Nie každý zelený produkt v obchode je aj ekologický. Čo znamená trojica známych log z obchodov?

Natieranie na zeleno

Mnohé zo symbolov na etiketách sú udeľované oficiálnymi úradmi, a ak ich chcú výrobcovia používať, musia splniť často prísne kritériá. V iných prípadoch je však označenie nezáväzné a sleduje výlučne marketingové zámery.

Značky ich používajú, keď je ich cieľom vzbudiť pozornosť zákazníkov a zdanie ekologickej neškodnosti produktu. Až v 42 % prípadov máme podľa Európskej komisie pri nákupoch na internete do činenia s klamlivou, zavádzajúcou a mätúcou predajnou stratégiou. V takýchto prípadoch hovoria experti o tzv. greenwashingu.

Greenwashing u nás

Riaditeľ nadácie Ekopolis Peter Medveď vkladá do Európy v otázke vyrovnania sa s greenwashingom opatrné nádeje. „Vďaka jej demokratickej kultúre a fungujúcim inštitúciám je tlak zo strany environmentálne zodpovednej časti verejnosti silnejší a aj viac vypočutý než kdekoľvek inde na svete,“ hovorí.

Autentické ekologicky zodpovedné nakupovanie podľa neho v súčasnom svete prakticky neexistuje. No keď už nakupujeme v potravinách, „tak v prípade potravín sa dá zhodnotiť, odkiaľ pochádzajú, ako sú zabalené a či ich stihneme spotrebovať“.

Advokátsky koncipient Marek Bugan z advokátskej kancelárie NITSCHNEIDER & PARTNERS, s. r. o., ktorá sa zaoberá reklamným právom, na kontrolu ekologických tvrdení odporúča použiť kombináciu internetu a vlastného rozumu. „Z ľudského hľadiska by sme si ako spotrebitelia mali dať pozor hlavne na seba a nakupovať to, čo potrebujeme, ideálne lokálne a od výrobcov, ktorých ekologickú stratégiu poznáme, prípadne si ju vopred overíme.“

V prípade podozrenia na greenwashing odporúča spotrebiteľom podanie podnetu na Slovenskú obchodnú inšpekciu alebo Radu pre reklamu. Dopĺňa, že za najefektívnejší spôsob boja proti greenwashingu považuje „zvyšovanie povedomia o podstate rozdielu medzi greenmarketingom a greenwashingom priamo medzi zadávateľmi reklamy a reklamnými agentúrami“.

Greenwashing ako nekalá obchodná praktika?

V praxi môžu byť ekologické zámery zákazníkov zhatené zavádzajúcimi tvrdeniami na obaloch i v reklamnej komunikácii. Ministerstvo hospodárstva SR tvrdí, že si tieto riziká uvedomuje. „Podľa konkrétnych okolností môže (greenwashing) naplniť znaky nekalých obchodných praktík, ktoré sú zakázané, a obchodníkom, ktorí ich používajú, hrozí sankcia. Problematické však býva dokazovanie v praxi,“ uviedol pre Refresher rezort hospodárstva.

Ministerstvo neeviduje, že by sa za túto nekalú obchodnú praktiku na našom území niekedy udelila pokuta. Slovenská obchodná inšpekcia i úrad verejného zdravotníctva vraj začínajú prax vnímať čoraz citlivejšie. „Európska komisia organizuje na túto tému rôzne školenia a workshopy, na ktorých si členské štáty vymieňajú skúsenosti a učia sa od seba navzájom (v popredí sú najmä severské štáty),“ dodáva ministerstvo.

Spoločnosť Changing Markets Foundation konštatuje, že zákazníci certifikátom dôverujú čoraz menej. Za hlavných vinníkov zlej reputácie labelov označuje textilný priemysel, industriálny rybolov a spracovateľov palmového oleja.

„V prvom rade je dôležité vždy zvážiť, či tovar naozaj potrebujeme. A keď už nakupujeme, tak v prípade potravín sa dá zhodnotiť, odkiaľ pochádzajú, ako sú zabalené a či ich stihneme spotrebovať,“ hovorí riaditeľ Ekopolisu.

Nie je logo ako logo

Ecolabel Index aktuálne eviduje na celom svete 455 (!) certifikátov naprieč 25 odvetviami. Nasledujúce tri logá, ktoré sú rozšírené v Európe, si nemôže prisvojiť len tak ktokoľvek. Ich používanie je pravidelne a prísne kontrolované poverenými inštitúciami.

Ivana Hekerle z poradenskej spoločnosti CIRA Advisory sa pre český Envinet vyjadrila, že „z rôznych prieskumov jasne vidieť, že greenwashing nie je cestou. Značkám neprináša dlhodobý prospech, skôr naopak, škodí reputácii a tiež hodnote značky“.

