Keď sa politika mieša s kultúrou.
Vo filmových rozhovoroch ide stále častejšie etnická a rodová rozmanitosť do popredia. Ak nie je zastúpená nejaká menšina, automaticky to znamená diskrimináciu pre časť ľudí. V súčasnej politickej klíme sa o týchto filmoch rozpráva vždy najviac, a preto ich medializácia ešte viac nafukuje problematiku.
UCLA (Kalifornská univerzita v Los Angeles) vydáva každoročne štúdiu skúmajúcu diverzitu hollywoodskych filmov. Vo svojej poslednej štúdii skúmali 167 filmoch vydaných v roku 2017. Zistili, že iným ako belošským hercom spadá len 19,8 % hlavných úloh.
Veľkým míľnikom pre diverzitu v Hollywoode bola kampaň #OscarsSoWhite v roku 2016. Černošskí herci a filmári bojkotovali Akadémiu za jej herecké nominácie na zlatú sošku, ktoré pozostávali len z belošských kandidátov. Obsadenie filmov, ako napr. Creed či Straight Outta Compton dostalo chválu od kritikov, no od Akadémie získal nomináciu len Sylvester Stallone.
Rasové znepokojenie však siaha oveľa ďalej do histórie, kedy Afroameričania čelili rozsiahlej diskriminácii a rasizmu, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj vo filmovom priemysle. Bieli herci stvárňovali černošské postavy v divadle a neskôr aj vo filme.
Prví černosi sa objavili v roku 1904 v snímke Ten Pickaninnies. Znamenala pre nich začiatok menších a streotypných rol vo filmov priemysle. Zvyčajne hrali druhé husle svojim bielym kolegom v podobe sluhov, šamanov či najlepších kamarátov, alebo boli znázornení ako gangstri a obete rasového násilia.
Černošskí herci však neboli jediní, ktorí sa stretávali s diskrimináciou. Hollywood mal vo zvyku tiež namiesto ázijských hercov obsadzovať belochov, ktorí si dali na seba make-up a napodobňovali ich prízvuk. Jedným z najznámejších prípadov je I. Y. Yunioshi z Breakfast at Tiffany's (Raňajky u Tiffanyho). Napriek tomu, že v tej dobe sa rasový humor nebral až tak vážne, už vtedy sa niektorí ľudia mračili nad takým zosmiešnením japonskej kultúry.
Hollywood zvykne aj dnes zmývať filmy od iných etník a tým ich „vybieliť“. Toto zmazávanie rasových menšín sa nazýva whitewashing. Stáva sa to, keď daná postava je skutočnou osobou z histórie, avšak filmové spracovanie nehľadí na jej etnicitu, ako keď napr. Max Minghella, herec so zmiešaným pôvodom, no nepochybne beloch, stvárnil vo filme Social Network (Sociálna sieť) Divya Narendra, Američana s indickými koreňmi.
Ak sa farba pleti knižných alebo mytologických postáv nespája s kontextom príbehu, v podstate neprekáža, ak sa pôvod herca nezhoduje a belošského hrdinu z príbehu hrá černoch alebo naopak. V dnešnej dobe sa občas ohýba príbeh v prospech diverzity. Pokiaľ to nenarúša základ príbehu a ponúka dobre napísaný film, v tom prípade sú zmeny v poriadku. O tom sme si už viac povedali v zamyslení sa nad kontroverzným hereckým obsadením Witchera.
Tvorcovia často ospravedlňujú svoje rozhodnutia v kastingu tým, že si nemôžu dovoliť neznámych hercov. Majú pravdu, že veľké mená pritiahnu do kín viac ľudí. Herci ako umelci by mali dostať možnosť predviesť svoj talent v bezhraničných možnostiach. Problém nastáva, keď ich bezhraničné možnosti obmedzujú ich hereckých kolegov. Slávni herci takto vrhajú tých menej známejších do tieňa, len aby sami ostali v žiare reflektorov.
Rovnako ako rasové a etnické menšiny, aj ženy v kinematografii podliehajú politizovaniu. V Hollywoode diskusiu o postavení žien opäť otvorila séria obvinení zo sexuálneho zneužívania Harveyho Weinsteina cez hnutie Me Too.
