Broňa je chirurgička v Karlových Varoch: Pacienti si často myslia, že som sestra. Nezarábame tu tisíce (Rozhovor)

Ako brutálne?

No, nastupovali sme myslím takmer 1 200 študentov do prvého ročníka a už po prvom ročníku vyhodili asi polovicu. Úspešne skončila školu tak tretina z pôvodného počtu. Najväčšie sito boli prvý a tretí ročník, potom a medzi to sa to už dalo. V tom je rozdiel oproti Slovensku, kde takéto sitá nie sú.

Nechcela si žiť v Prahe?

Tam je brutálny pretlak, je tam veľa ľudí, ktorí tam chcú ísť a okrem toho je tam už veľa lekárov. (smiech) Je to náročné, aj na univerzite nám ešte odporúčali začať v menšom.

Prečo Karlove Vary?

Medikom na škole sa všeobecne odporúča, aby si na štart vybrali menšiu nemocnicu v menšom meste, nie rovno nejakú veľkú fakultnú. Najmä pre mladých chirurgov, ktorí sa chcú dostať čím skôr k operačným zákrokom.

Kedy si prišla na to, že chceš byť chirurgička?

Dosť neskoro. (smiech) Ale každý študent medicíny v istom období zistí, čomu sa chce venovať, minimálne akému zameraniu, či internému alebo chirurgickému, kde sa robí viac rukami a podobne. Ja som prišla na to, že chcem robiť akčnejšiu a mechanickejšiu prácu.

Aké boli pracovné začiatky?

Náročné no, v škole sme mali málo praxe, tak som sa musela všetko učiť za pochodu a bola som tzv. hodená do vody. Po troch mesiacoch som začala slúžiť aj nočné služby. Šťastie je v tom, že vždy slúžime traja, čiže nikdy neostanem na nič kvázi sama. Bola som z toho v strese, ale pomôže ti pocit, že sa máš vždy možnosť poradiť s kolegami.

Zmenilo sa to časom?

Čím dlhšie pracujem, tým si na to človek lepšie zvykne. Ale zároveň mi skúsenosťami pribúda počet tých služieb, čiže vieš ich lepšie zvládať a na druhej strane je ich stále viac. (smiech) Teraz slúžim tak osemkrát v mesiaci, nie je to úplne bežné, ale u nás to takto funguje.

Ako sa delí tvoja práca?

Podľa rozpisu som na oddelení, na ambulancii alebo na operačných sálach. Ambulancia je vlastne urgent, kde chodia ľudia s akútnymi problémami od rezných rán, zlomenín či rozbitých hláv.

Chirurgiu považovali kedysi za chlapskú robotu. Platí to ešte?

Rada by som povedala, že je to už minulosťou, ale nie je to úplne tak. Ale aby som bola aj pozitívnejšia, ženy sa čoraz viac dostávajú do tohto odboru a je ich stále viac. Aj nás je tu tak 6 žien. Ale no nie je to sranda, pretože je to veľký tlak, práca je náročná, je tu dosť nočných a neviem, možno to ženy vnímajú viac emotívne oproti mužom, tým však nechcem povedať, že by to žena nemohla zvládnuť.

Takže s diskrimináciou si sa nestretla?

Ale stretla. (smiech) Od kolegov vôbec, toto tu naozaj nikto nerieši. Možno staršia generácia ešte na univerzite mala občas nejaké poznámky, ale v práci som sa s tým nestretla, teda medzi kolegami...

A čo pacienti?

To je podstatne horšie. (smiech) Veľmi často sme aktuálne ako ženy považované za sestričky. Keď prídem k pacientom, automaticky ma berú ako sestru, nie ako lekára. Pacienti často moje verdikty a diagnózy spochybňujú. Čo vidím, slovo ženy má oproti mužskému omnoho menšiu váhu.

Čomu sa v práci venuješ najčastejšie?

Záleží, kde som. Ak ide o ambulanciu, to sú také bežné bolesti brucha alebo úrazy. Tie bolesti sa delia na dve skupiny, také, pri ktorých takmer o nič nejde a vyriešil by to aj obvodný lekár, no potom je tam druhá skupina, kedy sa príde na niečo vážne ako napríklad nádor. Z úrazovej stránky sú to asi najviac vyvrtnuté členky.

Počujem, že často striedaš slovenské a české pojmy, ako rozprávaš v práci?

Neviem, ako sa to nastavilo, no pri pacientoch už neviem rozprávať po slovensky. Aj keď príde slovenský pacient, neviem sa prenastaviť. S kolegami však už hovorím po slovensky, takto sa to asi prispôsobilo tomu, že českí pacienti by mi nemuseli vo veľkej miere rozumieť, keďže veľa pojmov znie v češtine inak.

Aké to bolo zo začiatku na operačných sálach?

Pre každého mladého lekára na chirurgii je cieľom dostať sa čím skôr na operačné zákroky. Všeobecne sa k operáciám dostaneš rýchlo, pretože si tam ako asistent. Potom sa dostaneš aj z pozície hlavného operatéra k bežným veciam ako operácia slepého čreva, žlčníky či amputovanie prstov.

Spomenieš si na nejaký vážny zákrok, ktorého si bola súčasťou?

Bola som pri operácii, kedy pacientovi praskla pečeň, bolo to veľmi akútne a utkvelo mi to v pamäti. Z osobného pohľadu som rada pri operácii zlomenín, keď vŕtam do kostí, znie to asi divne, ale láka ma to z toho medicínskeho hľadiska.

Ako dlho trvá bežná operácia?

Ako hlavná operatérka mám na starosti také výkony, ktoré trvajú tak do hodinky, potom také komplexnejšie operácie sú aj na 3-4 hodiny.

Dá sa naučiť zvládať stres, ktorý prináša toto odvetvie?

