Ján Gordulič: Dobrý komik zarobí aj 4 000 eur. Na začiatku sme boli otrasní, dnes sme na vyššej úrovni ako Česi (Rozhovor)

Museli prejsť roky, kým sme sa vyprofilovali, museli sme tomu venovať veľa času a energie. Postupne sa to však zlepšovalo, budovali sme značku. Najskôr sme vypredali len dve tretiny klubu za mesiac, teraz vieme bez problémov predať tri vystúpenia za mesiac v Bratislave a ďalších 15 vystúpení máme po Slovensku. Problém bol, jednoducho, presvedčiť ľudí, aby si zaplatili za niečo, na čo nie sú zvyknutí. Nik nás totiž nepoznal.

Keď porovnáš rok 2009 a 2019, čo ti napadne ako prvé?

Boli sme otrasní (smiech). Za ten čas sme zažili obrovský progres. „Očistili“ sme sa od ľudí, ktorí to robili ako koníček a nechceli to robiť naplno. Výrazne sme narástli, na začiatku sme mali päť či šesť komikov a dva či tri vystúpenia za mesiac, dnes majú komici oveľa viac možností zlepšovať sa a pracovať na sebe. Začali sme s reláciami na internete, napríklad Debilné vtipy, publikujeme niektoré vystúpenia. Chalani začali budovať vlastné značky, máme tu Joe Trendy Show, Lužifčáka, chalani majú podcasty. Vznikla pohodová atmosféra, všetci si so všetkým pomáhame.

Pred slovenskými stand-up projektmi už fungoval Na stojáka v Česku. Zobrali ste si od nich ponaučenie, ako to robiť, resp. nerobiť?

V niečom áno. Na stojáka bolo špecifické v tom, že mali zmes ľudí, ktorí to vedeli aj nevedeli robiť. Niektorí len pozbierali vtipy z internetu tri dni pred vystúpením a nebol to ozajstný stand-up, niektorí opakovali pár fungujúcich vtipov stále dokola alebo boli imitátormi. Česko malo šťastie v tom, že dramaturgička tej šou žila stand-upom a pretlačila ho do televízie HBO, vtedy nabrali na popularite. Keď odchádzala do Českej televízie, projekt si zobrala so sebou a pokračoval v telke – vďaka tým rokom, čo sa pravidelne objavoval na obrazovkách, sa ten formát stal známym, rovnako ako aj jeho protagonisti.

U nás takýto „fanúšik“, ktorý by to tlačil do popredia cez televízie, nebol. Preto sme aj zaostávali, no teraz si myslím, že slovenský stand-up je na vyššej úrovni ako ten v Česku. Majú tam štyri až päť známych mien, no už ani tí nemajú vystúpenia, po ktorých by ti „vybuchla hlava“. Našťastie, prichádzajú nové mená ako Nikola Džokič, Daniel Ferenc či Tigran Hovakimyan. Vystupujú okrem iných v Comedy central a tam sa zlučuje tzv. underground comedy.

Je na Slovensku v rámci stand-upu konkurencia?

Okrem Silných rečí sú na Slovensku ešte dve značky – Pančlajn a Temné kecy. Pančlajn robí môj kamarát Samo Trnka, spolupracuje s mnohými komikmi z nášho zoskupenia. Ľudí to baví, v KC Dunaj sú prajní. Ďalším tímom sú Temné kecy, s nimi len nejak koexistujeme. Občas sa náhodne v nejakom projekte stretneme, ale to je tak všetko.

Samozrejme, keď je zle, občas si stand-upista pomôže vulgarizmom, no nemalo by to tak byť. Snažíme sa tomu vyhýbať a ísť po tom, čo je reálne vtipné.

Je medzi vami zlá krv?

