Z ruín bývalej liečebne v Abraháme sa vraj po nociach ozýva detský plač a krik, my sme tam strávili takmer celú hrôzostrašnú noc

Hovorí sa, že ruiny ozdravovne sú stále domovom zblúdených duší bývalých pacientov, detí, ktoré na tomto mieste poslednýkrát vydýchli. O tom, že ich nebolo málo, svedčia i dávno zabudnuté hroby na miestnom cintoríne. Podľa slov domácich je z temných zákutí liečebne dodnes počuť detský plač, krik, ale aj smiech a v tieňoch vidieť mihot siluet nízkych postáv. Hrajú sa, boja sa, jašia, akoby boli živé.

O mieste, z ktorého behá mráz po chrbte, sme sa dopočuli z viacerých strán, najmä od ľudí, ktorí žijú v okolí Abrahámu. Varovali nás, aby sme tam išli iba počas dňa, avšak my sme sa rozhodli (ako vždy) preskúmať jeho nočnú atmosféru. Už pri rešerši sme sa stretli s tým, že niektorí dobrodruhovia vrátane nemenovanej novinárky, ktorí toto miesto navštívili, ho spájajú s „bizarnými udalosťami“, a to tu nik z nich nestrávil takmer celú noc, ako sa to chystáme urobiť my. V hlave nám dookola znie len jedna otázka: Naozaj ide o „zámok duchov“ alebo opäť len o prázdnu „mozaiku“ vyskladanú bujnou fantáziou ľudí?

Neznámy muž

Keď autom prichádzame do malej obce Abrahám, vzdialenej len pár kilometrov od Sládkovičova, je krátko po piatej hodine poobede. Napriek tomu, že sem prichádzame pomerne zavčasu, všade navôkol je tma. Navigácia nás berie do jednej z malých, kľukatých uličiek. Za sebou necháme len pár vysvietených domov a pokračujeme po ceste, pričom povedľa nej sa z oboch strán rozprestierajú nekonečné polia.

Na konci cesty vidíme v diaľke húštinu: „To je náš cieľ,“ utrúsi moja partnerka, držiac v ruke telefón s navigáciou. Zobral som ju so sebou, aby mi aspoň niekto živý robil spoločnosť, keď sa budem brodiť ruinami spustnutej ozdravovne.

Auto zaparkujeme tesne pred vstupom do lesa, lebo cez napadané lístie nie je možné odhadnúť, či ďalej vedie asfaltová cesta alebo len hlina posypaná štrkom. Zapadnúť uprostred ničoho je to posledné, čo by nám chýbalo. Kým vyberáme veci z auta a chystáme sa ho opustiť, povedľa nás z ničoho nič prefrčí starší muž na bicykli, pričom na chrbte má zavesenú pušku. Prešiel popri nás bez ohliadnutia sa, doslova len preblysol ako zjavenie. Odkiaľ prišiel?

Zaparkované máme len dve minúty a k húštine vedie len jedna jediná cesta, ktorou sme práve prišli. Cestu lemujú len polia a žiadneho cyklistu na nej niet. V hlave nám vŕta aj to, že vonku je totálna tma a on si ničím nesvietil. Do lesa, kde nie je vidieť ani na krok, vletel ako za bieleho dňa a zmizol v tme. Po tele nám vyskočili zimomriavky, a to ešte nie sme ani pri liečebni.

„Faunov labyrint“

Po prvých pár krokoch v lese zhodnotíme, že bez baterky to nepôjde. Spočiatku sme chceli, aby si oči zvykli na tmu, no vzhľadom na neprehľadný terén to bez svetla nejde. Brodiť sa po tme neznámym lesom, o ktorom vieme len to, že pred chvíľou doň vošiel podivín so strelnou zbraňou, nie je vôbec príjemné.

Počas chôdze nás neraz vydesí šuchot listov spoza stromov, zvuk divej zveri či praskot konárov, po ktorých stúpame. Vzhľadom na rôzne zradné odbočky stále používame navigáciu, až kým neprídeme pred cestnú zábranu pred areálom bývalej liečebne.

Šum vetra, padanie listov a štekot psov, ktorý sa ozýva z dediny, znejú zmiešané v kope ako tá najstrašidelnejšia symfónia, akú sme kedy počuli. Spoza kríka za nami niečo vyskočí a prebehne cez cestu, práve keď nám začne blikať baterka. Párkrát po nej pobúchame a opäť máme stabilné svetlo. Keď zasvietime na krík, ktorý sa stále kýva zľava doprava ako metronóm, zazrieme za ním o dušu bežiace malé zviera. „Zajac, bol to len zajac,“ vydýchneme si a pokračujeme ďalej.  

Povedľa asfaltky zasypanej lístím sa na pravej strane nachádzajú zarastené pozostatky bývalej brány do areálu liečebne. „Už sme tu, len teraz kade?“ pýta sa ma partnerka a lúč baterky nasmeruje na rázcestie. Keďže sa domnievam, že „Y“ pred nami vedie do rovnakého cieľa, odpovedám, že to je na nej. Vyberáme sa teda úzkou, zarastenou cestou, ktorá naháňa strach sama osebe – bez ohľadu na to, kde sme. Napravo od nás sa les zužuje – kedysi to bol pravdepodobne park, v ktorom sa hrali pacienti. Naľavo dosahujú lúče mesiaca, na pár osamelých stromov je táto časť odlesnená.

Keď sa prebrodíme cez prales listnatých stromov, ocitáme sa pred majestátnou budovou. Je tu ticho, až počujem tlkot svojho srdca. „Pššt! Buď chvíľku ticho, nech vieme, že sme tu sami,“ upozorním partnerku. Dve minúty nehybne stojíme na desivom mieste bez slova. Okrem praskotu stromov, vetra a divej zveri v diaľke nepočujeme nič. „Ideme dnu,“ zavelím.

