Lucia Ďuriš Nicholsonová o zakladaní novej politickej strany: Rozprávam sa s Dzurindom, Miklošom aj Korčokom (Rozhovor)

Keď o tom ešte nikto nehovoril, priniesla som na stôl ideálny model. Pomenovala som ho tak, že by sme mali dať dokopy lídrov, ktorých na Slovensku máme. Ja viem o troch. Dzurinda a Mikloš to už raz ukázali. Sú to výborné mená, ale ich éra už zhasla. Ale ukázali, že majú kvality štátnikov a lídrov, ktoré dnes nemá nikto z politickej scény. Okrem Ivana Korčoka.

On je ten tretí. 

Áno. On sa im najviac priblížil. Je to človek, za ktorým Slovensko bude veľmi banovať po 1. septembri, keď SaS odíde z koalície a on bude musieť ako minister zahraničných vecí podať demisiu. Prídeme o najlepšieho ministra zahraničných vecí, akého sme kedy mali, v čase, keď najviac potrebujeme byť geopoliticky ukotvení a ukázať, že smerujeme do modernej Európy a na Západ. Je to pre Slovensko veľká škoda, toto strane Sloboda a solidarita zazlievam najviac. Myslím si, že trio Dzurinda – Mikloš – Korčok by bolo ideálne v krajine, kde je pretlak politikov a akútny nedostatok lídrov.

Stretla som sa s Ivanom Miklošom, ktorý mi povedal, že je veľmi zaneprázdnený a veľmi to na návrat do politiky nevidí. Povedal mi, že nemá problém podporiť nový politický subjekt. S Ivanom Korčokom to ešte nemám dokončené, vymenili sme si niekoľko správ. On patrí do politiky, s SaS bude mať problém splynúť. Predpokladám, že mu Richard Sulík dal ponuku, aj keď kormidla v SaS by sa nikdy nevzdal. Ivan Korčok je geopoliticky úplne inde ako Richard Sulík. 

Rozumiem, vnímate niečo, čo Richarda Sulíka a Ivana Korčoka rozdeľuje, a vidíte tak priestor na to, aby Ivan Korčok odišiel do novej strany.

Áno, Ivan Korčok si po rokoch diplomacie nemôže dovoliť užšiu spoluprácu s Richardom Sulíkom, ktorý vajatá pri mnohých témach v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Podľa mňa by práve preto bola veľká šanca, že by sa Ivan Korčok postavil na čelo nejakého politického subjektu. Paralelne s tým sieťuje niečo Mikuláš Dzurinda.

V rozhovore pre Refresher povedal, že sa stretáva s mladými ľuďmi, ktorí chcú vstúpiť do politiky.

Stretáva sa však skôr s konzervatívne ladenými ľuďmi, ale to by nemala byť deliaca čiara.

Majú všetky tieto stretnutia vás a Mikuláša Dzurindu prienik v tom, že by sa mohli stretnúť v jednej strane?

Dúfam, ale takto ďaleko nie sme. Myslím si, že by sme sa mali prestať deliť na liberálne a konzervatívne hodnotové zameranie. Mala by vzniknúť silná proeurópska strana, ktorá bude mať ambície a víziu smerovania Slovenska na Západ k moderným európskym štátom. 

Do tejto politickej strany by mali vstúpiť aj politici zo súčasnej ponuky?

Rozprávame sa medzi sebou, viacerí to máme otvorené. 

Sú to politici z SaS a zo Za ľudí?

Jasné. Aj v súčasnom parlamente sú slušní ľudia, ktorí sú použiteľní.

Je to vo fáze, že by ste to stihli do predčasných volieb, ktoré by mohli byť na jar 2023?

Je to otázne. Keď budeme mať kvalitné tváre, ktoré budú mať výtlak a nezačínajú z bodu nula, dlhú kampaň nepotrebujeme. Keď nastane správny synergický efekt, mohlo by to priniesť veľmi zaujímavé čísla. 

Máte už aj prieskumy?

Mám, ale nechcem o tom hovoriť. 

Takáto strana má asi zmysel hlavne v prípade, že dokáže presvedčiť tých, ktorí by jednak voliť nešli alebo by volili skôr iné strany ako PS, SaS alebo KDH, teda prirodzených partnerov. 

