Monika Beňová: Keď zlyhajú jednotlivci, nech ich bolo aj päťdesiat, stále nemôžeme hovoriť o zlyhaní systému (Rozhovor)

Áno, ale úlohu si mala splniť v prvom rade koalícia. Tá do celej témy vniesla oveľa väčší zmätok, ako sa teraz prisudzuje opozícii. Hneď v úvode, keď bývalý predseda vlády povedal, že Astrazeneca je podivná vakcína. Potom sme boli svedkami dvojmesačného súboja o Sputnik, ktorý si tu nedal takmer nikto pichnúť. Zdá sa mi strašne nefér, že teraz ukazujeme prstom na opozíciu. Prstom treba ukazovať na expremiéra a súčasného ministra financií. Žiaľ, opäť sme pri ňom. Mrzí ma to, rada by som hovorila o niekom inom. Igor Matovič do toho vniesol oveľa väčší zmätok ako opozícia.

Pán Matovič už nie je premiérom, pán Heger komunikuje jednoznačnejšie. 

Igor Matovič už nie je premiérom, ale stále sa k ministerstvu zdravotníctva vyjadruje. Aj keď som v Bruseli alebo v Štrasburgu, tieto vyjadrenia čítam každý deň.

Dnes je veľkou témou interrupčný zákon Anny Záborskej. Váš postoj je dlhodobo známy, ste proti sprísňovaniu, otázkou skôr je, ako k tejto téme pristupovať v kontexte dnešných dní, keď máme zákon v druhom čítaní. Existuje riešenie z dlhodobejšieho hľadiska v európskom kontexte? 

My do toho nemáme ako zasiahnuť, hovorím to veľmi úprimne. Môžeme prijímať rezolúcie, ktoré nemajú ani odporúčací charakter. Do kultúrno-etických otázok, kam patrí aj oblasť umelého prerušenia tehotenstva, nemôžeme zasahovať. Aj keď pre mňa je to skôr otázka z oblasti zdravotníctva, ktorá by sa mala posudzovať striktne z pohľadu odborníkov zdravotníctva, nie z pohľadu náboženstva. Z pohľadu EÚ možno ešte zdvihneme prst a povieme: „Toto nie“, ale reálny presah do prípadného prijatia zákona to mať nebude. Videli sme to v Poľsku, kde ubehol rok od zavedenia veľmi striktného interrupčného zákona. Ale myslím si, že naša spoločnosť nie je ako poľská.

Čo s tým?

Aj svojim sledovateľom na sociálnych sieťach som radila, aby písali svojim poslancom. Keď ideme rokovať o kultúrno-etických veciach, ultraklerikálna časť spoločnosti zavalí a zaspamuje schránky poslancov, zatiaľ čo progresívna časť spoločnosti chce slušnosťou a kaviarenským spôsobom odsúdiť to, čo sa deje. Lenže tak to dnes nefunguje. Muži a ženy, ktorí s tým nesúhlasia, by mali písať svojim poslancom, zaspamovať ich mailami a presviedčať ich o tom, že žena v 21. storočí má mať právo naďalej sa rozhodovať tak, ako sa rozhodovala. 

Je teda riešenie dobýjať sa poslancom? Aj pani Záborskej?

Pani Záborskej sa budú dobýjať zbytočne. Národná rada má 150 poslankýň a poslancov, cez prvé čítanie to prešlo tesne. Ešte stále je reálna možnosť, že cez druhé čítanie to prejsť nemusí. 

Potom zostáva už len dúfať, že to pani prezidentka nepodpíše. 

Je to komplikované, pani prezidentka bude, podobne ako pri Istanbulskom dohovore, zvažovať, že to väčšinovo v Národnej rade prešlo. Bude pre ňu ťažké nepodpísať to. Ak by to nepodpísala, zatlieskala by som jej. Vytvorila by priestor na ďalšiu diskusiu s poslancami, ktorí nie sú úplne rozhodnutí, ako napríklad pani poslankyňa Tabák. Zároveň potom musí zákon získať dvojtretinovú podporu, to je už iná platforma. Ja stále verím, že to do druhého čítania neprejde, ale je desivé, že sa musíme spoliehať na jednu osobu v štáte a v priestoroch Národnej rady absentuje súdnosť. 

