Boxer Viliam Tankó: Hazardovanie dokáže zničiť nielen človeka, ale celé rodiny. Za chudobu sa netreba hanbiť (Rozhovor)

Spomínal si veľké zmeny v kariére, aké máš na mysli?

Najdôležitejšia zmena bola, že som po trinástich rokoch odišiel od Tomiho Kida. Pri ňom som vyrástol. Mal som štrnásť, keď som k nemu prišiel. Predtým som boxoval u nás na dedine v Tomášikove. Vďačím mu za veľa, cítil som však potrebu posunúť sa ďalej. Nenapĺňalo ma to uňho v gyme už tak ako kedysi, cítil som stereotyp. Nemal som tam už seberovných kolegov na sparing.

Skôr si dával niečo ty im než oni tebe?

Áno, presne tak. Boli tam veľmi mladí boxeri, ktorí sú ešte na začiatku cesty.

Kam si prestúpil?

Teraz som v Gobola Gyme v Bratislave. Nebolo to vôbec plánované, prišlo to spontánne. Šiel som sa tam pozrieť na jeden alebo dva tréningy a zapáčilo sa mi tam. Aby som to ešte objasnil, nepotrebujem mať v gyme neviem aký luxus, potrebujem v prvom rade tvrdý tréning, aby som sa mohol posúvať ďalej a zlepšovať sa. V ringu sa potom cítim komfortnejšie.

Okrem trénovania študuješ sociálne služby a poradenstvo na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Prečo práve tento odbor?

Vždy som chcel ísť na vysokú školu. Lákalo ma to už po maturite, no prvoradý bol pre mňa vtedy práve box. Veril som v to, že v tom období musím zamakať najprv v tomto smere a školu si dorobím neskôr. Keď som videl, že tie zmeny neprichádzajú tak, ako by som chcel, a začal som zároveň viac uvažovať nad budúcnosťou, prihlásil som sa na vysokú školu. Mal som vtedy 25 rokov.

Máš to teda ako zadné vrátka v prípade, ak by si musel s boxom skončiť?

Tak to neberiem, vidím sa v tom a chcem sa tomu v budúcnosti venovať.

Kde teraz pracuješ?

Robím šoféra a občas aj skladníka. Zamestnal som sa minulý rok v lete, pretože som bol na tom finančne veľmi zle. Žijeme spolu so snúbenicou, ktorá takisto študuje na vysokej škole, a niekedy sme nevedeli zarobiť na bežné mesačné náklady. Museli sme si požičiavať a boli sme odkázaní na pomoc rodiny. Potom sme to však museli vracať a boli sme v tom istom kolobehu, až som si povedal, že stačí. Pred rokom v apríli som si povedal, že ukončím boxerskú kariéru.

Bol som na tom fyzicky aj psychicky fakt zle. Stále som riešil financie, ale podporovala ma a vravela mi, že nechce, aby som robil niečo, čo nechcem. Nakoniec som si povedal, že tomu ešte dám šancu a vycestujem na majstrovstvá Európy do Arménska, a dal som nabok všetky problémy, ktoré ma ťahali dole. Povedal som si, že zamakám a uvidím, či na to ešte stále mám alebo nie.

Získal som nakoniec piate miesto. Mal som aj na medailu, ale rozhodcovia to zle nabodovali. Vtedy som mal strašné nervy. Všetkých a všetko som tam chcel rozkopať. Tá jedna výhra mi mohla zmeniť v živote mnoho vecí.

V princípe si si však uvedomil, že patríš stále medzi špičku a máš na to, nie?

Jasné, bol to aj tak pekný výsledok. V každom prípade, keď som sa potom zamestnal, naša situácia sa zlepšila. Vedeli sme rodine vrátiť všetko, čo sme dlhovali.

Ako dnes dokážeš skĺbiť tréningy, školu, prácu a čas s rodinou či s priateľkou?

Veľmi ťažko, ešte mám aj psov, ale tí sa vyvenčia aj sami. (smiech) Nemám čas nudiť sa. (smiech) Väčšinou vstávam o piatej alebo už o pol piatej, dám si ranný tréning, potom idem do práce. Keď prídem, ak stihnem, dám si sprchu a idem znova na tréning. Odmakám si to, prídem domov a som rád, že som. (smiech) So snúbenicou sme však po celý deň v kontakte a večer ten čas využívame pre seba. Je to ťažšie obdobie, ale viem, že to takto nebude večne a prídu lepšie časy.

