Za celú svoju prax som nevidela toľko depresívnych detí a tínedžerov, hovorí psychiatrička (Rozhovor)

Napríklad, pre veriacich ľudí je neprijateľné spáchať samovraždu. Urobia to tak, aby to vyzeralo ako nešťastná náhoda. Havária, pracovný úraz, nehoda alebo udalosť, kde sú oni obeťou. Pritom do tejto akcie idú s jasným úmyslom zomrieť. Vtedy hovoríme o sebazabití. Častokrát sa na to ani nepríde alebo to rodina a príbuzní vôbec nechcú riešiť.

Kedy k vám do ambulancie príde mama so synom alebo dcérou?Kedykoľvek. Častokrát prichádzajú rodičia sami, väčšie deti tiež prichádzajú osamote. Buď ich pošle pediater – čo je, bohužiaľ, minimum prípadov alebo ich pošle škola – čo je často. Posiela ich aj polícia a sociálka.

Prípadne sa na internete rodičia dočítajú o probléme, ktorý by mali riešiť. Na diskusných fórach, v komunite mamičiek a podobne. Motívy prvého kontaktu sú rôzne. Čo ma mrzí najviac je, že najmenej detí posielajú pediatri. Aj keď dobre vedia, že ide o závažné diagnózy.

Prečo?Neviem. Nejakým spôsobom majú stále zábrany. Možno si myslia, žeby sa rodičia nahnevali, ak by ich poslali na psychiatriu. Častokrát to nechávajú dozrieť, chcú, aby sa rodič rozhodol sám. Od detstva tak zostáva neriešených množstvo problémov. Klasická formulka je, že dieťa z toho vyrastie. Potom, keď sú väčšie, ide to už samospádom, pediatri už do toho nevstupujú a problémy sa nabaľujú ako snehová guľa.

Môže z takého niečoho dieťa vyrásť? Môžu problémy odznieť  spontánne?Nemôže. Dieťa vyrastie do výšky, ale nie z problémov. Samozrejme, obdobie vzdoru má každý. Niekto viac, iný menej búrlivé, rovnako pubertu. To nie sú choroby. Ale problémy, ktoré sa vyskytnú v určitom veku, zlé reakcie rodičov a okolia alebo nevhodné výchovné spôsoby, môžu dieťa zmeniť a poznamenať. Môžu vybudovať základ nejakej inej patológie, ktorá sa prejaví neskôr.

Čo myslíte pod zlými reakciami a nevhodnou výchovou?Či už veľmi benevolentnú, nevšímavú výchovu, keď rodičia nechávajú deti, aby si robili, čo chcú. Alebo veľmi prísnu, trestajúcu výchovu. Tie spôsoby a reakcie môžu byť rôzne, nie je jednoduché ich paušálne vymenovať.

Dôležité je, že sa to vždy odrazí na formovaní mladej osobnosti. Psychiatri hovoria o narušenom osobnostnom vývine u detí. V dospelosti potom už o rôznych individuálnych patologických stavoch. Psychopatiách, depriváciách, depresiách.

Aké problémy riešite najviac?Tretinu pacientov tvoria deti s rôznymi formami autistických porúch. Autizmom, aspergerovým syndrómom a ďalšími. Rodičia prichádzajú, keď si už s deťmi nevedia poradiť. Ale aj vtedy, keď môžu dostať pomoc od štátu, ktorú náš sociálny systém umožňuje. Veľmi často ide osamelé matky s deťmi.

Psychiater je ten, kto vypĺňa všetky papiere a žiadosti na všetky možné formy tejto starostlivosti. Covidová doba spôsobila, že až tak veľa detí s poruchami správania k nám v poslednej dobe nechodilo. Školy boli zavreté, veľa detí sa túlalo po kamarátoch, chatách, v prírode. A veľa rodičov ani nevedelo, kde ich deti sú.

Stretávate sa so sebapoškodzovaním bežne?Veľmi často. Aj teraz počas koronakrízy sme mali veľa dorezaných detí.

Na ktorej časti tela si spôsobujú poranenia?Najčastejšie na predkolení a predlaktí.

Kvôli čomu?Hovoria, že im to prináša úľavu. Aj keď ten pocit je iba chvíľkový a čiastočný. Potom to musia robiť zasa a stále znova. Veľa detí to robí preto, že to robia jeho kamaráti. Že o tom čítal, videl to v médiách, na internete, na sociálnej sieti. Tak to skúsi. Je to pre neho niečo iné, vzrušujúce.

Sedia doma, sú sami so sebou a prázdno vypĺňajú hlúposťami. To, že sa porežú, vyfotia a zverejnia to na sociálnej sieti, im prináša pocit  uspokojenia. Často je to spojené aj so sebaprezentáciou.

