Slovenky, ktoré sa vrátili zo zahraničia vládnym špeciálom rovno do karantény: Do poslednej chvíle sme ani nevedeli, kam nás berú

„Začali sme to riešiť cez ambasádu, no všetko bolo z Londýna, nič viac nám nevedeli povedať, dokonca aj keď v oficiálnych vyhláseniach Lajčák hovoril o vládnom špeciále, ambasáda o tom nič nevedela. V tom bode sme boli ochotní zobrať už akúkoľvek možnosť cesty domov.“

Po týždni vybavovačiek si napokon kúpili lístok na privátny charter, ktorý mal spoluprácu s vládou. O spoji sa dozvedela náhodou, vo facebookovej skupine. Tam ju pridala kamoška, ktorá žila v Londýne. Informáciu o spoji posunul chlapec, ktorý má podľa Šimoniných slov kontakty na Ministerstvo zahraničných vecí SR. V ten istý deň sa o niekoľko hodín neskôr dozvedeli o tejto možnosti aj od ambasády.

Spočiatku avizovaná cena až do 800 €, napokon, pre veľký záujem Slovákov, klesla na 330 €. Šimona si s kamoškou okrem toho musela zaplatiť aj letenky z Edinburgu do Londýna, aby stihli prestúpiť. „Všetko to šlo cez maily. Mali hrozne veľa záujemcov, takže to trvalo dlho. Napríklad ja som vyplnila objednávku na ten let okolo 17:35 a zaplatiť sa mi to dalo až o 23:30. Niektorí vraveli, že zaplatiť vedeli až v piatok ráno (v deň odletu),“ vysvetlila s tým, že spoločnosť im mailom poslala link na platobnú bránu. 

Hoci je Šimona za repatriáciu vďačná, najviac jej na celom zážitku prekáža nedostatok informácií a neohľaduplnosť voči deťom či seniorom. Po pristátí v Bratislave ostali ešte čakať v lietadle takmer hodinu. „V lietadle sme čakali 50 minút po pristátí bez ďalších informácií, nikto nič nevedel. Boli tam deti a starší, ktorí nemali vodu, nemohli ísť na záchod.“

Obkľúčení policajnými autami do poslednej chvíle nevedeli, kam idú

Po pasovej kontrole už nastúpili do autobusov, ktoré sprevádzalo niekoľko policajných áut. Rad vozidiel viedol čierny passat, nikto vrátane šoférov nevedel, kam vlastne idú. Policajti im na otázku odmietli odpovedať, dokonca im pri nástupe sľúbili, že všetky autobusy smerujú na rovnaké miesto. Až v Gabčíkove Šimona zistila, že jej kamarátka je v Trenčianskych Tepliciach. To, kam smerujú, zistili krátko pred cieľom vďaka dopravným značkám.

Po príchode však museli znova čakať, približne dve hodiny. „Potom sme vystúpili a my osobne sme ešte dve a pol hodiny stáli vonku, kým nás zaregistrovali. Vtedy sme konečne stretli milých a ochotných dobrovoľníkov z Asociácie samaritánov Slovenskej republiky, ktorí sa dokonca snažili vniesť do situácie kúsok humoru, aj keď boli na nohách 24 hodín.“

Celý zážitok nám opísala ako nesmierne stresujúci: „Vybaviť ten let bol doslova pretek a hodiny neistoty. Ale to bol taký normálny stres v porovnaní s tou psychickou neistotou, keď nevieš, kam ideš, ľudia v autobuse hysterčia, vymýšľajú konšpiračné teórie, deti plačú, nikto ti nevie odpovedať na otázky.“ 

Práve táto surovosť ju mrzí, podľa nej tak mohla repatriácia zbytočne vystrašiť a traumatizovať ľudí, unaviť seniorov aj deti a čakaním v zime sa jej podarilo aj prechladnúť. Napriek tomu všetkému je však rada, že je doma, hoci nateraz v karanténe. Zatiaľ ju ani jej spolubývajúce na koronavírus netestovali.

Napriek dokumentom od ambasády ju na palubu nepustili

Do redakcie sa nám ozvala mladá žena, ktorá žije v Anglicku a tiež požiadala o repatriáciu. Žiadala o anonymitu, pre prehľadné rozprávanie jej budeme hovoriť Mária. Mária sa na Slovensko vrátiť chcela, na letenky podľa jej slov minula 2300 €, no postupne jej rušili lety, až sa napokon naša krajina úplne odrezala a ona sa nemala ako vrátiť domov.

„Zrušili mi štyri lety, dva do Viedne a dva do Prahy,“ povedala pre Refresher. „Na ďalší let som sa nedostala. Napriek povoleniu pre Slovákov tranzitovať cez Prahu.“

Letieť mala spoločnosťou Ryanair z letiska Londýn Stansted do Prahy. Prešla všetkými kontrolami, zastavili ju až pri bráne s tým, že Slováci do Čiech letieť nemôžu. V tom čase podľa pokynov zamestnancov Ryanairu Česká republika prijímala len vlastných občanov a ľudí s prechodným či trvalým pobytom.

„Ja si uvedomujem, že tie podmienky nespĺňam, ale bola som v práve. Aj na webstránke Ministerstva zahraničných vecí – čo som pracovníkovi aj vysvetlila – táto informácia bola. Napriek tomu sme nastúpiť nemohli, troch nás takto otočili na bráne,“ povedala.

Mária sa snažila letenky prebookovať na letisku, podľa jej slov bola ochotná čakať hoci aj deň, len nech sa dostane domov. Okrem webstránky českého ministerstva argumentovala aj čestným prehlásením o tom, že cez Prahu len prechádza a jej destináciou je Slovensko. Nepomohlo to. Obrátila sa preto na český aj slovenský konzulát v Londýne, komunikovala s nimi telefonicky aj cez email.