Veď práve, bola by som nerada, keby sa to stalo. Progresívne Slovensko by pre takúto stranu bolo prirodzeným partnerom. Nebolo by dobré, keby nový politický subjekt lovil v rybníku s potenciálnymi partnermi. Skôr by ma zaujímali voliči napríklad dnešného Hlasu-SD, ktorí nie sú stabilní. K Pellegrinimu preskočili, lebo majú pocit, že nič lepšie na politickom spektre nie je. Ale boli by schopní sa otočiť.

Dnes je tu veľká téma, ktorú nikto neadresuje – na Slovensku vzniká signifikantná skupina pracujúcej chudoby. Doteraz sme ju poznali len v rómskych osadách. SaS je pomerne ľudsky vytunelovaná strana, ktorá nemá potenciál. Nie je v nej nikto, kto by dokázal tieto sociálne témy adresovať. Richardovi Sulíkovi to nikto neuverí, lebo on nemá žiadne EQ, a Jane Bittó Cigánikovej takisto nie. Žiadna politická strana to dnes nerieši, podľa mňa to bude téma ďalších volieb.

Odhalili ste teda časť politického programu, na ktorý sa bude potenciálna nová strana orientovať.

Áno. Mala by to byť strana, ktorá bude veľmi sociálne orientovaná. 

Čerpáme dnes eurofondy lepšie?Nie. Zaspali sme. Veronika Remišová robí teraz unáhlené kúsky, aby to nastavila. Jeden operačný program, ktorý presadila, Slovensko zabije. Všetci v Európskej komisii nad tým krútia hlavou, pretože máme najväčšiu chybovosť pri čerpaní. Keď nám dnes zatvoria jeden operačný program, v prípade, že pod ním budeme mať všetky fondy, zatvoria to celé. Rútime sa do obrovského nebezpečenstva. Dnes je nereálne, aby sme dočerpali aj časť starých peňazí, v skutočnosti prídeme o viac ako jednu miliardu, o ktorej som hovorila na tlačovej konferencii. 

Ešte v krátkosti k vášmu podcastu s Vladimírou Marcinkovou. Teraz je síce skôr politická uhorka, ale keď sa bude napríklad skladať nová vláda alebo padať táto, asi bude prirodzené riešiť to ako tému. Budú sa novinári dozvedať politické pomery z vášho podcastu alebo bude obsah skôr zdržanlivý? 

Naša dohoda s Vladimírou Marcinkovou je, že ja to komentovať budem. Ona si to dovoliť až tak nemôže, lebo je súčasťou strany SaS, aj keď je len členkou poslaneckého klubu. Ja si pôjdem tento svoj „freeride“. Niektoré veci je dôležité povedať. Ale ja som kriticky vystupovala voči mnohým veciam v strane, aj keď som bola jej súčasťou.

Nemôže váš podcast skĺznuť do politického PR, keď nebudete dostávať dostatočnú oponentúru? Je to platforma, ktorá je naša. Samozrejme, keď sedím s novinárom, musím byť pripravená na to, že ma budete konfrontovať s čímkoľvek. Ja som bola vždy politik, ktorý považoval každú novinársku otázku za legitímnu. Je to platforma, za ktorú si platíme. Išli sme do toho preto, aby sme ukázali, že vieme spolupracovať. Som úplne iná generácia ako Vladimíra Marcinková.

Rozumiem, rozporov je viac.

Hlavne chceme ukázať, akí sme my politici. Sme normálni ľudia, ktorí majú rôzne názory a vedia sa porozprávať, aj keď spolu nie vždy súhlasia. Chceli sme, aby nás ľudia aj inak spoznali. Takýto podcast na trhu nebol, ja som o ňom snívala asi dva roky. Nemyslím si, že tento projekt bude nesmrteľný, niekde sa začal a niekde sa skončí. 

Ešte poviem príklad. Veľa ste v druhom diele chválili Mikuláša Dzurindu, ale nebol tam nikto, kto by vám pripomenul jeho kauzy. Novinár by to spravil.

Je to iná záležitosť. My si toto naše pôjdeme a Dzurindove kauzy sú fakt, ktorý mi môžu pripomínať novinári. Mikuláša Dzurindu obdivujem, pretože sa na Slovensku zrodil niekto, kto dokázal dať veci dokopy. Fascinuje ma, že keď poviete Nicholsonová, každý má na mňa buď pozitívny, alebo negatívny názor – neexistuje nič medzi tým. V prípade Dzurindu platí to isté. Každý na neho mal vždy názor, aj keď o ňom nič nevedel. Som veľkou obdivovateľkou aj jeho bežeckých kvalít. 