Aký majú motív?Môže to byť hocičo. Chlapec má vyniesť smeti a naštve sa, lebo sa mu nechce. Alebo nemôže byť pri počítači, nemá mobil, je frustrovaný. Motív môže byť čokoľvek.

Prečo reagujú takto?Podľa mňa je príčina hlavne v tom, že dnešné deti majú iba práva a žiadne, alebo veľmi málo povinností. Doma nepomáhajú, málo detí chodí na krúžky, nemajú nejaké solídnejšie zázemie. Vzniká u nich prázdno, ktoré si musia nejako vyplniť. Sebapoškodzovanie je pre nich určitá módna vlna. Trvá už dlhú dobu a vyskúša to naozaj veľmi veľa detí.

Nejde primárne o zámer ublížiť si?Nie, ak si chce niekto naozaj ublížiť, tak to urobí iným spôsobom. Sebapoškodzovanie prináša iba zníženie napätia, určité uvoľnenie tenzie. Málokto vie, že o sebapoškozdovaní hovoríme napríklad aj pri tetovaní a piercingu, iba sa to kulturálne nazýva a najmä berie inak. Považuje sa to za menej výstredné.

O akú úľavu pri sebapoškodzovaní ide?Osobne si to neviem predstaviť, aby ma uspokojovalo, ak sa porežem. No tieto deti sú iné, rastú v inej dobe, v inej spoločnosti. Od malička majú tablety a mobily. Rodičia im nečítajú rozprávky, nerozprávajú sa s nimi. Všeobecne im venujú málo času.

Nemajú vypestované vzťahy medzi rovesníkmi tak, ako sme ich mali napríklad my, keď sme sa od rána do večera hrali vonku. Deti sedia doma, sú sami so sebou a prázdno vypĺňajú hlúposťami. To, že sa porežú, vyfotia a zverejnia to na sociálnej sieti, im môže priniesť pocit uspokojenia. Často je to spojené aj so sebaprezentáciou.

Čím by malo mať dieťa správne vyplnený čas?Normálnymi vecami. Malo by mať doma povinnosti a pomáhať, malo by chodiť napríklad na športový krúžok, kde ventiluje prirodzený motorický nepokoj. Každé dieťa, každý človek, potrebuje pohyb. Je dobré, ak sa dieťa učí cudzí jazyk alebo má nejakú umeleckú zručnosť. Výtvarnú, hudobnú, čokoľvek.

Deti by mali mať prirodzene rôzne záľuby. Bohužiaľ, dnes je ich jedinou záľubou počítač a mobil. Keď sa pýtam chlapcov, ktorí prídu, čím chcú byť, 90 % mi povie, že IT-čkárom. Pretože si myslia, že sa vyznajú v počítačoch. To, že si nevedia zaviazať šnúrky, utrieť zadok a niekedy ani nos ich ani ich rodičov netrápi.

Kde je chyba?Dlhé roky sa vyvíja nesprávny tlak na výkon a na vedomosti. Veľmi zanedbávame emocionálnu a sociálnu výchovu. Hlavne tie emócie. Tieto deti sú také studené. Málo emocionálne, málo empatické. A veľmi egocentrické. Iba ja, ja a zase ja.

Ako sa majú rodičia vysporiadať s používaním technológií u svojich detí. Počítačov, tabletov mobilov, internetu a sociálnych sietí?Stále hovorím, že na prvom mieste je inštitút zdravého rozumu. Dieťa by sa malo naučiť, že má svoje povinnosti až potom sa môže hrať. Ak používa počítač na to, aby sa učilo a vzdelávalo, je to v poriadku.

Je dobré, ak sa rodičia s dieťaťom dohodnú na dobe používania počítača až po splnení povinností. Pokiaľ to dieťa nedodrží, nebude to mať vôbec. Problém je, že rodičia si deti radi kupujú. A toto je veľmi dobrý prostriedok. Poznáte to, počítač a internet poskytuje obrovské množstvo lákavých podnetov.

Na druhej strane, rodičia odmala zanedbávajú a nepestujú vzťahy medzi deťmi navzájom. Deti sa nevedia hrať, nevedia sa medzi sebou rozprávať. Znie to paradoxne, ale máme veľa detí, ktoré žijú v luxusných rodinných domoch úplne izolované.

Za dedinou alebo po sídlisku už nebehajú bandy detí, ako keď sme boli malí my. To už neexistuje. Skúste si všimnúť, ako sa dnes hrajú deti v parkoch. Väčšinou iba behajú a kričia. Konštruktívne, kolektívne a športové hry žiadne. Vôbec nie sú naučené spolu komunikovať.