Pani Záborská si asi pokoj nedá. Čo bude ďalej?

Netreba si myslieť, že toto je jej posledná aktivita, je to typická salámová metóda. Môžu prísť ďalšie návrhy, ktoré budú ešte horšie a desivejšie. Čím bude bližšie k voľbám, tým viac sa bude snažiť ultraklerikálna časť prichádzať s oveľa horšími návrhmi a ja rozmýšľam, kde to môže nastať. Opozícia tieto návrhy ignoruje a venuje sa iným veciam. Chýba tu silné jadro naprieč politickými stranami v Národnej rade, kde by sa poslankyne a poslanci veľmi jasne proti tomu postavili. 

Ani Smer nie je v tejto téme jednoznačný. Niektorí poslanci dokonca hlasovali za, Robert Fico často hovorí, že máme horšie problémy a nie je to téma. 

Spolieham sa na to, že kolegyne a kolegovia budú v druhom čítaní hlasovať inak. 

Rozpráva sa v Európskom parlamente o Slovensku? Aké témy možno kolegovia vnímajú?

V Európskom parlamente Slovensko až tak nerezonuje. Rezonujú najmä Poľsko a Maďarsko. Dá sa povedať, že už roky. 

Je teda dobré, keď nerezonuje? 

Vždy som bola zástancom toho, aby sme si problémy riešili doma, nikdy sa mi nepáčilo, keď sa vynášali naše vnútorné šarvátky a problémy na pôdu EP. V mnohých týchto témach sa môže EP angažovať iba deklaratórne, ale nemôže urobiť žiadne reálne opatrenie. Najviac za mnou chodili po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Vtedy to bola téma. Bolo pre mňa zvláštne, že oveľa viac vnímali vraždu maltskej novinárky. Neviem prečo, plus-mínus to bolo rovnaké, ale stará Európa pravdepodobne prikladala väčšiu váhu tomu, čo sa udialo v starej časti Európy. Malta pritom pristupovala do EÚ v rovnakom čase ako SR. Okrem výboru LIBE, kde diskusie boli, sa o Slovensku vôbec nehovorí. 

Nedávno bola na Slovensku monitorovacia skupina z Bruselu, jej šéfku Robert Fico vyprevadil slovami, aby si dala jointa a neotravovala vzduch na Slovensku.

Určite to tak nemal povedať, rodičia ma učili, že nemám klesnúť na úroveň iných ľudí a mám sa snažiť vždy ostatných motivovať, aby rástli. Problém bol v tom, že pri takýchto misiách bolo súčasťou programu aj stretnutie s opozičným lídrom, vždy sme na to kládli dôraz, dbali sme na to. Stali sa dve veci: okrem Vladimíra Bilčíka nevytvorili priestor nikomu, druhá vec bola, že Sophie (holandská europoslankyňa Sophie in ’t Veldová – pozn. red.) nedokázala potlačiť svoju nenávisť voči Ficovi, ktorú v sebe dlhodobo má. Zabudla na to, že nereprezentuje seba, ale EP. 

Ten dôvod bol teda osobný? 

Myslím si, že áno.

Poznáte závery tejto pracovnej skupiny? Čo sa dozvedela?

Stretli sa s ministrom vnútra, predsedníčkou výboru pre európske záležitosti, predsedom vlády, policajným prezidentom... Výsledkom bude správa z výjazdového stretnutia, v rámci ktorej sa naformuluje pozícia, ako to vyzerá s dodržiavaním právneho štátu na Slovensku. 

Ako? 

Z môjho pohľadu to nevyzerá dobre, ale z pohľadu pani Veldovej áno, pretože je tu konečne vláda, v ktorej nie je Robert Fico. 