Nie, to nie. Keď sa od nás pred rokmi oddelili, bolo to kvôli tomu, že chalani mali pocit, že rozvoju Silných rečí nevenujem dostatok energie. Čiastočne to bola aj pravda, Silné reči pre mňa boli vtedy jednou z asi piatich vecí, ktorým som sa venoval. Keď odišli, začali z ich strany na internete hejty, komentáre na Facebooku. Dosť mi to vadilo, aj som na to reagoval a často sa nechal zatiahnuť do úplného bahníčka, z ktorého sa nedalo normálnou diskusiou vynoriť. Boli to zbytočné hádky a pred tromi či štyrmi rokmi som si povedal, že to budem celé ignorovať.

Ale! Odchod ľudí ma donútil zamyslieť sa, čo vlastne so Silnými rečami chcem robiť a nakopnúť sa. Nová značka začala veľmi rýchlo rásť a dýchať nám na krk a vtedy som si povedal, že sa nakopnem, zaberiem a skúsim to rozbehnúť. Nová konkurencia ma nakopla, snažil som si nakoniec z toho zobrať poučenie. Dnes konkurenciu sledujem veľmi zblízka. Zistil som však, že si treba raziť vlastnú cestu, byť lídrom a sústrediť sa nie na boj s inými, ale na vlastný progres.

Dokážu si na Slovensku stand-upisti zarobiť?

Máme 18 komikov a z nich by sa minimálne polovica dokázala uživiť aj keby odišli z práce. Niektorí to aj urobili. Nemohli by si vyskakovať, no zaplatiť účty a žiť dôstojný život by bez problémov dokázali. Ale nemusia, pretože popri stand-upe má človek dosť času popremýšľať, ako si ešte zarobí.

Koľko šikovný stand-upista zarobí?

Tí najlepší počas dobrých mesiacov aj 3 000 až 4 000 eur. Samozrejme, nie vždy sa podarí, niekedy sa to pohybuje okolo tisícky. Snažíme sa, aby komici mali čo najviac roboty, okrem vystúpení bookujeme aj firemné eventy, občas reklamné spolupráce.

Ako vyzerá tvoja príprava na vystúpenie?

Dostaneš nápad, inšpiráciu. Môj posledný, aktuálny stand-up vznikol tak, že mi manželka zakázala umývať riad, lebo mi z neho na zem občas kvapká voda. Potom na to padá prach a vznikajú fľaky, ona to po mne musí umývať. Zapísal som si to do Evernotu a keď som mal takýchto domácich mikrohádok viac, začal som z toho tvoriť ucelený set. Keď to mám hotové, vytlačím si to a čítam si to nahlas, vylepšujem.

Potom sa treba text naučiť. Keďže už som starý a senilný, pri prvých vystúpeniach si niekedy beriem na pódium odrážky s hlavnými záchytnými bodmi aby som na niečo zabudol. Po prvom vystúpení následne dolaďujem detaily. Čo fungovalo a nefungovalo, čo by som mal vypustiť a kde by som mal niečo doplniť. S komikmi si navzájom pomáhame, dávame si feedback. Vtedy treba zahodiť ego. V pondelok som mal vystúpenie a sám som cítil, že tomu niečo chýba. Kolega Zitrón mal zapísaných asi päť vecí čo s tým, prvá bola: „Nehrb sa!“

Vravíš, že ti v pondelok vystúpenie nevyšlo podľa tvojich predstáv. Čo má robiť stand-upista, keď sa ľudia nesmejú?

Už to, našťastie, nebýva tak, že je celé vystúpenie zlé. Sú momenty, kedy očakávaš, že sa ľudia zasmejú, no nestane sa. Máš niekoľko možností, čo môžeš spraviť. Buď vytiahneš vtip z iného vystúpenia, ktorý funguje roky, alebo sa pred divákmi jednoducho priznáš. Povieš niečo v zmysle: „Aha, toto nevyšlo, nevadí, skúsime to inak.“ Upozorníš ľudí na to, že to nefungovalo a uvedomuješ si to, podelíš sa o pocit s publikom. Vtedy vzniká akási empatia v zmysle „sme v tom s tebou“.

