Presťahovala sa sem v roku 2013, keď dostala štipendium na štúdium tradičného tanca. Dnes sa venuje dizajnu a stavbe domov, no jej srdcovou záležitosťou je aj cestovný ruch a sprevádzanie turistov naprieč ázijskými krajinami. „Bol to zvláštny začiatok. Tá Indonézia ma po štúdiu stále ťahala späť, zaľúbila som sa najmä do Bali, lebo je skvelou harmóniou medzi východným a západným štýlom života.“
V Refresheri nás zaujímalo, koľko na ostrove stojí stavba domu, či na tom dokáže Marcela zarobiť, no aj to, ako vysoká výstavba v krajine ovplyvňuje domácich a miestnu prírodu. Marcela všetky otázky zodpovie a priblížila nám život v indonézskej provincii.
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame článkami aj o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky, zaujímavosti z rôznych kútov sveta aj užitočné rady pri cestovaní. Okrem toho si prečítaš aj nadupané rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Aby som veci uviedla na pravú mieru, navštevovala som ročný študijný program, no nemám žiaden titul tradičnej tanečnice. (smiech) Môže sa tam prihlásiť ktokoľvek do 30 rokov. Po štúdiu som sa začala venovať turizmu a tomu sa venujem doteraz. Sprevádzam turistov v podstate po všetkých krajinách Ázie. Keď prišiel covid, lietanie sa zrazu zastavilo a všetky moje biznisy a produkčné práce sa zastavili spolu s ním. Ľudia nemohli prísť za mnou, ja za nimi.
Zmenilo sa to, čomu som sa venovala. Pred šiestimi rokmi som si postavila svoj dom. Časom som nazbierala nejaké skúsenosti so stavbou v Indonézii a stretla som svojho bývalého partnera, ktorý sa tomu rovnako venoval. Začali sme sa stavbe a projektovaniu domov venovať profesionálne, založili sme si firmu a covidové roky sme strávili tým, že sme stavali vily a robili sme rôzne obchody aj yoga shala.
Poznám veľa ľudí, ktorí sem prišli a začali budovať a prenajímať vily. Ja ich chápem. Pri tých cenách nehnuteľností v Európe sa im ani nečudujem. Za cenu garsónky v Bratislave tu môžeš mať domček s vlastným bazénom. Ďalšia vec, nehnuteľnosti sú tu veľmi rentabilné, čo znamená, že za pár rokov získaš peniaze späť. Sú to veľmi dobre investované peniaze, návratnosť je veľmi rýchla. Kto má odvahu a biznisové premýšľanie, ten sa do toho pustí.
Keby sem prišiel Slovák bez skúseností, asi by ho to stálo veľa. Je ťažké nájsť menší pozemok, človek by musel mať veľké šťastie na to, aby našiel nejaký dvojárový. Päť árov je veľký úspech. Fungujú tu rôzni developeri, ktorí vezmú obrovský pozemok, rozrátajú ho na menšie parcely a na nich postavia menšie domy. Takto je to potom dostupnejšie aj cenovo. Menší domček s malou záhradkou a bazénom môžeš mať už od 160-tisíc. Sú aj lacnejšie, ale tam už by musel ísť človek na úkor kvality, čo by som ja osobne nerada.
Čo všetko potrebuješ, aby sa ti projekt podaril?
Človek v prvom rade potrebuje peniaze, odvahu a veľa trpezlivosti. Je to úplne iné ako u nás. V Európe sme zvyknutí, že existujú nejaké územné plány, pravidlá, katastrálne úrady a podobne. Tu je to všetko tiež, ale je to viac v štýle „punk“ a každý si robí čo chce. Čo je na jednej strane úžasné, lebo nemusíš byť architekt ani stavbár na to, aby si sa mohol realizovať a postaviť nejaký projekt. Na druhej strane ti to prináša aj veľa „shitu“, lebo to nie je regulované, nerieši sa napríklad voda a odpad. Je tu aj veľa chýb.
Hovoríš, že človek nemusí byť architekt, aby si postavil dom. Ako si to dokázala ty?
Je pravda, že som nevyštudovala žiadnu architektúru ani nič podobné. Dizajn a navrhovanie ma však vždy bavili. Moja cesta k stavbárčine bola veľmi naivná. Prvé, za čo vďačím, sú moji rodičia, ktorí vždy, keď stavali nejaký dom, tak sa vytriedil budget. Dali mi ho a povedali, že toto je tvoja izba, máš 10-tisíc korún, môžeš si sama vybrať nábytok. Od detstva ma motivovali, aby som bola v tomto smere kreatívna. No a potom, keď som prišla na Bali, som si povedala, že si postavím dom.
