5 miest v okolí Bratislavy, ktoré nikto nepozná, no mal by si ich navštíviť

Je letné horúce ráno a my si ideme pozrieť rozhľadňu pri Malinove. Cesta z Bratislavy sem trvá približne 20 minút. Auto sme zaparkovali pri lesnej cestičke, ktorá vedie popri Dunaji. Odtiaľ sme sa vydali pešo na 15-minútovú prechádzku. Okrem vtákov a žblnkotu vody tu človek nepočuje takmer nič, prevláda tu ticho a pokoj. Po ceste sme stretli dokopy štyroch ľudí, väčšinou sa sem chodia bicyklovať alebo si posedieť na drevených lavičkách pri vode.

Krátko pred cieľom počujeme niekoľko hlasov a myslíme si, že sme na mieste. Podľa máp sme aj boli, no rozhľadňu sme nikde nevideli. Stáli tu iba detské preliezky a altánok. Ľudia, ktorí boli na mieste, nás nasmerovali ďalej. Do piatich minút prichádzame a vidíme, ako sa medzi stromami týči rozhľadňa. V dostatočnej blízkosti pred schodmi nám do očí udrel nápis: Vstup na vlastné riziko.

Rozhodli sme sa vyštverať po strmých schodoch a naše rozhodnutie neľutujeme. Výhľad z ľavej strany zachytáva polia a po pravej strane pokojný zelený les. Je tu pokoj a ticho. Chvíľu sme si posedeli, oddýchli a potom sme pokračovali na ďalšie miesto.

Rozhľadňa ponúka skutočný odpočinok a krásny výhľad. Je to určite vhodné miesto na rozhovor s kamarátmi, romantickú chvíľu s polovičkou či nerušenú meditáciu pre jednotlivca. Výstup na ňu by zvládli aj deti, no je na každého vlastnom rozhodnutí, či uznajú tento typ atrakcie za bezpečný.

Rozhľadňa s hojdačkou v Hamuliakove

Na ďalšiu rozhľadňu sme sa vydali rovno z Malinova. Cesta nám opäť trvala len približne 20 minút, no pre nepresnú navigáciu sme sa po obci pomotali dlhšie. Najbližšie miesto, kde sa dá zaparkovať auto, je pri kaviarni Cafe Dunaj. Ani k nej sa však nedá dostať úplne blízko, my sme sa teda rozhodli auto nechať pri neďalekom moste.

Prechádzame okolo Cafe Dunaj a pýtame sa domácich, koľko nám bude trvať cesta k rozhľadni. Vraj sú to približne dva kilometre pešou chôdzou. O necelých 20 minút nás už obklopuje les. Po ceste nás predbehlo niekoľko bežcov a cyklistov, okrem toho nebolo nikde nikoho. Prichádzame do cieľa, kde v blízkosti opeká rodinka. Na rozhľadni nik, týči sa popri strome a nevidíme na jej koniec. Strmé schody sú tiež označené nápisom: Vstup na vlastné riziko. Pri pohľade na ne nám je úplne jasné, prečo je to tak.

Opäť nás však zvedavosť presvedčila a vydávame sa po rebríku nahor. Stále však nevidíme koniec rebríka. Pri pohľade dolu nám však začal v tele prúdiť adrenalín, nachádzali sme sa v riadnej výške. Rozhodli sme sa radšej zostúpiť naspäť. Výstup na rozhľadňu odporúčame len silným povahám.

Z koruny vysokého stromu, takmer nad vodou, visí poriadne dlhá drevená hojdačka. Ak sa poriadne rozhojdáš, budeš mať miestami pocit, že lietaš nad vodou. Vedľa nej stojí aj drevená lavička, skvelá na odpočinok pri vode. Zblízka si môžeš pozrieť vodné živočíchy z menšieho dreveného móla, ktoré sa nachádza tiež pod rozhľadňou.

Na konci našej návštevy sa nad miestom nakopili búrkové mračná, a tak sme sa rozhodli v objavovaní miest pokračovať ďalší deň.

Sokoliareň a mini ZOO v Devíne

Na cesty vyrážame opäť ráno a čaká nás dlhý, horúci deň. Cesta nám z centra Bratislavy trvala približne 20 minút. Pri príchode nás vystrašilo množstvo áut parkujúcich pred naším cieľom, no neskôr sme sa presvedčili, že v areáli vôbec nebolo veľa ľudí. Vstup pre dospelú osobu stojí 5 eur, no sú tu zľavy pre študentov i deti. Hneď po zaplatení nám milý pán do ruky podáva papierové vrecko s krmivom pre zvieratká.

Vchádzame do areálu a prvé, čo si všímame, sú dravé vtáky oddychujúce v tieni pod stromom. V diaľke už počuť detský smiech a mečanie kôz. Ako prvé sme sa rozhodli ísť pozrieť ovce v priehradke, kde im spoločnosť robila aj lama. Tá bola smelá, a hneď ako uvidela, že sa k nej blížime s jedlom, prišla nás počkať k plotu.

