere a zrazu na mňa vyletela sova tak, akoby ma išla napadnúť. Mávala mi nad hlavou obrovskými krídlami. To bolo šialené, ja som išiel do kolien,“ opísal Mišík zážitok a dodal, že mu trvalo dlho, kým sa zo situácie spamätal.

Zablúdenú sovu napokon chytil do uteráka a vypustil naspäť do sveta. „Dodnes si presne neviem predstaviť, ako sa do domu dostala, ale pravdepodobne cez komín. Vždy keď si na tento moment spomeniem, mám zimomriavky. Bolo to ako memento v mojom živote, ako znamenie hovoriace: Daj si pozor! A veru sa mi, žiaľ, život aj zmenil. Toto naozaj akoby ani nebola náhoda,“ povzdychol si výtvarník a zmenil tému.

História domu

Podľa slov Mišíka ide o vyše 500-ročný renesančný dom, ktorý v minulosti slúžil ako továreň na banský pušný prach a neskôr aj ako banský úrad. „V archívoch som sa dočítal, že slúžil na banské účely, keďže v tejto oblasti sa v minulosti ťažilo. Aj v záhrade dodnes nachádzam nánosy kameňov, pričom ide najskôr o bývalé vývozy z baní,“ dodal s tým, že na starých rytinách domu dokonca našiel pozostatky objektu pripomínajúce nejaký historický banský stroj poháňajúci kolesá.

„V ďalších archívoch sa písalo, že dom slúžil ako banská správa. Neskôr sa stavba začala využívať ako obytný dom a tam už prišli moji predkovia,“ vraví.

Ideálne miesto pre umelca

Výtvarník nám prezradil, že dom spolu so záhradou dokáže byť plnohodnotnou inšpiráciou pre jeho tvorbu. „Nemusím ani opustiť pozemok, aby som dokázal namaľovať architektúru, interiér, krajinu či stromy. Dom naozaj poskytuje tak veľa zákutí a zmien atmosfér v čase, že keď ho jedného dňa dokončím, bude z neho ideálne útočisko. Bude možné vypestovať si v ňom potraviny, vychovávať zvieratá a bude mať vlastný zdroj vody aj elektriny. Proste z neho chcem mať ideálne miesto na tvorbu, kde nájdem všetko bez toho, aby som musel opustiť jeho brány,“ povedal Mišík s tým, že už aj v minulosti sem pozýval mnoho kolegov výtvarníkov, ktorí si miesto zamilovali rovnako ako on.

Napriek tomu, že v dome výtvarník trávi takmer každý predĺžený víkend, stále má na čom pracovať. Jeho rekonštrukciu berie ako celoživotný projekt. „Je to môj druhý domov. Stále verím, že po toľkých rokoch sa mi dom podarí dostať do fázy, keď si ho už budem viac užívať ako tam len chodiť pracovať a strašiť.“