Odchod Mikuláša Dzurindu po dvoch vládach vyzeral skôr tak, že ho vyháňali a že ho všetci majú dosť. Ľudia boli z neho frustrovaní.

Bolo to tak. Bola to hlavne SaS, ktorá ho vyháňala. 

Nie je spomienkový optimizmus v prípade Mikuláša Dzurindu prehnaný?

Je. Neviem, či sa to dá zmerať, možno áno. Ale to, nakoľko u ľudí spomienkový optimizmus funguje, je veľký otáznik nad týmto celým. 

Vlani ste napísali, že krátko pred pádom vlády Ivety Radičovej Sulík s ministrami „fajčili cigary s nohami na stole a tešili sa, ako porastú preferencie“. Tešia sa aj dnes?

Keby som povedala, že je to rovnaká situácia ako pri eurovale, SaS a Richardovi Sulíkovi by som krivdila. Konflikt s Igorom Matovičom vyústil do niečoho, čo je neúnosné. Otázka je, či ku konfliktu prispieval iba Matovič. Myslím si, že je to ako pokazené manželstvo: vždy sú na to dvaja, ktorí by si mali priznať chybu. Načasovanie podľa mňa súvisí aj s tým, že im vyleteli preferencie. Určite je tam kalkul čo najskôr ísť do predčasných volieb. Na druhej strane si myslím, že sa prerátali. 

Prečo sa prerátali?

Pretože veľmi zle napísali uznesenie. Položili to na jeden kľúčový bod, ktorým je odvolanie Igora Matoviča. Malo im byť jasné, že to OĽaNO neurobí. Sú na neho všetci naviazaní. Sú to ľudia, ktorí teraz zažívajú svojich päť minút slávy a nikdy potom ich nezažijú. Strategicky im to malo byť jasné. Na druhej strane aj Richard Sulík by mal ponúknuť svoj flek. 

On tvrdí, že na to nie je dôvod, lebo odborne nezlyhal. 

Slovensko sužoval konflikt dvoch ľudí. Mal to vykalkulovať tak, že by týmto sťažil situáciu Igorovi Matovičovi. 

Máme ešte mesiac. Keby si Igor Matovič teraz vyžiadal Sulíkovu funkciu, Sulík by to mohol zahrať tak, že odíde a že sa obetoval v prospech Slovenska. 

Je to hypotetické. Ja tvrdím, že to SaS mala urobiť tak, že mali dať do uznesenia viac bodov. Ak by definovali desať bodov, na ktorých im záleží, dali by OĽaNO väčší manévrovací priestor. Dali by priestor aj Eduardovi Hegerovi. Ten je, mimochodom, premiér úplne o ničom, ale to už dnes asi každý vie. Dnes je pozícia SaS taká, že odíde do opozície a prestane byť zaujímavá. Splynú so Smerom a s Hlasom v kritike Matoviča. 

Nie je práve taktikou SaS odtrhnúť sa od Matoviča, ktorý ťahá preferencie vlády nižšie?  

Nemyslím si. Každému bolo od začiatku zrejmé, že SaS robí všetko pre to, aby šialené kroky Matoviča zastavila. Práve týmto bola strana SaS zaujímavá, ľudia ju vnímali ako racionálny hlas koalície, práve preto bola sexy. Keď odídu do opozície a náhodou sa nestane to, že by bolo v relatívne krátkom čase skrátené volebné obdobie, SaS bude hniť v opozícii ešte dva roky. Keď bude hniť, nebude mať silnejší hlas. 

Preferencie im tam rásť nebudú? 

Nebudú, budú si ich prerozdeľovať so Smerom a s Hlasom, v kritike Matoviča sa nemôžu Ficovi a Pellegrimu v SaS rovnať.

Kristián Čekovský z OĽaNO tvrdí, že SaS hazadruje s budúcnosťou krajiny. Naznačuje návrat Roberta Fica po predčasných voľbách.

Reálne sa to môže stať. Otázkou je, aké mali možnosti. Určite mohli napísať lepšie uznesenie a zvýšiť si manévrovací priestor. Návrat mafie kombinovanej s fašistami reálne hrozí. Pre mladých otvorených ľudí je to tá najhoršia kombinácia, Slovensko to zabije. Z mojej bubliny sú na odchod pripravení aj 45- až 50-roční ľudia, ak by sa vrátili Robert Fico, Peter Pellegrini a fašisti. 

Dúfajú teraz v strane SaS jednoducho v to, že to nejako dobre dopadne? Dlhé roky ste v tejto strane pôsobili, mali by ste vedieť odhadnúť, s čím vlastne počítajú. 