Poznám však aj rodiny, ktoré nemajú televízor, chodia spoločne do lesa a na turistiku, zbierajú bylinky a všetko robia spolu. Tým deťom nechýba vôbec nič. Niekedy bola doma jedna misa, z ktorej jedli všetci.

Dnes má každý svoju sadu tanierov. Pri svojom počítači a svojom monitore, vo svojej izbe. Pomaly vo svojom domčeku. Ostatných členov rodiny ani nevidí. Chýba to, čo tu bolo niekedy a to je veľmi zle. Pretože rodina, to je spoločný stôl. 

Takže na jednej strane tlak na výkon, na druhe sociálna domáca izolácia.Ešte by som doplnila absenciu záľub a záujmov. Je to začarovaný kruh. Deťom sa nechce chodiť na krúžky a rodičia to vítajú, pretože ich nemusia nikde voziť a nosiť. Takže vo výsledku je to pre deti nuda a prázdno, ktorú treba zahnať hlúposťami.

Prečo sa deťom nechce nič robiť, chodiť na krúžky? Ako dosiahnuť, aby sa im chcelo?Spomínala som to. Ide o návyk na povinnosť, ktorý sa musí pestovať odmalička. Ak dnes poviem rodičom, že dieťa by si malo za sebou upratovať hračky, izbu a zapájať sa do domácich prác, tak sú úplne pobúrení. Veď predsa dieťa sa potrebuje hrať, potrebuje slobodu. Podľa mňa potrebuje predovšetkým tie povinnosti. Každý, kto chce mať nejaké právo, musí mať najprv povinnosť.

Sebapoškodzovanie ako úľava, prezentácia a snaha zapadnúť medzi rovesníkov. V akom veku sa to deje?Začínajú od 10-12 rokov. Bežný vek je 14-15 rokov.

Čo sa týka pohlavia?Častejšie sa režú dievčatá. Chlapci skôr idú do fajčenia, alkoholu. Do závislostí.

Ako to končí? Je to nebezpečné?Podľa toho, do akej miery si to rodič všíma. Sú rodičia, ktorí to nevedia, nevidia, nechcú vidieť. Niekedy prídu zdesení, že dieťa má sto jaziev. Náhodou ho nachytajú a zistia, že je celé dorezané. Jednoducho si ho nevšímajú. Neumývajú ho, dieťa to dobre to skrýva a maskuje, nosí dlhé rukávy. Alebo to nechcú riešiť, majú predsudky. Sú aj rodičia, ktorých deti sa porežú prvý raz a prídu hneď.

Aké vážne sú tie poranenia?

Našťastie sú to väčšinou iba povrchové škrabance.

Pokusy o samovraždu som videla aj u 8- a 9-ročných detí. Je to veľmi tragické, pretože takéto malé dieťa ešte nemá predstavu o tom, že smrť je nezvratná. Ale z počítačových hier už vie, že panáčik vstane a má sto životov.

Čím sa režú?Nožmi, žiletkami, nožničkami, ihlami.  Alebo vyberú ostrie zo strúhadla na ceruzky. Čímkoľvek.

Čo robí psychiater, keď má pred sebou porezaného tínedžera?Snaží sa zistiť príčinu, prečo to robí, čo sa tam deje. Zistiť, či je dieťa naozaj choré, či nemá nejakú vážnu psychickú poruchu. Či nejde iba o nízke sebavedomie, o snahu prezentovať sa. Alebo, či ho niekto nešikanuje. Či netrpí depresiami alebo samovražednými sklonmi. Je to veľmi individuálne. V každom prípade, najprv je potrebné dieťa dôkladne vyšetriť. Niekedy je to zjavné hneď, inokedy je potrebných viac sedení.

Spomínali ste 14-ročného chlapca, ktorý precízne plánoval samovraždu. Stretli ste sa s niečím podobným aj u menších detí?Áno, pokusy som videla aj u 8 a 9-ročných detí. Čo je veľmi tragické, pretože takéto malé dieťa ešte nemá predstavu, že smrť je nezvratná. Ale z počítačových hier už vie, že panáčik vstane a ide ďalej, že má sto životov. Preto môžu byť deti aj dosť agresívne.

Mali sme tu deti, ktoré sa pokúsili obesiť, dievča, ktoré sa pichlo nožom do brucha. Bežné sú otravy liekmi, alkoholom, porezania. Za celú moju 40-ročnú prax som, našťastie, nemala dokonaný pokus o samovraždu.

Dá sa pokusom o samovraždu  predísť?Samovraždy sú rôzne. Môžu byť náhodné, skratkové, vykonané v afekte. Tieto sú veľmi časté u rómskej populácie. No sú aj také, keď sa viac detí dohodne a užijú lieky spoločne. Vtedy hovoríme o takzvanej rozšírenej samovražde.