Neskôr 300 herečiek Hollywoodu, medzi ktorými boli Resee Witherspoon či Natalie Portman, založili neziskovú organizáciu Time's Up. Ich cieľom je bezpečné a férové pracovné prostredie pre ženy po celom svete. Herečky sa postupne o svojich nemilých skúsenostiach v Hollywoode začali ozývať vo veľkom. Na povrch tiež vyplávali neúmerné finančné ohodnotenia oproti ich mužským kolegom.
Myšlienka rovnosti pohlaví rezonuje v Hollywoode od jeho začiatku. Síce muži mali vždy prevahu, občas sa našiel film, ktorý oslobodil ženy od okov streotypu. Gone With The Wind, Now Woyager či The Thin Man naštrbili obraz krásky čakajúcej na zachránu. Neskôr Alien, Terminátor a Star Wars priniesli ikonické ženské postavy, ktoré sa zapísali do histórie. Príbehy so silnými ženami v hlavných úlohách či filmy, kde dominuje ženské obsadenie, sa objavujú zdanlivo viac a viac.
Marvel aj DCEU prišli s príbehmi o ženských postavách a nová trilógia Star Wars má ženskú protagonistku. Avšak, v štúdii od UCLA ženy tvorili 39,7 % hlavných úloh zo 167 skúmaných filmov. Opäť sa vytvára mediálna ilúzia, ktorá nafukuje skutočný počet týchto filmov.
Nie vždy je medializácia pozitívna. Všetci by najradšej zabudli na reboot Ghostbusters (Krotitelia duchov) z roku 2016 so ženským obsadením. Film od začiatku predávali na zdvihnutí ženského postavenia v sci-fi, no sám si vykopali vlastný hrob, keď nepriniesol ani jednu dobre spracovanú ženskú postavu. Úplne priemerný film tak dostal oveľa negatívnejšiu reakciu, ako by si zaslúžil, a to hlavne preto, že akákoľvek kritika sa v očiach feministiek premenila na útok na ženy.
Podobným pokusom o prebudenie klasiky pomocou ženského obsadenia bolo Ocean's 8 (Debinna 8). Na rozdiel od Ghostbusters mal film dynamické obsadenie, zaujímavý dej a prirodzene zapadá do existujúcej filmovej série. Čo sa reprezentácie menej početnejšieho pohlava v Hollywoode a sci-fi týka, silné a nezávislé ženy v balíku s originálnym príbehom ponúklo napríklad výborné Annihilation.
S pribúdajúcim vekom sa herečkám akoby zosúvalo ich postavenie. Ako starnú, postupne miznú z hlavných úloh. Obsadzujú ich viacej do rol prislúchajúcim ich veku ako matky či babky. Hollywood síce všeobecne uprednostňuje mladších ľudí v svojich filmoch, no istý nepomer je badateľný. Viac sa o tomto probléme rozpísal Braňo v článku o tom, ako Hollywood nechutne sexualizuje herečky. Nájdeš tam vyjadrenia odborníkov, presné (a šokujúce) štatistiky, ako aj triezvy pohľad na vec.
V roku 2016 The Pudding, online časopis zameriavajúci sa na komplexné popkultúrne témy, vydal rozsiahlu štúdiu, kde hĺbkovo analyzoval viac ako 2 000 scenárov. Skúmali v nich postavy, ktoré povedali viac ako sto slov. Podľa štúdie muži medzi 42. a 65. vekom mali šesťnásobne viac slov ako ich rovnako staré kolegyne. Herci v tomto vekovom ohraničení dostali najviac priestoru, zatiaľ čo herečky prehovorili najviac v rokoch 22-31.
Existuje mnoho spôsobov, ako zmerať rovnosť pohlaví vo filmoch. Jedným z nich je Bechdel test. Vytvorila ho Alison Bechdel v svojom komikse „Dykes to Watch Out For”. Má tri pravidlá: (1) Film musí mať aspoň dve ženy, (2) ktoré sa spolu rozprávajú (3) o niečom inom ako o mužovi.
Testom prejde menej filmov, ako by sa na spočiatku mohlo zdať. Star Wars (1977-1983), Avatar, Avengeri, La La Land či Hľadá sa Nemo... ani jeden z týchto filmov neprešiel, napriek tomu, že mnoho z nich prinieslo ikonické ženské postavy. Spĺňanie podmienok však automaticky neznamená, že daná snímka je tvárou feminizmu. 50 Shades of Grey (50 odtieňov sivej) vyhovuje, no neprebúdza veľa myšlienok o rodovej rovnosti. Naopak film ako Gravity (Gravitácia), ktorý rozpráva o prežívaní osamelej astronautky, testom neprešiel.
