Zavraždili a znásilnili aj deti. 10 najdlhšie väznených Slovákov odsúdených na doživotie

Takmer celý život strávil za mrežami. Na slobode za sebou zanechal dlhú krvavú stopu po dvojici žien a spájali ho tiež s vraždou 11-ročného dievčatka, ktorého telo našli v gauči. Ďalší trestanec kusom dreva zo stola umlátil svoju starú mamu aj otca. Azda najbrutálnejším bol však prípad otca, ktorý uškrtil manželku a utopil aj sexuálne zneužil svoje malé deti.

Na Slovensku si v súčasnosti vo väzení doživotné tresty odpykáva 61 väzňov. Z obávaných sexuálnych násilníkov, sériových a masových vrahov či mafiánov sa ešte ani jeden nedostal na podmienečné prepustenie na slobodu. Toto sú príbehy 10 najdlhšie doživotne odsúdených slovenských väzňov.

Na Refresheri ti v našej kriminálnej sekcii pravidelne prinášame množstvo zahraničných aj lokálnych príbehov tých najväčších zločincov. Nekĺžeme len po povrchu, ale snažíme sa ísť do hĺbky. Komunikujeme preto nielen s odborníkmi na sériových a masových vrahov, vyšetrovateľmi, väzenskými duchovnými či psychológmi, ale aj so samotnými páchateľmi. Exkluzívny obsah môžeme tvoriť aj vďaka našim podporovateľom z klubu Refresher+.

Do ženy liali slivovicu a zaškrtili ju, jej muža chceli podpáliť

Jána Molnára a Ľubomíra Masára v roku 1991 odsúdili za znásilnenie a vraždu Holanďanky Gabrielle Widdershovenovej-Groenovej. Stali sa tak prvými doživotne odsúdenými väzňami po Nežnej revolúcii. Ešte pred týmto trestným činom sa však Masár dostal do väzenia za majetkové a násilné trestné činy a Molnár za vraždu vrátničky a prostitútky s prezývkou Šampusová Rózsa (hovorilo sa, že údajne ponúkala súlož aj za fľašu šampanského).

Po Nežnej revolúcii a prepustení na slobodu dvojica 23. augusta 1990 na odpočívadle rakúskej diaľnice prepadla Holanďanku s jej manželom Reném. Toho udreli kladivom aj sekerou a neskôr sa ho pokúsili zapáliť. Na rozdiel od svojej partnerky útok agresorov prežil. Fyzické aj psychické následky si však so sebou niesol celý život. Gabrielle Widdershovenovej-Groenovej muži naliali do krku slivovicu, znásilnili ju a zaškrtili opaskom. Oboch páchateľov tak čakal doživotný trest.

Ján Molnár v roku 2020 podal tretiu žiadosť o podmienečné prepustenie, no nakoniec ju znova stiahol. Refresher sa ešte pred rozhodnutím Molnára skontaktoval so švagrom Reného Hansom van de Weteringom, ktorého snaha páchateľa dostať sa na slobodu veľmi pohoršila. „Bolo nám v tom čase sľúbené, že celoživotný trest je naozaj celoživotný! Právnik hovoril, že celoživotné odsúdenie je neľudské, ale keď vidíte, čo spravili Gabrielle, Renému a jeho rodine, na to neexistujú žiadne slová,“ povedal.

S Molnárom a Masárom bol v písomnom kontakte bývalý novinár David Púchovský. Pre Refresher vysvetlil, že zatiaľ čo sa Masár čiastočne priznával k trestnej činnosti, Molnár stále tvrdil, že je nevinný.

„Molnár je útočnejší – napriek tomu, že komunikáciu začína veľmi úctivo – a používa staršie výrazy. Je vidno, že väčšinu života prežil vo väzení a jeho jazyk sa neprispôsobil aktuálnemu. Okrem toho je emotívnejší, výbušnejší a vyhýba sa odpovediam na niektoré otázky. Masár v podstate odpovedá na všetko a jeho texty majú nejakú štylistiku, lepšie sa mi čítajú. U neho vidno, že svet spoza mreží sleduje viac než Molnár,“ opísal ich osoby Púchovský.