V backstage je to potom sranda, keď ti jeden z komikov pred šou nadšene hovorí, ako rozbalí nové vystúpenie a potom niekde v polovici switchne na overený materiál (smiech). Keď sa vráti z pódia, tak mu to nezabudneme tak päťkrát pripomenúť. Už to však neberieme tak tragicky, patrí to k tomu. Prvých 10 minút po tom, ako ti nové vystúpenie nevyšlo, je ťažkých, no ono to rýchlo prejde.

Sú vulgarizmy ako záchranná brzda, niečo, čo komik použije, keď je najhoršie?

Vulgarizmy budú fungovať vždy. Najmä ak ich použiješ na správnom mieste. Patrí to totiž k ľudskej komunikácii. Keď počas stand-upu použiješ štyri vulgarizmy, ktoré sú presne tam, kde majú byť, vtedy to vystúpeniu neuškodí. Ak je toho veľa a ešte aj zle načasované, môže to publiku vadiť. Samozrejme, keď je zle, občas si stand-upista pomôže vulgarizmom, no nemalo by to tak byť. Snažíme sa tomu vyhýbať a ísť po tom, čo je reálne vtipné.

Vybučali už diváci teba alebo jedného z tvojich kolegov?

Na Slovensku nemáme takúto tradíciu. V iných krajinách je normálne dať takýmto spôsobom najavo, že sa ti vystúpenie nepáči. Boli situácie, že bolo hrobové ticho, nik sa jednoducho nesmial. Skúšaš a skúšaš, no jednoducho sa nedarí. Potom sa z publika ozve ironický smiech a to rozosmeje publikum. Divák je vtipnejší ako komik. Úplný fail.

No a ak si chceš pokaziť náladu, na to postačí prečítať si internetové diskusie na Youtube. Pamätám si na jeden komentár, ktorý hovorí za všetky. Po pridaní videa jeden diskutér na adresu komika napísal: „Veľmi slabé, nabudúce nevolať.“ Prišlo mi to smiešne, že niekto na základe jedného vystúpenia „radí“, koho máme volať a nevolať. Kolegovi to ale pripomínam dodnes (smiech).

Ako sa v roku 2019 človek stane komikom?

Zaujímaš sa o stand-up, sleduješ ho. Všetko máš napozerané, bol si na mnohých živých vystúpeniach. Zažil si moment, že si na chate kecal 3-5 minút a všetci mali kŕče od smiechu. Zahrávaš sa s myšlienkou, že by to možno šlo. Vtedy by si nám mal napísať a my ťa zavoláme na open mic, ktorý robíme pravidelne každý mesiac v Bratislave. Výnimočne vieme dať priestor aj na inej šou, povieme ti, aby si si prichystal tri minúty. Ak to pôjde, pomôžeme ti, poradíme a ak budeš mať záujem, skúsime rozvinúť tvoj talent.

Silné reči boli aj v televízii, máte za sebou dve sezóny. V čom sa to líši od živých vystúpení? Prečo by som mal ísť do podniku, keď si vás môžem pozrieť v telke?

Do telky sme šli hlavne preto, aby sme dostali šou k širšiemu publiku. Aby ľudia, ktorí si to pozrú, mali záujem vidieť nás aj naživo. To bol náš pôvodný plán. Veľmi to však nevyšlo, ľudia to zobrali opačne. Načo by som mal chodiť, keď vás vidím v telke? V prvom rade treba povedať, že v televízii trvá šou 26 minút, na živom vystúpení je to 80 až 90 minút stand-upu. Atmosféra je neporovnateľná, keď sedíš okolo ľudí, ktorí sa prišli zabaviť, je to o niečom inom, ako keď sedíš pred obrazovkou. Si v centre diania, vystúpenie máš celé, nie je postrihané. Skúsenosť máme takú, že ten, čo nás videl najskôr v televízii a povedal si „meh“ a potom na nás prišiel naživo, tak nechápal ten obrovský rozdiel v zábave, čo zažil.

