Chlapec z bohatej rodiny šikanoval dievča. Doplatila na to ona, iný spôsob neexistoval, hovorí učiteľka Zdena

Určite áno, avšak nechcem generalizovať či paušalizovať. Dieťa si dovolí len to, čo mu dovolíme my, dospelí. Deti strácajú hranice. Nedávno som zastupovala tri mesiace, učila som na prvom stupni, prvákov a druhákov. Ak sa mám priznať, bola som rada, keď to už bolo za mnou. Tie deti by som prirovnala k tomu, ako keď ráno vstaneš a nie si učesaný.

V minulosti, keď som prišla do prvej triedy, deti sa po mojom príchode postavili a čakali, čo sa bude diať. Dnes? Najskôr som všetky deti musela pozháňať. Jedno bolo skryté pod umývadlom, druhé na záchode, tretie skryté pod lavicou. Všetky deti rozprávali naraz, nebolo počuť vlastného slova. Chýba akákoľvek disciplína.

Doporučeno

Klimatolog: Požáry v amazonském pralese a na Sibiři urychlí globální oteplování (Rozhovor) 25. srpna 2019 v 18:16

Čím to je?

Výchovou. Tak, ako sa deti správajú doma, tak sa správajú aj v škole. Dieťa je ako zrkadlo.

Nie všetky deti majú dobré zázemie.

Áno, to je pravda. Avšak ťažké veci, ktoré dieťa doma zažíva, si schováva vo svojom vnútri. Preto je veľmi ťažké odhaliť, či má doma stresujúce prostredie, či zažíva násilie a podobne. Dieťa o takýchto veciach nikdy nehovorí verejne. A to je najväčší problém. Podobné veci sa my, učitelia, dozvedáme len náhodou, musíme byť často veľmi dômyselní. Tie neposlušné sú skôr tie, ktorých rodičia nevenujú dostatočnú pozornosť výchove.

Dávajú deti najavo sociálny status? Vychvaľujú sa trebárs, že sú z bohatej rodiny a podobne.

Sociálne rozdiely vidno. Je to však individuálne, nie všetky sú také. Deti sú medzi sebou otvorené a niekedy si neuvedomujú, že sa vyvyšujú. Mala som triedu, kde dieťa suverénne vyhlásilo, že je z najbohatšej rodiny. Následne svoje „bohatstvo“ nedávalo okato najavo, skôr si ostatné deti kupovalo sladkosťami či drahšími vecami. Takéto extrémy sme však zažívali ojedinele.

Sú dnešní žiaci inteligentnejší v porovnaní s minulosťou?

To je na veľmi dlhú debatu, bolo by pokrytecké hodnotiť to bez hlbšej analýzy. Môžem len polemizovať. V rámci vzdelania dnes majú deti oveľa väčšie možnosti, ako to bolo v minulosti. Tiež záleží, z akej rodiny dieťa je. Kedysi to bolo tak, že deti funkcionárov boli bystrejšie a mali vďaka konexiám rodičov možnosť napredovať. Dnes sú to zas deti podnikateľov a vrcholných manažérov, majú v rodine viac peňazí a doprajú svojmu dieťaťu kurzy či letné školy.

Deti podnikateľov sú iné, ako tie ostatné?

Áno, no samozrejme nie všetky. Každý prípad treba hodnotiť individuálne. Mali sme na škole dieťa, ktoré bolo z veľmi bohatej rodiny. Šikanoval dievča, doslova ju terorizoval. Obchytkával ju, nadával jej, ponižoval ju. Bol z toho veľký problém a nakoniec na to, bohužiaľ, doplatilo dievča – muselo prestúpiť na inú školu. Inak sa šikane nedalo zabrániť. Bola to ukážka moci v priamom prenose, odvtedy si škola začala na takéto deti dávať oveľa väčší pozor.

Učili ste aj starších žiakov, ôsmakov a deviatakov. Podľa prieskumov veľa mladých sympatizuje s fašistickou stranou. Je to cítiť už na základnej škole?

Učiť som prestala pred rokom, nedávno som tri mesiace zastupovala. Staršie deti neprejavovali extrémistické nálady. Môžem však hovoriť len za našu školu. Boli sme dobrý pedagogický kolektív a dávali sme si pozor na to, aby politika neprenikla na pôdu školy. Samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo a mali sme za tie roky dve či tri problémové deti. Podporovali nedemokratické strany či hnutia, škola vždy promptne zareagovala.

O čo presne išlo?

Hákové kríže na lavici, nacistické heslá, „nenápadné“ hajlovanie a podobne. Vášnivé prejavy sa však neobjavili.