Čo by sa komisia dozvedela, keby si pána Fica vypočula? Listy píše do Bruselu podľa svojich slov často. 

Minimálne by sa dozvedela, že sa tu uplatňujú veci, ktoré nie sú bežné v členských štátoch EÚ. Budem hovoriť veľmi konkrétne. To, že existuje súťaživosť a nezrovnalosti v rámci polície, to je realita vo viacerých krajinách členských štátov. Boli sme toho svedkami, keď prišlo k otrasným atentátom vo Francúzsku. Vyšlo na povrch, že jednotlivé zložky si neodovzdávali informácie, a tak sa stalo, že ľudia, ktorí boli monitorovaní ako adepti na takúto činnosť, mohli spraviť to, čo spravili. Ale nikto potom neposlal francúzsku NAKA, aby ráno zaklopala na dvere a odviedla policajného prezidenta do vyšetrovacej väzby. Nechcem tieto prípady porovnávať, len hovorím o spôsobe. 

Rozumiem, slovenské prípady a podozrenia sú špecifické. 

Alebo aj v iných krajinách EÚ sa dialo to, že boli odpočúvaní politici. Ale nikto neprišiel ráno o piatej búchať na dvere riaditeľovi informačnej služby, aby ho odviedol na výsluch. Spôsoby, ktorými sa to u nás deje, nie sú v poriadku. Nehovorím to len ja, Robert Fico alebo ktokoľvek, ale aj správa výboru pre dodržiavanie ľudských práv Rady Európy. Opakovane na to Slovensko upozornila. Dĺžka kolúznej väzby nie je v poriadku. Ja rešpektujem, že sa ako politik nemám čo vyjadrovať k prípadom, ktoré podliehajú OČTK, je to ich parketa. Ale dá sa to robiť tak, že si niekoho predvolám na výsluch, a keď mám dôvodné podozrenia, požiadam o väzbu. Ďalšia vec je smrť Milana Lučanského, ktorá nebola nikdy jasne vysvetlená. 

Prebieha vyšetrovanie. 

Ale nie je úplne normálne, že dva týždne predtým, ako sa obesí alebo spácha samovraždu, má ťažké poranenia, s ktorými musí ísť do nemocnice, a tají sa to. Ani to nie je v poriadku, bol to bývalý policajný prezident. Skôr ako vznikli príbehy, mal si niekto sadnúť na tlačovú konferenciu a vysvetliť to. Dejú sa tu veci, ktoré nie sú v poriadku.

Mária Kolíková na to reagovala slovami, že pred médiá predstúpila, keď mala informácie od zainteresovaných strán, teda od Zboru väzenskej a justičnej stráže, ale aj od lekárov. 

Pani Kolíková vždy zareaguje takto: Ja rozumiem, čo hovoríte, ale… Ale ona je ministerka spravodlivosti. Ak rozumie, čo iní hovoria, má konať. Jej konanie príde vždy tak oneskorene a je také vágne, že potom, samozrejme, vzniká podozrenie, že to nebolo primerané. 

Vyjadril sa aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, práve jeho úrad dozoruje spomínané vyšetrovanie prípadu. 

Maroša Žilinku nepoznám, ale povedzte mi, čo sme za krajinu, že NR SR zvolí generálneho prokurátora, ktorý ešte nie je ani dlho vo funkcii a už ho začíname kritizovať za jeho rozhodnutia. Takto nemôže fungovať systém v štáte. To, že sa novinárom alebo politikom nepáči rozhodnutie GP, je ich vec. Ale následné útoky sú absolútne neadekvátne. 

Ak narážate na aktuálne zrušené obvinenia, novinári kritizovali formu, akou ich vysvetľoval. 

Neospravedlňujme to. Neexistuje nič, čo dáva priestor na to, aby sme kritizovali generálneho prokurátora, ktorý bol nedávno zvolený, za to, že spravil rozhodnutia. A hneď mu ideme brať právomoci. Je to neprípustné. 

