REPORTÁŽ: V Užhorode kávička na terase, v Ivano-Frankivsku stíhačky nad hlavou

Chaos z hranice striedame za ubytovanie. Hotely naprieč celou Ukrajinou sú pre nápor vojnových utečencov ťažko dostupné, preto volíme byt cez známych. Majiteľka bytu nám už počas telefonátu avizovala, že v byte žije viacero vojnových utečencov s rodinami. Viktor je jedným z nich. „Boli sme na lyžovačke neďaleko mesta Rivne, keď sa celá vojna začala. Nemali sme sa preto ako dostať domov. S lyžami a pár vecami, ktoré sme mali so sebou, sme prišli sem. Tu vyčkávame, čo sa stane, či sa budeme môcť vrátiť do Kyjeva alebo budeme nútení utiecť aj odtiaľ,“ vraví. Po debate si ideme ľahnúť na ruské postele, ktoré nám pripravili. Skoro ráno nás totiž čaká dlhá cesta do Ivano-Frankivska.

Klasický benzín nemáme

Budík nám zvoní o druhej ráno. Ivano-Frankivsk je síce od Slovenska vzdialený iba 160 kilometrov, no cesta tam trvá 5 hodín. V Užhorode nie je v tom čase nikto na uliciach. Sem-tam nás míňa policajné auto, ktoré hliadkuje po meste.

Cesta ubieha – až na zlý stav vozovky – dobre. Za Mukačevom sa však diaľnica mení na cestu 2. triedy, ktorá vedie cez lesy. Do toho začína snežiť. Netrvá dlho a prichádzame k prvému vojenskému checkpointu. „Nesiete nejaké zbrane alebo nože?“ pýta sa vojak, zatiaľ čo jeho kolega obchádza naše auto.

Otvárame mu všetky dvere vrátane kufra. Všetko si dôkladne prezerá. Už-už sa zdá, že kontrola sa skončila a my budeme pokračovať v ceste, keď si vojak na zemi za šoférovým sedadlom všimne prázdnu sklenenú fľašu od minerálky. Skláňa sa po ňu, chytá ju do ruky. „Čo to má byť? Pýtal som sa, či nesiete nejaké zbrane,“ vraví opatrný vojak. Fľaša totiž môže slúžiť ako Molotovov koktail (zápalná fľaša). Keď mu však ukazujeme takú istú fľašu, len plnú, púšťa nás ďalej.

Takýchto checkpointov nás po ceste čaká ešte päť. Tesne pred príchodom do Ivano-Frankivska zastavujeme na čerpacej stanici. „Klasický benzín nemáme, iba prémiový,“ vraví zamestnanec, ktorý dodáva, že hoci situácia, čo sa týka pohonných hmôt na Ukrajine, nie je až taká kritická, nie je to ani ideálne. Nechá nás natankovať iba 20 litrov, čo je povolené maximum.

Do Ivano-Frankivska prichádzame krátko po svitaní. Ulice sú plné áut a ľudí, ktorí cestujú do práce. Atmosféra je však napätá. Presúvame sa priamo pred letisko, na ktoré v prvý deň vojny zaútočili ruské rakety.


Približne 20 metrov pred bránou nás zastavuje početná skupina ukrajinských vojakov. Tí chcú vidieť všetky naše papiere. Začína sa séria kontrol, ktoré nás počas dňa ešte len čakajú. Popri tom, ako si vojak prezerá našu akreditáciu, sa ho pýtam, ako to vlastne s letiskom v súčasnosti je.

Hoci je spočiatku opatrný a odvoláva sa na svojho nadriadeného, nakoniec nám predsa len niečo prezradí. „Spadla sem jedna raketa. My sme to však nevideli, pretože sme hneď utekali do krytu. Jej škody však neboli v takom rozsahu, aby letisko odstavila,“ vraví a podáva nám papiere. Vyberá mobil a fotí si ako nás, tak aj naše auto. „Počkajte chvíľu,“ povie a odchádza si zavolať.

Neprejde ani 5 minút a na okno nám klope ďalší vojak, tentoraz bez zbrane. Predstavuje sa nám ako veliteľ letiska. Ten nás posiela za betónovú bariéru, kde máme počkať.

Prechádzajú desiatky minút, no nič sa nedeje. Nemôžeme nikam odísť. Nakoniec zaberá prosba, aby nás pustili na toaletu. „Keď sa vrátite, odbočte doľava a po chvíli narazíte na čerpaciu stanicu. My tu záchod nemáme, prepáčte,“ vraví ochotne. 