Trinásteho mája ťa čaká boxerský duel na akcii Fight Night Challenge 4 s podobne úspešným mnohonásobným šampiónom Michalom Takácsom. Predpokladám, že aj to je istá príležitosť na to, aby si sa mal čoskoro lepšie, či nie?

Veľa ľudí si teraz myslí, že som dobrý, lebo boxujem na turnaji Fight Night Challenge, ale som dobrý preto, že boxujem od malička a mám za sebou úspechy. Pre mňa je FNC super príležitosť, pretože to sleduje celé Slovensko a veľa ľudí aj v Česku. Práve tento priestor a mediálna reklama mi trocha chýbali. Ukážem tam, aký som, bez toho, aby som sa musel na niečo hrať a robiť trash talk.

Som jednoducho obyčajný chalan a moja povaha mi nedovolí pretvarovať sa a robiť niečo, čo je mi proti srsti. Nebudem tam nikomu nadávať, urážať ho a podobne. To nechám druhým. Za mňa bude hovoriť vždy výkon v ringu. Stretávam sa s názormi, že trash talk k tomu všetkému patrí, aby si sa vedel predať a aby si bol zaujímavý. Ja sa však pýtam, prečo nemôže byť atraktívna aj inteligencia.

Keď tieto trash talky a urážky sledujú mladí ľudia, napodobňujú svoje vzory a správajú sa vo vypätých situáciách rovnako agresívne. Dostanú sa náhodou do nejakého konfliktu a začnú toho druhého napádať či urážať, pričom to vôbec nie je správne. Všetko sa dá vyriešiť aj diplomaticky a inteligentne.

Ako tipuješ výsledok svojho zápasu?

Poznáme sa s Michalom vyše dvadsať rokov, sme kamaráti. Precestovali sme spolu polku sveta v rámci reprezentácie. Keď sme boli niekde ubytovaní, často sme boli spolu dokonca v izbe. Bude to ťažký zápas. Tipovať víťaza nechcem ani nebudem. Bude to o tom, kto ten priebeh zvládne lepšie psychicky. Plus ďalšia vec – čo sa týka boxu, poznáme sa až príliš dobre. (smiech) On len trocha zdvihne ruku a ja už viem, čo ide spraviť. Platí to však aj opačne.

Bude to teda veľmi strategický boj.

Určite. Na druhej strane, keď nastúpime do ringu, naše kamarátstvo na chvíľu prestane existovať a bude to veľká bitka. Aj keď sme obaja veľmi technickí boxeri, veľakrát sa stane, že keď sa takíto boxeri stretnú v ringu, nie sú vôbec technickí. Myslím si, že to bude aj v tomto prípade. (smiech)

Na takýchto galavečeroch si napríklad cielene viac dovoľujem v ringu, lebo milujem tú atmosféru. Dám ruky dole, zatancujem tam, spravím šou. Užívam si to viac, než keď idem na medzinárodný turnaj. Tam som disciplinovaný, snažím sa tam poctivo dodržať taktiku, ktorú sme si dohodli s trénermi.

Pozeral si predchádzajúce turnaje FNC? Ktorý zápas sa ti najviac páčil?

Páčil sa mi výkon Erika Tresora v zápase s Martinom Valihorom. Na jeho štýle bolo vidno, že už má niečo za sebou. Bolo vidieť, že v ringu premýšľa.

S hnevom nemôžeš žiť a ani vrcholovo športovať, hlavne boxovať, pretože nervózny boxer je vždy najľahší súper.

Na FNC si sa mal pobiť už skôr, a to s populárnym českým postojárom Vaškom Sivákom. Mal si byť náhradným súperom za zraneného Tomáša Deáka, no nakoniec sa to neuskutočnilo. Chcel by si ešte v budúcnosti tento zápas?

Keď som bol raz v práci, volal mi Attila a ponúkol mi tento zápas. Hneď som to prijal a o desať minút mi volal znova, že to prijal aj Sivák. Po pár dňoch sa to zverejnilo, no Sivák volal Attilovi, že to majú dať preč z webu FNC, lebo že potrebuje viac času na prípravu. Zrušil to, nechcel nič riskovať. Chápal som to. Je skvelý bojovník. Keby k tomu zápasu malo ešte dôjsť, som tomu otvorený.

