Milan Lasica: Keď pozerám zábavné programy, zdá sa mi, že sa účinkujúci zabávajú viac ako diváci (Rozhovor)

S legendárnym slovenským hercom, komikom a humoristom Milanom Lasicom (79) som sa mal stretnúť v kaviarni o jedenástej. Chcel som tam však byť skôr ako pán Lasica, tak som prišiel o takmer dvadsať minút skôr. Prišiel som však neskoro, sedel už v jednom z gaučov.

„Dobrý deň pán Lasica, nakoniec ste prišli skôr ako ja, a to som sa veľmi snažil,“ povedal som s úsmevom. Zoznámili sme sa a po pár zdvorilostných frázach som sa opýtal, či si už niečo objednal. „Áno, kávu,“ odpovedal. Snáď teda ešte niekto príde, povedal som s povzdychom. „Pravdepodobne nie, už nikdy,“ poznamenal s úsmevom.

Ako sa máte, ako sa vám darí?

Darí sa mi celkom dobre. Zdravotne tiež, hoci to bývalo nedávno horšie. Myslím si, že je to teraz ideálne. A pracovne? Mám veľa práce, avšak takej, ktorá ma baví. Zhrnul by som to tak, že je všetko v poriadku.

Priznám sa, bol som celkom prekvapený po telefonáte s výkonným riaditeľom Štúdia L+S. Povedal mi totiž, že máte nabitý program. Odkiaľ beriete energiu?

Neviem. Osobne si myslím, že energiu nemám a že mi chýba celý život. Možno je to len sila zvyku, že som zvyknutý byť v pohybe, byť činný. Jedine takto si to viem vysvetliť.

Zaskočila ma ešte jedna vec. Riaditeľ mi odporučil, aby som vás kontaktoval mailom, vraj určite odpíšete. Často surfujete po internete?

Na internet moc nechodím, no mail sledujem denne. Je to jedna z mála vecí, čo s počítačom viem robiť. Ešte keď niečo napíšem, viem si to uložiť do počítača, prípadne vytlačiť. Na Facebook ale nechodím.

Na internete kolovali a kolujú falošné výroky a dokonca články podpísané pod mojím menom, s ktorými nemám nič spoločné. Viem, že sa proti tomu nedá nič robiť. 

Keď som prišiel do kaviarne, čítali ste si noviny, na stole je denník Sme a Nový čas. Slovenské noviny čítate pravidelne?

Čítam denník Sme. Bulvár veľmi nesledujem, nič tam nie je. Na weby denníkov však nechodím, no zrejme začnem, je to totiž omnoho jednoduchšie. Ku kaviarni však podľa mňa patrí prečítať si noviny.

Vyhľadávate články, v ktorých figuruje vaše meno?

Nevyhľadávam, dokonca si neukladám ani zmienky či články o sebe. Nie som do seba tak zahľadený (smiech).

K mobilu máte „vzťah“?

Mobil používam (začne hľadať v taške). Dnes som si ho zabudol, občas sa mi to, bohužiaľ, stáva a potom som bezradný. Raz mi dokonca mobil ukradli a nevedel som, čo mám robiť. Naspamäť totiž žiadne číslo neviem, všetko mám uložené.

Na sociálne siete nechodíte. Mnohí fanúšikovia by však určite privítali, ak by ste sa im raz za čas prihovorili na svojom profile.

O sociálne siete sa nezaujímam. Viem však, že na internete kolovali a kolujú falošné výroky a dokonca články podpísané pod mojím menom, s ktorými nemám nič spoločné. Viem, že sa proti tomu nedá nič robiť. Ak by to vyšlo v novinách, môžem ich žalovať. Na internete s tým nič nespravíte.

Zamrzelo vás, keď ste sa dozvedeli, že niekto píše pod vaším menom?

Nie je to nič príjemné, keď sa za vás niekto vydáva, bez ohľadu na kvalitu daného textu. Stalo sa mi, že ľudia mi dokonca blahoželali za text, ktorý som nenapísal.

Možno práve takéto incidenty sú dôvod na založenie si profilu na sociálnej sieti. Mali by ste možnosť podobné informácie či texty dementovať.

Kedysi, pred rokmi, sa mi ozvali ľudia, ktorí by mi so spravovaním profilov pomohli. Zanedbal som to, nekomunikoval som. Asi som spravil chybu.

O Satinskom: Spolupracovali sme spolu 40 rokov, takže keď to tak dlho vydržalo, to partnerstvo muselo byť založené na zblížení a porozumení.