Paradox je, že v televízii nevadilo, ak sme použili nadávku, no problém bol, ak sme spomenuli značku. Mohli to byť potenciálni partneri televízie, preto sme si museli dávať pozor. Vystrihávali sme vtipy o pokazenom Mercedese, z ktorého si komik robil 3 minúty srandu, pretože táto značka mala nakúpenú desaťtisícovú reklamu. V telke teda treba aplikovať istú autocenzúru, ale nie je to tragédia.

Sledujeme politické kauzy a chceme sa pridať do diskusie a ukázať, ako sa na ne dá dívať.

Uvidíme vás ešte na obrazovkách televízie?

Televízia nám neponúkla ďalšiu sériu, ale jedným dychom musím dodať, že som za ňu veľmi nebojoval. V televíznom biznise musíš neustále otravovať, dobiedzať, aby sa na teba nezabudlo. Programový riaditeľ dostane každý mesiac 20 námetov, čo by mohli vysielať, stále mu niečo núkajú, chcú mu predať svoj produkt. My sme mali dve série, 26 dielov, v každom bolo 5 vystúpení, to je 130 stand-upov. Snažili sme sa do televízie dať to najlepšie, čo máme. A na to potrebuješ veci vyskúšať viackrát v klube, vypilovať ich, skrátka to chce čas nazbierať nový, kvalitný materiál. Ak by nás bolo 50, boli by sme v pohode, ale je nás osemnásť a tomu sme sa museli prispôsobiť. Takže zbierame a možno to zas raz príde.

Okrem Silných rečí máš ešte jeden silný projekt – Ťažký týždeň. Ako a prečo vznikol?

Bolo to približne pred štyrmi rokmi. Všimol som si zahraničného komika Johna Olivera a jeho Last Week Tonight. Páčilo sa mi to, bol to perfektný formát. Vysvetľoval tam zložité témy spôsobom, vďaka ktorému môže tému pochopiť široké spektrum ľudí. Začal som sa pohrávať s myšlienkou, že by som robil niečo podobné. Bolo mi však jasné, že to jeden človek sám nezvládne, začal som zháňať ľudí, ktorí by mi pomáhali. Dali sme dokopy tím, medzi sebou sme sa dohodli, ako to bude vyzerať. Vyskúšali sme si, či je vôbec možné v našom nastavení vymyslieť, napísať, spripomienkovať, natočiť a zostrihať každý týždeň jednu epizódu. Podarilo sa a tak sme začali.

V rozhovoroch ma často prezentujú ako bojovníka za to a ono. Ale my sa nevidíme ako bojovníci. Robíme to preto, lebo chceme ukázať svet tak, ako ho vidíme my. Poukazujeme na to, ako funguje štát, ktorý by tu nemal byť len pre vyvolených, robíme si srandu z hlupákov, bigotov, neonacistov a podvodníkov. Sledujeme politické kauzy a chceme sa pridať do diskusie a ukázať, ako sa na ne dá dívať.

Nie je odvážne, že komik komentuje politiku?

Neviem či to je odvážne, ale cítim to tak, že chcem pomenúvať veci. Ľudia sa ma snažia zhodiť – ako môže poštár Janko komentovať, čo sa deje v krajine? Tieto osobné útoky ignorujem, snažia sa znížiť tvoju kredibilitu a urobiť z teba hlupáka. Ľuboš Blaha raz spomenul nášho komika Tomáša Hudáka, ktorý napísal príspevok do jedného z denníkov. Vravel, že čo sa má čo komik vyjadrovať k takýmto veciam. Pritom Tomáš robil desať rokov novinárčinu, bol šéfom vydania spravodajstva. Treba si uvedomiť, že on je novinár, intelektuál, ktorý robí stand-up comedy. Ja takisto nie som poštár Janko, ale občan, ktorý vníma, čo sa deje v spoločnosti, robím stand-upy, moderujem, som scenárista. Sledujem, čo sa deje vo svete a vyjadrujem sa. Navyše, nie je to len môj názor, Ťažký týždeň robí tím ľudí a to, ako budú epizódy vyzerať, je spoločné dielo.

