Vrba a Wetzler sa do histórie zapísali veľkými písmenami.
V koncentračnom a vyhladzovacom tábore v poľskom Osvienčime zahynulo dohromady viac ako 1,5 milióna ľudí. Na takomto čísle panuje všeobecná zhoda medzi väčšinou historikov, aj keď niektorí argumentujú, že by mohlo ísť o viac či menej obetí. Rudolf Vrba a Alfred Wetzler odhadovali, že len do apríla 1944 nacisti vyvraždili v tomto tábore 1 765 000, čo je odhad založený na informáciách priamo zvnútra Osvienčimu.
Ako je to možné? Ak si o Vrbovi a Wetzlerovi nikdy v živote nepočul, títo dvaja slovenskí hrdinovia výrazne ovplyvnili priebeh druhej svetovej vojny. Nešlo o historikov, ako by mohlo vyplývať z prvých viet, ale o dvoch Židov, ktorí boli na začiatku 40. rokov minulého storočia transportovaní do vyhladzovacieho tábora, strávili tam približne dva roky a napokon vďaka prefíkanému plánu utiekli.
Obaja sa do okupovaného Poľska dostali v roku 1942, ale prvýkrát sa spoznali až priamo v tábore. Nikdy predtým sa nevideli a až v Osvienčime vzniklo kamarátstvo, o ktorom v tom čase ani netušili, že na dejinách zanechá obrovskú stopu.
Wetzler sa narodil na území dnešnej Trnavy v roku 1918, Vrba bol o niekoľko rokov mladší, narodil sa v roku 1924. V roku 1918 zároveň skončila prvá svetová vojna, čo znamenalo, že Nagyszombat ležiaci v Rakúsko-Uhorsku sa v priebehu niekoľkých mesiacov zmenil na československé mesto.
Wetzler v rokoch pred začiatkom druhej svetovej vojny pracoval ako robotník, zatiaľ čo Vrba odišiel z rodných Topoľčian do Bratislavy, kde študoval na gymnáziu, odkiaľ musel kvôli svojmu pôvodu odísť.
Židia mali v tom čase aj na Slovensku ťažkú situáciu. Od 14. marca 1939 existovala Slovenská republika ako samostatný štát, ktorý bol satelitom nacistického Nemecka, a tak na našom území platili veľmi podobné protižidovské zákony ako za hranicami.
Vrba si po vyhodení z gymnázia privyrábal ako robotník, neskôr chcel z domovskej krajiny utiecť do Anglicka, kde pôsobila aj československá exilová vláda. Na svoj útek plánoval využiť Maďarsko, ktoré vtedy Hitler nevnímal ako prioritu, čo sa koniec koncov zmenilo až po nacistickej okupácii Maďarska v marci roku 1944. Avšak, cesta do Maďarska neskončila šťastne, Vrba bol zadržaný a po transporte do koncentračného tábora Majdanek skončil až v Osvienčime.
Obaja muži sa nestretli ani počas transportov. Keď Vrba prišiel do Osvienčimu, Wetzler tam už bol väznený. Mali šťastie, že boli v mladom veku, veď Vrba mal iba 18 a Wetzler zase 24 rokov.
Vďaka fyzickej zdatnosti a sile neskončili hneď po príchode v plynových komorách, práve naopak, Vrba bol spočiatku robotníkom na viacerých oddeleniach tábora, v jednej chvíli musel dokonca vykopávať mŕtve telá zabitých väzňov, aby mohli byť spálené.
Napokon získal prácu v Kanade, čo bolo stredisko, kde väzni odsúdení do otroctva selektovali osobné veci od väzňov prichádzajúcich na rampu na začiatku tábora.
Vďaka tejto práci si Vrba mohol v mysli zaznamenávať, koľkých transportov sa stal svedkom a ako boli nacistami samotní väzni selektovaní. Vo svojej správe Vrba a Wetzler uviedli, že až 90 % prichádzajúcich ľudí bolo odsúdených na smrť v plynových komorách a len zostávajúca desatina pokračovala v práci v rámci táboru. Hovorilo sa, že títo ľudia boli aj tak odsúdení na smrť, len pomalšiu.