Kritika od novinárov neprišla po rozhodnutí, ale po tlačovej konferencii generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Nepustil na ňu troch novinárov, ktorí kauzy pána Haščáka a pána Pčolinského najintenzívnejšie sledujú. Mohli klásť najnepríjemnejšie vecné otázky. 

Bolo to jeho rozhodnutie, ktoré odôvodnil. 

A keď toto odôvodnenie nebolo presvedčivé, dočkal sa kritiky. 

Článkov, ktoré potom vychádzali, bolo kvantum, boli dehonestujúce a neboli fér. Boli na každodennej báze, boli plné hnevu a začali ho spochybňovať. Mne sa to nepáči, nie je dôvod na to, aby sme spochybňovali generálneho prokurátora. Mne sa takisto nepáči vystupovanie šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry (Daniela Lipšica – pozn. red.), ale nepíšem preto články o tom, že si myslí, že všetci sme kolobežky, len on je lietadlo. 

Sledujete vojnu v polícii?

Neviem, či je to vojna, tým som sa nezaoberala. Ale áno, vidím, že sa tu deje niečo, čo nie je dobré pre spoločnosť

Máte aj svoju stranu, za ktorou stojíte? Zakomponované sú SIS, NAKA, inšpekcia, prokuratúry a ďalší.

Nemám. Snažím sa byť pozorovateľom. Svoju stranu nemám, lebo si myslím, že nemám dostatok informácií na to, aby som vedela byť objektívna. Je to taká citlivá oblasť, že mi nepríde primerané vyjadriť sa k tomu subjektívne v mojom postavení. Neprináleží mi viesť subjektívne vojny len preto, že si ja niečo myslím. 

Nezlyhal systém? Obvinených je už celkom veľa nominantov Smeru, najnovšie už aj exminister financií Peter Kažimír. Robert Fico hovorí o individuálnych zlyhaniach. Na druhej strane je 26 spolupracujúcich obvinených, ktorí rozprávajú, ako tu korumpovali OČTK aj politikov alebo si u nich niečo politici objednali. A toto sa údajne dialo za osem rokov vlád Smeru.

Skoro všetci, ktorí boli obvinení, sú už spolupracujúci obvinení. Asi je to ľahšia cesta.

Asi sa im zdá výhodnejšie priznať sa, Tibor Gašpar a ďalší nominanti Smeru sa zatiaľ nepriznali. 

Nebudem na to odpovedať, myslím si, že by sme sa k tomu nemali vyjadrovať. 

Pôvodná otázka bola, či nezlyhal systém. 

Neviem to posúdiť. Keď zlyhajú jednotlivci, nech ich bolo aj päťdesiat, stále nemôžeme hovoriť o zlyhaní systému. Keď tvrdíme, že systém tvoria vrcholové osoby, dnes vidíme, že už obvinili aj policajného prezidenta Petra Kovaříka. Budeme sa aj v tomto prípade tváriť, že zlyháva systém? Som veľmi opatrná vo vyjadreniach o zlyhávaní systému, dobre sa to počúva, rýchlo sa to uchytí v spoločnosti. Ale nie je nič horšie, ako keď spoločnosť nadobudne presvedčenie, že zlyhal systém. Hovorme o tom, že pochybili jednotlivci, a ak sa nájdu dôkazy, odsúďme ich. 

Dnes sme vo fáze, že niekto určite klame. Ako to zistiť? 

To takisto neviem. Počula som, že najnovší hit sú detektory lži. Tieto výzvy na detektory sa vracajú na Slovensko v periodicitách. 

Asi teda rozhodnú súdy.

Nemám na to vzdelanie, ale máme nezávislé súdnictvo. Niekomu sa nepáčia rozhodnutia jedného sudcu, inému druhého sudcu. Aj v tomto by som bola veľmi opatrná. Je to môj apel nielen na politikov, ale aj na médiá. Nerobme z niektorých sudcov tých zlých a opačne. Nechajme súdnictvo nezávislé, nech robí rozhodnutia. Potom môžeme povedať, čo sa nám nepáči, ale rešpektujeme ho. 