Na druhej strane test ignoruje rasovú a LGBT diverzitu. Do dnešného dňa je heterosexualita v spoločnosti normou a tento jav sa, samozrejme, odzrkadľuje aj vo filmoch. Klíma sa síce začína postupne meniť a spolu s ňou aj filmový priemysel, no ozvena predsudkov bude znieť ešte dlho.
V roku 2018 GLAAD (Organizácia na monitorovanie obrazu LGBT v médiách) skúmalo 110 hollywoodskych filmov, z ktorých 20 obsahovalo LGBT postavu. Môže sa to zdať ako malé číslo, no je to viac ako 5 % nárast oproti predošlému roku. The Favourite, Can You Ever Forgive Me?, Boy Erased, či Love, Simon zabodovali rovnako u verejnosti, tak aj u kritikov.
Filmy s LGTB tematikou zvykli po roky spadať do príbehovej šablóny. Namiesto charakterov postáv bola stredobodom pozornosti ich sexuálna orientácia. Rokmi ich spútalo niekoľko streotypov. Buď sa predávali ako vtip alebo sa prezentovali ako šialenci či zvodcovia heterosexuálov. Často mávali smutný osud, a tak vznikol aj neslávny tróp „Bury your gays“, kedy tvorcovia LGBT postavy zabíjajú.
Hollywoodu v prvom rade ide o zarábanie peňazí, ich filmy sú pre čo najväčšiu skupinu ľudí. Problematiku LGBT preto niektorí tvorcovia riešia čo najuniverzálnejším spôsob. Nechcú niekoho uraziť a prísť tak o profit a dobré meno.
J. K. Rowling je známa svojimi „canon“ vyhláseniami, ktoré len umelo dotvára na zbieranie priazne na všetkých stranách. Niekoľkokrát prehlásila, že Dumledore je homosexuálom a mal veľmi vášnivý vzťah s Grindelwaldom. Diváci však môžu darmo hľadať vôbec nejaké známky tejto údajnej intenzívnej lásky.
Veľa tvorcov takto dáva ruky preč od priamej LGBT reprezentácie a prenecháva interpretáciu divákom. Znamenia sú dané, samy sa môžu rozhodnúť, či je vzťah platonický alebo milostný. Na tomto by nebolo nič zlé, avšak v mnohých prípadoch je to zjavný znak zbabelosti spraviť krok k podpore komunity.
Filmy v posledných desaťročiach sú súčasťou našich životov od raného detstva. Podvedome si pomocou nich budujeme svoju identitu. Obzvlášť pre deti a mladistvých je dôležité, aby videli, že ich rasa, pohlavie či orientácia nemusí diktovať ich život. Ak mladí vidia pozitívnu reprezentáciu napr. svojej etnicity, zdvihne im to sebavedomie a pomôže im vyrovnať sa s diskrimináciou či rasizmom. Preto je Black Panther v USA takým veľkým filmom.
Každý človek je individuálny jedinec, no filmy majú určitú moc hýbať naším vnímaním. Napriek tomu, že sa snažia čo najlepšie odraziť realitu, sú stále len fikciou. Niekedy sa táto hranica v mysli publika však stiera. Ovplyvňujú náš názor. Reprezentácia je preto dôležitým prvkom v tvorbe filmov.
Nikto nie je rád, keď je negatívne zobrazený v médiách. Na nelichotivé zobrazenie Slovenska v Eurotripe či Hosteli asi nikto nezabudol. Stereotypy sú veľkým faktorom, ktorý sa podieľa na budovaní mediálneho obrazu. Sú postavené na minimálnej pravde a rovnako ako škatuľkovanie, nie sú úplné. Verejnosť im môže ľahko naletieť a aj preto si veľa ľudí môže spojiť negatívne stvárnenie menšiny vo filme so skutočným svetom.
Popularita diverzujúcich filmov postupne narastá. Tešia sa nielen zaplneným kinosálam, ale aj pozitívnym recenziám a prestížnym oceneniam. Každý takýto film prikladá tehlu v prebudovaní Hollywoodu. Ešte nejaký čas potrvá, kým sa prestane dvakrát pozerať na diverzitné rozhodnutia vo filmoch. V spoločnosti, kde dlhé desaťročia prevažovali belosi, sa totiž každá zmena javí ako politická agenda.