Bolo ťažké urobiť si na Bali reklamu, dať o sebe vedieť?
Ani môj bývalý priateľ, ani ja nie sme instagramoví ľudia a ani zástancovia „pushy“ marketingu. Veci, ktoré sú dobré, nepotrebujú reklamu, pretože sú reklamou samy o sebe. Treba poznať svoje limity a svoje kapacity. My sme na to išli ústnym podaním, obaja tu žijeme veľmi dlho. Išlo to veľmi ľahko, máme tu veľa kontaktov, v podstate ľudia chceli od nás stavby, lebo videli predošlé výsledky.
V čom sú domy na Bali iné ako tie, ktoré stoja v strednej Európe?
Treba si uvedomiť, že príroda na Bali je divoká a doslova ti stavbu požiera. Pre neustále teplo treba myslieť na to, aby dom dýchal a bol postavený z vhodných materiálov. Keď sa pozeráme na miestnosti, tak napríklad spálňa musí byť klimatizovaná, cez deň sa musí vyvetrať a miestnosť by mala byť uzavretá. Rovnako aj šatník by mal byť klimatizovaný. Sú to veci, na ktoré u nás nemyslíš.
V lokálnom dome nájdeš aj vykachličkované miestnosti, že to vyzerá ako v pitevni. Je to preto, aby tadiaľ neprešla pleseň.
Spomenula si vhodné materiály. Aké napríklad?
Na Bali sú limitované materiály. Napríklad oproti Európe nie sú také pokrokové, skôr „basic“. Samozrejme, sú aj nadštandardné, ale to si človek aj nadštandardne zaplatí. Máme tu lokálnu architektúru, kde sa používajú skôr základné lacné materiály, ako betón, kachličky, plasty či plechové strechy.
Základom je betón a drevo. Majú tu veľmi kvalitné drevá, niektoré však vôbec nie sú lacné. Jedno konkrétne je tu považované za nesmrteľné a najkvalitnejšie. Používalo sa na podvaly pri stavaní železničných tratí a výhodou je aj to, že môže byť v exteriéri a vôbec nestarne. V angličtine ho nazývajú „iron wood“, tu sa volá „ulin“. Je to však obrovská investícia, kubík takéhoto dreva stojí v prepočte 1 500 eur.
V lokálnom dome nájdeš aj tak vykachličkované miestnosti, že to vyzerá ako v pitevni. Je to preto, že cez ne pleseň neprejde, na rozdiel od obyčajnej omietky. Obľúbené sú aj plastové skrine, pretože rovnako ako kachličky, ani plast nechytí pleseň. Ďalej sa používajú cementové kachličky, myslím, že aj Portugalci majú niečo podobné. Treba sa o ne starať, natierať, voskovať a čistiť, no osobne to mám veľmi rada, lebo to vyzerá dobre. Sú tu aj luxusné stavby s mramorovými kúpeľňami a kuchyňami, všetko však závisí od vkusu a rozpočtu.
Máš nejaký štýl, v akom navrhuješ stavby?
Veľmi rada sa hrám s tým, aby bola príroda prizvaná do domu a pričinila sa na jeho starnutí. Lebo aj keby človek chcel, prírodu nezastaví a bude mať v dome huby, plesne aj mach. Preto sme aj my domy navrhovali v súznení s prírodou na štýl Angkór Vat. Niektoré steny sme dokonca potierali tak, aby boli obrastené machom, aby tam bol taký „feeling“ ako v chráme.
Menší domček s malou záhradkou a bazénom môžeš mať už od 160-tisíc.
Ako vyzerá tvoj dom?
Môj dom je celý otvorený, vzdušný. Čo znamená, že sa síce otvorí vzduchu, ale aj hmyzu, netopierom, jaštericiam, pouličným mačkám a tak ďalej. Skrátka, víta prírodu dovnútra. Je celý biely, čo odráža fakt, že mám veľmi rada čistú, bielu energiu. Musím ho preto síce veľa čistiť a maľovať, ale zase na druhej strane sa biela farba lepšie udržiava a nie je na nej vidieť prach tak ako na čiernej. Zároveň dodáva luxusný vizuál, keď ju napríklad skombinuješ s tehlou, drevom a podobne. Je to taký tradičný dedinský domček, mám krásnu záhradu aj bazén.
Je pravda, že domy môžu vlastniť iba lokálni?
V podstate áno, cudzinec na Bali nemôže vlastniť pozemok. Funguje to tak, že si od lokálneho človeka prenajme pozemok na 20, 25, 30 až 50 rokov, podľa toho, ako sa dohodnú. Potom do toho investuje a postaví si tam dom, ktorý bude jeho na ten daný čas. Po uplynutí tohto obdobia alebo aj počas nájmu môže lehotu predlžovať, alebo skrátka nájom skončí a on musí majiteľovi odovzdať kľúče. Alebo zbúra dom. Takto to funguje.