Podľa Petra Medveďa z Ekopolisu existuje pri každom nákupe „široká škála možností, ako nakupovať zodpovednejšie alebo, naopak, bez ohľadu na súvislosti. Pritom správanie spotrebiteľov význam určite má, pretože každý jeden nákup ovplyvňuje dopyt a ponuku“.

1. Európsky biocertifikát 

Ekologický label Európskej únie patrí medzi najrozšírenejšie ochranné značky na európskom trhu. Nájdeš ho na potravinách a nápojoch, a ak ho chce výrobca používať, musí dokázať, že 95 % použitých surovín je z trvalo udržateľného hospodárstva.

To spĺňa nároky súčasnej generácie a berie ohľad na potreby tých budúcich. Producenti sa zaväzujú narábať zodpovedne so zdrojmi a s energiou so zreteľom na zachovanie biodiverzity a ochranu vody a pôdy. Ak si kúpiš výrobok s týmto logom, vyhneš sa aj geneticky modifikovaným organizmom (GMO) a pesticídom.

V EÚ je najviac pôdy spravovanej v ekologickom režime v Rakúsku, Estónsku a vo Švédsku (20 až 25 %). Slovensko patrí k úniovému priemeru s 10 % podielom udržateľných poľnohospodárskych pôd.

Veronika Némethová zo spotrebiteľského inštitútu GfK hovorí, že na Slovensku „na bioprodukty nadpriemerne míňajú rodiny s najmenšími deťmi a jedno- až dvojčlenné domácnosti do 49 rokov“. Produkt s označením bio si za posledných 12 mesiacov kúpilo aspoň raz 8 z 10 domácností.

Niektoré európske krajiny, ako Nemecko, Francúzsko a Dánsko, zaviedli označenie ekologických produktov ešte predtým, ako EÚ prišla v roku 2012 s jednotnou značkou. Nezľakni sa preto, keď na istých výrobkoch nájdeš národné aj medzinárodné logo. 

A nečuduj sa ani, ak európske logo uvidíš nalepené na avokádach z Mexika či banánoch z Indonézie. Ak boli totiž vyrobené v súlade s pravidlami EÚ, label si zaslúžia. Jediným rozdielom bude v tomto prípade iný kód krajiny pod listom z hviezdičiek na bledozelenom pozadí.

Od získania biocertifikátu mohla v minulosti výrobcov odradiť zdĺhavá a vyčerpávajúca administrácia. Európska únia sľubuje od budúceho roka nápravu v podobe zjednodušenia procesu kontroly a certifikácie. Do roku 2030 má byť totiž 25 % európskej pôdy spravovanej ekologicky.

2. EU ECOLABEL 

Ecolabel na Slovensku z poverenia Európskej únie udeľuje Slovenská agentúra životného prostredia. Certifikát funguje už vyše 30 rokov a zohľadňuje ekologický vplyv výrobku počas celého trvania jeho „života“ – od „narodenia“ materiálov potrebných na výrobu a spôsobu ich získavania cez distribúciu a používanie až po „smrť“, likvidáciu.

Možno si sa s týmto logom stretol pri kozmetických výrobkoch a čistiacich prostriedkoch. Ecolabel produkty nemôžu obsahovať žiadne nebezpečné chemikálie. Nemali by teda predstavovať žiadne zvýšené riziko pre zdravie človeka či životné prostredie. O označenie môžu požiadať aj výrobcovia spotrebnej elektroniky či nábytku. Súčasti takto označených výrobkov by mali byť jednoduché na opravu alebo aspoň recyklovateľné. 

3. Fairtrade

Ani s označením fairtrade sa nestretneš výlučne na obaloch potravín. Nájdeš ho aj v obchodoch s módou či v kvetinárstvach. Fairtrade výrobky spĺňajú ekologické štandardy, pričom môžu, no nemusia pochádzať z biocertifikovaného hospodárstva. Ich vyššia cena je odôvodnená hlavne tým, že pestovatelia aj spracovatelia dostávajú za svoju prácu férovú mzdu.

Fairtrade certifikát sa používa pre pomerne malú skupinu výrobkov a plodín. Často ide o tie, ktoré sa pre globálny trh pestujú v rozvojových krajinách z okolia rovníka. Označenie fairtrade garantuje, že tvoja káva, banán, čokoláda či bavlna v tričku neprišli na svet v neľudských podmienkach, vykorisťovaním ľudí či detskou prácou.

Zaujímavosťou je existencia podznačky Fairtrade GOLD, ktorá označuje produkty vyrobené zo zlata s transparentným „životopisom“. A ak chceš namiesto zlata obdarovať svojho blízkeho „zodpovednými“ ružami, môžeš siahnuť po tých s označením Fairtrade ROSES.