Dušan Cinkota: Prirovnanie Slovanov ku Game of Thrones ma vydesilo (Rozhovor)

Máte na HBO, Netflixe či iných streamovacích platformách nejaký obľúbený seriál?

Ťažko povedať, obľúbený je pre mňa vždy ten, ktorý práve pozerám. Teda za predpokladu, že je dobrý. Hra o tróny patrí medzi tie na špičke, takže bola mojím veľmi obľúbeným seriálom. Momentálne pozerám na Apple TV+ seriál See, no a preto je teraz mojím obľúbeným seriálom See.

V spojitosti so Slovanmi TV JOJ vravela aj o rokovaniach s Netflixom. Viete, či je to ešte aktuálne?

Neviem, či rokovania ešte prebiehajú, ale táto správa ma veľmi potešila. Keby sme sa tam dostali, bol by to určite posun. Môžeme len dúfať.

V prvej sérii Slovanov hrá aj Andy Hryc, ktorý nás začiatkom roku opustil. O vás dvoch je známe, že ste boli veľkí priatelia. Aké máte naňho posledné spomienky?

Na Andyho mám veľmi živé a silné spomienky. Andy v mojej mysli a pamäti nezošedivie, nevybledne a nezmizne. Pretože to bol taký silný chalan.

Ste nielen hercom, ale aj známym dabérom. Viete nám povedať, čo vás baví viac?

Dabing je tiež herectvo, len jedna z viacerých hereckých prác, a neviem vám povedať, ktorá z nich ma baví najviac. Myslím si však, že divadlo je pre herca najdôležitejšie. Každú hereckú prácu si vážim a pred všetkými mám rovnakú pokoru a rešpekt, no najmä ich ľúbim. Milujem svoju prácu a teším sa, keď to aj vidieť.

Určite túto šou nepovažujem za lacnú zábavu. Tvorcovia k nej pristupujú veľmi profesionálne. Som v centre diania a vidím, ako pracujú. – k projektu Tvoja tvár znie povedome

Okrem iného ste dabovali aj Chandlera z Priateľov. Viem, že nemáte veľmi rád, keď to médiá spomínajú, pretože sa popritom akoby zabúda aj na vašu ďalšiu prácu. Rád by som sa však spýtal, či máte s jeho postavou podobné charakterové črty.

Naše životy sa vyvíjali veľmi podobne. Myslím tým Matthewa Perryho, nie Chandlera (smiech) (poznámka redakcie – Matthew Perry hral postavu Chandlera Binga), čo sa aj celkom preberá. Len vás trochu poopravím, pretože by som netvrdil, že to vyslovene nemám rád. Kedysi ma to naozaj trošku mrzelo, že ma tak vyzdvihovali práve vďaka Priateľom, keď som mal na konte viac vážnejších a hodnotnejších úspechov, ale aj tak ma to všetko tešilo.

Ako to vnímate dnes?

Dávno som sa s tým vyrovnal a zmieril. Na Priateľoch sme pracovali veľa rokov a minimálne dva dni v týždni, takže som do toho tiež dával veľa. A, pochopiteľne, tým, že to bolo stále na televíznych obrazovkách a ľudia si Priateľov obľúbili, dostali sa do ich povedomia najviac.  A hlavne televízia má určite viac divákov ako divadlo.

Kedysi ma to teda mrzelo, ale už dávno som si povedal, že do každej svojej práce musím dať tak veľa, aby si to ľudia zapamätali a aby sa im to ľúbilo. Veľmi mám rád toto slovo – „ľúbilo“. To sa nedá nahradiť ničím iným. Aby sa im to ľúbilo, vystihuje presne to, čo tým chcem povedať.

Počas úvodnej skladby k seriálu sa pri postave Chandlera predstavíte ako Dušan Cinkota alias Cinky. Ako táto prezývka vznikla?