Aké boli reakcie na vôbec prvé video v porovnaní s dneškom?

Na internete to je vo všeobecnosti tak, že keď ti chce niekto vynadať, tak ti napíše komentár a ten, čo ťa chce pochváliť, ti dá na video like. Pravidelne mávame od vzniku relácie niekoľko komentárov, ktoré nám nadávajú a 300 – 500 lajkov. Beriem to tak, že väčšine sa video páčilo a približne 20 ľudí má problém. Od začiatku to je v podstate stále to isté. Jedna výčitka je, že je to rovnaký koncept ako Oliver. My odpovedáme, že áno, je. A formátov, kde človek sedí za stolom, komentuje dianie a púšťa videá, je vo svete ďalších sto. Ak spočítame všetky platformy, kde video zverejníme, v priemere nás sleduje 100 až 150-tisíc ľudí. Je to slušné číslo, no myslíme si, že to stále môže byť oveľa viac.

Ktoré témy najviac fungujú?

To, čo sa práve deje. Veľmi dôležitá je aktuálnosť – dnes je to Threema, rozvrat v súdnictve, blížiace sa voľby. A hejteri nám najviac vypisujú v dvoch prípadoch – keď spomenieme farára Kuffu, začnú sa mi vyhrážať milujúci kresťania. A keď Kotlebu, tak sú nepríjemní jeho fanúšikovia.

Nedávno ste začali s novou sériou, vyšlo už pár dielov. Pozrel som si ich a mám pocit, že ste o niečo tvrdší ako zvyčajne. Je to zámer?

Ani som si nevšimol. Ak by si sa ma to teraz nepýtal, zrejme sa nad tým ani nezamýšľam. Nezadefinovali sme si, že budeme po lete „prísnejší“ či tvrdší. Je možné, že je to tým, že veci, čo sa udiali cez leto a po ňom, boli drsnejšie. Kočner,  Threema a to, že si niekto platí sudcov ako zamestnancov, je peklíčko.

Podľa prieskumu mnoho mladých sleduje politiku vďaka Zomri a Ťažkému týždňu. Prekvapila ťa táto správa?

Bolo to pre nás veľkou cťou. O to nám presne ide, preniesť politiku a to, čo sa v spoločnosti deje, medzi ľudí. Chceme im vtipnou formou do hlavy natlačiť všetko podstatné. Vážim si, že nás sledujú mladí. Bol som ako prvovolič pri tom, keď padol mečiarizmus a z „čiernej diery Európy“ sa stával plnohodnotný štát a aj dnes si uvedomujem, že v rôznych častiach Slovenska to ľudia nemajú také jednoduché. Chcem ukázať napríklad, že fašisti naše problémy nevyriešia. Nemajú odborníkov ani riešenia. Keď mi niekto povie, že Kotleba nie je fašista a všetko sa len preháňa, poviem si len wau. Mladí si nepamätajú, ako pochodoval pred pár rokmi s fakľou a v uniforme po meste. Navyše, začala blogovať Lívia, preto ma teší, že časť mladých sleduje Ťažký týždeň a chce na situáciu v spoločnosti nahliadať hlbšie, nie len cez nenávisť a ponižovanie, pseudovtipné informačné skratky a čiernobiely pohľad na svet.

Bol zámer osloviť mladých?

Robíme naše videá tak, aby bavili hlavne nás.

Plánuješ v blízkej budúcnosti nové projekty?