Masaker v Leopoldove a výčitky väzňa, ktorý spáchal samovraždu

Sedem väzňov sa koncom novembra roku 1991 rozhodlo dostať na slobodu za každú cenu – aj za tú najväčšiu – cenu ľudského života. Skupina trestancov pri úteku z leopoldovského väzenia zavraždila dokopy 5 strážnikov. „Bola som otrasená brutalitou a bezcitnosťou týchto skutkov,“ povedala pre Refresher vtedajšia dozorujúca prokurátorka Katarína Javorčíková, ktorá na vlastné oči videla miesto činu. Jedným z lídrov skupiny bol Tibor Polgári, ktorý patril aj medzi hlavných aktérov leopoldovskej vzbury.

I keď v prípade Polgáriho hovoríme o osobe chladnokrvného vraha, bývalý riaditeľ väznice Oto Lobodáš má na neho spomienky, ktoré nekorešpondujú s jeho brutálnymi činmi. „Po vyhlásení amnestie 1. januára 1990 do 5. januára 1990 takzvaný akčný výbor odsúdených v NVÚ Leopoldov určil odsúdeného Polgáriho a ďalšieho trestanca, ktorý bol odsúdený za trestný čin vraždy, aby mi zabezpečovali ochranu počas môjho pohybu po ústave. Pri každom vstupe do ústavu mi zabezpečovali ochranu. Počas pohybu po ústave sa odsúdený Polgári správal slušne nielen ku mne, ale aj k odsúdeným v ubytovniach,“ povedal nám o jeho osobe Lobodáš. Ako keby mal vrah dve úplne odlišné tváre.

Mnohí z tých, na ktorých sa nevzťahovali amnestie, chceli ísť na slobodu skôr, než im uplynú tresty. Podľa Lobodášových slov sa situácia po amnestiách Václava Havla v Leopoldove značne zmenila. Väzni sa údajne odtrhli z reťaze natoľko, že sa navzájom navštevovali aj po nociach a hrávali spolu karty. Vtedy však už Lobodáš pôsobil na inom mieste.

Priebeh vražednej akcie väzňov nám vyšetrovateľ prípadu Peter Vačok objasnil nasledovne. Všetko rozbehol Tibor Polgári, ktorý sa vypýtal do sprchy, kde dobodal prvého dozorcu. V jednej z kancelárií páchatelia fyzicky napadli zamestnancov väzenia a prezliekli sa do ich uniforiem. Tibor Polgári spoločne s Milošom Urigom v prezlečení prešli cez západnú bránu a zavraždili niekoľkých strážnikov. Neskôr pustili ďalších trestancov a vzali si so sebou aj rukojemníka. Z areálu väznice ešte pred odchodom ukradli pištole a samopaly.

Časť väzňov po niekoľkých hodinách nechtiac naskočila na vlak, ktorý ich odviezol naspäť do Leopoldova. Uriga a Bartolomej Botoš sa však pri Piešťanoch dostali do prestrelky. „Policajtov našťastie nezranili, no tým sa podarilo zasiahnuť utečencov. Uriga dostal zo škorpióna zásah cez brucho a padol na zem, kde ho zadržali a previezli do nemocnice. Botošovi sa podarilo dostať k plotu a preškriabal sa do daného podniku,“ povedal Vačok. Na druhý deň ho však policajti dostali.

Tibor Polgári, Miloš Uriga a Ondrej Harvan boli 2. februára odsúdení na doživotie. Harvan onedlho nato spáchal vo väzení samovraždu, pretože vedel, že sa už nemá šancu dostať von za svojou milou. 

„Harvana som sa pýtal, čo vlastne plánoval robiť na slobode. Vyhlásil, že mi to nemôže povedať, lebo si o ňom pomyslím, že je blázon. Nakoniec však zo seba dostal, že chcel utiecť do jednej rómskej osady. Čudoval som sa, pretože bolo jasné, že by ho tam hľadala polícia. Vravel mi však, že keď utiekol v minulosti z Ružomberka, tri týždne strávil u Rómov na nejakej povale. Vtedy spoznal jedno dievča a tvrdil, že s ním zažil niečo, čo nikdy nezažil a už ani nezažije,“ povedal Vačokovi.