Ako škola zareagovala?

 Najskôr bolo treba zistiť, kto kreslí hákové kríže kade-tade (smiech). Vinník sa hľadá veľmi ťažko. Ak sme zistili, ktorý žiak to bol, musel vyčistiť lavicu, zavolali sme rodičov a žiak dostal pokarhanie. 

Rodičia to prijali?

Nuž, to záleží na mentálnej úrovni rodičov. Väčšinou to prijali s pokorou.

Podľa prieskumu by najviac prvovoličov volilo extrémistickú fašistickú stranu.

Deti a mladiství dostávajú skreslené informácie. Ľudia, ktorí zažili koncentračné tábory, vymierajú. Rodičia, keďže sú pracovne vyťažení, nemajú čas rozprávať sa s deťmi. Tínedžer si nepozrie sám od seba film o holokauste. Je to nuda, je to staré, povedia si. Zrazu prišiel politik, ktorý priniesol „nové názory“, hrá sa na spasiteľa, často realitu ohýba ako sa mu hodí. Pre mladých to je jednoducho lákavé, príťažlivé.

Boli sme s deviatakmi v Osvienčime. Medzi nimi boli aj deti, ktoré svojimi názormi inklinovali k extrémistickým stranám. Mali sme úžasnú sprievodkyňu, ktorá deti doslova hypnotizovala. Keď sme skončili, nechcelo sa im ísť preč. Celú cestu domov sa v autobuse rozprávali o tom, čo sa dozvedeli. Bola to zmena – väčšinou deti v autobuse hulákajú. Deti treba viesť k pochopeniu, treba sa s nimi rozprávať. Škola však nemôže nahradiť rodičov. Ak nemajú dobré základy doma, je to potom veľmi ťažké.

Ako je to dnes so šikanou na školách v porovnaní s minulosťou?

Poviem to veľmi zjednodušene. Za socializmu, keď si deti nesadli, dali si po papuli, potom im rodičia naložili po zadku aj doma, od školy dostali pokarhanie, boli pod drobnohľadom a bol pokoj. Dnes je to oveľa horšie, okrem šikany, ktorá je oveľa sofistikovanejšia ako v minulosti, deti ohrozuje aj veľmi rozšírená kyberšikana. Internet je studňou informácií, no na druhej strane ohrozuje mládež. Šikana, či už taká alebo onaká, je tichý zabijak, učitelia sa o nej dozvedia ako poslední, je ťažké proti nej bojovať.

Dieťa na hodine nič nerobilo, bilo ostatné deti, bavilo sa, robilo zlobu. Za hodinu neurobilo absolútne nič a mama s jej kamarátkou neverili vlastným očiam.

Mali ste na škole kyberšikanu?

Áno, stáva sa to. Dievčatá sa na internete medzi sebou hádajú, postujú fotky, aby jedna druhú strápnili. Neboli to chúlostivé fotky, no stále boli také, ktoré sa na sociálnej sieti nemali objaviť. Mali sme dokonca prípad, kedy si žiaci natáčali učiteľa a potom to zavesili na internet. Obeťou kyberšikany bol teda pedagóg. Bolo okolo toho veľké haló, vyriešilo sa to napokon zníženou známkou zo správania. Rodičia síce protestovali, no škola si za rozhodnutím stála.

V minulosti bol negatívny „trend“, že si mladí ubližovali, rezali si žily. Stále sa to na školách deje?

Ojedinele. Po tom, ako som odišla do dôchodku, som zistila, že moja bývalá žiačka mala takéto problémy. Bola to siedmačka. Našťastie, nebolo to také fatálne a keď na to učitelia a rodičia prišli, začalo sa to riešiť. Dozvedela som sa tiež, že jedno dievča, ktoré už študuje na gymnáziu, si tiež začalo ubližovať. Na základnej škole bola v triede pre mimoriadne nadané deti, z dobrej rodiny. Preto ma prekvapilo, že si ubližovala.

Čo je na práci učiteľa najhoršie?

Extrémna arogancia zo strany rodičov a detí. A to hlavne v posledných rokoch. Spomeniem si hneď na dva ukážkové prípady. Chlapec šiel na reparát. Zaslúžil si ho. Ten slúži ako také zrkadlo pre dieťa aj rodiča, že je na čase zamakať. Mal ho písať v auguste, ja som bola predsedníčka komisie, so mnou boli ďalší štyria učitelia. Test bol pomerne jednoduchý, základy angličtiny. Záležalo nám na tom, aby ho spravil. Nenapísal však ani čiarku. Hneď, ako prišiel, tak nás ignoroval, pero nechytil ani do ruky. Vys*riem sa na celý reparát, žiadne testy robiť nebudem. Nechajte ma prepadnúť, povedal nám. Tlačili sme naňho, nech aspoň niečo napíše, nech aspoň skúsi. Nepomohlo, nechali sme ho teda prepadnúť tak, ako si želal. Za dverami čakala jeho mama, nebola prítomná počas tohto „divadla“. Bolo však počuť, čo sa v triede dialo. Zavolala teda manželovi.