Chceli by sme začať nakrúcať Ťažký týždeň raz mesačne naživo, možno raz v Bratislave a raz v Košiciach. So silnými rečami sa snažíme vymyslieť nové skeče, tu nás ale brzdí niekoľko vecí. Ako som povedal, že na standup peniaze netreba, na nakrúcanie už áno. Potrebuješ priestor, techniku, po čase by ale ľudia chceli aby si im niečo zaplatil. Z milióna videní na Youtube dostaneš 400 eur, z čoho 5-6 ľudí na epizódu nezaplatíš. Musíme to vymyslieť tak, aby matematika „fungovala“. Premýšľam aj nad novými televíznymi šou.

Máš pomedzi rozbehnuté veci voľný čas?

Okrem spomínaných projektov chodím moderovať, občas ešte píšem. Voľného času teda veľa nemám. Začiatkom roka ma nič nebavilo, bol som vybitý. Cez leto som sa zobral a cestoval po svete, aby som sa dostal z tohto pracovného cyklu. Dostal som sa do takéto štádia, že som ani nemal čas rozmýšľať nad tým, čo by som robil, keby som mal voľno. Keď sa nejaké vyskytlo, prespal som ho, nanajvýš sme sa šli niekam najesť. Trpí tým momentálne aj manželstvo, snažím sa to napraviť.

Keď sa už vyskytne možnosť, rád cestujem a spoznávam. Čítam knihy, literatúru faktu. Minulý rok som objavil nový koníček, elektrotechnika. Zaobstaral som si spájkovačku, ledky, rôzne komponenty a začal som si vyrábať „vychytávky“. Fascinuje ma prepojenie programovania s reálnym svetom. No a počítače a technológie, to je moja záľuba od detstva.

Dnes sa stále za niečím ženiem, niečo riešim. Bol by som rád, ak nájdem ten „recept“, akúsi rovnováhu v osobnom i pracovnom živote.

Znie to trochu tak, ako by si bol vyhorený.

Nie je to až také hrozné. Nie je to momentálne ideálne, no postupne sa to zlepšuje.

Pred rokom si v rozhovore pre Denník N spomínal, že si mal v minulosti problém s alkoholom, no momentálne sa držíš. Ako to je dnes?

Je to u mňa večný boj. Na Slovensku sa alkohol toleruje, ako hovorí Vec: „Nie som alkoholik, mám len celý život nábeh.“ Zľahčujeme problémy s ním spojené. Je to jednoduché, stačí si povedať, aby si mesiac nepil a vydržať to. Ak sa ti to podarí, je všetko v poriadku. Akonáhle ti to robí problém a nezvládneš to ani na tretí pokus, niekde je problém. Ja o sebe viem, že mám sklon k závislostiam – či už je to alkohol, sladkosti, počítačové hry či práca. Uvedomujem si, že si na neresti musím dávať väčší pozor, ale som len človek a ide mi to niekedy lepšie, niekedy horšie.

Je na Slovensku ťažké nepiť?

Dokonca by som povedal, že je ťažké nezačať. S alkoholom dnes prichádzaš do kontaktu od 15-tich, možno aj skôr. Vypi si Jožko, veď si daj, vravia ti, núkajú ti. Keď to spravíš cudzincovi, je prekvapený, že ho nútiš piť alkohol. Povedal by som, že sme taký región – Maďarsko, Poľsko, Ukrajina, Česko, Balkán – kde je piť alkohol „normálnejšie“ ako v iných krajinách.

Kde by si chcel byť takto o tri roky?

Snáď nájdem vnútorný pokoj a budem mať pocit, že toho robím dosť a všetko funguje. Dnes sa stále za niečím ženiem, niečo riešim. Bol by som rád, ak nájdem ten „recept“, akúsi rovnováhu v osobnom i pracovnom živote. Chcel by som, aby sa v budúcnosti zo všetkých komikov zo Silných rečí stali výrazné osobnosti, aby pre nich bol stand-up odrazovou plochou k ďalším kariéram. pracovali na sebe. Ťažký týždeň by som rád dostal na televízne obrazovky, pracovali by sme s vyšším rozpočtom a mali by sme viac možností, kam posunúť projekt.