Harvan sa vyšetrovateľovi priznal, že ak dostane doživotie, tak sa radšej zabije. „A nakoniec sa aj obesil. To je taktiež dôkazom toho, že určité svedomie naozaj mal,“ uviedol Vačok.

Ženami obdivovaný Škrtič žien

V tom istom roku, len o niekoľko mesiacov neskôr ako vzbúrencov z Leopoldova slovenské súdy poslali na doživotie ďalšieho kriminálnika menom Jozef Slovák. V tomto prípade však nešlo o vraha masového, ale sériového (rozdiely medzi nimi sme prebrali v rozhovore s etopédom Andrejom Drbohlavom). Slovák si najprv odpykával trest za vraždu 21-ročnej ženy z Juhoslávie z roku 1978, ktorú zabil na Železnej studienke v Bratislave, no v roku 1990 sa po odsedení dvoch tretín trestu dostal na slobodu.

Jeho prvou obeťou po prepustení bola 16-ročná Monika, ktorú spoznal cestou do Prahy. Spoločne sa vydali do ubytovacieho zariadenia Nová myslivna, kde ju 4. júla zastrelil niekoľkými ranami z plynovej pištole a okradol. Cestou na Slovensko do hlavného mesta spoznal 18-ročnú Vladislavu, ktorú presvedčil, aby s ním išla do Bratislavy. Dvojica sa vydala k televíznej veži Kamzík, kde dievča Slovák zaškrtil.

Jeho štvrtou obeťou sa 26. júna 1991 stala 17-ročná Diana, ktorá bola partnerkou jeho bývalého spoluväzňa Eugena. Slovák sa mu chcel vraždou ženy pomstiť. Pred Dianou sa s falošným preukazom vydával za člena Zboru väzenskej a justičnej stráže a sľúbil jej, že vybaví stretnutie s jej milovaným.

Spoločne sa tak na druhý deň vydali do Záhorskej Bystrice, kde podľa vraha Eugen pracoval. V lese však Jozef Slovák ženu napadol a zavraždil. Predpokladá sa tiež, že ju sexuálne zneužil. Tento druh motívu však Slovák dlhodobo odmietal. Poslednú 18-ročnú obeť Annu zabil tam, kde vraždil prvýkrát. Na Železnej studienke v Bratislavskom lesoparku. Vyšetrovateľom po zadržaní ukázal miesta činu, no mnohokrát zavádzal so svojimi motívmi. Dvadsiateho augusta 1993 dostal doživotný trest.

S Jozefom Slovákom prezývaným Škrtič žien sa podarilo skontaktovať magazínu Šarm. Reportérka vraha opísala ako útleho muža s kultivovaným prejavov a vysokým IQ. Slovákovi do väzenia podľa jeho tvrdenia písalo množstvo žien. Jedna mu za 21 mesiacov odoslala 32 listov. V prípade priam chorobného záujmu o zločinca spojeného so sexuálnym vzrušením hovoríme o takzvanej hybristofílii.

Svoju rodinu poslal do „raja“, sám na to však nemal odvahu

Jaroslav Garaj sa v októbri roku 1994 v Dubovom rozhodol vyvraždiť celú svoju rodinu, k čomu ho viedli veľké finančné dlhy. Manželka Anna so smrťou dokonca súhlasila, no požiadala ho, aby sa postaral následne o ich deti. Ako prvú tak zaškrtil svoju ženu.

Sľub, že sa postará o deti, však nedodržal. Len krátko po zaškrtení partnerky sa 3-ročnej dcéry Veroniky spýtal, či by chcela ísť do raja. Následne ju brutálne znásilnil a utopil vo vani, uvádza RTVS v dokumente Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.

To isté spravil aj 2-ročnej dcére Márii. Psychológ Anton Heretik tvrdí, že išlo o sadistické a pedofilné sklony, ktoré sa odkryli až v momente vraždy, keď už páchateľ nemal čo stratiť. Sexuálne násilie na deťoch však Garaj nikdy nepriznal. Pred odborníkmi na duševné zdravie raz dokonca tvrdil, že za jeho skutok môže diabol. Očakával preto, že sa dostane do pekla.

