Pokiaľ tam bude Taliban, nemá to nič spoločné s mierom, tvrdí plukovník Jozef Kotas.
Plukovník Jozef Kotas velil na misii v Afganistane 240 vojakom. V rozhovore nám povedal, že afganskí vojaci mali špičkovú výzbroj, no nedalo sa na nich vôbec spoľahnúť. Podľa jeho skúseností boli výrazne nedisciplinovaní.
Odmieta možnosť, že by Taliban dokázal vládnuť umiernene. Vysvetlil nám, ako sa miestni ľudia správajú k ženám a čo robil Taliban s ľuďmi, ktorí pomohli západným vojskám. Plukovník nám navyše porozprával, akú poctu mu prejavili jeho vojaci a o riziku cestovania vrtuľníkmi, na ktoré strieľali militanti.
- Čo vraví plukovník na obsadenie Kandaháru, v ktorom pôsobil.
- Prečo nedôveroval afganským vojakom.
- Ako sa Taliban mstí ľuďom, ktorí pomáhali západným vojskám.
- Či nevyšla smrť slovenských vojakov nazmar.
- Čo považuje za najväčší úspech misie v Afganistane, na ktorej bol veliteľom.
V Kandaháre ste pôsobili ako veliteľ slovenského kontingentu. Ako sa pozeráte na nedávne obsadenie mesta Talibanom?
Kandahár bol od začiatku dosť problematický.
V čom bol problematický?
Bola to posledná bašta Talibanu. Tak sme tomu hovorili. Mesto bolo zdemolované.
Očakávali ste alebo ešte očakávate od Afgancov nejaký odpor?
Verím, že tam ešte určitý odpor bude. Ale bude to jalový odpor. Neočakávam vôbec nič intenzívne, čo by zvrátilo situáciu. Afganskí vojaci boli od začiatku veľmi nespoľahliví. Keď som mal medzi vojakmi prejavy a za chrbtom mi stáli Afganci, môžem vám zodpovedne povedať, že som sa necítil komfortne.
Tomu sa hovorí green on blue incident, keď koaliční partneri napadnú vlastných ľudí (plukovník Kotas odkazuje na útoky afganských jednotiek na sily koaličných vojsk – pozn. red.). A takých incidentov bolo viac. V istom období dokonca Američania zastavili výcvik afganských jednotiek, pretože tých útokov začalo pribúdať. Nemohli si dovoliť, aby ich Afganci postrieľali.
Boli tam naozaj strašné incidenty plné násilia, ženy poliate kyselinou a iné svinstvá. Keď som bol v Kandaháre, videl som ženy spoločne s deťmi asi dvakrát. Tam neexistovalo, že by sa ženy promenádovali.
Mali teda vôbec motiváciu bojovať proti Talibanu?
Takto vám to poviem. Oni doobeda pôsobili v rámci koaličných vojsk a poobede pracovali pre Taliban. Vôbec sa na nich nedalo spoľahnúť.
A ako zvládali výcvik?
Uvediem príklad. Na základni sme mali s nimi streľbu. Holandský veliteľ základne si pri pohľade na nich vzdychol a povedal: „Toto je strašné.“ Ich vonkajšia disciplína bola mizerná. Počas výcviku sa otáčali na ľudí so zbraňami. To je úplne základné pravidlo, že vojak sa nesmie so zbraňou otáčať. Nemali žiadne návyky. Boli to krajne nespoľahliví vojaci.
Ale prostriedky na obranu mali, nie?
To, čo im tam Američania zakúpili a nechali, bola špičková výzbroj. Určite mali s čím bojovať. Od prepravných áut po guľometné vozidlá, z ktorých som si aj ja zastrieľal. (smiech) S ich disciplínou to však bolo zbytočné.
Nemáte pocit, že vaše pôsobenie v Afganistane bolo týmto bleskovým obsadením Afganistanu znehodnotené?
Nechcem to takto veľmi hodnotiť, aby som nevyznel ako veľký pesimista. Osobne ma však mrzí, ako to dopadlo.
Nevyšla tak smrť Daniela Kavuliaka, Edmunda Makovníka či Patrika Fraštiaka nazmar?