Áno, nemajú plán B. Zanedbali to. Stretávam sa s ľuďmi z SaS, je tam niekoľko príčetných ľudí, ale nemajú plán B. Spoľahli sa na to, že odídu z koalície, budú strašne sexy, pôjdu do predčasných volieb a získajú nejaké percentá. Myslím si, že tento plán sa nenaplní. Neviem, kto zahlasuje za skrátené volebné obdobie. Neviem, či to majú premyslené. 

Tých hlasovaní bude viac, bude sa napríklad pravdepodobne hlasovať za odvolanie Igora Matoviča, ak by SaS odišla z vlády. 

Aj to bude zaujímavé, SaS tam bude hlasovať so Smerom a s fašistami.

Zatiaľ to vyzerá tak, že menšinovú vládu by museli podporovať poslanci z kandidátky odsúdeného neonacistu. Je medzi poslancami Za ľudí, Sme rodina alebo OĽaNO niekto, kto by vás sklamal, keby sa na tomto podieľal?

Veľmi ich nepoznám, poslanci z OĽaNO sú pre mňa neznámi ľudia. Sú medzi nimi určite ľudia, ktorí by ma sklamali, keby hlasovali s fašistami. Ale myslím si, že to urobia. Prevýši zúfalstvo ľudí, ktorí sa budú musieť vrátiť, odkiaľ prišli. Život poslanca má svoje výhody. Pre niektorých ľudí môže byť zážitok aj žiara kamier, pre niektorých je to päť minút slávy, ktoré sa už nikdy nebudú opakovať. Prevýšia osobné záujmy. 

Napríklad aj poslanecké platy.

Nielen, ale určite aj plat. Pre mnohých z nich. Myslím si, že hlavne žiara reflektorov, ktorá dáva pocit, že oni sú tí vyvolení. Politika vie mnohých ľudí zomlieť.

Aká je v tejto celej situácii pozícia Borisa Kollára? 

Netuším, aká je skutočne jeho úloha vnútri koalície. Tvári sa, že je kľúčová a že je mediátor sporov. Politické dejiny jeho úlohu v tomto celom vyhodnotia ako veľmi negatívnu. Mnohí z politikov sú obrovskí populisti a veľkí herci, ktorí na národ dokážu hrať divadlo. Je veľmi smutné pozerať sa, ako to voliči „baštia“. Dokážu vnímať ako bojovníka niekoho, kto má dvanásť detí s desiatimi ženami. Osobne proti tomu nič nemám, je to jeho slobodná vôľa, ak si takto predstavuje rodinný život. Ale nerozumiem, ako dokáže potom zahrať na ľudí, že je bojovník za tradičnú rodinu. Uniká mi to. Je na tom vidieť nevyspelosť národa a spoločnosti. Slovákovi stačí strašne málo. Je to príklad nielen Kollára, ale aj Matoviča. 

Je Eduard Heger premiér, ktorý si je vedomý svojich kompetencií?

Absolútne vôbec. Je to človek, ktorý sa stal premiérom náhodou vďaka Igorovi Matovičovi.

Zažili ste ho v parlamente, keď ste boli obaja poslanci. Ako si ho pamätáte?

Pamätám si ho ako človeka, ktorý je veľmi dobrý, veľmi konzervatívny a veľmi nábožensky založený. Bolo to veľmi cítiť. Chce byť s každým zadobre. V istých momentoch to však nie je možné. 

Je niečo, za čo by ste vedeli vládu pochváliť? 

Veľmi som držala palce ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej so súdnou reformou. Nefrúfam si povedať, či sa jej to podarí naštartovať, ale verím, že je odborne schopná. Ozývali sa sudcovia, ktorí nechceli zmenu. 

Ešte niečo pozitívne?

Hodnota tejto vlády spočíva v tom, že nezviazala ruky vyšetrovateľom a prokurátorom. Toto prostredie začalo fungovať tak, ako malo. Ale to nie je o proaktívnej práci tejto vlády, oni len aktívne nevstupovali do niečoho, do čoho ich nič nebolo. Ale chýba mi reforma zdravotníctva, v tom táto vláda zlyhala. Pozitívne vnímam aj reformu národných parkov, pochváliť musím aj ministra práce Milana Krajniaka za čerpanie fondov. V Európskom sociálnom fonde má veľmi dobré čerpanie. Mohlo byť oveľa väčšie, keby boli vtedy presunuli peniaze tak, ako mali.