Keď po vražde dcér počul, ako vo vedľajšej izbe plače jeho 10-mesačný syn, neváhal. Malého chlapca tak ako dcéry utopil vo vani. Všetky deti zavraždil v pyžamách, no po ich zabití telá zabalil do posteľnej bielizne a vložil do skrine.

Na kalendár si zapísal, kedy zavraždil svoje deti, a uviedol, že sa tiež čoskoro zabije. Hromadnú samovraždu však nedokonal. Miesto toho, aby si siahol na život, odišiel do baru, kde popíjal s kamarátom Dušanom. Tomu tvrdil, že od neho odišla manželka aj s deťmi. Na druhý deň ráno mu však povedal pravdu a ukázal mu miesto činu. Zhrozený kamarát Dušan ihneď potom, ako sa dvojica rozišla, všetko nahlásil na polícii.

Brutálnemu činu Jaroslava Garaja nepredchádzali len finančné problémy, ale aj problémové detstvo. Ako mladý neustále kradol, rodičia ho bili a trikrát ho museli psychiatricky liečiť. V danom období sa predpokladalo, že môže mať schizofréniu, no Garajovi ju nikdy oficiálne nediagnostikovali. Devätnásteho októbra 1994 dostal doživotie.

Garaj však pre Šarm povedal, že by bol radšej popravený. „Už na súde som povedal, že keby som si mohol vybrať, chcem trest smrti,“ uviedol. Mal však smolu. Československo v roku 1991 prijalo Listinu základných práv a slobôd, čím dostal trest smrti červenú. Len necelé dva mesiace po Garajovi odsúdili aj brutálneho sériového vraha Ondreja Riga. Toho však v článku neuvádzame, pretože 14. júna 2022 zomrel.

Kusom dreva zo stola umlátil otca aj starú mamu

Drahoslav Gembický 14. marca 1993 v malej obci Padarovce brutálnym spôsobom zavraždil starú mamu, ktorú umlátil nohou zo stola. Ján Čomaj v knihe o doživotne odsúdených vrahoch Čakanie na koniec uvádza, že sa po smrti babky vybral za svojou mamou a oznámil jej, že zabil starkú a to isté spraví aj svojmu otcovi.

Keďže sa však podobnými vetami vyhrážal veľakrát predtým, nevenovala mu veľkú pozornosť. Gembický bol chronický násilník a pijan. Následne však splnil presne to, čo povedal matke. Otca tak ako prvú obeť umlátil nohou zo stola a ešte ho bodol nožom do hrude. „Tak som zabil aj otca. Nech máš pokoj. Dobrú noc!“ zakričal vraj nakoniec na mamu po vykonaní druhej vraždy

V čase vrážd bol opitý a hrozilo, že môže ublížiť aj ďalším ľuďom v okolí. Po dedine kráčal so zakrvavenými rukami aj nožmi a vykrikoval, že zabije ďalších ľudí. Spacifikoval ho až starosta.

Vrahova teta pre Nový Čas povedala, že Gembický svojho otca pravidelne bil. Pre svoje agresívne výkyvy sa musel presťahovať k starej mame, ktorá ho prijala. Jej dobrosrdečnosť Gembický opätoval vraždou.

„Drahoša vyhodili zo školy pár mesiacov pred maturitou. Jeho rodičia boli rozvedení. Svojho otca nehanebne bíjaval, a tak Drahoša prichýlila starká. Býval u nej od novembra – a v marci ju zabil!“ vysvetlila vrahova teta. Šestnásteho decembra 1994 mu súd vymeral doživotie.

Masaker, pri ktorom udusili aj bábätko

Viliam Hauser a Róbert Matta v minulosti pracovali v Istrocheme spoločne s Vietnamcami Tran Xuan Khamom a Tran Phuong Sonom. Tí si z ušetrených peňazí rozbehli biznis, pričom Mattovi a Hauserovi napadlo, že ich okradnú. Ôsmeho apríla 1994 sa pod vplyvom alkoholu vydali k spoločnosti DUK, s. r. o. Ich prvou obeťou sa stal Tran Phuong Son, ktorý po výzve na vydanie peňazí podišiel k stolu. Matta sa vraj bál, že vytiahne zbraň, a tak ho zastrelil.