Hneď pri letisku leží aj malé sídlisko v tvare písmena U. Využívame čas, ktorý máme, a pýtame sa ľudí na noc začiatku invázie. Narážame však na jedno odmietnutie za druhým. Ľudia sa boja. Iní sa zasa ponáhľajú na liturgiu do chrámu, ktorý stojí priamo v strede sídliska. Zatiaľ čo vyčkávame na ďalších obyvateľov, mestom sa rozoznejú intenzívne sirény. Ako v postapokalyptickom filme sa do nich cez reproduktory na chráme pridáva aj spev kňaza.

Miestna obyvateľka na nás volá políciu. Kým stihneme nakrútiť pár záberov, prichádzajú dve autá – jedno policajné a jedno vojenské. Zatiaľ čo obaja vojaci majú samopaly prehodené cez plece, policajt si ten svoj vyberá z kufra. Policajt nás vyzve, aby sme mu predložili papiere.

Doporučeno

Kdo jsou Vagnerovci, které prý Putin poslal zavraždit prezidenta Zelenského? Šéfuje jim neonacista, pravidla války je nezajímají 7. března 2022 v 16:30

„Vaše papiere sú v poriadku,“ vraví policajt po chvíli, no nevracia nám ich. „Takže môžeme ísť?“ pýtame sa ho. „Nie, príde vás skontrolovať miestny šéf ukrajinskej bezpečnostnej služby.“

Obyčajný sku*vysyn

Jeden z vojakov si všimol našu kameramanku, ktorá sa triasla od zimy. „Slečna, poďte sa zohriať do auta.“ Nestihne to ani dopovedať a 50 metrov nad hlavami nám začnú prelietavať stíhačky. Obyvatelia vyprázdňujú ulice, odchádzajú domov. Po chvíli prelietava jedna stíhačka za druhou. „Sú to ukrajinské stíhačky?“ pýtame sa. „Áno, keby neboli, asi by sme mali utekať,“ žartuje vojak.

Medzitým k nám prichádza staršia, asi 63-ročná Anna. Potichu čosi vraví policajtom. V duchu si myslíme, že je to ďalšia z obyvateliek, ktorej prekáža naša prítomnosť. „Čo vám vravela?“ pýtam sa policajta. „Chce vám poskytnúť rozhovor. Povedal som jej, že toto tu ešte môže chvíľu trvať. Vraj na vás bez problémov počká,“ vraví policajt.

Do areálu bytoviek vchádzajú dve autá. Z prvého vystupuje muž v maskáčoch, z ďalšieho dvaja ozbrojení vojaci. „V tejto chvíli ste v meste jediní zahraniční novinári, musíme vás preto skontrolovať,“ vraví muž v maskáčoch. Napätú atmosféru stupňuje rovnaký proces ako v predošlom prípade – fotenie papierov a nás. Vypočúvacie otázky ako „odkiaľ ste, prečo ste sem prišli, aké sú vaše plány“ doplní o požiadavku, aby sme mu ukázali mobily. 

Doporučeno

Analytik o Ukrajině: Třetí světová válka na 98 % nenastane. Pokud však NATO zavede bezletovou zónu, mohlo by k ní dojít 7. března 2022 v 18:30

Okrem fotiek si začína prezerať aj mailovú komunikáciu, facebookový Messenger, Whatsapp, Viber, SMS správy. Skrátka všetko, čo môže slúžiť na komunikáciu. Okrem toho chce vidieť web Refresheru. Na Youtube si púšťa naše reportáže z Ukrajiny, ale aj ďalšie videá. Otvára aplikáciu a číta jeden článok za druhým.

Medzitým mu ktosi volá. Pozerá na nás. „Dobre.“ „Dobre?“ pýtame sa. „Áno, je to v poriadku,“ vraví muž z bezpečnostnej služby. „Buďte však opatrní, obzvlášť tu pri letisku. Pretože vás môže naozaj hocikto zastreliť, len tak. Z podozrenia. Nie je to sranda, sme v ostrej vojne,“ varuje nás.

Atmosféra je už po tom, ako si nás overili, podstatne uvoľnenejšia. Pýtame sa ho teda na to, ako vidí súčasnú situáciu on. „Putin je jeden obyčajný sku*vysyn,“ vraví a popritom si zapaľuje cigaretu. „Moje deti so ženou sedia už týždeň v kryte, nikam nevychádzajú.“

Pýtame sa všetkých, či cítia strach. Zasmejú sa. „Čoho by sme sa mali báť? Toto je naša krajina,“ vraví za všetkých muž z bezpečnostnej služby.

Konečne môžeme ísť, no popri tom, ako pomaly opúšťame priestory sídliska, si chceme urobiť ďalšie zábery. V momente, ako vytiahneme kameru, za nami zastavuje biele auto.