Niektoré veci sa však na súd nedostanú aj pre intervenciu generálneho prokurátora. V prípade exriaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského už písali obžalobu, keď ho oslobodili.

Aj vy, aj ja máme túto informáciu len z médií. Obaja si myslíme, že sa chystala obžaloba. 

Tvrdí to prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Peter Kysel.

Možno to povedal, ale vôbec ju nechystal. Stále tvrdím, že máme inštitúcie, ktoré fungujú. Ešte predtým, ako generálny prokurátor použil paragraf 363 na Pčolinského, sa všetci tvárili, že je najúžasnejší.

To nie je pravda, upozorňovali sme na spôsob vysvetľovania kauzy únosu Vietnamca a podobne. 

Dobre. Teraz tu máme rozhodnutie, na základe ktorého ho začíname kritizovať, to je v spoločnosti nebezpečné. Rovnako ako tvrdiť, že niektorý sudca je dobrý alebo zlý. Takisto ako je nebezpečné kritizovať autority OČTK. Nechajme všetky prípady vyšetriť. Nie je dobré, že sa o veľa veciach píše dopredu, skôr ako sa vyšetria. Vytvára sa tým atmosféra toho, čo je dobré a čo zlé. Nech spolupracujúci obvinení povedia, čo vedia, nech vyšetrovatelia nájdu na to dôkazy, prokurátor nech spíše obžalobu a súd nech rozhodne. Keď bude tento proces uzavretý, potom si ako novinár sadnite a napíšte: Stalo sa toto… Neustálym vstupovaním do živých prípadov sa deje to, že sudcovia sa namietajú, pretože sa necítia na to, aby rozhodovali. Aj obžalovaní môžu spochybňovať sudcov, lebo boli spomenutí v článkoch. Nie je to dobrá cesta. 

Sudca, ktorý podľahne takému tlaku, by nemal byť sudcom. 

Ale taká je atmosféra v spoločnosti. Keď dnes sudca urobí nepopulárne rozhodnutie, prečíta si o sebe hrozné veci. Nemalo by to tak byť, súdy rešpektujme bez toho, či sa nám ich rozhodnutia páčia alebo nie. Veľa sa písalo o tom, ako sa poznám s Marianom Kočnerom. Áno, poznám sa s ním, ale v živote som nespochybnila rozhodnutie súdu. 

Aj to som sa chcel opýtať. 

Nepochybovala som o tom.

V rozhovore pre denník SME ste povedali, že by ste dali ruku do ohňa za Roberta Kaliňáka.

Nie, to bol nadpis. Hlúpym spôsobom bol potom viackrát použitý. Pani Hanzelová sa ma spýtala, či by som dala ruku do ohňa za to, že si Robert Kaliňák nepamätá, či sa niekde v nejakej pivnici (Radošina – pozn. red.) s niekým stretol. Ja som jej na to povedala, že dám ruku do ohňa za to, že keď pán Kaliňák povedal, že si to nepamätá, tak si to nepamätá. Bola to moja odpoveď na presne túto otázku.

A dali by ste ruku do ohňa za vedenie Smeru, ak ide o spomínané individuálne zlyhania, o ktorých sme sa už bavili? 

Nemôžem dať ruku do ohňa za konkrétne rozhodnutia za nikoho, iba za seba. Tak to v živote chodí. Presne tak, ako ktokoľvek iný by nemohol dať ruku do ohňa za niekoho, s kým spolupracoval alebo spolupracuje. Rada uvádzam ako príklad TV Markíza. Tí, ktorí pracovali v televízii za Pavla Ruska, nemôžu za to, aký bol jeho život. 

Dnes máme na stole konkrétne podozrenia na základe konkrétnych výpovedí, aj Robert Kaliňák bol vypovedať na NAKA. 