Paradoxne sa mi stalo, že keď náš zápas ohlásili, písali mi ľudia a pýtali sa ma, prečo idú proti sebe boxovať dvaja Rómovia. Prišlo mi to smiešne. Prečo im nevadí, keď boxujú dvaja bieli? (smiech) Veď ide o šport, je úplne jedno, kto s kým a akej farby pleti boxuje. Myslím si, že práve pre našu rómsku komunitu by to bolo veľmi inšpiratívne. Decká by videli dvoch mladých úspešných rómskych boxerov, ktorí to dotiahli ďaleko vďaka odhodlanosti a tvrdej práci.

Sivák je v prvom rade skúsený thajboxer a kickboxer. Veril by si si na výhru? Šlo by predsa len o zápas v tvojej disciplíne.

Určite by som mal proti nemu výhodu. Napriek tomu by to bolo veľmi ťažké, keďže je šikovný a hlavne fakt tvrdý. No verím si vždy, keď nastúpim do ringu. Keby si človek neveril, nemá v ringu čo robiť.

Vráťme sa trocha do minulosti. V jednom rozhovore si vravel, že si istý čas s rodinou vyrastal v rozpadnutom dome v hrozných podmienkach a bez peňazí. Predpokladám, že keď sa človek ocitne úplne bez peňazí, donúti ho to robiť zúfalé veci. Nedostal si sa preto nikdy na „šikmú plochu“?

Do takej situácie som sa nikdy našťastie nedostal, možno aj vďaka správnej výchove. Nemusel som robiť nič ilegálne.

Nesnažili sa ťa možno kamaráti stiahnuť dole?

Nie, práveže som mal dobrých kamarátov. Nikdy som nešiel vymýšľať niečo, za čo by som mohol mať neskôr problémy. Bol som pokojný dobrý chlapec. (smiech)

Nebol si teda v škole bitkárom?

Sem-tam sme na základnej škole do seba s chlapcami skočili a prefackali sa. (smiech) Nebol som však žiaden provokatér. Po prvé, patril som medzi najnižších chalanov v triede, po druhé, bol som celkom obľúbený a mal som viac-menej s každým dobrý vzťah.

Na základnej škole sa však každú chvíľu niečo stane. So spolužiakom sme raz hrali takú hru, pri ktorej musíš toho druhého udrieť, a zrazu sme sa rovno pobili, až nás musel rozdeliť učiteľ a skončili sme v riaditeľni. Tam sme si vraveli, akí sme sprostí. (smiech) O dve minúty nato sme boli kamaráti, takže o nič vážne nešlo.

Keď si mal to ťažké obdobie, predpokladám, že si musel cítiť kopec hnevu či frustráciu. Snažil si sa všetku zlosť v sebe ventilovať práve pri súperoch v ringu?

Práveže nie, nikdy som to tak nebral. S hnevom nemôžeš žiť a ani vrcholovo športovať, hlavne boxovať, pretože nervózny boxer je vždy najľahší súper. Šport som bral ako šancu na lepší život. S tým som sa snažil žiť, a keď som šiel na tréning, šiel som tam vždy s čistou hlavou a nepremýšľal som nad ťažkosťami, ktoré sme doma mali.

Niekedy sme nemali čo jesť celý mesiac, hladovali sme. V škole som nemal ani desiatu. Veľakrát som nemal peniaze na autobus. Často sa mi stalo, že som mal na autobus do školy, ale na cestu naspäť som už nemal, tak som domov utekal s taškou na pleci osem kilometrov.

Keď sa ma kamaráti pýtali, prečo to robím, povedal som im, že tak trénujem, lebo som sa hanbil povedať im pravdu. Za chudobu sa však netreba hanbiť. Viem, že keby som ich poprosil o pár drobných, požičali by mi ich, ale nechcel som.

Aké máš momentálne v boxe ambície?

Mojím najbližším cieľom je dostať sa na olympiádu do Paríža a získať medailu. O mesiac sa chystám na Európske hry do Poľska, ktoré sú zároveň kvalifikáciou na olympiádu. Keď som bol malý, mal som sen dostať sa na majstrovstvá Európy. Keď som sa tam dostal, zrazu som ich chcel vyhrať. Človek stále posúva ciele.

Ak by si teda prípadne vyhral medailu, budeš chcieť ísť ešte ďalej?