Platforma Youtube sa stala fenoménom, zaujala hlavne mladých. Viete, o čom je reč?

Áno, z počutia viem, čo to je.

Poznáte nejakého youtubera?

Poznám len youtuberov standupistov. Iných, žiaľ, nepoznám.

Ako ste sa dostali k herectvu?

K herectvu som sa dostal ako amatér, nemám žiadne herecké školy. Spojili sme sa s Júliusom Satinským a začali sme robiť komické dialógy. To ma dostalo na javisko.

Kto bol váš najväčší vzor?

Je veľa komikov, ktorí sa mi páčili. Boli to napríklad českí komici Jan Werich a Václav Vorlíček, ktorí robili typ humoru, ktorý sme sa pokúšali so Julom nie napodobňovať, ale vychádzať z neho. Veľa svetových komikov z filmov, ktoré som videl, ma taktiež inšpirovali.

Ako ste sa spoznali s pánom Satinským?

Boli sme spolu na vysokej škole a tam sa naskytla príležitosť na spoločné vystupovanie. Najskôr to bolo len vyslovene amatérske vystupovanie, potom sme usúdili, že by sme to mohli skúsiť aj profesionálne. A urobili sme to.

Julo Satinský odišiel do hereckého neba na konci roku 2002. Ako si naňho ako na človeka spomínate?

Len v dobrom, inak nie. Spolupracovali sme spolu 40 rokov, takže keď to tak dlho vydržalo, to partnerstvo muselo byť založené na zblížení a porozumení. Inak by to netrvalo štyri desiatky rokov.

Máte spomienku, na ktorú si vždy s radosťou spomeniete?

Mám veľa takých spomienok. Nechcem preháňať, ale povedal by som, že na neho spomínam skoro denne. Vždy sa mi vynorí spomienka, väčšinou veselá.

V Soirée zaznelo životné krédo  Smiech a plač. Aké je to vaše?

Nemám žiadne životné krédo (smiech). Sú to väčšinou prázdne, no veľmi pekné reči. Človek sa podľa toho však nemôže, respektíve nedokáže riadiť. Každá pekná veta môže byť životné krédo, no potom zistíte, že ste na to jednoducho krátky. 

Nie. Nikdy sme nerobili typ satiry, ktorý by narážal na také nepríjemnosti. Naozajstná satira sa aj tak, pochopiteľne, robiť nedala. A taká, čo bola povolená, tá nás zas nezaujímala.

Spomínate si na moment, kedy ste si povedali, že ste známy či slávny?

Šlo to postupne, no na naše pomery pomerne rýchlo. Začínali sme veľmi mladí a tu, v Bratislave, sme sa veľmi rýchlo stali známymi. Chvíľu to potom trvalo, kým sme sa stali známymi v celom Československu. To trvalo asi 10 rokov.

Bolo ťažké presadiť sa na území Česka?

Mali sme šťastie, že sme pre Čechov boli akousi „novinkou“. Keď sme vystupovali prvýkrát v Prahe v divadle Semafor s naším programom, tak sme mali obrovský úspech. Dovolím si povedať, že taký úspech sme odvtedy nikdy v živote nezažili. Česi pravdepodobne nečakali, že sa pred nimi objaví humoristická dvojica práve zo Slovenska.

Robili ste humor, čo bolo v socializme veľmi náročné, museli ste ho vedieť „skrotiť“. Mali ste na to nejaký recept?

Každý umelec mal v sebe akúsi autocenzúru. V duchu sme si hovorili s týmto opatrne, toto už nie. Cenzúrne zásahy totiž boli nepríjemné. Museli sme preto predvídať, čo bude vadiť, bola to hra „na slepú babu“. Nakoniec sme si však vždy aj tak povedali, že si povieme, čo chceme a uvidíme.

Provokovali ste niekedy cielene?

Nie. Nikdy sme nerobili typ satiry, ktorý by narážal na také nepríjemnosti. Naozajstná satira sa aj tak, pochopiteľne, robiť nedala. A taká, čo bola povolená, tá nás zas nezaujímala.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že hru Náš priateľ René považujete za tú najlepšiu. Prečo?

Mám k tej hre najbližšie. Myslím si, že sme tam dosť zásadne a veselo definovali určité postoje nás, Slovákov. Dalo sa to zároveň vnímať aj v širších súvislostiach.

Keď však občas pozerám zábavné či súťažné programy, tak sa mi zdá, že sa účinkujúci zabávajú viac, ako diváci, ktorí sa na to dívajú.