Každá smrť je nazmar. Ale nevnímam to v tomto kontexte, pretože tam boli za iných okolností a na iný účel. Ich smrť však, samozrejme, nič nevyriešila. Bol to čistý blue green incident.
Keď ich doviezli na letisko, bol som tam s ich rodinami. Aj teraz mi ešte z toho hrdlo zviera. Nebola to žiadna sranda. Keď som videl tie rodiny, bolo to silné.
Keď som spočiatku sadal do vrtuľníka, nebol som úplne nadšený. Ale dalo sa na to zvyknúť. Taká bola jednoducho situácia.
Taliban vyhlasuje, že chce moc v krajine prebrať mierovou cestou. Čo na to poviete?
Nie, to rozhodne nie je pravda. Pokiaľ tam bude Taliban, nemá to nič spoločné s mierom. Neverím tomu. Kedysi v Afganistane vyhlásili, že s teroristami sa nevyjednáva. A predsa! Vidíte, ako rýchlo zmenili názor. Teraz už komunikujú a dohadujú odovzdanie moci. Mám pocit, ako keby ich krajina pristúpila na to, že s Talibanom budú fungovať.
Ako vnímate názory niektorých ľudí, ktorí tvrdia, že súčasný Taliban je umiernenejší?
Podľa mňa určite nie je umiernenejší ani ľudskejší. Taliban bude stále len Talibanom. Takým ako predtým. Je to radikálne hnutie. Neverím v ich zmenu.
Čo podľa vás čaká v Afganistane pod vedením Talibanu ženy a deti?
No veď práve to je to, čo bude so ženami? Už keď som bol tam, videl som, ako boli ženy do slova a do písmena terorizované. Keď som prišiel na Slovensko, tak som zo srandy hovoril našim dievčatám, že by som ich tam poslal na stáže, aby si vážili to, čo majú doma.
Boli tam naozaj strašné incidenty plné násilia, ženy poliate kyselinou a iné svinstvá. Keď som bol v Kandaháre, videl som ženy spoločne s deťmi asi dvakrát. Tam neexistovalo, že by sa ženy promenádovali. A čo bude po príchode Talibanu? Čo sa týka práv žien, vidím to veľmi pesimisticky, ešte horšie než doposiaľ.
Keď sa vrátime k vášmu pôsobeniu v Kandaháre, čo považujete za svoj najväčší úspech na tejto misii?
To, že koľko vojakov som tam odviedol, toľko som aj priviedol naspäť.
Koľkým vojakom ste velili?
240.
Čiže neboli žiadne straty?
Nie. Toto je pre mňa ako pre veliteľa najväčší úspech. A od vojakov sa mi dostalo veľkej cti.
V Tatrách, keď sme sa náhodne stretli, vraveli mi, že som k nim pristupoval ako normálny človek. Bol som prísny veliteľ, ale aj tak ma takto poctili.
Prejavilo vám poctu aj vedenie?
Áno, aj zahraniční generáli. Jeden holandský generál, ktorý bol potom náčelníkom generálneho štábu, mi pri lúčení podal ruku a povedal: „Jozef, i will miss you.“ (Budeš mi chýbať – pozn. red.)
Ako vyzeral váš bežný pracovný deň veliteľa?
Začínal som brífingom u veliteľa základne. Vojakov som mal rozmiestnených na rôznych miestach. Potom som išiel vrtuľníkom buď do Deh Rawoodu, alebo Mazár-e Šarífu. Tiež som to nemal jednoduché. Podľa toho, kam som letel, som si so sebou vzal počet nábojov. Lebo munícia, to je to najťažšie, čo na sebe máte.
A zodpovedne vám môžem povedať, že keď som si dal na seba nepriestrelnú vestu, tak som bol okamžite spotený. Tam bývalo aj 50 °C. Keby sme tam nemali v korimekoch (ubytovacie kontajnery – pozn. red.) klimatizácie, tak to neprežijeme. Ale zásadou číslo jeden bolo učiť sa od domácich. Tí mali hlinené domy, ktoré boli klimatizáciou samy osebe.
Cestovali ste výhradne vrtuľníkom či aj pozemne?
Pozemne nie. Tam je tá infraštruktúra taká zlá, že to, čo som ja absolvoval na vrtuľníku za 30 až 45 minút, by som autom zvládol za polovicu dňa. Vrtuľník bol najlepšia voľba. Keď sa to tak zoberie, v podstate tam ani neboli cesty.