Určite. Chcel by som prestúpiť aj do profi ringu. Chcem vybudovať dobrú kariéru a byť majstrom sveta. Prvý titulový zápas v profi lige by som chcel stihnúť do tridsiatich rokov.

Keď má niekto strach, ľahšie sa s ním manipuluje, preto extrémistické strany všeličím strašia. Podnecujú nenávisť voči LGBTI ľuďom, Rómom a podobne. Treba proti tomu bojovať. Rasizmus tu bol odjakživa a vždy aj bude, no keby sme proti nemu prestali bojovať, druhá strana by nás prerástla a vládlo by tu čisté zlo.

Minulý rok si sa pri príležitosti Dňa Rómov stretol s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Ako si sa cítil v Prezidentskom paláci a ako na teba pôsobila?

Bolo to veľmi príjemné aj prínosné. Sadli sme si, porozprávali sme sa, ale nebol som z toho nejako paf. (smiech) Bral som to ako každé iné stretnutie. Vážim si, samozrejme, jej pozvanie. To, čo robí, robí dobre. Veľa ľudí mi potom, ako som s ňou zverejnil fotku na Instagrame, písalo, že som jej mal vylepiť a podobne, ale nechápal som to. Za tie veci, ktoré nerobí tak, akoby sme možno chceli, ju predsa nemôžeme odsudzovať.

Zaujímaš sa o domácu politiku?

Hej, zaujímam sa.

Pôjdeš v septembri voliť?

Určite áno. Predtým som tomu nevenoval takú pozornosť a nebral som to ako niečo potrebné, no časom som si uvedomil, že to skutočne potrebné je. Veľakrát sa stretávam s tým, že ľudia len nadávajú a sťažujú sa na to, ako to tu funguje, ale vždy sa ich spýtam len jedno – či boli voliť. Keď neboli, nemajú právo nadávať.

Ako vnímaš radikalizáciu slovenskej spoločnosti a nenávisť, ktorú systematicky podnecuje niekoľko konkrétnych strán?

Je to veľmi nebezpečné. Keď má niekto strach, ľahšie sa s ním manipuluje, preto extrémistické strany všeličím strašia. Podnecujú nenávisť voči LGBTI ľuďom, Rómom a podobne. Treba proti tomu bojovať. Rasizmus tu bol odjakživa a vždy aj bude, no keby sme proti nemu prestali bojovať, druhá strana by nás prerástla a vládlo by tu čisté zlo.

V jednom rozhovore si vravel, že si sa viackrát stretol s rasizmom. Pamätáš si, kedy to bolo prvýkrát a ako si na to reagoval?

Kedy to bolo prvýkrát, to si nepamätám, ale začal som to pociťovať skôr v dospelosti než v detstve. Detstvo bolo v tomto smere veľmi fajn. Na základnej škole som bol obľúbený a všetci mi vraveli, že som „iný Róm“, že nie som ako tí ostatní, no nechápal som, ako to myslia. Či som Róm, alebo nie, som človek. Neskôr prišli útoky na sociálnych sieťach, no tým sa nezaoberám, nejdem tomu venovať svoj čas a energiu. Pred pár rokmi sa mi však stala jedna vec.

Boli sme na školení v Košiciach, najmä rómski právnici, doktori, zdravotníci, športovci. Neskôr sme si povedali, že chceme ísť večer von do mesta niekam na diskotéku. Našli sme jeden klub, už neviem, ako sa volal, kde sme sa chceli ísť zabaviť. Najskôr išiel dnu náš koordinátor, ktorý síce bol Róm, ale nevyzeral tak. Pozrel sa, či to tam je v pohode, spýtal sa na vstup, povedali mu, že ten stojí tri eurá.

Povedal, že ide teda zavolať ostatných. Keď sme prišli všetci dnu, zrazu od nás chceli klubovú kartičku. Vedeli sme, že to bol nezmysel. Proste nás tam nechceli, vymysleli si to. Šli sme preč. Považujem to v dnešnej dobe za nepochopiteľné. Pokiaľ som v ringu ako športovec alebo na škole, kde ma vnímajú ako vysokoškoláka, dovtedy som uznávaný, no keď vyjdem von na ulicu, kde ma nikto nepozná, som pre ľudí len „Cigáň“. A to je smutné.

Nestretol si sa s rasizmom a extrémistickými názormi v bojovej komunite?

Vôbec, ale myslím si, že to je preto, lebo by potom dostali. (smiech) Vybomboval by som ich. (smiech)