Máte, naopak, takú, ktorú považujete za menej vydarenú?

Ťažko by som niečo také mohol povedať (smiech). Menej vydarená, čo to znamená? Naše predstavenia boli väčšinou divácky úspešné, hrávali sme ich dvesto, tristokrát, čo nie je zanedbateľné. Po tejto stránke nemôžem o ničom povedať, že nebolo úspešné. O veciach, ktoré sme napísali a o ktorých som mal pochybnosti, hovoriť nebudem. Nebolo ich však veľa. Keď sme totiž mali o niečom pochybnosti, tak sme od toho buď jeden, alebo druhý upustili.

Vedeli ste sa aj pohádať?

Nepamätám si, že by sme sa preli pri písaní (smiech). Občas možno došlo k nejakému nedorozumeniu alebo konfliktu, no dalo sa to prekonať do niekoľkých minút.

Sledujete televíziu?

Občas áno.

Ako vnímate dnešný humor, ktorý sa vysiela v televízii? Vie vás niečo z novodobej tvorby nadchnúť?

Moc ho nesledujem. nie zámerne, nedostávam sa k tomu. Keď už, tak si rád pozriem seriál Dva a pol chlapa alebo Frasier. To sú seriály, ktoré sa mi páčia a je v nich humor mne blízky. Rovnako spôsob, ako hrajú herci v spomínaných seriáloch, mi je blízky.

Čo dnes chýba slovenskej zábave?

Keďže ju pravidelne nesledujem, netrúfam si ju hodnotiť. Aj keby som ju sledoval, nebudem sa o nej vyjadrovať kriticky, nebolo by to totiž kolegiálne. Nepatrí sa hodnotiť či kritizovať to, čo som robil ja celý život. Keď však občas pozerám zábavné či súťažné programy, tak sa mi zdá, že sa účinkujúci zabávajú viac, ako diváci, ktorí sa na to dívajú.

Paradox.

Áno, to je.

Aké máte pocity, keď prepnete na stanicu, kde práve vysielajú Ktosi je za dverami? Poteší vás to?

Nie som veľký fanúšik seba samého, nerád sa dívam na veci, v ktorých účinkujem. Občas ma to záujme, pretože sa mi nechce veriť, že som to ja (smiech). Zdá sa mi, akoby to bol niekto iný a predvádza sa.

Prečo máte taký pocit?

Vyzerám inak, je to dávno. Nemám s tým už zároveň taký priamy kontakt. Občas sa ale zadívam a keď sa rozprávame konkrétne o Ktosi je za dverami, dá sa na tom ešte stále zabaviť.

Pozývali ste si v programe hostí. S ktorým sa diel najviac vydaril?

Jeden z najlepších bol Miloš Kopecký. Ja však skôr rád spomínam na diel, v ktorom Július Satinský predvádzal kurz záhoráčtiny.

Televízne noviny sledujete?

Nesledujem ich pravidelne. Mám rád skôr filmy, viem sa potešiť z každej dobrej snímky. Dobré a kvalitné filmy hrávajú aj naše slovenské stanice, prídem si teda na svoje.

Reklamy vás nevyrušujú?

Niekedy áno. Na druhú stranu, viem využiť tú chvíľku na rôzne iné domáce aktivity.

A čo seriál Oteckovia? Vaša dcéra Hana Lasicová je spoluautorkou knihy.

Teší ma, že sa moja dcéra zúčastňuje úspešného seriálu ako autorka, respektíve spoluautorka. Žiaľ, ešte som ho nevidel.

Chystáte sa?

Určite ma to čaká (smiech).

Máme za sebou Majstrovstvá sveta v hokeji na Slovensku. Sledovali ste našich hokejistov?

Ja som majstrovstvá nesledoval, hokej ma nezaujíma. Viem však, ako to skončilo, že vraj sme hrali dobre a nepostúpili. To je to najhoršie, čo sa môže stať. Lebo keby hrali zle a postúpili, tak by sme ich oslavovali (smiech).

Nepatríte medzi športových fanúšikov?

Ale áno, rád si pozriem dobrý futbal.

Hovorí sa, že ste vášnivým hráčom golfu.

Je to pravda. Ku golfu som sa dostal, keď v Bratislave otvárali golfové ihrisko, pozvali ma na slávnostný odpal. Následne som sa prihlásil do golfového kurzu a odvtedy som aktívny hráč. Bolo to zhruba pred dvadsiatimi rokmi.

Animovaného Spider-mana som videl, bolo to celkom milé. Akčné filmy ale nevyhľadávam.