Na Bali to nefunguje ako u nás, že si niečo kúpiš, vlastníš to a potom to zdedia napríklad tvoje deti.
Skúšajú to niektorí cudzinci obchádzať tak, aby vlastnili pozemok na neurčitý čas?
Cudzinci obchádzajú zákon spôsobom, ktorý sa nazýva freehold, čo znamená, že v podstate človek môže pozemok vlastniť, ale nie je to legálne. Je to celé „šejdy“. Neštudovala som zákon, ale bavila som sa s mnohými lokálnymi a vraj bežný nájom je maximálne na 30 až 50 rokov. Napokon aj ten freehold platí iba na 100 rokov. Nefunguje to ako u nás, že si niečo kúpiš, vlastníš to a potom to zdedia napríklad tvoje deti.
Ak si tu aj muž zo zahraničia vezme indonézsku ženu, tiež nemôže vlastniť nejakú nehnuteľnosť väčšiu ako niekoľko árov. Neviem presne koľko, no chcela som tým poukázať na to, že aj keď sa sem niekto prižení, nemá rovnaké práva na kúpu ako lokálny. Ak si občan, môžeš niečo vlastniť. Je to fajn, aspoň sa nerozpredá ich krásna krajina.
Aký máš názor na ekológiu a fakt, že si tam môže postaviť dom hocikto? Nenarúša to ekosystém?
Osobne ma mrzí, keď vidím, že ustupujú ryžové polia a ako sa Bali mení. Mení sa aj energia lokálnych. Čím ďalej, tým viac sa stretávam s ich chamtivosťou a na ľuďoch vidno, že už na perách nemajú typický úprimný balijský úsmev. Neexistuje tu územné plánovanie, nerieši sa zber dažďovej vody, nerieši sa odpad a je problém aj so spodnými vodami.
Čím viac ľudí si vŕta studne a chce mať vodu, tým viac hladina vody klesá. Miesto trávnatých a ryžových polí sú zrazu betóny a stavby, preto sa napríklad dažďová voda nemá možnosť tak vstrebávať do zeme a ubúda. Takáto situácia môže viesť až k ekologickej katastrofe, nejakým zázrakom sa to však zatiaľ udržiava.
Chamtivosť vnímaš na domácich alebo aj na turistoch?
Ako som povedala, aj niektorí domáci sa menia na chamtivých hajzlíkov. Iní sú zase zo situácie veľmi smutní. Na turistoch si všímam arogantnosť, najmä odvtedy, ako sa sem začali nahŕňať Rusi, Bielorusi a podobne.
Áno, predtým tu boli napríklad opití Austrálčania, ale tí aspoň pomáhali, doniesli sem peniaze a stále sa usmievali. Mám pocit, že sa dokázali lepšie aklimatizovať a prispôsobiť sa životu na Bali. Postsoviecki turisti takí nie sú. Keď som sa s nimi rozprávala, vysvitlo, že si myslia, že za peniaze „môžu všetko“. Vidím, že to nepriamo ovplyvňuje aj domácich a prejavuje sa to ich prchkosťou.
Je niečo, na čom si sa popálila a odporučila by si to ostatným?
Ja som veľmi rada, že už ako-tak rozumiem ich kultúre a viem, kde sú ich nedostatky. Trebárs viem, v čom sa ma budú snažiť podviesť, oklamať a v čom nie sú čestní. Vlastne ani nemám pocit, že oni klamú, len nevedia úprimne povedať nie. Čiže treba poznať ich kultúru a mať ich prekuknutých, lebo už bolo veľa prípadov, keď sa ľudia dali oklamať. Napríklad, niekomu zaplatili pozemok a on s peniazmi utiekol, alebo vzali pozemok, ktorý mizne pri prílive, alebo taký, ktorý je na skale, čo sa rozpadá.
Okrem toho, že musí byť človek dostatočne znalý a informovaný, je dôležité si aj vybrať správnu oblasť na Bali. Mám na mysli miesto, ktoré má budúcnosť. Napríklad ja vidím ten smer, ktorým sa posúva turizmus. Pred časom som si postavila dom v dedine, kde naokolo nebolo nič a teraz žijem obkolesená štyrmi konštrukciami, ktoré sú nalepené na mojom plote. Táto oblasť je momentálne „prime location“. No a potom sú tu aj mŕtve oblasti, ktoré neprinášajú taký profit, preto sa neoplatia.