„Varujem ťa“

Budova, do ktorej sme práve vstúpili, má v sebe naozaj niečo zvláštne. Cítime sa tu nepríjemne. Z každej strany počujeme, ako dnu preniká hukot vetra a praskajú steny pomaľované satanistickými symbolmi. „Varujem ťa“ – stojí na rozpadnutých schodoch oproti nám.

Liečebňa je natoľko zvetraná, že príroda sa do nej prebíja z každej škáry. Stropy a podlažia sú na väčšine miest prepadnuté a aj tie, ktoré ako-tak z posledných síl držia pokope, nie sú bezpečné. Ak by niekde naozaj malo strašiť, je to práve tu. Desivejšie pohľady sa nám nenaskytli azda nikde.

Kým prechádzame miestnosťami alebo teda skôr ruinami, škrípe nám pod nohami sutina. Vyjdeme na poschodie, keď sa zdola ozve strašné PRÁSK!

V tom momente – akoby to bolo načasované – nám opäť „zblbne“ baterka. Trasieme ňou, ale aj tak bliká ako stroboskop a nie a nie prestať. Prejde nám po chrbte mráz a opäť sa rozsvieti. Spotení sa na seba s partnerkou pozrieme a ona zahlási vyčítavým tónom: „Nečudujem sa, že aj lovci duchov odtiaľto zdrhli ešte pred polnocou.“ V jej hlase je cítiť hnev, že som ju zase do niečoho podobného namočil.

Keďže v budove nie je bezpečne a pôsobí, že každú chvíľu sa má zrútiť, dohodneme sa, že prečkáme pred vstupnou halou. Nemusíme byť predsa na poschodí či úplne vnútri, aby sme počuli detský plač. Stojíme pred budovou a baterkou ešte raz „presondujeme“ všetky miestnosti zvonka. Svetlo vypneme. „Čaká nás dlhý večer,“ povzdychnem si a lovím vo vrecku cigaretu.

Nechcená párty

Už sme na mieste takmer päť hodín a stále sme nestretli žiadneho ducha. Zjedli sme dva balíky čipsov, prebrali všetky rôzne témy, ale okrem pár zvukov z lesa, ktoré nás vždy na chvíľku vydesili, sa nič nedialo.

Aj zlý pocit, ktorý sme mali z miesta, pomaly slabne, až kým nezačnem partnerke hovoriť svoj názor na toto miesto. „Myslím si, že pre ľudí je každé opustené miesto strašidelné. Pozri, o všetkom, čo chátra a je kúsok od civilizácie, sa hovorí, že tam...“ Nestihnem dopovedať, keď opäť začne blikať baterka. Bliká ako stroboskop. Všetko by bolo v poriadku, už sme si na blikanie zvykli, ale vráť sa očami o kúsok vyššie v texte:

... stojíme pred budovou a baterkou ešte raz presondujeme všetky miestnosti zvonka. Svetlo vypneme. ‚Čaká nás dlhý večer,‘ povzdychnem si a lovím vo vrecku cigaretu...

Začala blikať vypnutá baterka, položená na múre vchodu do liečebne. Nič podobné sa nám ešte nestalo. „Asi len zblbla elektronika od zimy,“ znejú myšlienky v mojej hlave, hľadajúc racionálne vysvetlenie. Hoci je len krátko po jedenástej hodine, priateľku (okej, aj mňa) to vystraší natoľko, že nemáme odvahu ďalej zostať na mieste. Chvíľku sa síce odhodlávame, ale napokon aj tak odchádzame skôr.

Poľovník či pytliak? II

Hodinky na priateľkinej ruke ukazujú 23.37 h a my opúšťame závoru na kraji areálu niekdajšej liečebne. Nepočuli sme žiadne mŕtve deti, nevideli žiadneho ducha a to, čo sa nám stalo, sa dá teoreticky vysvetliť racionálne – aj keď ťažko, ale dá –, no napriek tomu sme vydesení.

Opäť blúdime hrôzostrašným lesom, keď niekoľko desiatok metrov pred nami na lesnej ceste vidíme svetlá. Rýchlo vypíname baterky a sledujeme, čo sa deje. Z diaľky počujeme hukot. Spolu so svetlom, teda kúsok pred ním, vidíme opäť siluetu muža na bicykli. Nesvieti on, ale niečo za ním. „To je náhoda? Príde, keď my, odchádza, keď my?“

Hneď ako zmizne v tme, vidíme zdroj svetla: po ceste ide auto. Len čo prejde križovatku ciest, počujeme jeho zrýchlenie. „Preboha, ako môže zrýchliť, veď tá cesta je úzka a pár metrov pred ním ide cyklista? Veď ho zrazí,“ čuduje sa priateľka, keďže všetko sa odohráva v takom rýchlom časovom slede, že by nestačil zísť do lesa, nieto zosadnúť z bicykla. Sú to sekundy.

O pár minút sme na rovnakej ceste, kde sme auto s cyklistom zahliadli, aj my. Nenachádzame stopy ani po ňom, ani po aute. Stále pokračujeme rovno, až za pomoci lúča baterky vidíme v diaľke naše auto, na ktorom sme prišli. „Konečne domov,“ vydýchneme si. Keď nastúpime do auta a cestujeme do bezpečia, priateľka sa otočí mojím smerom a zahlási: „Vieš, čo je ‚sranda‘? Že cestou k autu nám baterka celý čas fungovala perfektne, ani raz neblikla.“