Mal Taliban prostriedky na to, aby vám zostrelil vrtuľník?
Raz ráno na brífingu veliteľa základne jeden dánsky vojak hlásil, že Taliban strieľal po vrtuľníku aj lietadle, ale nedošlo k žiadnemu zásahu. Čiže strieľali po nás, ale zväčša bez úspechu. Keď som spočiatku sadal do vrtuľníka, nebol som úplne nadšený. Ale dalo sa na to zvyknúť. Taká bola jednoducho situácia.
Kto spolupracoval s ISAF-om, tak ich chytili a čakala ich krutá pomsta. Obávam sa, že to bude mať ten ruský scenár. Keď sa Rusi stiahli z Afganistanu a nastúpil Taliban.
Zvykli ste si aj na raketové útoky?
Zažili sme ich okolo 60. Mali sme predpisy na to, čo robiť. Keď vás raketový útok zastihol na základni, bolo treba zaľahnúť a utiecť do bunkra. Tie boli vybudované prakticky všade. Najhoršie však bolo ľahnúť si do toho prachu na zemi.
Ešte keď vkĺznete do bunkra, tam je to ako-tak kultúrne. Ale keď ste vonku, Kandahár, to je jeden veľký prach. Keď som sa vrátil na Slovensko, boli sme na lekárskej prehliadke. A doktor mi hovorí, že mám zanesené pľúca. Odpovedal som mu, že som sa za ten čas nadýchal viac prachu než za celý život. Toho prachu bolo toľko, že keď sme išli večer naspäť, mali sme špeciálne svetielka, aby nás ostreľovači vedeli identifikovať. V Deh Rawoode však takýto prach záhadne nebol.
To ste im museli asi závidieť.
Áno, aj sme im závideli. (smiech) Dá sa povedať, že oproti Kandaháru tam bol čistý vzduch.
Stihli ste s niekým miestnym nadviazať priateľstvo alebo na to nebol čas?
Nedá sa povedať, že by sme si vytvorili super vzťahy, ale kontakt tam bol. Niekedy v lete, keď oslavovali Nový rok, sme boli na návšteve u miestnych v jednom dome. Pozvali nás k sebe na pohostenie. Tam sme sa s niektorými skamarátili, ale nie v zmysle, že by sme udržiavali dlhodobé priateľstvo.
Ako to prebiehalo?
Jedlo bolo chutné, ale tá hygiena, to bolo niečo strašné. Našťastie sme boli zaočkovaní, tak sme na to kašlali a jedli sme. (smiech) Nemohli sme to odmietnuť. A podľa ich zvykov sme mali jesť pravou rukou. Museli sme sa prispôsobiť.
Na oslave si ma obľúbil jeden muž, ktorý vyzeral úplne hrozivo. Hovoril som si, že kebyže ho stretnem na ulici, tak hodím peňaženku a utekám preč. Dojedol som kuracie stehno, dal mi druhé – a taký som bol najedený, že som sa potom do tej nepriestrelnej vesty nevedel dostať. (smiech) Boli k nám veľmi vľúdni a štedrí.
Ako na vojakov nazerali miestni ľudia vo všeobecnosti?
Možno by som povedal, že skôr aj negatívne. Keď sme chodili na trh, tie pohľady boli ako keby nedôverčivé. Aspoň to tak na mňa pôsobilo.
Viete o ľuďoch, ktorí v Afganistane zostali a teraz im za pomoc západným armádam hrozí trest smrti?
Konkrétnych ľudí nepoznám, ale poviem vám, že talibanci sa vždy dosť mstili. Dozvedeli sme sa o incidentoch, keď v takýchto prípadoch zastavili auto a vyvraždili celú rodinu. Bolo to dokonca blízko od miesta, kde som pôsobil – v Deh Rawoode. A robili rôzne iné svinstvá. Kto spolupracoval s ISAF-om (misia Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl – pozn. red.), tak ich chytili a čakala ich krutá pomsta. Obávam sa, že to bude mať ten ruský scenár – keď sa Rusi stiahli z Afganistanu a nastúpil Taliban.