Doporučeno

Když zbývá jen pláč, utrpení a nešťastné tváře. Těchto 10 filmů ti jasně ukáže, jak jsou války nesmyslné, brutální a kruté 6. března 2022 v 14:30

Muž s bejzbalovou palicou v ruke rýchlym krokom smeruje k nám. „Čo je? Čo tu chcete? Kto ste?“ pýta sa. Z jeho postoja a výrazu tváre je jasné, že na odpoveď máme pár sekúnd. „Pred chvíľou nás kontrolovali vojaci, polícia a tajná služba, sme novinári, tu sú aj naše papiere a povolenia,“ snažíme sa mu vysvetliť. Náš argument však nezaberá, ako by sme si želali, a muž zvyšuje hlas.

Okolo prechádza auto, v ktorom sedí vojak. Urgentne naňho mávam, no auto nás míňa. Po 10 metroch napokon zastavuje a rýchlo cúva späť. Vystupuje z auta. „Čo sa deje?“ „Pán nám neverí, že sme novinári.“ Vojak ho upokojuje. „Mali by ste ísť odtiaľ preč, vidíte, že je to tu nebezpečné,“ varuje nás po tom, čo muža s bejzbalkou upokojí. Pri odchode nám už s úsmevom na tvári máva na pozdrav.

Námestie pred administratívnou budovou v centre Ivano-Frankivska je plné vriec s pieskom, pred vchodom vidíme umelé zákopy. Zatiaľ čo sa rozhliadame, dávame sa do reči s vojakom, ktorý vyzerá na prvý pohľad veľmi mlado. „O šesť dní budem mať 20 rokov,“ vraví frustrovane.

Na francúzskych oknách miestnej reštaurácie sú nalepené papiere s aktuálnymi číslami padlých ruských vojakov a zničenej techniky. Premýšľame, či v Ivano-Frankivsku prenocovať.

Našu nerozhodnosť rieši siréna, ktorá sa opäť rozoznie naprieč celým mestom.

Svetlo vystriedala tma. Vydávame sa na cestu späť do Užhorodu. Cestou si počas kontrol na checkpointoch všímame informačné tabule. Tie informujú všetkých, ktorí majú namierené smerom k hraniciam, že mužom vo veku od 18 do 60 rokov nie je umožnené opustiť krajinu.

Niečo také nesmieme v 21. storočí dovoliť

V Užhorode sa na druhý deň ráno na prvý pohľad nezdá, že by vojna nejako výraznejšie zasiahla do života miestnych. Kaviarne prekypujú životom, ľudia sa smejú a užívajú si každodenný život. Až sa nám nechce veriť, že nás od chaosu na hraniciach delí iba niekoľko kilometrov.

Prítomnosť vojny v centre mesta musíme hľadať. Netreba však ísť príliš ďaleko. Rozprávame sa s 21-ročnou Nastiou, ktorá má na súčasný stav na Ukrajine jasný názor. „Putin je ch*j. Niečo také nesmieme v 21. storočí dovoliť,“ vraví. Vtom jej líca zalejú slzy. „Moji príbuzní teraz bojujú za našu slobodu. Babka žila v Charkove, no pred pár mesiacmi zomrela. Jej domov je úplne zničený. V prvý deň vojny sme odtiaľ vzali moju sestru a malú neter.“ 

Pri rieke Uh vidíme obyvateľov, ktorí vojakom posielajú podomácky vyrobenú maskovaciu sieť. Okrem toho pribaľujú aj rôzne lieky či potraviny. Hneď na druhej strane mosta sa pred vchodom do budovy pohybuje množstvo ľudí v reflexných vestách. Ide o dobrovoľníkov. Od obyvateľov zhromažďujú akúkoľvek humanitárnu pomoc. Tú následne posielajú ľuďom v najviac vojnou zasiahnutých oblastiach Ukrajiny.

Na poschodí je jedáleň plná rodín. Sem sa môžu prísť vojnoví utečenci najesť. Dobrovoľníci im podávajú teplé jedlo počas celého dňa. „Denne sa ich sem príde najesť aj viac ako 2-tisíc,“ vraví jedna z pracovníčok. Dodáva, že v celom Užhorode je v súčasnosti viac než 10-tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou. Tí žijú buď v školských telocvičniach, alebo s rodinami v Užhorode.

Na Ukrajine sme nechali kúsok srdca. Ľudia sú síce opatrní, no niet sa čomu diviť. Po tom, čo zistia, že pre nich nie sme hrozba, sa automaticky otvárajú a chcú pomáhať, hoci oni sami sú tými, kto tú pomoc potrebuje najviac.