My sme už mali všetko zapísané, všetky potrebné dokumenty založené. Zrazu, keď už bolo po všetkom, sa oproti mne rútil chlap ako hora a začal mi nadávať. Čo si o sebe myslím, ako som si dovolila nechať prepadnúť jeho chlapca. To nie syn, ale my sme sprostí, lebo sme ho nevedeli za toľké roky naučiť angličtinu. Aj napriek jeho výstupu sme sa s ním snažili komunikovať taktne, jemne. Mala som pocit, že bol taký rozrušený, že by na mňa po chvíli zaútočil. Našťastie, z kabinetu vyšiel školník, ten po ňom zhúkol, čo si to predstavuje a muža zo školy vyhodil. Vrátil sa, no nie za mnou, zamieril si to priamo k riaditeľke.

Nechali ste ho ten reparát spraviť?

K tomu by som sa nerada vyjadrovala. S tým, ako to celé dopadlo, som však nebola spokojná. Na začiatku nového školského roka za mnou chlapec prišiel a s posmešným úsmevom mi šplechol do tváre, že sa teší na ďalšie hodiny angličtiny so mnou.

Nepremýšľali ste nad výpoveďou?

Nie, to nie. Ja som mala svedomie čisté.

Čo ten druhý prípad.

Ten sa stal nedávno. Stretla som sa s aroganciou „dieťaťa podnikateľa“. V prvej triede nemal kto učiť angličtinu. Boli to veľmi zlaté a milé deti, no prváci ešte nevedia čítať ani písať, výučba angličtiny prebiehala hrou. Jedna mamička však mala pocit, že jej dieťa nič nevie a ja neviem učiť. Zašla priamo za riaditeľkou a sťažovala sa nie len na mňa, ale aj na ostatných pedagógov, čo učili jej dieťa. Navrhla som, aby sa zúčastnila hodiny. Súhlasila, priviedla si aj svoju známu, angličtinárku. Dieťa na hodine nič nerobilo, bilo ostatné deti, bavilo sa, robilo zlobu. Za hodinu neurobilo absolútne nič a mama s jej kamarátkou neverili vlastným očiam. Bola to krásna ukážka toho, že nie všetci rodičia venujú dostatočnú pozornosť svojmu dieťaťu a zaujímajú sa oň až vtedy, keď je najhoršie.

Ako často ste sa stretávali s arogantnými rodičmi?

Našťastie nie často. Problémy sa snažím eliminovať hneď v zárodku, toto boli ojedinelé prípady, ktoré sa dajú nazvať extrémom. Rodičom som sa vždy snažila na rovinu ukázať, v čom je problém a čo by mohlo pomôcť.

Ako sa zmenila výučba na základnej škole od roku 1993?

Zmenila sa výrazne, k horšiemu.

V čom je problém?

Deťom sa čoraz menej chce, kvalitných učiteľov je taktiež čoraz menej, systém je zastaralý, veľa učebníc za zenitom a platy sú nízke. Lenivosť detí by som však dala na prvé miesto.

Ráno, keď deti prišli do školy, sme všetkým deťom zobrali mobily a zamkli do krabičiek. Odovzdali sme ich po vyučovaní, keď deti šli domov. Tak to museli robiť všetky triedy.

S lenivosťou pravdepodobne úzko súvisia mobily.

O fenoméne, ako mobily a internet ovplyvňujú výučbu, počúvam neustále. Neviem, či som mala šťastie na triedy, no markantný rozdiel som ja osobne nepociťovala. Samozrejme, sú problémy, no na škole sa nám to darilo krotiť. Veľa záleží aj na pedagógovi. Ak deťom nechá príliš veľkú voľnosť, nemusí sa to v konečnom dôsledku vyplatiť.

Dnes to však majú učitelia oveľa ťažšie ako v minulosti. Keď som v socializme dala dieťaťu poznámku, rodičia mu dohovorili a na druhý deň sa prišli porozprávať s učiteľom, ako zlepšiť správanie dieťaťa. Dnes učiteľovi príde rodič vynadať a dieťa je chúďatko za to, že si nespravilo úlohu. Irónia.