Neviem, v čom bol vypovedať, ja som bola vypovedať preto, že poslanec ĽSNS Miroslav Suja dal na mňa trestné oznámenie, keď som zagratulovala sudkyni Ružene Sabovej. Odfotila som sa s kyticou na Facebooku s opisom, že gratulujem pani Sabovej, že konečne niekto odsúdil Kotlebu. Ako môžem povedať, že si myslím, že niečo urobil, len na základe toho, že si ho zavolali na NAKA? Je veľmi lákavé povedať to na niekoho, ale všetci musíme byť zdržanlivejší. Rozprávala som sa aj s vyšetrovateľkou, ktorá mi povedala, že podobných podnetov ako na mňa majú tisíc. 

Smeru sa momentálne v preferenciách dosť darí. 

Opatrne. Hovorme tomu, že sa nám opatrne začína dariť.

Takto to voláte? 

Vždy treba k všetkému pristupovať s pokorou, k poklesom aj nárastom. Pokora nás drží pri zemi a brzdí nás. 

Angažujete sa vnútri strany?

Som členka strany, bola som líderka kandidátky do EP. 

Pripisujete tento opatrný úspech v prieskumoch aj sebe?

Nikdy by som si nedovolila tvrdiť to, ani v lepších časoch, ani teraz.

Mal by byť Robert Fico premiérom, ak sa mu podarí vyhrať voľby?

Keď niekto vyhrá voľby a podarí sa mu zostaviť vládu, predseda tejto strany bude predsedom vlády. Nevšimla som si, že by Igor Matovič posunul do premiérskeho kresla Máriu Šofranko. 

S kým by Smer vládol? Zdá sa, že vám ostali už len extrémisti.

Napriek tomu, že bývalé kolegyne a bývalí kolegovia sa tvária veľmi indiferentne, napriek tomu by bol naším najprirodzenejším partnerom Hlas-SD. Myslím si, že to vedia tak isto dobre. Ale rešpektujem ich detinskosť v tejto téme. Videli by sme, kto ďalší by bol v parlamente. Dnes je veľmi ťažké odhadnúť, aký by bol volebný zisk. Aj keď sme vytvorili vládu s Mostom a SNS, kto by bol vtedy povedal, že Robertovi Ficovi sa podarí dostať do jednej vlády Slovenskú národnú stranu a Most-Híd? Nikto nemohol veriť tomu, že tieto dve strany niekedy zasadnú v jednej vláde. Stalo sa to. 

Andreja Danka a Bélu Bugára nazval v tomto kontexte Richard Sulík zradcami. 

Pán Sulík je zradcom Európskej únie a napriek tomu je ministrom. Zachoval sa chrapúnsky a rozhodol sa, že nebudeme tí, ktorí sa budú zúčastňovať na európskych procesoch, ktoré nám nevyhovujú. Je to pre mňa falošné európanstvo, keď sa chceme zúčastňovať len na procesoch, ktoré nám prinášajú benefity. 

Rezonovalo to niekedy v parlamente alebo je to váš pocit? 

Nepamätám si to, je to už dávno. 

Nebolo by vám lepšie v Hlase ako v Smere? 

Nebolo. Hlas je Smer, aj keď si myslí, že nie je. Dúfali, že keď vymenia kabát, zmení sa obsah, ale takto to nefunguje. Myslím si, že urobili veľkú chybu, a spôsob, akým to urobili, nepovažujem za férový. Vôbec nevidím zásadné rozdiely v tom, o čom hovoríme my a oni. My to hovoríme razantnejšie, oni jemnejšie, ale obsah je rovnaký. Navyše som typ človeka, ktorý je presvedčený, že keď sme spolu boli v dobrých časoch, zodpovednosť máme niesť aj v zlých časoch. Vonkoncom sa mi nepáčil spôsob, akým odišli. Ale už som im odpustila a beriem to tak, že sa jedného dňa pri rokovacom stole stretneme.