Skarifikácia je najstaršie umenie: jazvy na ľudskom tele sa nielen režú skalpelom, ale i leptajú kyselinou či vypaľujú

Zatiaľ čo pri cuttingu sa využíva skalpel, vypálená jazva sa vytvára buď pomocou pripravenej šablóny, alebo kauterizačného pera – pera s horúcou špičkou, ktoré používajú aj chirurgovia.

„Keď vypálim niekomu kruh jednou linkou, nikdy sa nezjazví ako dokonalý kruh. Nedokážem zaručiť, nakoľko sa na daných miestach pokožka zjazví. Niekde sa zahojí viac, niekde menej, niekde jazva vystúpi, niekde nie. A práve preto cutting vyhráva, lebo je po zahojení vždy najbližšie k tomu, čo bol zámer,“ dodal Branislav Blaščák s tým, že keď sa niekto zaujíma o skarifikáciu, vždy mu vysvetlí, že vzhľadom na to, že ide o zjazvenie, každé telo sa s ním „popasuje“ trochu inak a konečný výsledok sa môže líšiť od návrhu. „Nie je to ako pri tetovaní, kde môžeš očakávať, že na tele budeš mať na 98 % to, čo na papieri.“  

Umelec tvrdí, že aj množstvo tetovaní je svojím spôsobom skarifikácia, lebo aj v ich prípade je do istej miery pokožka klienta zjazvená. „V porovnaní s ostatnými formami je však tetovanie omnoho menej invazívne a jazva by sa pri ňom vytvoriť ani nemala.“

Ako nám prezradil, on osobne v štúdiu robí zo všetkých foriem len cutting a branding, od ktorého sa väčšinu svojich klientov snaží odhovoriť. „Pokiaľ to nie je založené na silnom zámere, že obrázok potrebuje mať daný klient na tele vypálený, aby pre neho spĺňal význam, snažím sa ho prehovoriť na cutting. Keď si porovnáme plusy a mínusy jednej a druhej techniky, väčšinou sa klienti rozhodnú predsa len pre to rezanie.“

Mimo mainstreamu

Podľa slov tatéra je na Slovensku o skarifikáciu len malý záujem. Nejde o nič populárne, čo však pre ľudí, ktorí sa zjazviť chcú, je len výhodou, lebo o to viac bude ich ozdoba na tele unikátna. Branislav Blaščák však upozorňuje, že nie je krajina ako krajina.

„Napríklad v Nórsku alebo v Nemecku je skarifikácia omnoho populárnejšia než u nás. Napriek tomu tam chce čoraz viac ľudí tetovanie, avšak ten rozdiel medzi záujmom o tetovanie a skarifikáciu nie je až taký obrovský ako u nás, i keď aj tam je veľký. Skarifikácia je v porovnaní s kerkami takmer všade minoritou.“

Na zložité tvary radšej zabudni

Proces cuttingu prebieha v princípe rovnako ako tetovanie až na to, že tetovací strojček vymení tatér za skalpel. Podobne ide o motív, ktorý sa pomocou stencilu odtlačí na čistú pokožku a už len „obreže“.  

Existujú dva typy cuttingu. Pri prvom artist klientovi vyreže iba linky a výsledná jazva bude jemnejšia, tenšia a môže sa na niektorých miestach aj stratiť. Branislav tvrdí, že ide o pomerne pohodlnú a rýchlu techniku. Okrem nej však existuje aj tzv. cutting vyberaný, čiže „move all“.

„V takomto prípade si spravím dve linky vedľa seba a fyzicky vyberám najvrchnejšiu časť kože medzi nimi,“ vysvetľuje s tým, že hoci to znie hrozne, je potrebné povedať, že nevyberá celé 2 mm kože, ale len 0,3 mm.