Na druhej strane, Wetzler pracoval v miestnej márnici, kde mohol zaznamenávať počet ľudí, ktorí tam končili. Nešlo pritom o osoby zavraždené v plynových komorách, často skôr o väzňov upracovaných či dobitých na smrť.
V koncentračnom tábore však takúto utajenú činnosť nevykonávali len Vrba s Wetzlerom. Medzi väzňami sa postupom času vytvorila odvážna vrstva ľudí, ktorá bola považovaná za vnútorný odboj.
Vrba s Wetzlerom vďaka tomu získali dôverné údaje a správy priamo z plynových komôr, kde oni samotní nikdy nepracovali a nemali tak spôsob, ako by sa mohli stať priamymi svedkami vyvražďovania v komorách a pri kremačných peciach.
Nebyť kontaktov na týchto rôznych pracoviskách, Vrba s Wetzlerom by z tábora nemohli vyniesť etiketu z chemikálie cyklónu B, ktorá verejnosť presvedčila, že si svoje svedectvá z tábora nevymysleli.
Aby mohli schovanú etiketu z tábora vyniesť a porozprávať svetu o desivých nacistických praktikách v tábore, museli odtiaľ najskôr utiecť. Nešlo o prvých väzňov, ktorí sa z Osvienčimu pokúsili utiecť.
Historik Tadeusz Iwaszek odhaduje, že odtiaľ za druhej svetovej vojny utiekol 667 väzňov, ale až 270 bolo vzápätí chytených a prevezených naspäť, kde ich už čakala smrť.
Vďaka dvom rokov strávených v Osvienčime si Vrba a Wetzler naštudovali aj to, ako tábor funguje, keď niekto utečie. Uvedomovali si, že po úteku vyhlasuje vedúci tábora trojdňové pátranie. Svoj útek preto naplánovali počas niekoľkých mesiacov takmer do dokonalosti.
Aj keď im v tábore pravdepodobne nehrozilo akútne nebezpečenstvo, pretože obaja otročili na významných pozíciách v rámci väzenskej hierarchie, útek začali zvažovať, keď sa dozvedeli o blížiacej sa invázii nacistických vojsk do Maďarska.
V tejto krajine sa pred holokaustom ukrývalo aj množstvo Židov zo Slovenska, lenže Vrba mal v Osvienčime od nacistov započuť, že onedlho budú hodovať na tonách maďarskej salámy. Tieto vyhlásenia boli neskôr spochybňované, ale smutné proroctvo sa naplnilo.
V tom čase síce svetové špičky ako americký prezident Franklin Roosevelt vedeli o existencii koncentračných táborov, ale nikto z nich nechcel veriť, že prvotné svedectvá o masovom vyvražďovaní Židov sú naozaj pravdivé.
Dovtedy nacisti pri transportoch ľudí ubezpečovali, ako si musia zbaliť oblečenie na viaceré ročné obdobia, šperky aj množstvo jedla, pretože budú na novom mieste pracovať a začnú nový život. Aj preto ľudia často neprotestovali, zbalili sa a nasadli do vagónov, ktoré ich viezli na smrť.
Vrba s Wetzlerom chceli zabrániť deportáciám maďarských Židov do koncentračných táborov v Poľsku. Keď v Osvienčime začali väzni budovať nové väzenské bloky nazývané Mexiko, ľudia si uvedomili, že sa chystá prílev nových obetí.
Slovenskí hrdinovia preto prestali strácať čas. Vďaka materiálu na výstavbu týchto blokov si vytvorili presvedčivú skrýšu za vnútorným táborovým okruhom, čo im trochu pomohlo, keď sa v úkryte niekoľko dní skrývali.