Vznikla dávno-pradávno, ešte na VŠMU (smiech). Do Bratislavy som prišiel s prezývkou Cinko, čo je jednoducho skrátený Cinkota. Na Slovensku ešte neboli americké koncovky, ale na VŠMU už vedeli skracovať po americky a už to aj začínalo smrdieť revolúciou, a jeden starší spolužiak Mankovecký už bol po americky skrátený na Manky, tak si všetci povedali, že Cinko je smiešne a navyše je to prežitok, takže budem Cinky. A odvtedy som Cinky.

Jozef Vajda nám v nedávnom rozhovore vravel, že s platom divadelného herca sa na Slovensku nedá veľmi vyžiť, a preto často berie aj komerčné ponuky. Ako to vnímate vy?

No, ako to môžem vnímať? Bohužiaľ tak, ako to je. Z divadelného platu človek na Slovensku nevyžije, ak nemá nejaký základ od rodiny. Určite si herec z divadelného platu nekúpi byt a musel by bývať u rodičov alebo sa bohato oženiť. Je to tak, ako to na Slovensku vždy bolo, a ešte to tak aj dlho bude, pokiaľ sa sociálne pomery nezlepšia a nezdvihnú sa platy.

Herec sa musí preto obracať tak isto ako hocijaký iný človek. Ak si chce privyrobiť, musí prijať prácu či brigádu, ktorá možno ani nesúvisí s jeho hlavným zamestnaním, prípadne s ňou vnútorne nesúhlasí. Ale „len prácou je človek živý“ a toto pravidlo je od socializmu stále platné.

Je pre vás účinkovanie v šou Tvoja tvár znie povedome čisto len prácou a zárobkom, alebo vás na nej zaujal aj koncept?

Samozrejme, že ma to zaujalo. Ešte sa mi nestalo, že by som prijal projekt pre nič, za nič alebo len pre peniaze. Nikdy som to neurobil a dúfam, že to ani nebudem musieť nikdy urobiť. Do tejto šou som pritom nastúpil až na druhýkrát, minulý rok som nemohol, lebo som točil Slovanov. Som veľmi rád, že ma zavolali znovu a že som mohol ponuku prijať. A teraz si už aj myslím, že sa nič lepšie nemohlo stať.

Osud to zariadil tak, že som začal mať na ten projekt čas, nevenoval som sa iným náročným veciam a vytvoril som si priestor. Čo je veľmi dobré, pretože keby som pri ňom robil čokoľvek iné, asi by sa to dalo zvládnuť len veľmi ťažko.

Nepovažujete túto šou za lacnú zábavu a nemyslíte si, že by si Slováci zaslúžili v televízii niečo lepšie?

Určite túto šou nepovažujem za lacnú zábavu. Tvorcovia k nej pristupujú veľmi profesionálne. Som v centre diania a vidím, ako pracujú. Veľmi ma to upokojilo a uvoľnilo. Vôbec sa k tomu nepristupuje lacno a ležérne. A musím vypichnúť, že režisér je ozaj majster svojho remesla. Veľmi milo ma prekvapil a prekvapuje každým dňom.

A či si Slováci zaslúžia niečo iné? Slovenský divák si zaslúži profesionálny prístup a môžem povedať, že táto šou ho má. A kto si to nemyslí, tak nech sa presťahuje do Ameriky, ak sa mu zdá, že tam je ten prístup profesionálnejší. Prístup našich tvorcov je nedocenený, čo ma veľmi mrzí, ale asi viem, odkiaľ pramení táto vaša otázka.

Ja si myslím, že celá táto vláda je nedostatočná. A dúfam v rýchlu a radikálnu zmenu. Takto to určite nejde.

Odkiaľ?

Je pravda, že mnohé veci sa v našej televízii opakujú a možno máte pocit, alebo ho máme všetci, že len málo vecí v našich televíziách je pôvodných. Iba výnimočne sa dáva priestor novým nápadom. Ale to súvisí aj s rýchlosťou života, ktorý sa nedá v televíziách kopírovať. Televízia nemôže mať taký rýchly vývoj, aký má život. Takže vždy to bude nejakým spôsobom trochu zaostávať, pokiaľ nebudeme mať 30 rôznych kanálov. Myslím si však, že naše komerčné televízie sa veľmi snažia, aby naplnili naše túžby a potreby.