Sú mobily počas hodiny problém?

Mobily sme brali do krabičiek, s týmto sme problém nemali.

Do akých krabičiek?

Ráno, keď deti prišli do školy, sme všetkým deťom zobrali mobily a zamkli do krabičiek. Odovzdali sme ich po vyučovaní, keď deti šli domov. Tak to museli robiť všetky triedy.

Koľko detí mala vaša škola?

Stovky.

A fungovalo to?

Áno, bez problémov.

Rodičia sa nesťažovali?

Nie. Rodičia privítali naše riešenie, máme to v školskom poriadku. Deti mohli mať mobil len vtedy, keď to bolo naozaj nutné, napríklad návšteva lekára. Táto metóda sa nám osvedčila a funguje dodnes. Deviataci občas odovzdajú starý mobil a nový si nechajú, avšak na to sme im vždy prišli. To keby ste videli, ako sa deti správajú, keď si ho po škole vyzdvihnú. Ježiší, ty moje zlatíčko, celý deň som ťa nevidel, to sú scény (smiech).

Učili ste 40 rokov. Vyhoreli ste niekedy?

Áno, samozrejme. Najhoršie to je na konci školského roka, učiteľ jednoducho „vysychá“. Ja som však človek, čo má dostatok energie, nikdy to u mňa nebolo vážne.

Aký je najlepší recept na to, aby ste odovzdali deťom čo najviac?

Treba byť tvrdý, no zároveň treba oceniť snahu, byť láskavý. Irónia je, že niektorí darebáci, na ktorých som bola tvrdá, sú dnes šikovní a úspešní ľudia. Samozrejme, niektorí darebáci ostali darebákmi (smiech). Všetkým deťom, ktoré prešli mojimi rukami, však prajem len to dobré. Aj tým, ktoré boli neposlušné.

Použili ste niekdy fyzický trest?

Ako som spomínala, nič hrozné a dávno, keď sa „menší fyzický trest“ ešte nebral tak striktne, ako dnes. Dokonca rodičia niekedy na rodičovskom združení trvali na tom, že ak ich ratolesť nebude poslúchať, mám im dať jednu výchovnú (smiech). Občas som vyťahala za ucho, potiahla za pramienok vlasov. Naozaj len ojedinele, no dieťa už vtedy vedelo, že je ozaj zle. Raz sa mi stalo, že som jednému „struhla“, typický provokatér. Dnes je z neho veľký podnikateľ a vždy, keď ma vidí, zavolá ma na víno. Priznám sa, že som to prehnala, mala som zareagovať úplne inak. On však vedel, že si to zaslúžil.

Čo spravil?

Počas vyučovania som vyvolala jedno z dievčat pred tabuľu. Šlo pomedzi lavice, on ju potkol. Dievča spadlo a rozbilo si hlavu. Šokovalo ma to. Dievčina mala nakoniec zranenie s trvalými následkami.

Keď som začínala učiť, mali sme v škole rómske triedy. Na základnej škole som učila aj takých, ktorí mali 16 či 17 rokov. Občas som sa dokonca bála prísť do triedy, bola som mladá a oni už boli mohutní chlapi (smiech).

Po niečom takom sa rodičom zrejme ťažko vysvetľuje, že si to dieťa zaslúžilo.

Áno, vždy sú dve pravdy. Niečo hovorí učiteľ, niečo žiak. V tomto konkrétnom prípade to však bolo viac-menej jasné. Neskôr ma, samozrejme, mrzelo, že som to prehnala.

Keď nastane konflikt medzi žiakom a učiteľom, deti si radi „prikrášľujú“ skutočnosť.

To je pravda. Je ťažké rodičom vysvetliť, že ich dieťa nehovorí pravdu. Kolegyni sa stalo, že dieťaťu zobrala palicu, s ktorou robil zlobu. Bolo to počas výletu. Následne sa rodičia prišli sťažovať, že učiteľka zbila ich dieťa. Ostatné deti, ktoré boli svedkami situácie, dosvedčili, že to nie je pravda.

Učili ste aj Rómov?

Keď som začínala učiť, mali sme v škole rómske triedy. Na základnej škole som učila aj takých, ktorí mali 16 či 17 rokov. Občas som sa dokonca bála prísť do triedy, bola som mladá a oni už boli mohutní chlapi (smiech). Nikdy som nemala problém, že by ma nerešpektovali. Brali ma ako autoritu, boli aj šikovní, aj takí, ktorým sa nechcelo učiť. Rovnako ako iné deti. Dokonca by som mohla povedať, že deti rómskeho pôvodu z prvého stupňa sú slušnejšie, než ostatné. Do tretieho či štvrtého ročníka sú takmer všetky deti poslušné, učia sa, majú jednotky, dvojky a trojky. Následne sa to zlomí, len časť rómskych detí si udrží dobré známky. Je to však individuálne, nedá sa paušalizovať na základe farby pleti.