„Ono to vyzerá, akoby si chcel tým skalpelom očistiť z ryby len šupiny. Nechceš dať nič viac preč, len to, čo je potrebné – nechceš vidieť podkožie ani tukové štruktúry. V tom aj spočíva samotné umenie, lebo nie každý dokáže manipulovať so skalpelom tak jemne, aby odobral len tú najvrchnejšiu časť.“

Okrem toho, že skarifikácia znie na prvé počutie „strašidelne“, má aj svoje limity. Je takmer nemožné rezať komplikované obrázky alebo detaily nahustené na malej ploche kože. „Nedá sa napríklad vyrezať malý dizajn, ktorý by som vedel bez problému vytetovať. Tam, kde sa dá so strojčekom manipulovať, so skalpelom sa nezvrtnem,“ dodáva s tým, že „kľúč“ na pekný cutting spočíva v jednoduchosti motívov.

„Hoci ja na jednu session dokážem vyrezať aj pomerne zložitý obrázok, otázkou je, ako bude vyzerať o tri roky, keď sa zjazví. Dôležitá je preto jednoduchosť, ale aj rozmer, ktorý musí byť dostatočný, aby skarifikácia vyzerala dobre.“

Ďalšou dôležitou vecou, ktorú si musíš premyslieť predtým, než ideš na skarifikáciu, je miesto, kam by si si chcel dať motív urobiť. Podľa slov Branislava Blaščkáka sú najproblémovejšie miesta v okolí kĺbov, kde je koža viac namáhaná. Dizajn sa môže rozdielne zjazviť, aj keď kombinuješ namáhanejšie miesto s menej namáhaným.

„Napríklad keby si si povedal, že chceš, aby som ti ťahal rez spod brady na rameno, tak na tomto úseku kože sú miesta, kde sa namáha omnoho menej než na iných. Keby sme sem spravili jednu krásnu linku, niekde sa zjaví o dosť viac než inde,“ dodal artist s tým, že napriek tomu, že za roky praxe dokáže predpokladať, kde bude jazva menšia a kde väčšia, a tomu prispôsobuje hĺbku rezu, výsledný efekt ovplyvní aj tak len minimálne. Práve preto je potrebné zvoliť na skarifikáciu také miesto, kde sa koža namáha približne rovnako.

Bolesť a hojenie

Hoci cutting znie brutálne, bolestivosť je pri ňom podľa Branislava Blaščáka približne rovnaká ako pri tetovaní. Samozrejme, nie je možné ju objektívne zhodnotiť, keďže každý má prah bolesti nastavený inak. Ako nám artist prezradil, mal klientov, ktorí bolesť pri rezaní ani nevnímali, ale aj takých, ktorí ju znášali veľmi ťažko.

Piercer a tatér tvrdí, že zjemniť bolesť môžu aj bežne dostupné anestetické krémy na kozmetické účely, ktoré pri cuttingu aplikuje pravidelne. Keďže obsahujú adrenalín, dané miesto klientovi krváca menej a tým si aspoň čiastočne zjednoduší prácu. „Neumŕtvujem to až tak kvôli klientovi a bolesti, ale viac pre moju výhodu.“

Ďalším rozdielom medzi tetovaním a skarifikáciou je, že skarifikáciu je ideálne spraviť na jedno sedenie. Zatiaľ čo pri tetovaní neuvidíš po zahojení rozdiel, ani keď sa dokončuje s odstupom mesiaca, pri zjazvovaní môže aj niekoľko dní hrať pri výslednom efekte veľkú rolu.

Podľa slov artista trvá dva až šesť týždňov, kým sa na mieste cuttingu objaví nový povrch – prvá jazva. Za úplne zahojenú a takú, ako má vo výsledku skarifikácia vyzerať, ju však môžeme považovať až o pol roka od sedenia. „Tým nemyslím, že sa o to treba aktívne starať ako o čerstvé tetovanie pol roka. Skôr to je čas, keď sa z cuttingu vyformuje niečo, čo môžeme nazvať jazvou.“

Čo sa týka ostatnej starostlivosti, podľa slov Branislava Blaščáka je dôležité vyvarovať sa zápalu. Ranu si treba pravidelne umývať a nevystavovať ju slnečnému žiareniu, na rozdiel od tetovania však nemusíš byť na ňu v sprche prehnane jemný, práve naopak.