Všetky zvieratká za ohradou si môžeš pohladkať a deti si môžu zajazdiť aj na koníkovi. V druhej ohrade sú kozy, ktoré majú spoločný výbeh s pštrosmi. V areáli sa nachádza viacero domčekov aj pre dravé vtáky, plameniaka či morské prasiatka.

Mini ZOO a sokoliareň nás očarili skvelým prístupom personálu, veľkou rozlohou a príjemnou atmosférou. Napriek tomu, že boli vonku horúčavy, vďaka množstvu zelene a stromov sme sa vedeli raz-dva schovať do chládku. Je tu aj bufet, ten však bol v čase našej návštevy zatvorený. Toto miesto je vhodné pre malých aj veľkých, okrem zábavy sa dozvieš aj zaujímavé informácie o zvieratách. Z miesta odchádzame s úsmevom na perách a vydávame sa na naše ďalšie miesto v zozname.

Kameňolomy a pútnické miesto v Marianke

Do kameňolomov vyrážame priamo zo ZOO a podľa aplikácie nám cesta bude trvať približne 20 minút. Dostávame sa do dediny a sme unesení jej krásou. Po chvíľke sa dostávame na rázcestie, kde sa vydávame spodnou pravou cestou dole. Tu sme stretli niekoľko ľudí. Niektorí odchádzali z neďalekej pútnickej baziliky, iní zase z blízkeho bufetu.

Všade naokolo sú stromy a zeleň, cesta po ktorej sa vezieme, je úzka. Pokračujeme ďalej a po chvíľke po pravej strane vidíme známe pútnické miesto. Vydávame sa bližšie k nemu. Niekoľko ľudí na mieste zapaľuje sviečky a modlí sa k soche Panny Márie. Pôsobí to tu naozaj pokojne, všade prevláda ticho. Po chvíľke sa však rozhodneme pokračovať do nášho pôvodného cieľa.

Kľukatou cestou medzi stromami sa dostávame na koniec obce, kde sa asfaltová cesta mení na lesnú. Auto nechávame zaparkované na boku cesty pred lesíkom a ďalej ideme po svojich. Začiatok cesty lesom pôsobí strašidelne, sme obklopení stromami a po pravej strane sa z opusteného rozpadnutého domu ozývajú zvláštne zvuky a šuchot. Pridávame teda do kroku, aby sme boli na mieste čo najskôr. 

Popri ceste tečie malý potôčik, cez ktorý vedie drevený mostík. Po piatich minútach prichádzame na miesto, kde síce vidíme malé jazierko, no na kameňolom zatiaľ pre stromy nedovidíme. Prechádzame sa dookola, sledujeme veľké rybky v jazere a konečne sa nám naskytol pohľad na majestátne skaly. Sadáme si na neďaleké kamene a nasávame príjemnú atmosféru lesa. Na toto miesto sa rozhodne oplatí vydať, ak chceš nájsť pokoj v duši, či už sám, alebo so spoločnosťou. 

Malá Baňa, vrchol s hojdačkou 

Na Malú Baňu sa vydávame predpoludním, v letných augustových horúčavách. Do mestskej časti Rača, odkiaľ sa na vrch dostaneme, nám to trvá približne 20 minút. Auto sme zaparkovali na bezplatnom parkovisku neďaleko amfiteátru. Vydávame sa na vrch po modrej trase, jej značky na stromoch je väčšinou dobre vidieť. Zopárkrát nám však pomotali hlavy iné cestičky pretínajúce tú našu. Zo začiatku je stúpanie trochu náročnejšie. Neskôr je iba mierne a celý výstup je vhodný aj pre tých, ktorí na turistiky nechodia často. Problémový môže byť záver, pretože na samotný vrchol vedie riadny „strmák“. 

V lese sme za celú cestu stretli dvoch ľudí. Zamýšľali sme sa, či je to letnými horúčavami, alebo toto miesto naozaj nepozná veľa ľudí. Vychádzame na kopec a naskytá sa nám nádherný výhľad na okolité vrcholce Malých Karpát. Na mieste sa nachádzajú dve drevené posedenia, drevený kríž a hojdačka visiaca zo stromu. 

Ideme aj k hojdačke, aby sme preskúmali, aké výhľady nám poskytne. Buď opatrný, cesta dole k nej je poriadne strmá. S hojdaním v prírode sme nadmieru spokojní a odnášame si so sebou zážitok, pohľad na hory a pocit, ako by sme nad nimi lietali. 

Cestou dole sme prišli na to, že existujú dva spôsoby, ako sa dostať do cieľa. Okrem lesnej cestičky, ktorú sme si zvolili, vedie na parkovisko aj asfaltová cesta. Tá je vhodná najmä pre rodiny s deťmi a kočíkom. Ocenia ju určite aj starší ľudia či tí, ktorých z nerovného terénu bolia kolená.