No samovražda môže byť plánovaná aj dlhý čas. Vtedy je obvykle možné pozorovať zmeny v správaní. Napríklad, dieťa začne rozdávať hračky, začne písať listy, začne aktívne rozprávať, že si niečo urobí. Alebo to vyjadruje pasívne. Napríklad povie, že dúfa, že sa už ráno nezobudí. Vtedy je najvyšší čas niečo urobiť.

Ako postupujete, ak sa dieťa pokúsi o samovraždu?Väčšinou je potrebná hospitalizácia. Dieťa je potrebné zobrať z domáceho prostredia a veľmi intenzívne s ním pracovať. Aj rodič aj dieťa si musia uvedomiť určité veci. Niekedy naozaj stačí hospitalizáciou zmeniť prostredie. Aby si tínedžer možno aj uvedomil, že na tom v porovnaní s inými nie je tak zle.

Prečo sa 14-ročný chlapec rozhodne odísť zo sveta a dlhodobo to plánuje?Príčina môže byť čokoľvek. Niekto je frustrovaný z problémov rodičov, niekto zo školy, niekto z partnera či nešťastnej lásky, niekedy ide o šikanu. Môže to byť tlak na výkon, rôzne traumy.  Niekedy ide iba o bežné podnety a konflikty, ktoré sa dieťaťu zdajú nezvládnuteľné.

Jednoducho, nevie, ako reagovať a čo urobiť. Tým, že chýba vzájomná interakcia a  deti sa spolu menej stretávajú a hrajú, sú menej trénované na vzájomné konflikty. Tie, ktoré potom nevedia prekonať. Nevedia riešiť problémy. Dnes je bežné, že ak sa deti pobijú, rodičia behajú po polícii a podávajú trestné oznámenia.

Čo sa s tým dá robiť? Je problém iba v rodičoch?Rodičia sú vždy prvoradí. Dnes tu máme generáciu rodičov, ktorá je veľmi múdra, vie jazyky, ovláda počítačové technológie. Ale je veľmi málo emocionálne diferencovaná. Popri tom, ako sa snažia kariérne rásť a behajú do posilňovní, aby vyzerali dokonalo, im nezostáva čas na emócie. Aj vo vzťahu k deťom sa im to zdá zbytočné. Keď im to vysvetľujem, nerozumejú tomu, nechcú to počuť, urážajú sa. Sú dokonalí a zahŕňajú deti všetkým. A v tom je problém.

Potom je tu druhá veľká skupina rodičov, ktorá má naopak veľmi nízky sociálny status. Funguje to tak, že rodičia majú dve, tri zamestnania. Sú navyše závislí na alkohole alebo iných látkach, aby si sami pomohli. Samozrejme, aj tu deti časovo a emočne trpia.

A je tu aj fakt, že málo rodín je kompletných. O deti sa bojuje, sú prevážané z jedného miesta na druhé, vychovávané v rôznych prostrediach a s rôznymi ľuďmi. Novými otcami, novými mamami. Žijú v nie veľmi šťastnej striedavej starostlivosti.  V uplácaní a podplácaní darčekmi, rodičia sa ich snažia kúpiť. Chýba inštitút zdravého rozumu. Schopnosť vychovávať svoje deti zdravo a jednoducho.

Čo škola?V škole ideme na výkon, výkon a zase výkon. Žiadne osnovy neriešia emocionálnu výchovu. Na deti sa veľa kričí, veľa sa od nich vyžaduje. V škole sa nepreberajú žiadne vzťahy. Veľmi málo pozornosti sa venuje tomu, ako a prečo sa deti trápia.

Keď som chodila do školy ja, mali sme predmety ako starostlivosť o dieťa a rodinu, kuchársky krúžok. Chlapci mali dielenské práce, kde sa rozvíjali praktické zručnosti. Toto dnes chýba.

Čo sa z pohľadu detského psychiatra zmenilo počas korona karantény?Akonáhle začala karanténa, vyskočili nám tri skupiny detí, ktoré sa ozývali veľmi intenzívne a museli sme ich riešiť. Autisti, ktorí boli strašne agresívni, pretože sa im narušil celý systém, na čo sú veľmi citliví. Rómske deti, ktoré museli byť zatvorené doma a ktoré to vôbec neprijali, takže tiež boli agresívne, zlé a robili cirkus.

A deti z detských domovov. Nemohli ísť k rodičom ani chodiť von, kde mali aspoň aký taký pocit slobody. Teraz museli byť zatvorené. Je tu ešte jedna zvláštnosť, za celú svoju prax, som nevidela toľko depresívnych detí ako za posledné obdobie.