Ako trávite svoj voľný čas?

Práve pri golfe, to je pre mňa veľmi príjemné, som v pohybe a v prírode. Je to vzrušujúci šport, aj keď to môže byť pre negolfistov ťažko uveriteľné. Voľný čas tiež využívam na to, aby som čítal, šiel do kina, aby som si niečo dobré pozrel v televízii. Najradšej však svoj voľný čas trávim so svojimi vnučkami.

Boli ste prísny rodič?

Myslím si, že keď ide o dievčatá, prísna by mala byť matka. Otec by mal skôr rozmaznávať, mám v tom teda prax a teraz rozmaznávam vnučky. Doprajem im všetko.

Sledujete filmové novinky?

Do kina chodievam pravidelne. Veľmi sa mi páčil film Clinta Eastwooda Pašerák (The Mule), veľmi dobrý film je aj Green Book. Väčšinou však hrajú v kinách filmy, na ktoré nie som veľmi zvedavý. Sem-tam sa ale objaví aj taký, ktorý sa oplatí vidieť.

Komiksové filmy vás nebavia?

Animovaného Spider-mana som videl, bolo to celkom milé. Akčné filmy ale nevyhľadávam.

Máte univerzálny vtip, ktorý slúži ako taká „záloha“, keď je ticho?

Mám problém so zapamätaním si vtipov, vždy sa však nájdu jeden či dva, ktoré poviem. Potom ich zas zabudnem, no našťastie prídu nové.

Spomeniete si na nejaký aj hneď teraz?

Teraz si, žiaľ, nespomeniem na žiadny.

Poznáme veľa zaužívaných „sloganov“, ako napríklad to, že humor je vážna vec a podobne. Sú to len frázy, alebo je na tom niečo pravdy?

To, že je humor vážna vec, je fráza. Neviem, kto to povedal, no veľmi často to počúvam. Všetko, keď chcete robiť dobre a kvalitne, je vážna vec. Keď to niekto povie, zaznie to dôležito, pretože humor je veselá záležitosť. Keď poviete, že je niečo vážne, znie to vznešene.

Ako vnímate dnešné Slovensko?

Slovensko ako také je príliš široká otázka, na ktorú sa dá odpovedať stručne. Myslím si, že Slováci ako národ prekonali za posledných 30 rokov dosť veľkú cestu. Zažili sme aj pozitíva, aj negatíva.

Nikdy nie je nič len pozitívne, vždy je to vyvážené niečím negatívnym. Tie kladné pohyby či javy sú často v rozpore s tými zápornými a niekedy sa zdá, že tie negatívne prevažujú, niekedy zas, že prevažujú tie kladné. Tak to v živote chodí, raz si hore, raz dole.

Ktorý rok je pre vás najpamätnejší?

Rok 1968 – vrcholilo akési uvoľnenie z komunistického zovretia korunované príchodom spojeneckých armád, ktoré nám zničili všetky ambície a mnohé životy. Druhý je rok 1989 – dožili sme sa slobody.

Je dnes spoločnosť rozdelená na dve časti?

Je rozdelená na viac častí ako dve. Spoločnosť nie je jednotná, to je ale v podstate dobre. Jednotnú spoločnosť som zažil niekoľko desaťročí za komunistov a nie je to nič, čo by sme si mali osvojovať.

Máte pocit, že sú voči sebe ľudia menej tolerantní? Napríklad keď ide o politický názor.

To je otázka vnímania slobody a ľudskej úrovne. V časoch totality nielenže to vyzeralo, že sme všetci jednotní, ale že máme aj všetci rovnaký názor. Dnes je priestor pre slobodu a my si ju často vysvetľujeme tak, že je dovolené všetko. Nie je to pravda, treba dodržiavať pravidlá. Nie sme však experti na dodržiavanie pravidiel, respektíve si myslíme, že pravidlá sú na našej strane a mali by ich dodržiavať len „tí druhí“. To je problém dneška – nevieme narábať so slobodou, ktorá nám spadla z neba.

Nedávno sme mali európske voľby, účasť bola opäť nízka. Čo si o tomto jave myslíte?

Slováci nejdú voliť, ale potom majú potrebu celé roky nadávať na tých, čo sú zvolení. Toto neviem pochopiť. Keď mám predsa možnosť rozhodovať o tom, ako to bude, tak jednoducho idem. Nie je ťažké prísť, niekoho zakrúžkovať a odísť. Asi nemajú pocit, že ten hlas, ktorý hodia do urny, zaváži. Ja si myslím, že zaváži, a to aj napriek tomu, že každý hlas má rovnakú váhu.

