Z ruín bývalej liečebne v Abraháme sa vraj po nociach ozýva detský plač a krik, my sme tam strávili takmer celú hrôzostrašnú noc

„Mám zlý pocit, Matej, poďme preč,“ prehovorí študentka na svojho spolužiaka, aby opustili toto divné miesto. Chlapec sa však rozhodne nikam tak skoro nechystá. Nevnímajúc jej obavy ju začne prehovárať, aby zostali ešte aspoň pol hodinu.

„Prišli sme sem zažiť dobrodružstvo, či nie? Ty nie si zvedavá, či existuje niečo medzi nebom a zemou?“ spýta sa jej popritom ako hľadí na obrazovku svojho telefónu. Dookola sa pokúša pripojiť na internet, aby jej pustil videá z tohto miesta a ukázal jej, čo tu zachytili lovci duchov. Márne. Už od kedy vliezli do húštiny nemá ani jeden z nich signál.

 Zatiaľ, čo dievča stepuje z nohy na nohu nedočkavá, kedy vypadnú, Matej sa rozhodne ešte raz – tentokrát sám, preskúmať pozostatky interiéru niekdajšej liečebne. Na cestu si posvieti telefónom – konečne mu bude k niečomu užitočný. Len, čo vôjde do vestibulu začuje buchot na poschodí. Znie to akoby niekoho svojim príchodom vyrušil a ten človek sa rozbehol ako o život, aby sa stihol ukryť. „Blbosť,“ zašomre si chlapec popod nos keďže jeho rácio mu hovorí, že na mieste okrem nich nemôže byť nikto.

Napriek tomu nenechá nič na náhodu a svietiac si na cestu sa rozhodne poschodia budovy preskúmať. Nie je mu všetko jedno. Pomalým, viac bojazlivým než opatrným krokom mapuje miestnosť za miestnosťou s pocitom, že na neho každú chvíľu niečo, alebo niekto vyblafne z tmy. Prehľadá každú škáru a skrýšu, akoby sa hral s mladším bratom na schovávačku. Vzduch je čistý.

V zápale hry sa pozabudne, že na neho čaká pred liečebňou vystrašená spolužiačka a tak sa rýchlym krokom otočí, aby sa k nej vrátil. Keď jeho chodilo dopadne na posledný schod z prvého poschodia sa ozve zrozumiteľný detský smiech. Skôr škodoradostný výsmech. Matej vyplašený vybehne z budovy a s vypleštenými očami zaliaty studeným potom začne spolužiačke vysvetľovať čo sa stalo.

„Vieš z koho si rob srandu. Debil. Určite ti verím,“ vysmeje Mateja spolužiačka ale on ju nevníma. Uprene hľadí do okna na najvyššom poschodí liečebne. Aby zistila, čo je na ňom také zaujímavé otočí sa tiež. Ani u jedného z nich by si sa nedorezal krvi.

V okne stojí silueta malého, možno šesť ročného chlapca. V mometne ako naň dievča hodí pohľad, vystrčí pravú ruku a zaklope na zahmlené sklo. Klop-klop. Uši režúci zvuk sa ozýva celou húštinou, zatiaľ čo dvaja kamaráti sa ruka v ruke šprintom vzďaľujú preč.
           

Toto je len jedna z historiek, ktoré sme počuli o bývalej liečebni v Abraháme od ľudí žijúcich v jej v okolí. Varovali nás, aby sme sem išli iba počas dňa. My však varovaniam nikdy neprikladáme veľkú váhu. Ak by sme urobili opak, nikdy by sa nám neporadilo zistiť, či skutočne ide o zámok duchov, alebo len o prázdnu mozaiku vyskladanú bujnou fantáziou ľudí.

Pýcha a pád

Pýcha a pád. Toto slovné spojenie sa hodí takmer na všetky miesta, ktoré ľudia považujú za strašidelné. Na miesta, ktoré boli v minulosti plné života, ale zub času a nedbanlivosť ľudí sa na nich podpísali tak, že dnes zívajú prázdnotou a mŕtvolným chladom.

Rovnaká rovnica platí aj pri osude neslávneho bývalého kaštieľa Esterháziovcov nachádzajúceho sa na okraji Abrahámu, ktorého posledné ruiny sú dnes obrastené zeleňou. Akoby si príroda chcela vziať naspäť to, čo jej kedysi patrilo.

Príbeh tohto miesta sa začal písať v roku 1886, keď tu bol postavený poľovnícky zámok. Po druhej svetovej vojne ho rod Esterháziovcov opustil a štát sa rozhodol prerobiť budovu na politickú školu. Tento účel však spĺňala len tri roky, neskôr slúžila ako detská tuberkulózna a neurologická liečebňa. Z neznámych dôvodov tam však poisťovne prestali posielať detských pacientov a v roku 1998 zavrela svoje brány nadobro. Odvtedy až dodnes bývalá ozdravovňa vystriedala niekoľko súkromných majiteľov, avšak žiadny z nich nezabránil jej devastácii.