Vyhĺbili si menšiu jamu pod stavebným materiálom, najmä drevom, ten napustili benzínom, aby zmiatli aj pátračské psy, a 7. apríla 1944 sa ukryli dovnútra. Vďaka tomu, že vedeli, ako pátranie po väzňoch funguje, tam zostali až do 10. apríla.
Medzitým sa nacistickí pohlavári 9. apríla dozvedeli, že z Osvienčimu utiekli dvaja väzni, lenže oni v tom čase potichu sedeli vo svojej skrýši vnútri tábora. Mali so sebou chleba aj vodu a aj keď pre nich museli byť tie tri dni nekonečné, trpezlivo ich prečkali.
Od kolegov dostali dobrú radu, nech cestujú výlučne v noci. Z Osvienčimu ich čakalo 140 kilometrov ku slovenským hraniciam, čo znie ako veľa, ale aj preto boli vhodnými kandidátmi na útek.
Cesta cez stále zasnežené Poľsko až na Slovensko trvala dvom mladíkom približne 10 dní. Keď dorazili k nášmu územiu, najskôr ich prichýlil miestny pastier. Zaviedol oboch väzňov ku miestnemu židovskému doktorovi, odkiaľ sa napokon dostali tam, kam potrebovali. Po všetkých medzizastávkach dorazili do Žiliny 25. apríla 1944 a zamierili do židovskej rady.
S pomocou zamestnancov rady napísali správu známu ako Vrbova a Wetzlerova správa, v ktorej prvých troch častiach opisovali, ako koncentračný tábor funguje, ako v ňom vyzerá bežný deň, ako prebieha vyvražďovanie Židov, koľko z nich končí v otroctve a koľko putuje rovno do plynových komôr, ale aj ďalšie detaily.
Zameriavali sa na to, aby do detailov opísali tie najväčšie hrôzy, ktoré sa v tábore odohrávali. Verili, že pomocou svojej správy prinútia Spojencov a najmä Maďarov konať. Maďarským Židov vtedy hrozilo najväčšie nebezpečenstvo.
Správa bola obomi Slovákmi niekoľkokrát prepracovaná, preložili ju s pomocou miestnych členov židovskej rady do nemčiny aj maďarčiny a okamžite ju začali distribuovať. Onedlho sa dostala do rúk pápežského zástupcu v Bratislave, ale hlavne skončila aj u predstaviteľov židovskej rady v Maďarsku.
Nanešťastie, tí mali v tom čase vyjednávať s nacistami, aby maďarských Židov nedeportovali výmenou za majetky. Nestalo sa tak. Keď maďarská vláda na prelome júna a júla 1944 transporty Židov zastavila, aj tak bolo neskoro.
Napriek snahe Vrbu s Wetzlerom stihli nacisti medzitým vyviezť cez 300-tisíc ľudí do poľských koncentračných táborov, kde väčšina z nich zomrela. Odhady však hovoria, že aj vďaka správe a svedectvách týchto dvoch Slovákov bolo po zastavení transportov zachránených od 120 do 200-tisíc ľudí. Útek preto mal zmysel, aj keď nemal taký vplyv, ako by si obaja želali.
Keď bola správa na jeseň roku 1944 zverejnená v západných médiách, svet zostal šokovaný. Informovala o nej aj britská televízia BBC, ale spojenecké bombardovanie plynových komôr v Osvienčime ani hlavných železničných trás smerujúcich z Maďarska do Poľska neprišlo.
Samotný Vrba sa neskôr zamýšľal, ako mohla vojna vyzerať, keby takéto bombardovanie prebehlo, ale na polemizovanie je už neskoro. Aj keď sa nepodarilo zachrániť všetkých, Vrba aj Wetzler navždy zostávajú slovenskými a svetovými hrdinami. Ten prvý zomrel v roku 2006 v Kanade ako úspešný neurológ, ten druhý zase v roku 1988 v bratislavskom ústraní.