Ďalší Vietnamec Nguyen Minh Hai chcel pred vrahom utiecť, na čo Matta znova reagoval streľbou. Muž bol na mieste mŕtvy. Strelca sa následne pokúsil neúspešne odzbrojiť Tran Xuan Kham, ktorého Matta zabil. V priestoroch firmy už zostávali len dve ženy Dao Thi Minh Hauongt, Nguyen Thi Kim Dung a 8-mesačné dieťa. Hauser započul krik malého dieťaťa, a tak ho zakryl paplónmi a poduškami, následkom čoho sa udusilo.

Ženy lupičom prezradili, kde sa nachádzajú skryté peniaze a valuty v hodnote asi 1,1 milióna slovenských korún, no keď začala jedna z nich kričať, Matta ju zastrelil. Poslednou preživšou bola tehotná Nguyen Thi Kim Dung, ktorú sa nakoniec rozhodli zabiť tiež, aby nezanechali žiadnych svedkov. Viacerým obetiam na životoch mohli pritom predísť tým, že by si nasadili masky a nikto by ich tak nevedel identifikovať.

Podľa bývalého investigatívca Vladimíra Donnera, ktorý sa dobovému prípadu venoval, policajti nechceli novinárov vpustiť na miesto činu a nedali im ani príliš veľa informácií. Nikto vtedy ešte netušil, že pri masakre zomrelo aj malé dojča. „Bol som priamo na mieste činu, ale dovnútra nepustili nikoho. Ani novinárov či fotografov. Policajti boli po prehľadaní oblasti skúpi na slovo, pretože v prvých chvíľach ani nebolo jasné, že sa pod perinou v priestoroch budovy nachádza malé zadusené dieťa,“ zaspomínal si pre Refresher. Dvadsiateho štvrtého mája 1995 obidvoch mužov odsúdili na doživotie.

Telo dievčatka našli skryté v gauči

Štefan Mlynarovič strávil väčšinu života za mrežami. Prvýkrát ho poslali do väzenia už ako 18-ročného. Za krádeže a inú trestnú činnosť si s prestávkami odsedel takmer 15 rokov. V roku 1976, keď sa ako 33-ročný dostal na slobodu, zavraždil v Bratislave svoju vtedajšiu partnerku 26-ročnú Boženu, ktorú podozrieval z nevery. Pred zatknutím sa niekoľkokrát pokúsil o samovraždu.

Páchateľ sa za prvú vraždu dostal do väzenia na 25 rokov, no v roku 1991 ho podmienečne prepustili. Netrvalo dlho a na slobode si našiel novú priateľku Annu, ktorú však tak ako svoje prvé dievča zabil. Na záver brutálneho činu jej vrazil nôž do vaginálneho otvoru.

Okrem vraždy Anny ho polícia podozrievala aj zo smrti 11-ročnej Sone, ktorej telo sa našlo v úložnej časti gauča v jednom z panelákových bytov. Za jej smrť však nebol Mlynarovič nikdy súdený. Za vraždu Anny 11. septembra 1995, naopak, dostal doživotný trest.

Kritikou na Mlynaroviča pre médiá nešetrila ani jeho matka. „Tak mu treba, keď sa nevie správať ako poriadny človek. Je mi ľúto, že takto dopadol. Ale keby sa mu tá kamarátka nepriplietla do cesty, mohol byť na slobode. A to dievčatko? Toho mi je ešte viac ľúto, celý život malo pred sebou...“ povedala pre Nový Čas.

Mlynarovič sa stal vo väzení veriacim človekom a tvrdí, že sa vďaka tomu nebojí smrti. V súčasnosti sa vo väzení vo voľnom čase venuje výrobe keramických sošiek. Za vraždy, ktoré spáchal, ho sužuje svedomie. „Človek spomína na všetko zlé, čo urobil. Nemal som právo siahnuť na život. Stále na to myslím, aj keď nechcem. Tisíc ráz som sa nad tým zamýšľal a v tom je ten trest. Stále sa tým zaoberám. Trápi ma to,“ cituje jeho slová Plus jeden deň.