„Namiesto rýchlej sprchy sa pokojne sprchuj dlho, kúp si novú hubku na telo alebo super trik je zaobstarať si aj novú zubnú kefku, ktorú budeš využívať len na to, že si ňou budeš šúchať v sprche jazvu. Je dôležité z rany zhadzovať najvrchnejšiu chrastu, aby bol cutting nútený znova a znova sa hojiť, čím zabezpečíš, že jazva bude vystúpená.“

Naozaj navždy

Zatiaľ čo kerku dokážeš odstrániť pomocou lasera – hoci ťa to bude stáť veľa bolesti aj peňazí –, s jazvou po skarifikácii nespravíš nič. Budeš ju na svojom tele nosiť do konca života. Ako nám prezradil Branislav Blaščák, aj preto sa skarifikácia nachádza v kategórii body modification a ide o vážnejšie rozhodnutie než dať si spraviť tetovanie.

Z tohto dôvodu si dáva artist aj viac záležať na tom, aby si overil, či si je klient vedomý toho, čo ide podstúpiť. „Viac dbám na vek, rozladenosť aj životné skúsenosti klienta. Hodnotím, či je študent živený rodičmi alebo sa už živí sám atď.“

Žiadne kurzy, ale komunita

Artist nám prezradil, že neexistuje žiadny kurz ani diplom na vykonávanie skarifikácie. Väčšina ľudí, ktorí ju robia, sú rovnako ako on pierceri a pracovať so skalpelom sa učili sami krok za krokom, od práce k práci. „Takmer všetci skarifikátori sme aj pierceri a sme kamaráti. Ako v Európe, tak aj mimo nej.“

Branislav Blaščák sa ku skarifikácii podľa jeho slov dostal ešte niekedy okolo roku 2003, keď si dal urobiť cutting na ruke od svojich kamarátov z pražského štúdia Hell. „Chalan, ktorý mi ho vtedy robil, predtým rezal možno raz, možno dvakrát. V tom čase bol cutting na našej scéne ešte v plienkach,“ dodal s tým, že keď sa s novou ozdobou vrátil na Slovensko, niektorým klientom sa natoľko zapáčila, že chceli, aby im spravil cutting on.

„Napriek tomu, že som to nikdy predtým nerobil, mi dôverovali. Rozumel som, čo a ako, ale ešte som na stolíku človeka a skalpel nemal. Takto som sa od jednej roboty k druhej dopracoval až tam, kde som dnes,“ povedal Branislav Blaščák na záver.

Odvrátená stránka skarifikácie

Na to, či je skarifikácia pre človeka bezpečná, sme sa spýtali dermatologičky Renáty Valkyovej. Lekárka tvrdí, že pri skarifikácii ide o mechanické porušenie vrchných vrstiev kože a môže byť traumatická aj liečebná pri niektorých kožných ochoreniach.

Dodáva, že ide o významný zásah do integrity kože, ktorej hojenie a odolnosť môžu byť u každého jedinca individuálne. „S pribúdajúcim vekom sa znižuje, resp. spomaľuje hojenie. Rozhodujúce sú pri bezpečnosti skarifikácie aj pridružené ochorenia a užívanie niektorých liekov, ktoré tieto postupy môžu zbytočne komplikovať,“ dodala lekárka.

Hojenie rany je podľa jej slov prirodzený proces vedúci k obnove poškodeného tkaniva, pričom ide o „zohraný komplex biochemických pochodov a interakcií medzi bunkami a extracelulárnym matrixom“.

Tvrdí, že rany sa hoja v niekoľkých fázach, ktoré sa vzájomne prekrývajú, pričom telo a koža môžu reagovať na podnet skarifikácie neprirodzene. „To môže viesť k celkovým akútnym infekciám alebo aj k infekciám v mieste zásahu. Zhoršiť môže aj existujúce kožné ochorenia. Riziká sa týkajú aj poruchy zrážanlivosti krvi, polyvalentnej alergie, nekompenzovanej cukrovky, keloidných jaziev, ktoré sú mutilujúce a zle riešiteľné, až neriešiteľné. Literatúra opisuje aj riziko malignity, lymfózy a iných ochorení.“

Lekárka Renáta Valkyová na záver dodáva, že v Európskej únii neexistuje špecifická legislatíva, ktorá by kontrolovala alebo regulovala takéto postupy.