To je ale často úsmevné až smiešne, pretože hlas rozhľadeného, vzdelaného, „kvalitného“ človeka má takú istú váhu, ako hlas nejakého idiota, ktorého nič nezaujíma. To je jeden z problémov volebného demokratického systému. Ja však voliť chodím. Keď už sme sa rozhodli ísť do Európskej únie a zobrali nás, tak je dobré, aby sme neboli len tí, ktorí čakajú, koľko peňazí príde z Bruselu, ale boli aj nejakým spôsobom aktívni.

Z divadla či televízie vás poznáme ako veselého človeka. Aký ste v súkromí, ako by ste sa opísali?

Ja sa nemôžem opisovať, bolo by to vždy falošné. Človek má o sebe ideálnejšie predstavy, než aká je realita. Preto ani nechcem písať – zatiaľ – svoje spomienky. Keď ich človek totiž píše, tak sa nakoniec vždy vychvaľuje (smiech). Ak by ich hovoril niekto iný, bolo by to objektívnejšie. To, aký som v súkromí, by vám najlepšie vedela povedať moja manželka.

Čo vám hovorí?

Že málo hovorím, ona by sa chcela rozprávať, a že som niekedy namosúrený. Mám taký pocit, že si myslí, že nie som taký veselý a vtipný ako na verejnosti. Ja jej vždy, pretože chcem byť vtipný, hovorím, že doma ma za to nikto neplatí (smiech).

V minulosti ste spomínali, že by ste sa možno pustili do monografie. Stále to plánujete?

To som do istej miery realizoval, v predstavení Listy Emilovi. Možno by som to zapakoval, pretože v spomínanom predstavení nehovorím ani tak o mojom živote, ako o vymyslenej postave. Dalo by sa to spraviť tak, aby to bolo o mne, no neviem, či by to bolo také zaujímavé.

Ste známy svojím rozhľadom, ste milovníkom kníh. Pamätáte si na úplne prvú, ktorú ste prečítali?

Prvá kniha, ktorú som čítal, sa volala Cupinôžka. To bola rozprávka o jednom trpaslíkovi, ktorý žil v bútľavom strome, to si pamätám.

Máte knihu, ku ktorej sa roky rokúce stále vraciate?

Dvanásť stoličiek a zlaté tela, Iľja Iľf a Jevgenij Petrov. Kníh, ktoré na mňa zapôsobili, je iste viac, no medzí tie, čo ma najviac dojali, je určite Dostojevskeho Zločin a trest. Keď som v minulosti knihu dočítal, niekoľko dní som sa nevedel spamätať. Odvtedy som ju nečítal, bojím sa druhého čítania, mohol by som byť trošku sklamaný.

Dostali ste niekedy ponuku ísť do politiky?

Nepamätám si, že by som dostal konkrétnu ponuku. Raz, niekedy v deväťdesiatom roku, mi ponúkli, aby som sa zúčastnil volieb za poslanca do federálneho parlamentu v domnienke, že keď budem kandidovať, určite budem zvolený. Ja som to odmietol s tým, že sa musím venovať divadlu. Nikdy som nerozmýšľal o tom, že by som vstúpil do politiky.

Dokonale viete pracovať s hlasom. Máte ho pokojný, no aj napriek tomu zaujímavý. Všimol som si, že ľudia sa smejú prakticky na všetkom, čo poviete – viete príbeh povedať vždy tak, aby bol minimálne úsmevný. Ako ste si trénovali svoje rétorické schopnosti?

Je to otázka praxe – roky stojíte na javisku a hovoríte. Čakáte, ako ľudia zareagujú, keď poviete pointu. Raz sa vám to podarí, na druhý deň sa vám to zas nepodarí. Musíte si uvedomiť, prečo sa niečo nepodarilo, aby ste to mohli nabudúce napraviť. Je to otázka praxe a rutiny.

Stáva sa vám, že sa diváci na tom, čo poviete, smejú, pritom by ste očakávali úplne inú reakciu?

Nehovorím nič také, kde by mali byť diváci vážni. Som rád, keď sa zasmejú. Ba dokonca, ak by sa nezasmiali, tak by som znervóznel. Stalo sa mi, že keď som hral Rostandovho Cyrana, pri záverečnom monológu ľudia v obecenstve, predovšetkým ženy, plakali. To sa mi stalo prvýkrát v živote a odvtedy už nikdy.