19-ročný Juraj robí pilčíka v lesoch: Je to náročnejšie ako dvíhať činky vo fitku, mladým ľuďom sa dnes nechce robiť (Rozhovor)

Je pravda, že v zahraničí je práca pilčíka platená veľmi dobre. Už aj v Česku je oproti Slovensku cítiť výrazný platový rozdiel, preto sme aj všetci z rodiny odišli pracovať do Česka, pretože doma sa do hory ani chodiť neoplatí.

Na Slovensku si vie pilčík zarobiť možno 700 až 1 000 eur mesačne, čo je podľa mňa žalostne málo na to, že v hore nastavujeme vlastné životy. V Česku sa dá zarobiť lepšie podľa toho, koľko človek odpracuje, aký je porast či hrúbka stromu, ale vie sa dostať aj na 2 000 eur na mesiac.

Hovoríš, že v Česku sa staráte o výrub rizikových stromov. Dostávate často takéto špecifické fušky a úlohy?

Na výrub naozaj rizikových stromov, ktoré sú príliš blízko rodinných domov, si ľudia zvyknú zavolať špeciálnych piliarov, ktorí sa volajú arboristi. Oni používajú lano, lozia po strome a opatrne ho spiľujú po častiach. My sa venujeme rizikovým stromom skôr trochu ďalej v lese, kde strom vieme zapnúť za traktor a natiahnuť tak, že ho len odpílime a potom už nemá šancu padnúť na domy.

Kedy ráno vstávate a nastupujete do služby v lese? Predstavujem si, že píliť sa chodí už od skorého rána.

V našom dennom režime hrá rolu to, či je zima alebo teplejšie obdobie roka. Väčšinou sa vstáva o šiestej ráno, aby sme už o siedmej mohli vyraziť do lesa a od pol ôsmej rovno píliť, ale vždy záleží na dohode medzi pilčíkmi.

My napríklad chodíme do hory o siedmej, ale ťaháme to až do noci, kým je vonku stále aspoň trochu vidno, aby sme zarobili, lebo práca v lese je vo všeobecnosti slabo platená.

Napríklad teraz pracujete v Česku. Ako to funguje po stránke ubytovania či času, ktorý tam strávite? Máte podpísanú zmluvu na určitý čas?

My tu máme vybavené ubytovanie u jedného pána, ktorý nám v ňom počas zimy aj pravidelne kúri, takže ubytovanie si pilčíci vždy vybavia dopredu pred tým, ako vycestujú niekam do zahraničia. Momentálne sme tu na dva alebo tri mesiace, ale keď máme voľnejšie obdobie, tak sa vyberieme niečo porobiť domov a potom prípadne pokračujeme.

Nikdy sa nedá povedať, že je pilčík pripravený na sto percent, lebo v lese nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť. Vždy ráno ideme do práce s tým rizikom, že sa už nemusíme vrátiť domov.

K práci v hore ťa priviedol otec, takže nateraz zostávate v pracovnom tandeme otca so synom?

Hej, stále pracujem s otcom, ale sme viacerí chlapi, ktorí teraz robíme vo firme u jedného známeho. On vlastní aj väčšiu techniku ako harvestery, tak nás zavolal, či mu prídeme pomôcť. Keďže sme lesnícka rodina, tak tu teraz pracujem nielen s otcom, ale aj s krstným či bratrancami. Funguje to dobre, lebo si navzájom pomáhame, nech všetko stíhame, a teda aj zarobíme.

Ty si vyštudoval lesnícku strednú školu. Keď som sa minule rozprával so Slovákom pracujúcim na lanovkách vo Švajčiarsku, vysvetľoval mi, že tam študenti strávia za učebnicami minimum času a potom ich berú do firiem, aby sa remeslo naučili a v 18 rokoch vyšli zo školy ako hotoví pracovníci. Funguje to takto aspoň trochu aj u nás?

V prvom ročníku sme mali školu celý týždeň, ale postupne sa nám počet dní v škole skracoval a trávili sme viac času na praxi. Mali sme napríklad týždeň a tri dni školu a dva dni praxe, lenže chvíľku trvalo, kým sme na strednej dovŕšili vek, aby sme mohli ísť rovno píliť do hory. V druhom ročníku sme mali týždeň školu, týždeň prax. 

Do lesa sme už chodili od 1. ročníka, ale tak poriadne sme pílili a ťahali až od druhého či tretieho ročníka. Najskôr sme boli týždeň v škole, kde sme sa učili teoretické veci, napríklad ako v prírode pristupovať k výrubu a starostlivosti o porast aj svoje zdravie, ale mali sme, samozrejme, aj slovenčinu a cudzí jazyk, a následne sme spolu s majstrami šli na prax do terénu.