Mali ste aj také rómske dieťa, ktorého životný príbeh vás do istej miery sklamal?

Učila som dve dievčatá. Jedno bolo veľmi múdre a talentované, bolo však z rodiny, ktorá nebola dobre sociálne zabezpečená. Druhé dievča zas bolo lenivé, nechcelo sa jej učiť, no boli to Rómovia, ktorí boli veľmi dobre zaobstaraní, dalo sa s ňou pracovať. Na konci základnej školy obe otehotneli. Dva odlišné príbehy, no rovnaký „koniec“.

Na strednej škole je záškoláctvo bežné. Ako to je na základnej škole?

Je aj na základnej škole, no v oveľa menšej miere. Učila som dievča, ktoré malo samé jednotky, vzorové dieťa. V ôsmom ročníku sa rozhodla, že nepríde do školy. Patrila som medzi učiteľov, ktorí o svoje deti mali starosti. Začala som sa ostatných detí vypytovať, čo sa s ňou stalo. Nikto nič nevedel. Zrazu sa jedna z jej najlepších kamarátok ozvala, že ju videla pred školou aj s bratom. Zašla som teda za jej bratom a ten povedal, že by mala byť v škole. Zavolala som rodičom, otec bol zhodou okolností doma. Prišiel do školy bol bledý, bál sa, čo sa jej stalo.

Začali sme „pátraciu akciu“, vypočúvali sme ostatné baby. Otec ju hľadal kade-tade a o pol druhej mi napokon zavolal. V jeho hlase bolo počuť úľavu: Pani učiteľka, moja dcéra si chcela vyskúšať, aké je to ísť za školu. Vraj že ešte nikdy nebola. A keďže bolo chladno, skryla sa do jedného z najvyšších panelákov na sídlisku, kde mali spoločne s ostatnými deťmi provizórny bunker, vraví mi otec. Vraj sa tam učila dejepis (smiech). Otec chcel, aby sme jej za to dali dvojku zo správania. Samozrejme, to sme zmietli zo stola. Dievča sa poučilo a to bolo hlavné.

Ak štát nebude venovať učiteľom a deťom dostatok pozornosti, Slovensko nemá budúcnosť.

Aj vy ste chodili poza školu ako žiačka?

Vyskúšala som to. Otec to zistil a dostala som remeňom (smiech). Potom som tu už radšej neskúšala.

Ako vnímate novú generáciu učiteľov?

Sú draví. No majú to ťažké, doba sa zmenila. Pokiaľ spoločnosť nezačne rešpektovať učiteľov, tak to budú mať čoraz ťažšie.

Čo ma mrzí je to, že mladí učitelia sa nás nepýtajú, nechcú od nás rady. Keď som chcela pomôcť, takmer sa urazili. Vraj si všetko načítali na internete, nepotrebujú poradiť. Ja som tiež bola mladá a nespadla mi korunka z hlavy, keď som sa niečo opýtala. Nie je to hanba. Nikto múdry z neba nespadol, stále sa učíme. Sú, našťastie, aj takí, ktorí si prišli po radu. Stretávala som sa tiež s tým, že keď skončí posledná hodina, robota pre nich skončila. Pedagogická činnosť si však niekedy vyžaduje prácu navyše. Dnes sú učitelia menej ochotní, ako to bolo v minulosti.

Taktiež nastal „lov o kredity“. Nejde o to, čo odovzdám dieťaťu, ale o to, že mi na účet cinkne viac peňazí. Rozumiem, že svoju prácu robíme pre peniaze a v školstve ich veľa nie je, no pri práci učiteľa by sa malo myslieť predovšetkým na dieťa.

Cení si štát prácu učiteľa?

Nie. Nejde len o platy, učiteľ stratil v spoločnosti kredit. Samozrejme netvrdím, aby sme z učiteľov robili modly, no vytratila sa prirodzená úcta. Štát by sa mal o školstvo starať oveľa lepšie, zatiaľ to bolo vždy len o prázdnych sľuboch pred voľbami. Učiteľ, to nie je len povolanie, je to aj poslanie. Deti dokážu úžasné veci, neučíme len my ich, ale aj oni nás. Ak štát nebude venovať učiteľom a deťom dostatok pozornosti, Slovensko nemá budúcnosť.