Záchvatové prejedanie sa je vážna diagnóza. Psychologička vysvetľuje, prečo vzniká a ako s ním bojovať

Sofia vraví, že mala určitý limit v skonzumovanom jedle – keď ho prekročila, bola v tom opäť. Mala preto obdobia, keď vracala aj po pomaranči, šálke kakaa či jednom cottage syre s medom. Jej cieľom nikdy nebolo chudnúť (ako je to napríklad u ľudí trpiacich anorexiou). Práve naopak, začala priberať.

„Dlhé roky som nevedela pochopiť prečo. Keď si však uvedomíš, že cukry sa začínajú štiepiť už v ústnej dutine a že počas záchvatu som jedla aj hodinu v kuse, veľa z toho naspäť už nedostaneš a natrávi sa ti to, a tak máš pocit, že si vo výsledku nič neprijala, ale možno si toho prijala viac ako za normálnych okolností,“ myslí si 21-ročná Sofia.

Samozrejme, aj keď záchvatové prejedanie sa nevyústi do bulímie, jeho dôsledky môžu byť zničujúce. Človek s týmto problémom môže upadnúť do apatie či depresie, stratiť sebavedomie a libido, začne sa vyhýbať ľuďom. Bez kompenzačných mechanizmov vedie tento stav k obezite a vysokému krvnému tlaku a v extrémnych prípadoch aj k cukrovke druhého typu.

Jedlo ako zdroj útechy

Príčiny vzniku záchvatového prejedania sa môžu byť rôzne. Často slúži na emocionálne zvládnutie záťažových situácií. „Vzniknúť môže napríklad na základe silnej stresovej udalosti alebo v dôsledku dlhodobej duševnej záťaže, ktorú človek nevie zvládnuť,“ vysvetľuje psychologička Jana Molentová. „Taktiež si ho človek môže vytvoriť ako zvyk, ak na upokojenie využíva práve jedenie.“

Poruchy príjmu potravy zväčša pramenia z nejakého hlbšieho nevyriešeného problému. Môže ísť o šikanovanie, dlhodobý konflikt s blízkym človekom, pocity osamelosti, prehnané porovnávanie, ale napríklad aj o prehnaný perfekcionizmus. Sofia si myslí, že na jej stave sa podpísalo to, že vyrastala v neúplnej rodine a s mamou mala komplikovaný vzťah. 

„Konkrétny spúšťač definovať neviem. Nemyslím si, že je niekto, kto si povie, že okej, tak teraz sa to celé začne. Moja mama je skvelý človek, ale myslím si, že ten stav vznikol z krivdy, ktorú som voči nej cítila a s ktorou som sa nevedela vyrovnať.“

Príčiny však nemusia byť len psychologické. Jedným z najrizikovejších faktorov sú dlhodobé či prísne diéty, vynechávanie jedál (alebo konkrétnych skupín jedál, ako sú sacharidy) či príliš nízky kalorický príjem. Takéto odopieranie sa telo v istej fáze pokúsi dohnať najrýchlejším zdrojom energie, ktorým je väčšinou cukor.

Buď zaneprázdnený a plánuj

Psychologička Molentová vraví, že ak záchvatové prejedanie sa ovplyvňuje tvoje bežné fungovanie, určite je na mieste vyhľadať odborníka, a to či už v podobe psychológa, psychiatra, alebo psychoterapeuta.

Človek si však môže v počiatočných štádiách pomôcť aj sám. „Ideálne by bolo, keby mal aspoň niekoho, komu sa so svojím problémom zverí, a keď na neho prídu nutkavé myšlienky, môže mu zavolať, porozprávať sa, prípadne s ním podniknúť nejakú aktivitu.“ 

Práve „zaneprázdnenosť“ ti môže pomôcť zbaviť sa nutkavých myšlienok na jedlo. Psychologička odporúča tieto aktivity plánovať. „Ak je človek úplne sám, môže si naplánovať, čo urobí, keď to naňho príde – zájde si zabehať, zaplávať, pôjde sa prejsť, zacvičí si, poupratuje.“ 

„Ideálne urobiť niečo aktívne, aby neostával sám so svojimi myšlienkami. Preto by som neodporúčala napríklad relaxáciu alebo pozeranie televízie, lebo pri týchto činnostiach nám myšlienky často ‚uletia‘. Ak má človek plán, zrealizuje ho jednoduchšie, ako keď myšlienky prídu a len vtedy začne rozmýšľať, čo urobí. Vtedy je často neskoro a myšlienky zvíťazia,“ vysvetľuje psychologička.

Jake Linardon, výskumník a špecialita na poruchy príjmu potravy na univerzite v Melbourne, vraví, že dôležitý je aj pravidelný stravovací režim. Odporúča tri pevne stanovené jedlá denne a k tomu drobné snacky, ktoré pomôžu obmedziť návaly hladu.

Dôležité je aj zapisovať si detaily o svojich stravovacích návykoch. To ti pomôže lepšie pochopiť, v akých situáciách k prejedaniu sa dochádza, na čo máš zvyčajne chuť a ako sa takejto situácii nabudúce vyhnúť.

Každý môže mať iný happyending

Cesta k vyliečeniu môže byť pre každého iná. Sofia navštívila psychiatričku aj psychologičku, no ani v jednom prípade nemala dobrú skúsenosť. 

„Psychiatrička mi nič konštruktívne nepovedala, s ničím mi nepomohla, nedala mi žiaden pocit istoty, podpory, pochopenia. Lieky som odmietla brať,“ hovorí Sofia. „Neskôr som bola u jednej psychologičky, ktorá sa však vyjadrovala veľmi necitlivo. Padali hlášky typu: Keď žeriete, čo to najčastejšie je?

Až krvné testy ju upozornili na to, že buď svoje správanie zmení, alebo ju to zabije. Napokon jej pomohla spoveď, hoci tvrdí, že do kostola často nechodí.

„Pamätám si moment, ako som prišla do spovednice a začala som plakať. Povedala som kňazovi, že by som v sebe veľmi chcela nájsť pokoru a pokoj. On sa iba pousmial, pozrel na mňa a povedal mi, že som ho práve našla. A vtedy som si uvedomila všetky veci, ktoré som v sebe nemala vyriešené, ktoré ma trápili a ktoré som chcela zmeniť, ale nemala som na ne dosah. Je to ťažké opísať, ale proste sa to iba stalo.“

„Uvedomila som si, že tak nemôžem fungovať do smrti, že chcem byť zdravá pre seba, pre svoje budúce deti, muža a rodinu,“ uzatvára Sofia.