Mne sa to páčilo, keďže nám na základe svojich skúseností ukazovali, ako sa strom spevňuje, ako si upraviť terén aj pripraviť strom na výrub, a naučili sme sa ťahať lano aj pripravovať vyrúbané stromy na prevoz. Skrátka, naučili sme sa všetko, čo teraz v lese potrebujem.

V čase, keď si vychádzal zo strednej školy, si už teda bol hotový pilčík.

Nikdy sa nedá povedať, že je pilčík pripravený na sto percent, lebo v lese nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť. Vždy ráno ideme do práce s tým rizikom, že sa už nemusíme vrátiť domov. Vďaka škole sme dostali preukazy na pílenie, mám aj vodičský preukaz na traktor, takže v praxi som bol pripravený ísť rúbať do lesa.

Ja si predstavujem, že píliť alebo rúbať strom tak, aby spadol na správnu stranu, nič nepoškodil a nikoho nezranil, musí byť celkom umenie. Riadiš sa pri tom nejakými pravidlami alebo ide skôr o talent a zručnosti?

Ako pilčík sa síce snažím rúbať tak, aby strom padol na želanú stranu, ale nie vždy sa to podarí. Občas padne na druhú stranu alebo inokedy padne úplne inde, ako sme zamýšľali, a pilčík to nevie ovplyvniť, lebo v tom hrá rolu nielen on, ale aj vietor či ťažisko stromu.

Väčšinou sa každý učí na vlastných chybách, takže sa v lese netreba báť, ale hlavne nikdy ho nepodceňovať, lebo hora berie životy.

Stáva sa aj to, že strom padne na úplne zlú stranu alebo niekomu ublíži?

Jasné, zvykne sa stať, že strom padne inde, ako mal, a potom z toho mám ako pilčík nervy, lebo som si všetko pripravil tak, aby výrub prebehol bez zaváhania. Zatiaľ som sa však nepomýlil a nespadol mi žiadny strom štýlom, že by z toho bol veľký problém.

Hovoríš, že hora občas berie životy. Poznáš aj prípady pilčíkov, ktorí sa pri práci zranili s trvalými následkami či nedajbože zabili? 

Samozrejme, v lese sa stávajú aj nehody. Preto som spomínal ťažisko stromu aj vietor, lebo keď padá strom, môže sa stať, že pilčíka zavalí alebo padne naňho. Hocikedy pri výrube môže prasknúť haluz a spadnúť mi na hlavu, ak si nedám pozor na terén, viem sa ľahko zraniť.

Medzi nami sa hovorí, že najnebezpečnejšia práca je práca v lese, lebo môže chlapovi hocikedy vziať život. Občas žartujeme, že každá naša ranná káva môže byť tá posledná, ale dávame si pozor.

Šiel by som do Nemecka šoférovať traktor, lebo občas ma už prestáva baviť práca pilčíka, keďže je to fyzicky extrémne náročné, a to ani nehovorím o tom, ako dostáva telo zabrať teraz v zime, keď sú ráno teploty pod nulou.

Ťahalo ťa to niekedy skúsiť šťastie ako pilčík v zahraničí? 
Od začiatku som rozmýšľal, že pôjdem skúsiť šťastie do zahraničia. Mal som možnosť ísť píliť ku kamarátovi do Nemecka, kde sa zarába naozaj parádne, ale teraz pracujem s otcom a rodinou, tak som si povedal, že von môžem odísť aj o pár rokov neskôr. Tam by som zrejme robil na traktore.

Teraz sa snažím čo najviac priučiť zo skúseností, ktoré majú moji bratranci aj krstný, ale svoju budúcnosť si viem o pár rokov predstaviť niekde mimo Slovenska.

Medzi tvojimi fotkami som si všimol aj viacero momentiek s ťažkou technikou. Sú ti traktor či nákladné autá zvážajúce drevo z hory blízke alebo si skôr puritán a preferuješ len pilčíctvo? 

Mám vzťah aj k technike a traktorom, pretože mám vodičský preukaz na traktor a vyučil som sa aj za traktoristu. Šiel by som do Nemecka šoférovať traktor, lebo občas ma už prestáva baviť práca pilčíka, keďže je to fyzicky extrémne náročné, a to ani nehovorím o tom, ako dostáva telo zabrať teraz v zime, keď sú ráno teploty pod nulou.

V ideálnom prípade si viem predstaviť, že by som robil vývoz dreva z hory už priamo za volantom auta. To je oproti pilčíkovi v lese úplný luxus, lebo si vieš v kabíne hocikedy zakúriť, sedíš si v teple a je to menej fyzicky náročné ako ostatné práce v hore. Na vývozke som naučený v teoretickej rovine, ale ešte som v aute nesedel, takže by som musel nabrať skúsenosti z praxe.

