Plukovník Kotas: Afganskí vojaci boli doobeda s nami, poobede pracovali pre Taliban (Rozhovor)

Plukovník Jozef Kotas velil na misii v Afganistane 240 vojakom. V rozhovore nám povedal, že afganskí vojaci mali špičkovú výzbroj, no nedalo sa na nich vôbec spoľahnúť. Podľa jeho skúseností boli výrazne nedisciplinovaní.

Odmieta možnosť, že by Taliban dokázal vládnuť umiernene. Vysvetlil nám, ako sa miestni ľudia správajú k ženám a čo robil Taliban s ľuďmi, ktorí pomohli západným vojskám. Plukovník nám navyše porozprával, akú poctu mu prejavili jeho vojaci a o riziku cestovania vrtuľníkmi, na ktoré strieľali militanti.

V Kandaháre ste pôsobili ako veliteľ slovenského kontingentu. Ako sa pozeráte na nedávne obsadenie mesta Talibanom?

Kandahár bol od začiatku dosť problematický.

V čom bol problematický?

Bola to posledná bašta Talibanu. Tak sme  tomu hovorili. Mesto bolo zdemolované.

Očakávali ste alebo ešte očakávate od Afgancov nejaký odpor?

Verím, že tam ešte určitý odpor bude. Ale bude to jalový odpor. Neočakávam vôbec nič intenzívne, čo by zvrátilo situáciu. Afganskí vojaci boli od začiatku veľmi nespoľahliví. Keď som mal medzi vojakmi prejavy a za chrbtom mi stáli Afganci, môžem vám zodpovedne povedať, že som sa necítil komfortne. 

Tomu sa hovorí green on blue incident, keď koaliční partneri napadnú vlastných ľudí (plukovník Kotas odkazuje na útoky afganských jednotiek na sily koaličných vojsk – pozn. red.). A takých incidentov bolo viac. V istom období dokonca Američania zastavili výcvik afganských jednotiek, pretože tých útokov začalo pribúdať. Nemohli si dovoliť, aby ich Afganci postrieľali.

Boli tam naozaj strašné incidenty plné násilia, ženy poliate kyselinou a iné svinstvá. Keď som bol v Kandaháre, videl som ženy spoločne s deťmi asi dvakrát. Tam neexistovalo, že by sa ženy promenádovali.

Mali teda vôbec motiváciu bojovať proti Talibanu?

Takto vám to poviem. Oni doobeda pôsobili v rámci koaličných vojsk a poobede pracovali pre Taliban. Vôbec sa na nich nedalo spoľahnúť.

A ako zvládali výcvik?

Uvediem príklad. Na základni sme mali s nimi streľbu. Holandský veliteľ základne si pri pohľade na nich vzdychol a povedal: „Toto je strašné.“ Ich vonkajšia disciplína bola mizerná. Počas výcviku sa otáčali na ľudí so zbraňami. To je úplne základné pravidlo, že vojak sa nesmie so zbraňou otáčať. Nemali žiadne návyky. Boli to krajne nespoľahliví vojaci.

Ale prostriedky na obranu mali, nie?

To, čo im tam Američania zakúpili a nechali, bola špičková výzbroj. Určite mali s čím bojovať. Od prepravných áut po guľometné vozidlá, z ktorých som si aj ja zastrieľal. (smiech) S ich disciplínou to však bolo zbytočné.

Nemáte pocit, že vaše pôsobenie v Afganistane bolo týmto bleskovým obsadením Afganistanu znehodnotené?

Nechcem to takto veľmi hodnotiť, aby som nevyznel ako veľký pesimista. Osobne ma však mrzí, ako to dopadlo.

Nevyšla tak smrť Daniela Kavuliaka, Edmunda Makovníka či Patrika Fraštiaka nazmar?

Každá smrť je nazmar. Ale nevnímam to v tomto kontexte, pretože tam boli za iných okolností a na iný účel. Ich smrť však, samozrejme, nič nevyriešila. Bol to čistý blue green incident.

Keď ich doviezli na letisko, bol som tam s ich rodinami. Aj teraz mi ešte z toho hrdlo zviera. Nebola to žiadna sranda. Keď som videl tie rodiny, bolo to silné.

Keď som spočiatku sadal do vrtuľníka, nebol som úplne nadšený. Ale dalo sa na to zvyknúť. Taká bola jednoducho situácia.

 Taliban vyhlasuje, že chce moc v krajine prebrať mierovou cestou. Čo na to poviete?

Nie, to rozhodne nie je pravda. Pokiaľ tam bude Taliban, nemá to nič spoločné s mierom. Neverím tomu. Kedysi v Afganistane vyhlásili, že s teroristami sa nevyjednáva. A predsa! Vidíte, ako rýchlo zmenili názor. Teraz už komunikujú a dohadujú odovzdanie moci. Mám pocit, ako keby ich krajina pristúpila na to, že s Talibanom budú fungovať.