Myslím si, že asi nie, aj skúsený chirurg má pri výkone práce stres, pretože ide o ľudské životy. Možno sa naučíš to, aby stres neovplyvňoval tvoju prácu, ale niekde vzadu to určite vnímaš. A je nutné dodať, že my sme jednou nohou v kriminále.

Mala si niekedy počas nočnej služby nejakú nebezpečnú skúsenosť?

Vieš, keď prídu ľudia v nejakom stave, väčšinou prídu v sprievode polície. Častokrát sú agresívni, ale ja som nejak zatiaľ nezažila to, aby som sa cítila ohrozene, snažím sa to s pacientom vykomunikovať.

Stáva sa, že pacient neprežije operáciu?

Mne sa to zatiaľ chvalabohu nestalo, ale môže sa to stať. Pacienti si totiž neuvedomujú tú základnú vec, že aj keď idú na úplne basic operáciu slepáku alebo žlčníka, tak vždy je tam riziko toho, že nastane komplikácia, ktorej následkom je smrť. A nie je to ani chyba lekára. Človek je pred operáciou riadne poučený a podpisuje papier, kde sú napísané riziká, ktoré sú samozrejme veľmi nízke, ale musí to byť takto ochránené. Nevieš si predstaviť, koľko anomálií môže byť v ľudskom tele, o ktorých nevie daný človek a ani lekár.

Ako je to v Česku s platom mladých lekárov?

To je vtipné, pretože často počúvam, že o koľko majú lekári v Česku viac peňazí, no nie je to úplne tak. Viem, že absolventi, čo nastúpili nedávno, majú 48 000 českých korún v hrubom, čo je v prepočte necelých 2 000 eur, na Slovensku je to podobne, takže nie je to taký rozdiel. Zarobíš si viac, pretože máš príplatky za nočné služby. Neviem, ako je to na Slovensku, ale niektoré nemocnice v Česku dávajú absolventom aj finančný náborový príspevok za predpokladu, že je tam málo lekárov.

Ako sa žije v Karlových Varoch?

Okrem filmového festivalu, keď je tu naozaj extrémne množstvo ľudí, je tu dosť nuda. (smiech) Vieš, pre mladého nezadaného človeka tu nie je veľmi čo robiť. Na druhej strane, je tu pokoj, krásne prostredie, príroda a príležitosti na túry, prechádzky, cyklovýlety či lyžovačku. Ja som si však vyberala aj podľa toho, že je to pomerne blízko od Prahy, kam chodím vlastne každý víkend, ak náhodou neslúžim.

Turistická, teda kúpeľná časť je plná luxusných hotelov, chodia k vám možno nejakí prominentní pacienti?

Ak sa to stane, tak len počas festivalu, inak to veľmi neregistrujem. Počas roka sú to klasickí hoteloví hostia.

Koľko stojí život v Karlových Varoch, keď tam človek žije aj mimo turizmu?

Služby a gastro sú porovnateľne drahé ako v Prahe, no paradoxne Praha je lacnejšia ako Bratislava. (smiech) Nájmy sú zas určite lacnejšie než v Prahe. Za dvojizbák platím 520 eur, asi mám len dobrých nájomcov, no stále je to fakt oveľa lacnejšie než v Prahe.

Ako sa pozeráš na estetickú chirurgiu?

Ja neprichádzam s estetikou do kontaktu, ale robíme bariatrickú chirurgiu, kde sa robia napríklad sekcie žalúdkov, kde potom ľudia následne schudnú a robíme aj abdominoplastiky, čo je vlastne úprava brucha a odstránenie nadbytočného tuku. Nie som však úplne veľký nadšenec tejto bariatrickej chirurgie. A klasická plastika, pokiaľ je s mierou, som za, nemám proti tomu nič, lebo veľakrát sa dá upraviť vzhľad človeka v zmysle, že mu to pomôže, dodá sebavedomie a podobne.

Vidíš sa možno v budúcnosti v tomto odvetví?

Nebudem klamať, že ma to neláka. Ide o kreatívnu prácu, čo ma baví, má to veľkú budúcnosť, ľudia to vyhľadávajú stále viac. No a samozrejme, nebudeme si klamať, je v tom aj veľa peňazí, no nie je to však len kvôli tomu. (smiech) Zvažujem celkom aj to, že by som odišla robiť lekárku do Kodane, mám kamoša, ktorý tam pracuje, takže je to celkom reálne, no nie je to teraz otázka nasledujúcich týždňov.

Čo sa ťa ľudia mimo lekárskej práce pýtajú najčastejšie?

Či odrezávam ľuďom nohy. (smiech)

A odrezávaš?

Jasné, ale fakt. Veď ide o amputáciu, čo je bežnou súčasťou práce chirurgov. Najprv sa o to zaujímajú, no keď im poviem, že normálne režem kosti pílkou, ostanú trošku bledí. (smiech)

Máš aj tento "syndróm rodinných osláv", keď sa ťa ľudia pýtajú na rôzne zdravotné záležitosti aj mimo tvojho odboru?

Mám veľké šťastie v tom, že drvivá väčšina mojej rodiny pracuje v zdravotníctve, takže týmto veciam sa dá vyhnúť. Ale ak sa niečo deje a je to vážnejšie, tak to často konzultujeme, to áno.

V čom by sa podľa teba mal zmeniť názor verejnosti na lekárov?

Aby sa možno zvýšila tolerancia a empatia voči nám. Aby si pacient uvedomil, že sa snažíme dávať to najlepšie, čo vieme, no možno nie je v ten deň prvým pacientom, ktorého musíme riešiť. A tiež aby si ľudia nemysleli, že zarábame každý ťažké tisíce, veľakrát to tak proste nie je, najmä ak robíš v štátnej nemocnici.