Možno je to ešte skoro, ale rozmýšľal si nad plánmi do budúcnosti? Nepáčilo by sa ti založiť si vlastnú firmu a pracovať na vlastnú päsť? Už na strednej škole som rozmýšľal, že by som si najradšej rovno založil vlastnú firmu, zamestnám otca, rodinu aj kamarátov na seba, nakúpime stroje a budeme takto robiť ako partia, ale postupne ma to prešlo.

Bolo by to celkom komplikované a stroje nie sú lacná záležitosť, takže by sme museli mať naozaj dostatok roboty. Nateraz som si teda povedal, že sa radšej budem viac učiť v teréne namiesto zakladania firmy.

Sám si povedal, že robota v lese je fyzicky extrémne náročná. Máš pocit, že je ťažšia ako chodenie do fitka a dvíhanie činiek?

Robota v lese je určite ako fitko a podľa mňa je oveľa náročnejšia ako posilňovňa. O tom sa väčšinou hádajú chlapi, keď sa strhne bitka: že či by vyhral ten, čo posilňuje vo fitku, alebo chlapi z hory.

Chlapi z fitka možno majú veľké svaly, lenže my z lesa máme ruky vyrobené a vytrasené na píle, takže nemusíme mať veľké svaly, ale šľachy máme vyťahané a vypracované tak, že keď niekomu natiahneme dobre mierenú na tvár, tak to bolí viac ako od akéhokoľvek chlapa z posilňovne. Je to pre mňa kvázi ako posilňovňa, ale pre mňa je to lepšie ako dvíhať činky.

Sú medzi pilčíkmi prevažne starší a skúsení muži alebo sa skôr s pribúdajúcim vekom snažia presúvať do pohodlnejších pozícií a pilčíkmi sa stávajú mladé uchá?

To je celkom vtipné, lebo môj otec už má 51 rokov a vždy hovorí, že inú robotu by už nikdy nerobil. Ja sa okolo lesa motám odmalička, takže som to mal akoby dané, že budem píliť. Mám to v krvi.

Ale poznám aj ľudí, ktorí sa prihlásili do firmy, že chcú pracovať v lese, ale po jednom dni alebo po pár hodinách zistia, aké je to náročné, a odmietajú pokračovať. Začnú sa sťažovať, že nevládzu, že im je zima a nedajú sa v lese zabiť za smiešne peniaze. Vtedy vždy skonštatujeme, že práca v hore je iba pre silných.

Už sme sa bavili o tom, že hora vie byť náročnejšia ako fitko, ale aké je to pracovať v mrazoch aj horúčavách v hore po psychickej stránke? Máš aj ty niekedy momenty, keď ťa celá robota prestane baviť a najradšej by si sa na ňu vykašľal? Rozhodne musíš mať v hlave veci usporiadané. Nejde len o psychiku, ale aj o celé nastavenie dňa, pretože musíš naskočiť na špecifický spánkový režim, pripraviť si stravu vopred a najmä si na celý deň rozdeliť sily.

Máme síce prestávky, ale celý deň sa v lese naťahovať so stromami, s lanami a reťazami ťa vyčerpá v priebehu pár hodín. Ak nerobíš s rozumom, môže sa ti stať, že v polovici dňa by si si najradšej ľahol na zem a už sa nepohol.

Aj ja občas zažívam pocity, že by som najradšej pílu zahodil čo naďalej a odišiel z lesa. Keď sa nedarí, tak sa nedarí a hocikedy sa do toho prihodí niečo, čo ma dorazí. Vtedy je práca v lese náročná na psychiku, ale v najhorších chvíľach sa motivujem napríklad výplatou, pretože zarobiť potrebujem. Oddýchnem si, predýcham to, naberiem sily a idem ďalej.

Podľa mňa sú tieto nebezpečné a náročné práce ako moja menej platené v porovnaní s ľuďmi, čo sedia v kancelárii s vyloženými nohami a párkrát niečo napíšu do počítača.

Väčšina mladých ľudí dnes na Slovensku chce ísť na vysokú školu a potom získať prácu v kancelárii. Ty si študoval na lesníckej strednej škole a teraz pracuješ v lese. Čo si myslíš o tom, ako robotu vníma dnešná mladá generácia? Mám pocit, že mladí ľudia sú dnes nejakí fiňaví, nechce sa im robiť alebo by najradšej robili pekne v teple. Zdá sa mi, že chcú peniaze len tak bez poriadnej roboty, ale tak to v dnešnom svete nefunguje.

Podľa mňa sú tieto nebezpečné a náročné práce ako moja menej platené v porovnaní s ľuďmi, čo sedia v kancelárii s vyloženými nohami a párkrát niečo napíšu do počítača. Napriek tomu má taký človek väčší plat ako my, čo tu riskujeme svoje životy a potíme veľa síl.