„Česká ambasáda mi mailom zaslala vyhlásenie, že Slováci cez územie Českej republiky môžu ísť, dokonca to bolo vydané na moje meno. Aj tak sa so mnou pracovníci Ryanairu odmietali baviť. Ich chovanie ku mne bolo akoby som bola utečenec, pritom som bola v práve a mali mi dovoliť nastúpiť,“ povedala zjavne rozhorčená správaním personálu. Pochvaľuje si prácu slovenskej aj českej ambasády, zamestnanci jej niekoľko hodín vytrvalo radili na telefóne a posielali emaily a potvrdenia. Na letisku sa zdržala 13 hodín, napokon uznala, že už nič nevybaví. Kúpila si teda spomínané dva lety do Prahy so spoločnosťou British Airways, oba však pred odletom zrušili.

Autobusom cestovali viac ako deň, až krátko pred Bardejovom zistili, kam vlastne idú

Keďže sa jej na vlastnú päsť nedarilo vrátiť sa domov, začala vyhľadávať informácie o repatriácii, podarilo sa jej dostať miesto v jednom z troch autobusov smerujúcich z Londýna na Slovensko. Pred nástupom musela podpísať niekoľko papierov, súhlasiť s karanténou v štátnom zariadení a do autobusu mohla ísť len s rúškom na tvári.

„Vodiči boli nápomocní a veľmi milí, avšak nevedeli po anglicky, čo komplikovalo situáciu na hraniciach,“ povedala Mária a vytkla to, že štát nezabezpečil niekoho, kto vie aspoň anglicky. Vodičom na hraniciach teda pomáhali cestujúci.

„Cesta trvala 26 hodín, vyrazili sme o 15. poobede a slovenské hranice sme prekročili na druhý deň o 17. Mali sme viacero zastávok, šoféri sa nám aj snažili vyhovieť a zastavili na miestach, kde sa dalo aj niečo kúpiť.“ Problematický však bol technický stav jedného z autobusov: mal rozbitú zadnú smerovku aj prasklinu na čelnom skle. Na francúzskej hranici to dokonca spôsobilo zdržanie.

Máriin príbeh na Slovensku potom kopíruje to, čo nám prezradila aj Šimona: viezli ich autobusmi v sprievode policajných áut, nikto z nich však netušil, kam vlastne idú. Až podľa dopravného značenia pochopili, že smerujú do Bardejova, jeden z policajtov jej to počas prestávky potvrdil, keď nástojila.

„Boli tam chlapci, ktorí mali iba 17 rokov a ich rodičia určite chceli vedieť, kam idú. Ja som tiež chcela vedieť, čo so mnou bude. Okrem toho cestovali aj seniori, či matka, ktorá bola sama a mala so sebou tri deti vo veku 2-5 rokov.“ 

Podľa nej sa na cestujúcich nebral ohľad, hoci matka potrebovala teplú vodu na stravu pre najmenšie dieťa a viacerí potrebovali hygienickú zastávku. V Rakúsku mali zákaz zastavenia, prvýkrát po dlhom čase zastavili až na odpočívadle Horný Tekov, kde boli preliezky a toalety, no žiadna pumpa. Ľudia teda ostali hladní, niektorí už aj smädní.

Napokon dorazili do Bardejova, kde opäť dlho čakali v autobuse. Museli vyplniť papiere, držali ich však v autobuse, vraj „aby neušli.“ V ich autobuse boli dve rodiny: matka a otec so štyrmi deťmi a spomínaná mamička, ktorá bola sama na tri deti. Hoci ich mali ubytovať prednostne, pretože to rodinám sľúbili, nestalo sa tak. Napokon sa však dostali dnu.

„Zamestnanci boli oblečení v ochranných odevoch, zmerali nám teplotu a skopírovali si naše pasy, potom sme mohli ísť na izby. Tie sú fajn, sú tu obliečky, uteráky, jediné, čo nám chýba, je kozmetika ako šampón. Ľudia sú však ochotní a asi by sme si mohli tieto veci nechať doniesť,“ povedala. S ubytovaním je spokojná a so spolubývajúcou si podobne ako Šimona pochvaľujú prístup ľudí v zariadení. Sú k nim milí, ochotní pomôcť a starajú sa ako môžu.

Neprišli domov preto, aby zneužili Slovensko

„Ja som občianka Slovenskej republiky, s trvalým pobytom tu. Do Anglicka som odišla s tým, že tam idem na rok (gap year) a potom sa vrátim na Slovensko pracovať, alebo pôjdem na univerzitu. Nie som Slovenka, ktorá sa vracia po 15 rokoch života v zahraničí, pretože situácia tam je zlá,“ povedala  Mária na margo poznámok, ktoré sa k nej v súvislosti s repatriáciou dostali.

„Uvedomujem si zložitú situáciu v našej krajine a preto som vodu a jedlo počas repatriácie nečakala zadarmo, chcela som za všetko zaplatiť. Plne rešpektujem zákaz hygienika zastaviť na čerpacej stanici, ale mohla byť ponúknutá iná alternatíva,“ vysvetlila svoje rozhorčenie s tým, že mohli napríklad pripraviť balíčky, ktoré by si ľudia kúpili. 

Na záver dodala, že keby Slovensko podobne ako iné členské štáty EÚ prijímali svojich krajanov, tejto situácii sa mohla vyhnúť a mohla by na vlastnú päsť pricestovať a ostať v domácej karanténe. Uvoľnili by sa tak prostriedky pre ľudí, ktorí si nemohli inak už cestu domov zabezpečiť.