Účinkovanie v speváckej šou je určite diametrálne odlišné od hrania či dabovania. Ako ste sa s tým popasovali?

Je to nárez a výzva. Nie je to ľahké, ako som si na začiatku myslel alebo chcel myslieť. O to viac sa mi to však páči, viac ma to zaujíma a baví. Každé kolo je naozaj náročné tanečne, spevácky i herecky. 

Ktorá transformácia na slávneho speváka či speváčku vám podľa vás najviac sadla?

To už by som nechal na diváka (smiech). Ja sa musím snažiť, aby mi sadla každá. Akékoľvek nesadnutie ma posúva do roviny neprofesionála. Takže ja si myslím, že mi sadla každá (smiech). Pri jednej som sa však poriadne zapotil, ale nemôžem spomenúť, koho som stvárňoval, pretože to ešte nebolo odvysielané. Iné som naopak zvládal s trochu ľahším dychom.

Keď som si prezrel váš Instagram, veľkú časť príspevkov predstavovali vaši kolegovia, pivo s priateľmi, hranie na gitare, dabovanie a syn Oleg s manželkou Zuzanou. Dal by sa takto v skratke zhrnúť váš život?

Ja sa na sociálnych sieťach veľmi neprezentujem, takže podľa toho by som nezhŕňal svoj život (smiech). Môj život je bohatý, pracovný a rodinný. Snažím sa nenaháňať za prácou a za inými vecami, ktoré ma bavili v mladosti. Vtedy je človek na vrchole síl. Ale je pravda, že nie všetko si z tých období pamätám.

Viem, že som si všetko naplno odmakal, no niekedy som sa presilil a z tých období si človek nedokáže všetko uložiť. Teraz by som si chcel svoju prácu a výsledky aj užiť. A, samozrejme, aj rodinu. Veď mi rastie syn, moje dieťa. Je to pre mňa niečo nové a úžasné. Nechcem to preletieť. Preto nemám rád vety typu „bože, ale to letí“. No neletí. A nechcem, aby to letelo. A začnem tým, že to prestanem hovoriť.

Ako sa vám darí fungovať počas pandémie?

No, poviem vám, počas pandémie sme mali aj ťažšie obdobia. Manželka funguje na materskom príspevku a ja som začal napríklad upravovať knihy, doučovať deti čítanie, matematiku aj hru na klavíri. Dokonca som aj trochu súkromne vyučoval herectvo. Našťastie, našiel som si nejakú prácu, za čo som bol vďačný, aj keď teda nebola herecká.

Ale potom sa stalo, že herecká práca nakoniec prišla a veľmi som sa z nej tešil. Nedá sa povedať, že by som ju hľadal nasilu, pretože to som nikdy neurobil a ani urobiť nechcem. Nasilu si hľadať umeleckú prácu je absurdita. Pretože umenie nemôže ísť nasilu. Čiže keď to príde, tak to príde... a v mojom prípade to, chvalabohu, prišlo ešte predtým, než sme si museli začať požičiavať peniaze (smiech).

Viacero umelcov kritizuje vládu za to, že pomoc pre kultúru v čase pandémie je nedostatočná. Súhlasíte s tým?

Opýtajme sa, či je od vlády vôbec nejaký prístup dostatočný. Ja si myslím, že celá táto vláda je nedostatočná. A dúfam v rýchlu a radikálnu zmenu. Takto to určite nejde. Našim súčasným politikom a tým, ktorí po nich prídu, prajem, nech sú, preboha, dospelí. Pretože správať sa ako zväzáci na strednej škole alebo ako ohúrení revolucionári, ktorých som zažil na vlastnej koži, to nesmie kultivovaná krajina dopustiť. To už smrdí ťažkým návratom do úplne iných štruktúr.

Takže aj vám zjavne prekáža komunikácia a celkové fungovanie vo vláde.

Viete, to slovo „prekáža“ už ani nie je na mieste. Ja ich len prosím, aby dospeli.