Uplatnili sa všetci tvoji spolužiaci v lese? Poniektorí moji spolužiaci šli na vysokú školu za horárov a ťažobných majstrov. Mal som mnoho spolužiakov, ktorí už počas školy chodievali na fušky rúbať do lesa, a väčšina z našej triedy aj skončila pri práci v lese. Časť z nich už má aj vlastné firmy, teda firmy svojich otcov, ktoré po nich raz preberú, ale ostatní sa zamestnali ako pilčíci či na traktore.

Časť tvojich spolužiakov šla študovať vysokú školu za horárov. Teba táto sféra nikdy nelákala? Možno by si mal možnosť spravovať vlastný les a kontrolovať, čo sa v ňom deje. S horármi je to ťažké, pretože medzi pilčíkmi a horármi existuje rivalita. My sa smejeme, že pilčíci chcú občas horárov biť za to, čo robia.

Stáva sa, že horári chcú, aby pilčíci v lese niečo spravili, ale vyžadujú od nich, aby to urobili podľa ich predstáv. Lenže horár často netuší, aký je rozdiel medzi teóriou a praxou, a tak pilčíka frustruje.

My si vieme prácu čo najviac uľahčiť, ale ak natrafíš na premotivovaného horára, tak je to na nervy. Alebo ti horár povie, že musíš prácu dokončiť do určitého termínu, ktorý je absolútne nereálny, a ty mu potom musíš vysvetliť, nech sa vráti do reality. Na druhej strane poznám aj horárov, ktorí vedia, ako sa v lese maká, lebo si to vyskúšali, a tak to s nimi ide ľahšie.

Ak niekto nevie, kto je horár, ako by si mu túto pozíciu priblížil? Je to človek, ktorý je správcom určitej územnej jednotky lesa, ktorú koordinuje?

Presne tak. Horár má na starosti určité lesy, v ktorých sa stará o porast aj výsev nových stromov. Pilčíkom zadáva, čo a kedy majú píliť. Ťažobný majster sa zase popri horárovi stará o odvoz vyrúbaného dreva, pretože oni to majú ako zamestnanci na rozličných pozíciách na správe lesov porozdeľované a presne vedia, kto má čo na starosti.

Dnes sa veľký dôraz kladie na ochranu životného prostredia. Ty sa síce lesu klaniaš, ale potom stromy rúbeš, a tak by ma zaujímalo, aký máš názor na rôznych aktivistov, ktorých cieľom je predísť akémukoľvek výrubu a stromy nechať na pokoji. Si trochu rozpoltený?

Horári zvyknú vedieť, ktoré stromy už sú na konci životnosti a bez zásahu zhnijú alebo napríklad zavadzajú mladým stromom, ktoré môžu vyrásť. V tom je zaujímavý prístup k stromom napadnutým lykožrútom – v Česku sa o to začali starať, pilčíci vyrúbali napadnuté stromy a teraz tu pekne vidno, ako namiesto chorých stromov začala rásť mladinka.

Keď sa pozriem do Tatier, tak je vidieť rozdiel medzi oblasťami, kde pilčíkom dovolili stromy s lykožrútom vyrúbať a kde odmietli urobiť akýkoľvek zásah. Na miestach, kde to nechali na matku prírodu to dnes vyzerá zdevastované, nie je tam nič.

Mám pocit, že ochranári sú principiálne proti tomu, aby sme tieto stromy likvidovali, lebo si nevedia priznať, že my lesu vieme pomôcť. Raz som sa stretol s aktivistom, ktorý mi písal pod videá, že je rád, čo robí, pretože chodí do lesa a zotiera zo stromov farbu, ktorou sú označené na výrub.

Nie je nič nezvyčajné, že keď ideme do lesa rúbať, narazíme na barikády aktivistov, rozsypané klince, aby sme si prepichli pneumatiky, alebo priamo gumy na autách pilčíkov prepichnuté nožmi. Jednému známemu napchali aktivisti skaly do výfuku. Akoby nevedeli, že my robíme pre les, nebojujeme proti nemu.

Sú potýčky medzi ochranármi a pilčíkmi v lese bežné? Počul som to, ale bol som aj svedkom takejto potýčky. Šli sme do lesa, kde aktivisti zabarikádovali cestu a nechceli nás pustiť, ani keď sme im pekne hovorili, že je to naša práca a potrebujeme prejsť.

Vystupňovalo sa to tak, že sme sa hádali a povedali, nech odstúpia, lebo ich raz niekto tým traktorom prejde. Oni však odmietali, držali sa okolo stromov a nepustili nás ďalej. Poznám pilčíkov, ktorí by v takomto prípade strom rovno vyrúbali, aj keby sa tam tí ochranári naďalej držali, lebo im bránia vo výkone práce. Rovnako ako oni, aj my potrebujeme z niečoho žiť.